Zdroj: Katko

Beskidy MTB Trophy 2012 - report

4 komentáre

katko 19.06.2012 50 fotografií   Beskidy Mtb Trophy Maraton Reportaz Fotoreport Etapove Preteky

Znovu po roku sa vraciame do Istebny, zostava tá istá, ja a Imro, jediná zmena oproti predošlým ročníkom je to, že ubytovanie už nie je v gymnáziu, ale každý si ho musel zabezpečiť sám. Vybrali sme penzión Hadamówka, ktorý je od centra etapáku vzdialený cca 4 km, takže sa pred štartom aspoň trošku rozjazdíme. Samotné zázemie sa tento rok presunulo do časti Zaolzie do areálu futbalového štadióna, prezentácia bola bez najmenších problémov.

 

Štart prvej etapy bol naplánovaný už tradične na 12-tu, na úvod nás čakalo nejakých 66 kilometrov a cca 2300 metrov prevýšenia v masíve Baranej hory a Skrzyczného. Na štarte sa zišlo nakoniec cca 400 bikerov z 19 krajín, z toho 9 zo Slovenska. Zo začiatku sa išlo celkom svižné tempo, mnohí sa predierali zo zadných pozícií, sem tam ktosi prudko pribrzdil...jednoducho tradičný obrázok pri maratóne. Ja som sa nikam nehnal, naokolo kopec známych tvárí, takže by bola škoda neprehodiť slovko dve. Išlo sa v podstate neustále do kopca po širšej zvážnici, celkom zmena oproti tomu, čo som tu už zažil. Ale je to úvod, aspoň sa trošku rozjazdíme. Zhruba na 16-om kilometri sme sa dostali krátko na hrebeň a z neho okamžite prudko dole po chodníku, na ktorý upozorňovali pred štartom, aby sme si tu dali pozor. Po predošlých daždivých dňoch predsa len ešte nebolo úplne sucho a kombinácia mokrých kameňov a koreňov býva vždy zradná. Rovno predo mnou si chalan fajne ustlal, stačil som zabrzdiť a nejako sa mu vyhnúť, našťastie bol ok. Zjazd však nebol nijak extra dlhý a nadväzovala naň fajnová asfaltka, ktorá nás zviezla do doliny pod najvyšší kopec dnešného dňa Skrzyczne. Po občerstvení v bufete nás čakalo asi 600 metrov do kopca po šotolinke, kde sa dalo ísť pekné pravidelné tempo, čo mne osobne sedí.



Na samom konci bolo ešte treba kúsok potlačiť a boli sme tesne pod vrcholom. Zjazd bol opäť dosť rýchly, trošku nás prekvapila ostrá vracačka doľava, ktorou sme sa napojili na ďalšiu zvážnicu, ktorá traverzovala Malinowskú skalu a viedla až k ďalšiemu bufetu v Salmopolskom sedle. Kilometre nabiehali celkom svižne, na moje počudovanie aj computer stále fungoval a to som ho chcel už asi sto krát vyhodiť. V závere etapy pribudlo už aj viac technickejších pasáží, ale celkovo mi pripadala táto etapa taká „negolonkovská“, ale občas treba aj zmenu. Vedel som, že v ďalších dňoch si toho pravého terénu užijeme až až. Do cieľa som prišiel v čase tesne pod 4 hodiny, čo taktiež naznačovalo, že toto ešte bolo len také predjedlo. V cieli pri pohľade na moju RS Rebu som si uvedomil, že chodí len polovicu zdvihu a takisto som zaregistroval, že mi tvrdne predná brzda. Večer som sa teda vybral ešte autom do cieľa, nech sa mi na to chalani zo servisu pozrú. Predsa len 5 cm zdvihu je v týchto podmienkach utrpenie. Ani nie po hodinke a pol už som mal bike opäť plne funkčný, za čo sa musím chalanom naozaj veľmi poďakovať .



