Kaktus bike Svätojurský MTB maratón 2011

S Pištom, Milošom a Katkou sme v piatok večer vyrazili do Ivanky pri Dunaji, kde nás už čakal Maťo. Keďže iba ja z celej partie som sa chystal na dlhú, museli sa ostatní chtiac- nechtiac prispôsobiť môjmu času štartu o 9:00. Z Ivanky je to do Jura na skok, hlavne keď poznáte skratky. Na parkovisko pri futbalovom ihrisku sme dorazili na môj vkus trošku neskoro, ísť si pre číslo 20 minút pred štartom asi nie je najvhodnejšie, ale všetky formality som vybavil hádam za 30 sekúnd, pri aute som rýchlo nahodil číslo na rajdy a potom presun na námestie, kde bol štart. Štartový koridor sa pomaličky naplnil cca 100-vkou štartujúcich, vpredu ako obvykle klasika známe tváre maratónskej scény medzi ktorými chceli miešať karty aj borci z Čiech či Maďarska. Vinco Hupka ešte do mikrofónu zahlásil tradičné pokyny a mohlo sa štartovať.



Maťo mi ešte ráno poradil, aby som to zbytočne do prvého kopčeka neprepálil, ale to ani nebolo možné, keďže bez rozjazdenia mi pri tomto tempe okamžite stvrdli nohy. Nečakal som nijaké zázraky a tak som to bral v podstate s rezervou, veď uvidíme ako to pôjde ďalej. Profil a mapu trate som si síce doma pozrel, ale jediné miesta ktoré som si zapamätal, boli Somár a Biely kríž. Prvé kilometre až po prvú občerstvovačku som zápasil viac ako so samotnou traťou s myšlienkou, ako to dnes vlastne dobojujem. Išlo sa viac menej stále po zvážnici, bolo jasné, že o blato tiež nebude núdza, ale to mi až tak nevadilo. Nechápavo som hľadel na borca, čo každé stúpanie šiel na veľkom prevodníku a keď už vzadu nemal kam zaradiť, tak radšej zosadol a potlačil...V prvom bufete som hodil do seba pohár ionťáku a banán, nohy si na chvíľu oddýchli a išlo sa ďalej. Po krátkom zjazdíku nasledovali pekné serpentínky do kopca a na moje počudovanie som ich celkom svižne zvládol a išlo sa mi zrazu podstatne lepšie. Neustále som mal niekoho na dohľad, takže som pomaly začal s takou menšou stíhacou jazdou.



Onedlho sme sa dostali práve pod spomínaný Somár a pokračovali s menšími odbočkami hrebeňom po červenej až na Biely kríž. Táto časť trate bola už technicky náročnejšia a dali sa tu naplno využiť možnosti fulla a získať tak ďalšie sekundičky na tých predo mnou. Na Bielom kríži som bol v živote možno 2x, ale podľa tej lúčky a bufetov som sa rýchlo zorientoval. Tu bola aj druhá občerstvovačka, prehodil som pár slov s Ďurim Hupkom a pokračoval som ďalej. Po zjazdíku, krátkej stojke a lesnej asfaltke som pomaly uzavrel prvé koliečko. Síce nie som fanúšikom dlhých tratí, ktoré sa idú na viac rovnakých okruhov, avšak tu mi to vôbec nevadilo a to hlavne preto, že ten okruh bol z veľkej časti po hrebeni a nemusel som prechádzať štartom a cieľom. Čo však pribudlo v druhom kole boli bikeri z chvosta krátkej trasy, čiže bolo treba ešte dôkladnejšie v blatistých úsekoch voliť správnu stopu, prípadne si o tú ideálnu poprosiť. Pred treťou občerstvovačkou sa mi konečne podarilo dotiahnuť Miša a po nej sme už pokračovali spolu znovu k serpentínam. Zvládol som ich dokonca rýchlejšie ako v prvom kole, len škoda, že Mišo za mnou neuvisel a tak som zase pokračoval sám. Na lesnej asfaltke som si trochu oddýchol, predsa len cieľ bol ešte relatívne ďaleko. V spleti bielych čísel jazdcov z krátkej som očami hľadal niekoho s červeným, čo by ma ešte viac nabudil na záverečných 20 kilometrov. Najviac ma pobavil chalan v drese Športservisu, ktorého keď som dorazil, zrazu prepol na turbo mód a kilometer dva sme sa v svižnom tempe naháňali po hrebeni. Až v prvom prudšom stúpaní ma určite nerád pustil pred seba. To ma ešte viac nakoplo, i keď ma to stálo dosť síl.



Posledná občerstvovačka bola znovu na Bielom kríži, opäť krátka zastávka a rýchlo ďalej. Záverečná pasáž už bola pre mňa veľkou neznámou, po dlhšom zjazde sme sa dostali až k viniciam a Svätý Jur už bol naozaj na dosah ruky. Regulovčík však na križovatke všetkých posielal doprava a bolo mi jasné, že záver nebude vôbec zadarmo. Dobieham Romana a vyzvedám, že aký dlhý je tento posledný kopec, keďže už aj ja cítim mierne kŕče v stehnách a prudké stúpanie je to posledné, čo by som si prial. Našťastie Romanom avizovaná stojka z minulých ročníkov sa tentoraz nekonala, takže po pár desiatkach metrov stúpania už bol predo mnou len posledný zjazd na okraj mesta, potom úsek po hrádzi a už som bol v uličkách vedúcich na futbalový štadión. Tu už len obligátne pol koliečko a bolo dobojované. V záverečných kilometroch som dúfal, že by to mohlo byť tesne pod 4 hodiny, ale nakoniec som bol maximálne spokojný aj s tými 8 minútami naviac.



Čo sa týka tradičných rituálov po dojazde, na umytie biku som sa vykašlal, ale čítal som, že problémy neboli žiadne, sprchy super a cestoviny s nealko pivom mne osobne chutili. Vyhodnotenie a tombolu ohodnotiť nemôžem, pretože sme museli odísť skôr. Suma sumárum, vydarená akcia s ideálnou traťou na začiatok sezóny, 660 štartujúcich hovorí za všetko...Ďakujem