Reportáž: Peklo Moravy 2016 - nie sú to preteky, tak sa netreba báť a skúsiť si tento extrém na vlastnej koži

Reportáž: Peklo Moravy 2016 - nie sú to preteky, tak sa netreba báť a skúsiť si tento extrém na vlastnej koži

3 komentáre

Felip 03.01.2017 35 fotografií   Reportaz Morava Preteky Maraton Ceska Republika Cestna Cyklistika

Ani by mi nenapadlo, že presne 11 mesiacov po mojom prvom výlete na žiletke do Tatier sa dostanem na najlepšiu bike akciu, na akej som kedy bol.

 

Skoro 330 km cez najvyšší vrchol Západných Beskýd - Lysú Horu a najvyšší vrchol Jeseníkov - Praděd a budem jazdiť po boku profíka z tímu Lotto–Soudal, ktorému sa podarilo dokončiť najviac Grand Tour po sebe, Adama Hansena. Týchto naj bude v tomto článku ešte veľa ...



Pred štartom


K Peklu Moravy som prišiel ako slepý k husliam. Ako snowboardový inštruktor som sa zoznámil s organizátorom toho všetkého - Marekom Šimoňákom, slovo dalo slovo a ja som mu aj napriek mojim obavám prisľúbil účasť. Akcia sa konala 5. júna a bol ešte len marec, tak som mal dosť času poskladať si závodničku a pohltať čo najviac kilometrov. Realita však bola iná, k závodničke som sa ani nedostal a prvý júnový víkend prišiel ako voda. A tak deň pred štartom ešte cestujem z Brna domov do Čadce, kde som si znovu od kamaráta Jara s Kostrabiku požičal ten istý stroj ako do Tatier pred rokom. S bicyklom som si rozumel už vtedy, a tak aj napriek tomu, že som na ceste nič nenajazdil, vyrážam podvečer s batohom na bicykli do 60 km vzdialeného Frýdku-Místku, kde to všetko ráno začne.



Po príchode do mesta mi hlavný organizátor ešte dohadzuje ubytovanie a na izbe som s jednou z najlepších cyklistiek na svete - Hankou Ebertovou, áno, tiež mi to meno vtedy nič nehovorilo, ale ona je napríklad držiteľkou svetového rekordu v 24-hodinovke, zúčastnila sa najťažšieho ultramaratónu na svete, Race Across America a takto by som mohol pokračovať ešte veľmi dlho. Z jej rozhovoru s organizátorom mám chuť sa s plačom vrátiť domov, pretože ja nemám na horskom bicykli najazdených ani tisíc kilometrov a oni sa tu rozprávajú o 5-ciferných číslach. Zo všetkých účastníkov, tí najšialenejší najazdia za rok viac ako som ja stihol za celý svoj život. No aj napriek týmto myšlienkam, ktoré mi v posteli víria v hlave, sa mi podarilo zaspať.



Ráno bolo pre mňa veľmi kruté, hlavne sa vyhrabať z postele, skúsiť nakŕmiť stiahnutý žalúdok a napchať všetko potrebné do dresu, pretože batohu som sa chcel na tak dlhej jazde rozhodne vyhnúť. Ešte pred východom slnka spolu s mojimi spolubývajúcimi Hankou Ebertovou a Karlem Černým vyrážame na štart. Pred štartom sa tu ešte diskutuje o trase kvôli rôznym uzávierkam, no ja o trase nemám ani potuchy a spolieham sa na to, že sa udržím v balíku. Každý si môže zvoliť svoju trasu a jediné povinné body sú Praděd a Lysá hora. No predbežný plán je držať sa pohromade minimálne po Praděd, samozrejme mimo hlavné ťahy, čo viedlo trasu len po prvý vrchol cez aspoň 30 rôznych dedín. Medzi nami už bol aj spomínaný Adam Hansen, a tak viacerí z nás, vrátane mňa, ešte využívame príležitosť sa s ním odfotiť. Adam na mňa pôsobí veľmi skromným dojmom a každému, kto sa s ním fotí, ešte poďakuje. Neskôr som sa na mojej fotke s ním dobre pobavil, pretože ten jeho úsmev vyzerá, že sa chcel odfotiť on so mnou a nie ja s ním .