Rovnako ako minulý rok, aj tentoraz bola na druhý deň programe rýdzo česká etapa z dielne Boba Damka so štartom v Kempalande v Bukovci. Čakali na nás traily v okolí Javorového s obávaným zjazdom po zelenej turistickej značke. Keďže už tak celkom dlhú a náročnú etapu nechcel Grzegorz ešte viac naťahovať, úvodných 10 km sme sa museli presunúť po hlavnej ceste cez Jablunkov do Dolní Lomné a to za plnej premávky. Isto nie je ťažké si predstaviť ako sa správa balík 400 bikerov na ceste, každú chvíľu niekto prudko zabrzdil, ale našťastie sa to všetko obišlo bez nejakých vážnych nehôd. Kúsok pred nájazdom do terénu sme sa s Imrom predrali viacej dopredu, aby sme potom v kopci nemuseli zbytočne strácať čas. Po lesnej asfaltke už nasledovalo prudké stúpanie až priamo na hrebeň smerom na Kozubovú a Kalužný, tieto miesta som si pamätal z predošlých ročníkov, takže som vedel čo ma čaká. Stále som sa držal v skupinke 4-5 ľudí, na moje prekvapenie aj s Maťom Koberom, ktorému sa nešlo zo začiatku moc dobre, ale vedel som, že udržať s ním krok v zjazdoch je nemožné . Pomaly sme sa dostali až na samotný Javorový a to už som vedel, že tu sa bude lámať chlieb. V rýchlejšej pasáži som sa dostal na čelo skupinky, aby som mal v pred tými najťažšími miestami dobrý výhľad na stopu pred sebou. V lese bolo stále mokro, čiže som tušil, že to bude poriadna zábava. Hneď po prvých metroch ma obehol poľský kolega na HT-čku štýlom, že som normálne nechápavo krútil hlavou...



V niektorých pasážach bolo naozaj rozumnejšie chvíľu bike preniesť, ale v jednej korenistej točke ma viac zviezlo, ramenom som trafil strom a už som aj letel. Rýchlo som sa oklepal, skontroloval seba aj bike a mierne otrasený pokračoval v tomto martýriu. Zozadu okolo mňa prefrčal Maťo, ja som šiel o dosť opatrnejšie. Pomaly som sa ale dostal do tempa a v spodnej časti už to bolo takmer ok, až na to, že človek pomaly dostával kŕče do prstov. Bolo celkom srandovné sledovať ako sa ľudia pasujú s týmto zjazdom, niektorí to strihli peši kolmo dole, iní si to vychutnávali pekne za sedlom. Dole pod kopcom už čakal bufet, v servise sa chalani zatiaľ trošku nudili, ja som si ešte chvíľu oddýchol a mohol som znovu ísť na to. Pokračovali sme ďalším prudkým stúpaním znovu priamo až na hrebeň poza Ostrý, prvú štvrtinu som skoro stále tlačil, potom už to viac-menej šlo. Hore som znovu dorazil Maťa, ale pred zjazdom som ho pustil pred seba a viac som ho už nevidel ?. Dole kopcom to bolo znovu plné ostrých kameňov a vlhkých koreňov, o pády a defekty nebola núdza. Na konci zjazdu opäť bufet, už bolo treba doplniť aj vodu do vaku, tak som sa moc neponáhľal. Zase sme pokračovali do ďalšieho kopca, na jeho vrchole sme v podstate míňali bikerov, ktorých ešte len čakal zjazd z Ostrého. Ja som pokračoval fajnovým traverzom po peknom chodníku, jazda už bola svižnejšia a tak si človek aspoň mohol oddýchnuť. Rýchlo sme zbehli do Hrádku, prešli tunelom popod hlavnú cestu a v závere už nás čakalo finálne stúpanie na Filipku a Bahenec.



Pohľad na samolepku s profilom na ráme hovoril, že to budú ešte pekne ostré kilometre do kopca. Na Filipku bol sklon ešte celkom príjemný, ale zvyšných 200 výškových na Bahenec to už bola riadna makačka, najmä keď som sa dotiahol na borca, čo mal na predstavci pripevnený mobil a celú cestu si púšťal mp3-ky. Normálne by som ho zabil v tom momente, ale tak radšej som pridal a vzdialil sa mu. Po zjazde z Bahenca sa na mňa opäť dotiahol a tak som posledné kilometre do cieľa musel znovu počúvať songy od Jamesa Browna až po poľské disko hity...V závere som ešte trošku pridal a už len kúsok po hlavnej ceste a po 5 a pol hodinách som bol v cieli. Čo ma veľmi potešilo, že som sa prvý raz dostal do prvej stovky



