Z Rotterdamu do Banskej Bystrice za 38 dní - 1. časť

Z Rotterdamu do Banskej Bystrice za 38 dní - 1. časť

8 komentárov

dhark 08.01.2017 70 fotografií   Cestna Cyklistika Holandsko Slovensko Vylet

Možno aj vy máte aktivitu, pri ktorej sa dokážete tak zamyslieť, že svet okolo akoby prestal existovať. Ja mám také dve: bicyklovanie a skialpinizmus. Keďže som trávil veľa času v holandskom Rotterdame, to druhé veľmi do úvahy neprichádzalo. A ja som potreboval veľa rozmýšľať. Vytiahol som teda svoj bicykel, trochu ho upravil, nakúpil potrebné a 1.9.2016 o 11:00 som sa rozlúčil s kolegami pred kanceláriou. Vyhradil som si dva mesiace, za ktoré som sa chcel dostať do Švédska, cez Pobaltie až domov, do Banskej Bystrice. To som ešte netušil, že na ceste okrem mostov a lodí, stretnem mnoho iných prekvapení.

 

Čosi sa zmenilo


(03.09.2016) Sedím v Eiscafe Colle vo Visbeku. Na ceste som tretí deň. A tak, ako som
cestou rozmýšľal nad prvými riadkami, prišiel som na pár zistení. Je dobré, že píšem až
teraz. Veď človek, čo práve opustil kanceláriu, jeho pokožka ešte rozvoniava šampónom, zadok je rozmaznaný mäkkou stoličkou a chrbát pohodlným matracom, môže prd vedieť, na čo som sa to vlastne podujal. Nechcem tvrdiť, že teraz som už skúsený cestovateľ, no môj kompas sa otáča každým jedným prejdeným kilometrom. Dve noci v lese, 359 km v nohách, žiadna sprcha, prvý dážď a buchty so šunkou. Je to ako prvý sex. Nie si po ňom o nič iný, no predsa sa niečo zmenilo, už nie si panic. Pot zo mňa zmýva náter civilizácie. Začínam voňať... nazvime to dobrodružstvom .



Včera som prekročil nemecké hranice. Kvalita cyklotrás sa znížila, no našťastie aj tak zriedka kedy musím použiť cestu. Prekonal som prvý dážď. Zo začiatku s úsmevom, ale tretí deň to už lezie na nervy. Navigácia je v Nemecku tiež trošku náročnejšia. Za príklad spomeniem Cloppenburg, ku ktorému sa nie a nie dostať. To mesto som s radosťou zanechal za sebou. Prvé dve noci som strávil v bezpečí lesa. Tretiu, pred Brémami, na poli. Tam som sa nenápadne plížil, len aby som prišiel k pánovi, čo opravoval strechu na šope. Zmohol som sa len na „hello“ a s trpkým úsmevom som išiel ďalej. Jemu to bolo asi jedno, lebo nenasledovala žiadna otázka, ani nečakaná návšteva. V nedeľu ráno som si užil vyprázdnené Brémy, spravil bleskový sightseeing a vyrazil na Hamburg. A tu sa začal deň blbec. Išlo sa síce dobre, no tempo narúšal dážď, pred ktorým som sa pokúšal ukryť. Raz pri kostole, druhýkrát na miestnom trhu v Zevene. 37 km pred Hamburgom som narazil na cestné zátarasy a nevedel som kadiaľ pokračovať, keď na mňa z druhej strany cesty máva postava v krikľavo oranžovej bunde. Odkývam a vyberám sa k nej. Je to muž. Vyzerá ako indián. Hneď mi vysvetľuje, že cesta je prejazdná po ľavej strane. Priletel dnes a má za sebou 37 km. Behom. Doteraz prebehol Írsko a Anglicko. Prezrádza, že beží okolo sveta. Zrazu sa pri ňom cítim taký malý. Pýta sa ma na meno, ja jeho tiež, pričom ho okamžite zabúdam. Od úžasu a nadšenia, že stretávam niekoho takého. Vyzve ma, či sa spolu neodfotíme. Samozrejme súhlasím. Prajeme si navzájom šťastnú cestu a lúčime sa.

