Hornohradský MTB maratón Málinec

Sobota nás privítala jasnou oblohou a všetko naznačovalo tomu, že bude slušný výpek. Milan tvrdil, že na Stupave bude väčšie teplo, no mne to tak neprišlo (ide prevažne lesom oproti lúčnym pasážam na Hornohrade). Po nejakých dažďoch zopár ľudí na fóre strašilo s blatom, ale to bolo zbytočné. Aspoň sa až tak neprášilo. Chalani sa do necelých 30 km vzdialeného Málinca odviezli autom, ja som potreboval rozhýbať nohy, čo mi obvykle trvá tých 30-40 km. Radšej pred ako počas pretekov.



Po príjazde do centra diania mal už Tomáš číslo nahodené, prezentácia zabrala chvíľu (3 stanovištia, avšak menej účastníkov). Prvých 100 pretekárov dostalo darček v podobe uteráku s logom podujatia. Milan ho mal, hneď som mu ho pochválil. Zázemie pekne na futbalovom štadióne, nechýbali stánky s oblečením, výživou, bicyklami a samozrejme s jedlom (skvelé klobásky). Do štartu dlhej bolo 1,5 hodiny. Slnko už pekne pripekalo, takže na 2 fľaše. Prípravy (zloženie bikov, doštelovanie, namazanie, nahodenie čísla,...) vyvrcholili o 10. hodine, kedy odštartovalo 44 maratóncov na dlhej, čiže 75 km trase. Polmaratón meral 50 a hobby/rodinná trasa 17 km. Všetky so slušnými prevýšeniami, čo dokladovali aj dosahované časy. Žiadne bezduché dupanie po vyjazdených zvážniciach a asfalte bez výraznejších kopcov. Tak sa mi to páči!