Predpoveď na sobotnú tretiu etapu už nebola taká ideálna ako tomu bolo v predchádzajúcich dvoch dňoch, avšak dážď mal prísť až niekedy po obede, takže zatiaľ bolo všetko ok. Profil etapy bol o čosi menej kostrbatý ako včera, highlightom však bol úplne nový prejazd na Rysianku a technický zjazd po zelenej značke na Boraczu a ďalej smerom do Žabnice. Na rozdiel od predošlých dvoch etáp už bol štart úplne v kľude, únava už robila svoje. Cez Laliky sme sa presunuli po zvážniciach smerom na Rajczu, po pár kilometroch ma zrazu obehol Imro s Peťom, vraj že v skupinke zle odbočili a museli sa vrátiť. Držal som si ich v kopci na dohľad, ale keď som sa postavil zo sedla, pocítil som, že mám mäkké predné koleso. Takže pred rýchlym zjazdom som zastavil, skontroloval plášť, či tam nie je nejaký tŕň a vymenil dušu. Pomaly som sa predieral späť cez tých, čo ma obehli. V Rajczi už som za sebou po asfaltke ťahal celkom slušný vláčik, ale po nájazde do stúpania sa to celé znovu potrhalo. Po žltej značke sme sa pomaly dostali až na hrebeň, občas bolo treba aj potlačiť. Zhruba v polovici kopca bol bufet, dlho som sa nezdržal a pokračoval ďalej do kopca. Znovu mi robil spoločnosť chlapík s mobilom, takže som radšej pridal a vzdialil sa mu. Vedel som čo nás čaká, bol som si to tu trošku prejsť na jeseň minulého roka. Vrchol stúpania bol vo výške cca 1300 metrov nad morom na Hali Lipowskej, veľká škoda, že už sa zatiahlo, inak by boli nádherné výhľady na Pilsko, Babiu horu a Roháče.



Akonáhle sme sa dostali úplne na vrchol, hneď nasledoval obávaný zjazd po zelenej na Boraczu. Znovu vlhké korene, šutre, zadok lietal ako na býkovi...Po včerajšku som mal ešte trošku rešpekt a sem tam ma pekne rozhodilo, našťastie som to všetko ustál. Za chatou na Boraczi už začalo jemne popŕchať no a komplet lejak sa spustil našťastie až keď som už bol dole v Žabnici v bufete. Nahádzal som do seba čo sa dalo a pokračoval po ceste do Wegierskej Górky. Celkom som sa klepal od zimy, ale akonáhle sme znovu začali stúpať do kopca už to bolo fajn. Stúpanie bolo viac-menej po asfalte, síce miestami dosť prudké, ale dalo sa ísť konštantné tempo. Išlo sa mi naozaj dobre, pomaly som obiehal jedného bikera za druhým a získaval späť čas stratený výmenou duše. Záverečné kilometre boli znovu do kopca po krásnej zvážnici, z vrcholu už to bol do cieľa len kúsok, ešte trochu technických pasáží v lese a takmer za 5 hodín som bol v cieli, tentoraz tesne za prvou stovkou.



Posledný deň býva vždy najťažší, človek už má toho po 3 dňoch celkom dosť, no a nás čakala ešte jedna lahôdka a to takmer 75 kilometrov cez obávanú Veľkú Raču. Predpoveď počasia neveštila znovu nič príjemné, takže som si pribalil do batohu aj vestičku. Štartové pole už bolo o čosi redšie, za chrbtami sa nám formovala solídna čierňava. Trasa viedla klasicky cez Ochodzitú smerom na hraničný prechod Zwardoň – Skalité. Úvodné stúpanie do Koniakowa po známych paneloch kolmo hore je asi ten najhorší začiatok, aký si človek môže priať, stále do kopca na najľahšom prevode s minimom miesta na oddych. Už som to šiel ale toľkokrát, že už som to ani neriešil. Na Ochodzitej bolo tradične kopec ľudí, foťáky cvakali na každom metri. Hore na vrchu som sa snažil vytvoriť si trošku lepšiu pozíciu do zjazdu, našťastie ešte nepršalo a v tej najprudšej pasáži to bolo celkom v pohode. Rýchlo sme sa dostali pod ďalší kopec, toto by som naozaj mohol ísť aj po pamäti, prešli sme cez most ponad hlavnú cestu v Zwardoni a v miernom kopčeku už bol prvý dnešný bufet. Celkom skoro, ale nevadí, dal som si pár výborných pomarančov a pokračoval som v stúpaní ďalej, trasa kopírovala slovensko-poľskú hranicu, tradičný úsek s tlačením bol o ešte trošku blatistý, ale nemal som s tým žiadny problém. Na jeho vrchole šla trasa tentoraz trochu inak, stále mierne do kopca po lúke a potom prudko doľava rýchlym zjazdom, na ktorý nadväzovala asfaltka do Rycierky. Tu skupinka predo mnou trošku zazmätkovala, ale pravdupovediac na dlhšom úseku chýbala šípka alebo fáborka potvrdzujúca správny smer. Viacerí sme to teda otočili a vrátili sa späť asi 300 metrov, ale potom niekto povedal, že naozaj ideme dobre a tak sme to znovu otočili a valili po ceste dole do dediny.



