Šaštínska hádzaná 2010

Aby to však nebolo len bezduché váľanie sa na pláži, dlhý deň si skrátili plávaním, bikovaním a behaním – v skratke – kros triatlonom pod hlavičkou Slovenskej triatlonovej únie, a zároveň ďalším kolom Slovenského pohára a Hertlsport Extreme Tour. 59 jednotlivcov a 14 štafiet sa postaralo o program a „divadlo“ náhodným a aj menej náhodným návštevníkom Gazárky. Zábavu pre pretekárov a miestami aj pre divákov zaručovala piesková trať cyklistiky a la „pure adrenalin“. Objemy 1 km plávania, 21 km bike a 7 km beh boli zárukou, že peklo sobotného popoludnia nebude otázkou pár minút.



Aj napriek takýmto neveselým vyhliadkam sa pred 13-tou hodinou začali na brehu schádzať pretekári. Niektorí v plávkach, niektorí v kombinézach a poniektorí aj v neoprenoch. Keďže voda mala okolo 25 °C (kuloárne informácie naznačujú, že celý studený predchádzajúci týždeň organizátori hriali vodu špirálami, aby nám nebolo zima), nemuseli ste sa báť, že sa nebudete škvariť – navyše, ak ste sa z lakomosti o lepší výsledný čas navliekli do neoprenu, pocítili ste skleníkový efekt vlastného tela – paradoxne vo vode. Celkom nechutná skúsenosť
Určite najväčšiu radosť spôsobovala „hravá“ cyklistická časť – chýbali už len vedierka a formičky – piesčité pláže zaliate slnkom bývajú pre Slovač veľmi lákavou dovolenkovou destináciou. To množstvo mušiek, komárov a podobnej okrídlenej hávede bolo zaujímavým spestrením trate a boli lepšie ako doping. Rovnica fungovala celkom spoľahlivo – čím vyššia rýchlosť, tým menej komárov (tu však hrozilo riziko prehĺtania mušiek – jednu malú potvoru som v hrdle cítila ešte celý večer – do rána našťastie vytrávila). Hoci, boli úseky, kde hádam aj tí najlepší nafasovali celkom slušné množstvo štípancov rôznych druhov a veľkostí. No a najväčšou zábavou na trati boli tigre na všetky spôsoby – osobne som ich videla asi 5 (pevne verím, že toho môjho nevidel nikto, hehe). Oveľa viac ako tigrov bolo však „neškodných“ pádov, následok toho, že ste sa do piesku zahrabali až po prehadzovačku, nechytili ste „stopu“ a v rozbrázdenom piesku ste si pekne ustlali buď na jednu alebo druhú stranu. V jednom úseku som si spomenula ako sme sa tam minulý rok s Andreou D. vedľa seba vyváľali a Kika L., ktorá bola tesne za nami vyrýpla: „Čo je baby, prišli ste hrať plážový volejbal?“ Našťastie sa na biku nikomu nič vážne nestalo a tak si ešte väčšina štartového poľa mohla v tom parádnom teplúčku aj zabehať.



Bežeckej časti sa našťastie piesok zväčša vyhol – tie dva úseky v každom zo 4 kôl boli priam za odmenu Charakteristiku krosového behu dopĺňali brodenia sa jazerom – bolo to aspoň do istej miery ovlažujúce, aj keď tá teplá voda nepriniesla až takú úľavu ako by jeden očakával. Únava sa stupňovala a (nielen) na tvárach bežcov bola ľahko čitateľná. Osobne, najviac som sa tešila ako dobehnem a dám si na občerstvovačke melón. Aké to však prekvapenie, keď som tam našla už len jabĺčka – holt, kto neskoro chodí, sám sebe škodí A tak mi ostalo len si povedať: slunko, písek a (skoro aj) melóny...