Pri absencii slovenskej špičky bolo konečne fajn tempo. Po asfalte cez obec (cca 2 km) aj na voľnobeh, pekne za sprievodným autom. Pretekať sa začalo až po nájazde do terénu, kde sa hneď zdvihol chodník a nasledovalo skoro 10 km dlhé stúpanie do výšky 914 m n. m. Tam mi hneď nohy stuhli. Nejako som to prehrýzol a držal sa za prvými 3. Po pár 100 m sme mali na ďalších náskok pár desiatok metrov a išli sme si za motorkou. Miestami bol podklad jemne podmáčaný, tak sa ťažšie roztáčali kolesá, ale vyslovene blato nebolo. Aspoň sa nedalo ísť rýchlo. Asi tak po 8 min od štartu som aplikoval svoju vopred pripravenú taktiku. Vopred znamená, že som si ju vymyslel cestou autom do LC, keď mi Tomáš dal mapku na študovanie a zbadal som úvodné stúpanie na výškovom profile. Bola asi takáto: ísť vpredu, držať sa prvých, oťukať ich, oraziť si a odísť im v tom tiahlom kopci. Simply. Čiže som sa viezol na 4. pozícii a keď som bol oddýchnutý a mal pocit, že sa ide pomaly, prešiel som dopredu a držal si také svoje tempo – ani nie pomalé, ani nie rýchle, aby som bol schopný ho udržiavať a neskončil po pár kilometroch... Snažil som sa neobzerať, to nepomáha. Väčší náskok som získal na krátkej stojke, ktorú chalani tlačili (neviem, či všetci, tam som sa 1. raz obzrel). Potom som už len dýchal výpary motorky. Blééé! Našťastie vždy len chvíľu, pokým mi neušla. Dosť zlé to bolo potom mimo lesa, keď som prišiel na rozbitú asfaltku. Tieňa málo, hlava išla puknúť. Tu som už vždy na konci viditeľného úseku (prvý za mnou a ja) otáčal hlavu dozadu. Nevidel som ich. Aj tak som sa však „ukrýval“, nech majú čo najmenšiu šancu zbadať ma. Dosť to pomáha, keď prenasledovatelia nevidia „korisť“ pred sebou. Nemajú predstavu o náskoku, čo mi pridalo istú taktickú výhodu. Pravidelne som do seba ládoval tyčinky, počas tohto výšlapu som stiahol skoro polovicu zásob (2,5 zo 6). Hore z lúk bol krásny výhľad do okolia, príroda tiež pekná, len viditeľnosť do diaľky nebola dobrá. Páčila sa mi kaplnka na skoro najvyššom bode trate, myslím, že bola vidieť aj zdola. Potom prišiel 1. zjazd. Síce po lesnej ceste a lúkach, no bol rozbitý, nebola núdza o nejaký ten skok a kameň, zákruty boli tiež. Také mám rád, nie je to o bezduchom dupaní z kopca, stačí sa +- viezť a občas pretočiť pedále. Zozjazdoval som si takto 3,1 km a v jednej ľavotočivej zákrute zle zvolil stopu, neodľahčil zadné koleso. Chytil som ním kameň. Tesne pred tým som už vedel, že chyba ako sviňa, ale čo už. Za pár sekúnd bolo koleso prázdne, v podstate som len zabrzdil a zastavil, no aj tak som šiel chvíľu po ráfiku. Ľavá bočnica bola prerezaná. Rýchlo som dofúkal, natočil koleso, nech sa to zalepí. No bola príliš veľká, tmel ani nie že striekal, tiekol von. Potom ma už obiehal Pavol Gábor, prvý z 3-člennej skupinky idúcej za mnou. Ako som sa neskôr dozvedel, ku koncu zjazdu chytil defekt, čo ho asi stálo 1. miesto, skončil 2. Dušu som, ako obvykle, nemal. Tak či tak by som potreboval vidlicový kľúč na povolenie matice a ku tomu tradičné „nádobíčko“ (montpáky, dušu, inbus na RU). Tak som zbehol dole do dediny a na prvú občerstvovačku, kde som si doplnil pitie a najedol sa. Obsluha bola super, hneď ponúkali aj servis, ale vysvetlil som, že to nemá význam (od defektu aj tak vyše 5 km). Odtiaľ som už len kráčal popri biku a hore-kopce bežal. Z lúky, kde sa pripájala hobby trať, som videl Málinec, tak som po nej zbehol dole. Mimochodom, na hobby a rodinnú trať dosť výživný stupák. Do cieľa som prišiel dosť skoro, trochu som opláchol bike a šiel niečo zjesť. Našťastie som mal lístky na jedlo a pitie pri sebe (po skúsenosti z Fatranu). Tak som si dal vynikajúce cestoviny a oprel sa o strom v chládku, pozoroval čriedu oviec na lúke, počúval hudbu. Fajn bolo, že nehrali „Funrádio výber“. Popri tom som sledoval, ako sa trúsia pretekári do cieľa. Pred 15. hodinou prišiel Tomáš, ktorý síce nemal defekt, no tento raz poblúdil (ja som problémy nemal, značenie bolo síce redšie, ale všetky odbočky a zmeny smeru boli jasne vyznačené). O hodinu a pol sa objavil aj teplom zničený Milan (tiež nemal problémy so značením) s kľúčmi od auta. Čas na sprchu. Teda skôr wapku, keďže sa mi nechcelo čakať.



Záverečné zhrnutie: o rok prídem veľmi rád znovu. Osobne radím trať (aspoň tú časť, ktorú som prešiel...) ku svojim TOP. Keď už nič iné, to počiatočné stúpanie sa mi veľmi páčilo a sedelo mi. Kto trpel smädom na Stupaváku, mal prísť sem (v cieli okrem bufetu aj 1,5 l minerálky, čo nie je úplným štandardom, bohužiaľ...).

Foto: https://plus.google.com/u/0/photos/109198588303541892960/albums/5770606055331167777/5770634424451355730

 

[Foto na úvode: Richie - https://plus.google.com/u/0/photos/109198588303541892960/albums/5770606055331167777/5770634424451355730]