Odštartované


Krátko po 4:00 sme sa konečne rozbehli a ja si vychutnávam prázdne cesty v okolí Frýdku, o úrovni tejto akcie som naozaj prekvapený. Neplatilo sa štartovné a nie sú to preteky. No máme tu sprievodné vozidlo s fotografmi, ktorí občas lietajú ponad nás aj s dronom a dokonca aj sprievodnú motorku, ktorá ma dvakrát zachránila, ale o tom neskôr.



Ráno sú doliny ešte ponorené do hustej hmly a je pomerne chladno, a tak som rád, že som si na seba ešte hodil návleky a bundu, lebo pri pohľade na ostatných v krátkom mi je zima aj za nich. Začalo to veľmi svižne, všetci sme ešte plní síl, a tak sa v balíku rútime 40 km/h po okreskách cez rôzne dediny. Tých pár áut, čo sme po ceste stretli, má naozaj problém predbehnúť tak veľkú skupinu jazdcov pri tejto rýchlosti, a tak často trúbia, no najťažšie to má auto s fotografmi, ktoré nás musí po každej skupine fotografií znovu dobehnúť, predbehnúť a zase fotiť. Vôbec im to nezávidím, ale oni nám asi tiež nie.



Na trati


Konečne sme sa vymotali z husto osídleného okolia Frýdku Místku a príroda okolo cesty sa začína prebúdzať do slnečného dňa. Počasie nám vyšlo na jednotku. Ani moc teplo, ani moc zima. Rád by som si aj spravil nejaké fotky z prírody okolo, pretože ráno to bolo naozaj krásne, ale pelotón zastavil až vlak na priecestí u Jistebníku a tento čas som využil na zhodenie návlekov a bundy.



Držať sa skupiny sa mi zatiaľ darí, no keď prišli prvé kopčeky za Bílovcom, bolo to ťažšie a ťažšie, ale nielen pre mňa, všetci sme sa začali rozťahovať. Raz som vpredu, raz vzadu, keď je to možné pokecám si s kým sa dá, aby mi to ubehlo rýchlejšie, ale nikoho tu nepoznám. Občas zapózujem fotografovi.

Prvý z krízových momentov pre mňa bol ten, keď mi pri zjazde vypadla jedna plná fľaša vody z držiaka. Proste som si nedal pozor na jednu jamu na ceste. Tak nadávam, zastavujem, nadávam a vraciam sa po ňu, stále nadávam a snažím sa dohnať balík. Mal som aj tak šťastie, že som nedostal defekt, nerátal som s tým, že by na mňa zvyšok partie počkal a hlavne som nevedel ani kam mám ísť, a tak idem na maximum, aby som ich čo najskôr dohnal.



Išiel som takto asi 5 minút, no totálne ma to zničilo a balík stále v nedohľadne, cesta viedla lesom a bola plná zákrut. Už som si myslel, že niekde odbočili a idem zlým smerom. Nedobehnem ich a sám, takú štreku nikdy nezvládnem. Potom som zbadal v diaľke nášho motomana, ktorý ma zachránil tým, že ma počkal, aby som mohol ísť v závetrí skútru. Nakoniec sa mi podarilo balík dohnať. Mám o fľašu vody menej a v druhej po uhasení toho 5-minútového šialenstva sotva tretinu, ktorú si šetrím, lebo neviem, kedy sa bude zastavovať kvôli vode, super, už len 210 km cez dva kopčeky.

(foto s Adamom)

Pri rozdýchavaní som len tupo pozeral do zeme a keby na mňa nezakričali, tak to vpálim do fotografovho auta odstaveného vedľa cesty. Asi po 5 minútach mi vypadla druhá fľaša, tentoraz z ruky, keď som ju dával do držiaka. Už som sa chystal zase zastavovať, no motoman na mňa kýva, aby som pokračoval, a to je dobre, lebo druhýkrát by som ich už fakt nedohnal. Po pár minútach mi vracia plnú fľašu vody. Narodeniny mám síce až na druhý deň, ale najlepší darček som už dostal.



Za Vítkovem fičíme po parádnej ceste ku vodnej nádrži Kružberk. Znovu som v pohode a vychutnávam si prírodu okolo, no túto cestu musíme opustiť kvôli uzávierke na priehradnom múre. Asfalt je síce horší, no príroda naokolo je o to krajšia. Stále sú to viac-menej len drobné kopčeky. Idylku mi prerušuje mini infarkt, keď nám srnka preskočí cez cestu. Ešte neodbilo 7 hodín ráno a my už máme za sebou 70 kilometrov.