Tu už bola konečne ďalšia šípka a celkom nám odľahlo. Stratili sme možno 2-3 minútky, ale to už bolo asi jedno. Znovu sme stúpali hore dedinou, v skupinke nás bolo asi 10 až do ďalšieho bufetu. Doplnil som do vaku čo najviac Poweradu, zjedol čo sa dalo, pretože nás čakalo 30 kilometrov račianskeho hrebeňa a ďalší bufet až na 56-tom kilometri. Zvážnicou sme stúpali na hrebeň ku Przegibku, šlo sa mi o poznanie ťažšie ako v predošlých etapách, ale tak tá únava už musela niekedy prísť. Akonáhle sme sa dostali na lesnú cestu s kamenistým povrchom, ozvalo sa syčanie z môjho predného kolesa. Tak som to odstavil a samozrejme ten istý problém ako včera, mal som rozrezaný plášť a duša sa prepichla o kameň. Neostávalo mi teda nič iné ako dieru v plášti zalepiť, lenže práve sa celkom solídne rozpršalo, tak som to musel spraviť čo najrýchlejšie. Záplata držala ako tak, rýchlo som tam hodil novú dušu, nafúkal nech ju pekne pritlačí a modlil sa, aby to vydržalo až do cieľa. Na moje prekvapenie ma obehlo iba asi 15 ľudí, takže som znovu mohol začať trošku stíhať. Počas opravy som stihol ešte aj čosi zjesť, pretože na hrebeni na to moc času nebude. Na Przegibek sme sa dostali raz dva, dážď už bol o čosi intenzívnejší, ale netrvalo to našťastie dlho. Avšak terén už bol poriadne mazľavý a tak jazda po kameňoch a koreňoch sa zmenila skôr na tlačenie bicykla. Tam kde to aj šlo, by sa zase hodil blatník, viackrát som musel zastať a utrieť si blato z očí. Na moje prekvapenie to však ubiehalo celkom svižne, za chvíľu som míňal sedlo pod Orlom a odtiaľ to je na vrchol už len kúsok. Síce sme museli do kopca viac tlačiť, ale to mi v danom okamihu celkom vyhovovalo.



Tesne pod vrcholom na Imra a mňa čakali skalní fans Kajco, Samo, Lenka a Jenny, keďže som sa aj tak plánoval najesť, tak som pri nich zastavil, aj sme sa pofotili a šlo sa ďalej. Už len asi 200 metrov a bol som hore na Rači. Čakal som, že zjazd bude znovu poriadna zábava, ale nebolo to až také hrozné, viac som sa obával úseku na Kykulu, kde bolo treba dlho tlačiť. Takže neostávalo nič iné ako skloniť hlavu do zeme a nejako sa veľkými krokmi dostať hore. Z Kykuly nasledoval ďalší nepríjemný zjazd, zozadu ma skoro zostrelil nejaký Ukrajinec, ale stihol som sa uhnúť zo stopy, lebo on by to isto neubrzdil. To už mi aj došla voda vo vaku, ale z Vreščovky to už do bufetu boli asi len 3 kiláky, takže som vedel, že to nebude problém. V bufete žiadny zhon, chalani zo servisu mi očistili a premazali prevody, do vaku šli 3 plné Powerady, poriadne som sa najedol a Grzegorz zahlásil, že do cieľa už je to „len“ 17 kilometrov...no fajn. Stúpanie za hraničným prechodom bolo vždy jedným z posledných klincov do rakvy, tentoraz sme sa ale vracali tou istou trasou ako sme štartovali a to ma celkom potešilo, pretože tam tie kilometre ubehnú isto rýchlo. Zozjazdoval som pod Ochodzitú a v diaľke už som videl siluety bikerov ako stúpajú po jej úbočí. Takže som zaradil najľahší, pohľad do zeme a išlo sa na to. Vedel som, že keď už sa dostanem do Koniakowa, bude nasledovať jeden krátky zjazdík a posledné stúpanie cez Tyniok do cieľa. Tá záverečná stojka na Tyniok stála naozaj za to, kolega z Dánska len neveriacky pokrútil hlavou, mal toho naozaj dosť. Na vrchole som ešte z posledných síl stihol zdvihnúť hlavu fotografke do objektívu a už ma čakal len zjazd do cieľa. Tu som ešte dobehol nórsku bikerku, v diaľke už bolo počuť hlas speakra a tak som úplne uvoľnene zozjazdoval až na cestu, ktorá viedla do cieľa. Ešte nejakých 400 metrov a bolo dobojované. 5-ty krát zo 6-tich pokusov som pokoril Beskydy. Finišerské tričko tento rok vyzeralo znovu k svetu, pri wapkách už chalani spokojne oddychovali. Imro, Peťo, Maťo, Lech....parťáci z Čiech, Dánska..všetci unavení, ale zároveň vysmiati, že to už majú za sebou. Samotné celkové poradie som ani tak nejako neriešil, potešilo ma, že som sa dostal do prvej stovky, čo sa mi predtým nikdy nepodarilo.