Zrazu idem po boku Adama Hansena, a tak sa púšťame do reči. Je to fakt frajer, spolu rozoberieme všetko možné, ako keby sme sa poznali už roky a jazdili spolu každý víkend. Teraz žije v Beskydách, a tak mu dávam tipy na jazdenie u nás po tom, ako zistil, že som najmladší v pelotóne a zajtra budem mať len 21, sa smeje a odpovedá: "Oh you are just a baby". Bol som prekvapený, keď mi povedal, že s kariérou začal po dvadsiatke, čo je pomerne neskoro v porovnaní s ostatnými profíkmi z TdF. Škoda, že s nami nepôjde celý čas, lebo len pred necelým týždňom dokončil Giro d´Italia, už štrnástu po sebe, čím prekonal svetový rekord, ale stále nemá dosť. Popri tom ešte stihne navrhnúť najľahšie tretry na bicykel na svete a aby ich mohol nosiť na TdF, tak ich začne predávať. Vyzerajú ako karbónové ponožky, ponožky za cenu dobrého bicykla.



Pri jednom zjazde sa ale náhle vytratil, najprv som si myslel, že som ho niečím urazil, ale potom sa ukázalo, že sa mu vybila batéria v elektronickom radení, a tak sa musel vrátiť. Po ceste to elektronické radenie asi prechválil .



Atmosféru v balíku upevňujú vtipy na jeho účet typu - vybila sa mu baterka na motorček v stredovom zložení a podobne. Panuje dobrá nálada, pretože sme ešte stále pred sebou nevideli Praděd, no za Brutálom sa už ukazoval v plnej paráde a všetci sme stíchli. Prvá pauza bola v Malej Morávke pod Pradědom. Doliať vodu, doplniť jedlo a ešte s plechovkou kofoly v ruke začínam môj boj do sedla Hvězda, kde som sa definitívne vzdal ambícií držať sa v prvej skupinke a idem si svojím tempom. Popri tom mi znovu vypadáva fľaša uprostred rušnej cesty, no vodič za mnou ohľaduplne zastaví a počká, nech si ju vezmem. Proste, iný kraj-iný mrav tu s cyklistami, taký problém ako u nás nemajú.



Od sedla na vrchol to prekvapivo nebolo až také hrozné ako som čakal. Dohnal som pár odpadlíkov z prvej skupinky, v partii sa predsa ide vždy lepšie. Spolu kľučkujeme pomedzi davy rifľových turistov s kočíkmi a psami na vôdzkach. O pol 10 sme konečne hore. Vedúca skupinka sa práve chystá na cestu dole. Neviem prečo, ale myslel som, že dole sa čakáme, a tak si ešte v kľude dávam znovu bundu a návleky, lebo je tu tak okolo 10 stupňov. Ikonický vysielač, ktorého vrchol je najvyšším bodom v Česku je veľmi lákavý, pripomína mi Kráľovu hoľu a rád by som si vychutnal úžasný výhľad z hora, ale nato nemám čas.



Posledných pár fotiek a hurá dole. Na jednej strane, nádherná cesta dole s minimom zákrut, kde vám rýchlosť v pohode vystrelí vysoko nad 70 km/h. No na druhej strane, je tu veľa turistov a na úseku medzi Ovčárnou a Hvězdou tu v intervaloch púšťajú z parkoviska na úzku cestu dokonca aj autobusy.



Po naozaj dlhom zjazde sa prihováram nejakému cyklistovi, ktorého dres mi je povedomý z balíka, ale je to niekto úplne iný, a tak čakám na niekoho známeho z vrchola. Po pár minútach sa pridávam do skupinky s mojimi spolubývajúcimi - Hankou Ebertovou, Karlom Černým a Radkem Polákem, ktorého si pamätám hlavne kvôli dvom veciam. Jeho bicykel mal pre mňa netradičný remeňový pohon s 8-rýchlostným nábojom a to, že ráno prišiel na štart z Olomouca, čo je okolo 80 km a plánuje sa tam ešte dnes vrátiť, no s tým, že si odpustí Lysú. Suma sumárum, bude to určite vyše 400 km.



Nikto z nás nepoznal lepšiu cestu, a tak sme sa rozhodli vrátiť sa tou istou, mal som záznam trasy v mobile, tak nám to prišlo ako najjednoduchšia varianta. Neskôr vyšlo najavo, že to bola tá úplne najhoršia a išli sme ju len my. Zvyšok nám utiekol síce dlhšou trasou cez Krnov a Opavu, no oveľa pohodlnejšou a rýchlejšou, bez potreby neustále niekam odbočovať, bez kopcov.



Po ceste naspäť sa dostávam do módu autopilota, keď už po niekoľkých hodinách v sedle len tupo sledujem koleso predo mnou, aj by sa bolo načo pozerať, no človek už nemá silu. Je to ako tranz. Na autopilota som takto prešiel ďalších asi 50 km z Malej Morávky, asi až niekde do Vítkova.



Motanice, motanice


Po toľkých motaniciach cez desiatky dedín už je celá naša 4-členná skupinka nervózna. Stále niekam zle odbočujeme, lebo cesta naspäť pre nás vyzerá úplne inak a je ešte väčšie teplo, protivietor a môj mozog už tiež nemá také navigačné schopnosti ako mal na začiatku, môj zadok sa naučil rozoznávať 10 rôznych druhov asfaltu a je to s ním fakt zlé. Ale nie som jediný a zaskočilo ma, keď Hanka povedala, že to je aj pre ňu horšie a také odreniny nemala, ani keď išla nonstop 2 200 km v Rakúsku. Všetko to naše utrpenie nám spôsobujú kilometre a kilometre na cestách 2.,3. a možno občas aj 4. triedy. Ja už sa neviem dočkať Frýdku-Místku a za každou dedinou už mám fatamorgány s ceduľou na začiatku mesta. Jediné, čo ma ako tak drží, sú povzbudivé slová od Hanky, je to česť ísť po boku tejto, pre mňa neznámej ultramaratónkyne, čo podáva oveľa väčšie výkony ako borci na TdF, no bez všetkej tej slávy okolo. Napokon sa konečne zvaľujem na trávu pred cykloservisom Jumpsport, kde sme pred 11 hodinami vyštartovali. Niečo cez 250 kilometrov za nami, ale to najhoršie je ešte len pred nami.



Nevedel som sa dočkať, kedy si aspoň opláchnem tvár vodou, no to bola neskutočná blbosť, lebo som si akurát zmyl všetku soľ do očí, a tak teraz ani nič nevidím. Parťák z Olomouca - Radek, nás tu aj napriek dlhému prehováraniu opustil, ale ani sa mu nečudujem, mal o 80 km viac a ďalších 80 ho čakalo po ceste naspäť do Olomouca, takže vynechanie Lysej Hory s jej prevýšením a vzdialenosťou od Frýdku sme mu všetci ochotne ospravedlnili. Lúčime sa a ideme na najväčšiu výzvu dňa...



Výzva dňa


Prejsť cez mesto po cyklotrase nás všetkých vďaka zámkovej dlažbe a hromade ľudí veľmi rýchlo omrzelo. Som v tomto rajóne skoro domáci a mám ako jediný mapu v mobile, tak zozadu navigujem našu 3-člennú skupinku. Teplota je príjemná, nohy sa už trasú od strachu, dostávame sa do tieňa kráľovnej Beskýd. Stretávame aj elitné skupinky šťastlivcov, ktorí už letia opačným smerom, och ako som im len závidel ten úsmev na tvári. Pri nenápadnej odbočke sa náš boj s Lysou po zhruba 280 kilometroch začína, kto ten kopec pozná, vie, že je to výzva vyšliapať aj z parkoviska pod horou a nie po takej štreke skoro 9 km s prevýšením 700 metrov, v hornej polovici bez tieňa. Idem už len po boku Hanky a náš ťahač Karel sa nám bez náznaku únavy stráca v diaľke, ja mám ale obrovskú výhodu, že mám vpredu trojprevodník a môžem si ísť na gašparka až hore a preto ma opakovane Hanka posielala dopredu, ale ja som nechcel ísť sám, vo dvojici sa vždy ide lepšie, tak sa takto navzájom podporujeme a delím sa s ňou o vodu, pretože ona to má so svojimi prevodmi fakt drsné, ja by som už určite tlačil.



Už do seba tlačím všetky cukry, čo sa mi do dresu zmestili. Pred seba ani moc nepozerám. Len tupo do zeme. Nevládzeme už ani hovoriť. No ten pocit, keď som konečne zosadol na vrchole, sa nedal opísať, vôbec nešlo o ten úžasný výhľad naokolo, ten som už videl veľakrát, ale ten pocit, že sa mi to podarilo, a že už ma čaká len zjazd a mám to v kapse... Po celodennom krútení nohami to znelo ako nesplniteľná výzva, no s obrovským šťastím a psychickou podporou hlavne pri stúpaní na Lysú od Hanky som to nejak zvládol. Teraz sa spolu fotíme a chystáme na veľmi dlhý a nebezpečný zjazd dole. Cesta je dosť rozbitá a špinavá po výdatných dažďoch z minulého týždňa. Stále sa obzerám naspäť na vrchol a neverím sám sebe, že sa mi to podarilo.... Už sa len bezpečne dostať naspäť do Frýdku...