Beskidy MTB Trophy sú už medzi bajkermi v strede Európy pojmom. Perfektná organizácia, úžasné trasy so všetkým čo k MTB patrí, skvelé zázemie s dostupným ubytovaním a stravovaním, to všetko sú atribúty, pre ktoré sa do Istebny budem stále vracať. Takže na záver znovu veľké poďakovanie Grzegorzovi Golonkovi a jeho tímu za skvelé 4 dni bajkovačky. Vidíme sa o rok
 

Fotogaléria k článku

 


[Foto na úvode: Katko]

Páči sa ti tento článok?

Tvoje hodnotenie:

Zďieľaj ho:
Staň sa naším fanúšikom:

Beskidy MTB Trophy 2012

07.06.2012 - 10.06.2012
MTB - etapové preteky
Istebna, Zaolzie (Poľsko)

Výsledky, Reportáže
Zúčastnení MTBikeri (2)
canopus 20.06.2012 (08:13) Odpovedať

preboha aspon si to prepiste BESKYDY sa pisu s TVRDYM Y

 
katko 20.06.2012 (08:16) Odpovedať

preboha...sú to poľské preteky s poľským názvom a preto je to Beskidy...

 
canopus 20.06.2012 (08:28) Odpovedať

som dostal ulak,ze uz ani ty nevies svk...ale vsimol som si to po 5s.ze to bude asi polske
lebo niektore topicy na fore su riadne perly

 
buko 26.06.2012 (13:31) Odpovedať

Katko super report.. presne takto to bolo
Po absolvovani Beskid sa tie SVK maratony javia nejake kratsie a kopce miernejsie.

 
Pridaj komentár

Kalendár akcií

Súvisiace články

Reportáž: AUTHOR ŠKODA Bikemaratón Súľovské Skaly s viac ako 1000 štartujúcimi (2 805)

Reportáž: AUTHOR ŠKODA Bikemaratón Súľovské Skaly s viac ako 1000 štartujúcimi Krásna príroda a výborné trasy v Súľovských skalách, ideálne počasie a partia nadšencov so skúsenosťami a chuťou zorganizovať maratón. To sú základné ingrediencie podarenej akcie, ktorou určite tohtoročný AUTHOR ŠKODA Bikemaratón Súľovské Skaly bol. Kvalitu tohto maratónu podčiarkuje každoročne aj vysoká účasť bajkerov nielen zo Slovenska ale aj okolitých štátov.
Čítajte viac »

Craft Bike Transalp 2013 (2 404)

Craft Bike Transalp 2013 Už hodne dlhú dobu som s obdivom sledoval mtb etapové preteky po svete a drsných bajkerov čo ich s prehľadom dávajú. Keď sa ma môj parťák na Craft Transalp v jeden usmoklený novembrový deň spýtal či by som mal záujem, tak som dlho neváhal. Predstava že sa zaradím ku vyšlahaným borcom pri pohľade na ktorých bajkerkám kapalina v brzdových hadičkách vre, mi nedáva o mojom rozhodnutí pochybovať. Aj kvôli obmedzenému počtu štartujúcich dvojíc, ktorých je cca 500, podávame na druhý deň prihlášku. V propozíciách usporiadatelia sľubovali výživných 8 etáp so 671km a 20880 nastúpanými metrami.
Článok bol doplnený 12.10.2013 o 13:45.
Čítajte viac »

Haute Route Alps 2013 (3 006)

Haute Route Alps 2013 Čo si predstavíte keď sa povie Haute Route? Zopár ľudí si možno spomenie že sa takto volá náročná 180km trasa v Alpách medzi francúzskym Chamonix a švajčiarskym Zermattom na ktorú sa každý rok vydávajú odvážlivci či už po svojich,alebo na lyžiach. A čo si predstavíte keď sa povie Haute Route a bicykel?
Čítajte viac »