Zjazd bol naozaj náročný, hlavne na moje zápästia. Po neustálom brzdení a otrasoch už sú totálne zdemolované, no keď mi konečne na tachometri naskočila 300-vka, bolo to ako liek, no po návrate na odbočku z hlavnej cesty si musím dať kvôli rukám menšiu pauzu a stretávame ďalšieho pekelníka, ktorého vrchol ešte len čaká. Trocha ho podporujeme a posielame hore čím skôr, aby ho nezastihla tma a my sami vyrážame smer Frýdek. Deň predtým som bol tak ambiciózny, že som plánoval sa po Pekle ešte vrátiť domov do Čadce ďalších 60 km, no od toho ma vďaka bohu včas odhovorili. Už snívam o sprche a posteli v našom penzióne. Pred cieľom sa nám ešte podarilo v meste zablúdiť, ale moju skvelú náladu už nemohlo nič rozhodiť. Na fotkách tú moju náladu až tak nevidno, únava bola silnejšia.

Peklo Moravy 2016






Zhrnutie


No za mnou je skvelý deň. Skoro 330 km v nohách. Hromada nových kamarátov, skúseností a jeden veľmi silný zážitok, článok píšem po pol roku od tejto akcie a mám pocit, že polovicu som zabudol a tú druhú si nepamätám, ale aj tak som sa snažil opísať to čo najpodrobnejšie, ako to len šlo.



Vyrazili sme o 5 ráno a teraz krátko po 8 večer dostávame diplom, na ktorý nám organizátor akcie Marek Šimoňák zapisuje vzdialenosť 322 km a čistý čas 12:56. No, každý z nás má na svojom tachometri iný výsledok, takže nezaručujem úplnú presnosť. V penzióne už len ležím v posteli a mojou najväčšou obavou je to, že zaspím, kým mi dovezú pizzu, ktorú som si objednal. Na záver by som rád poďakoval organizátorovi Marekovi Šimoňákovi za naozaj super akciu, fotografovi Radimovi Kolibíkovi za naozaj nádherné fotky a toho birella, ktorého mi podali z auta, keď som nemal vodu a kamarátovi Jarovi s Kostrabiku v Čadci za poskytnutie perfektne pripraveného bicykla na poslednú chvíľu. Ak máte tú možnosť, tak sa rovno prihláste na ďalší ročník, ktorý bude v sobotu 3.6.2017 a možno sa tam uvidíme. Report z pohľadu Hanky Ebertovej si môžete pozrieť na jej stránke: hankaebertova.cz/reportaze=2016=peklomoravy.



Predpokladám, že účasť bude oveľa vyššia ako minulý rok, nie sú to preteky, tak sa netreba báť a skúsiť si tento extrém na vlastnej koži, taká vzdialenosť už ani tak nie je o kondičke, ale skôr o psychike a tej túžbe posúvať vlastné limity, takže všetci povinne krúžkujte v kalendári prvú júnovú sobotu! Tento rok sme mali ideálne počasie a z 55 jazdcov na štarte, dokončilo Peklo Moravy 40 z nich.
 

Fotogaléria k článku

 

Páči sa ti tento článok?

Zďieľaj ho:
Buď naším fanúšikom:

Podobné články

Peklo Moravy 2016

04.06.2016
Ostatné
Frýdek-Místek (Česká republika)

Propozície, Reportáže

MTBIKER shop (Výber z produktov v kategórii Komponenty):

Prejsť do shopu (Komponenty)

Komentáre

zbynekpap 03.01.2017 (17:52)

No, paradne bolo.
Si z Cadce, ze?
My sme sa naspat trochu trapili - hlavne dezorientacia
Ale inak super akcia
Uz sa tesime na 4.rocnik!

 
Felip zbynekpap 06.01.2017 (17:49)

Áno som ... snáď sa aj mne podarí dostať na 4. ročník

 
murderer 04.01.2017 (15:22)

adam hansen super bonus

 
Pridaj komentár