Pred Hamburg som sa dostal asi o 16:00. S časovou rezervou som hľadal miesto na prenocovanie. S mobilom v ruke mierim na zelenú plochu na displeji. Nanešťastie miesto, kde by som adekvátne prenocoval, bolo už zabrané niekým iným. Zašiel som príliš hlboko do mesta. Nič sa nedalo robiť, dažďom vyprevádzaný som sa vracal na miesta, ktorými som pred hodinou prechádzal. V hlave mám zakorenené, že v lese sa cítim v noci bezpečnejšie ako v meste. Porazený, mokrý, tlačím niekoľkotonový bicykel do kopca pripomínajúceho stenu a pri lesnej ceste pre kone som rozložil stan. Unavený zaspávam. V noci sa budím na hrmot pri hlave. To ma prišlo pozrieť prasiatko. Zakrochkalo, zadupalo a utieklo kade ľahšie. Ráno bolo mokré, no očakávania z mesta a prvý day-off boli silnou motiváciou. Keďže som si cestu do mesta už vyskúšal, išiel som na istotu. Dážď stále hrozil a jeden naozaj tmavý mrak sa nebezpečne približoval. Kto z koho. Kolega z práce mi spomínal tunel, ktorým sa dá dostať cez rieku a zhodou okolností narážam na značku odkazujúcu naň. Konečne aspoň niečo vychádza, pomyslel som si. Na prvom mieste s výhľadom na prístav zaujme filharmónia od Herzoga and de Meurona, ktorá sa pyšne týči na brehu. Je obrovská. Spravím foto a pokračujem. Asi po polhodine prichádzam k Elbtunelu a celý žiarim. Neistým krokom sa približujem netušiac, čo sa bude diať. Pred vstupom stoja dvaja uniformovaní zamestnanci. Zrazu sa otvoria dvere výťahu a následne vyjde auto. Dostávam pokyn, že môžem nastúpiť. Pýtam sa na vstupné, no pre chodcov a cyklistov je zadarmo. S foťákom v ruke čakám na zatvárajúce sa dvere a schádzame dolu.

Trvá to asi 30 sekúnd, no celé predstavenie je super. Štyri obrovské výťahy, pohľad na oceľovú konštrukciu. Zase sa otvoria dvere a ja sa ocitám v tuneli. Fotím, fotíme, všetci fotia. Dve šachty široké naozaj na jedno auto a dvoch chodcov po stranách. Prehadzujem nohu cez bicykel, no hneď som opomenutý, že môžem len tlačiť. Keď tlačiť, tak tlačiť. Ochotne, aspoň si ho dlhšie užijem. Nevyzerá nijak špeciálne, nesvieti, ani v ňom nehrá muzika. Napriek tomu má svoje čaro. To ako sa do neho dostanete, ako dávno ho postavili. Ústi v historickom centre. Ešte cesta nahor. Vitaj Hamburg. Predo mnou sa týči filharmónia, ku ktorej hneď smerujem a aj napriek sklamaniu, že ešte nie je sprístupnená jej venujem sériu fotiek. Ďalej pokračujem prístavom, ktorý podstúpil radikálnu premenu za posledné roky a nevšímam si začínajúci dážď. Nejaký čas ešte strávim prehliadkou mesta. Je čas nájsť hostel. Prvé kroky ma zavedú na pravdepodobne najdivokejšiu ulicu v Hamburgu. Sú tu síce tri hostely, no asi päťkrát toľko bezdomovcov. Keď pozorujem jedného, ako si v bočnej uličke rozkladá stan, rozmýšľam, na čo si vlastne hľadám hostel. Tolerancia bezdomovcov v takomto rozmere ma úplne zaskočila. Toto nie je miesto pre mňa a volím opačnú stranu mesta. Dobre robím a celkom bez problémov nachádzam slušný hostel neďaleko vlakovej stanice. Bookujem noc a moje kroky smerujú ihneď do sprchy. Ach, takto chutí sprcha po piatich dňoch. Potom sa venujem internetom, od môjho odchodu z Rotterdamu po prvýkrát. Operiem si veci a keďže som poriadne hladný, vyberám sa do mesta. Na bicykli a konečne bez batožiny toho stihnem naozaj veľa. Aj počasie sa umúdrilo a vyšlo slnko. Na hostel sa vraciam unavený. Na izbe to však žije. Partička Angličanov sa povzbudzuje pred nocou v uliciach. Keď sa izba vyprázdni, ukladám sa na spánok.



Prvý most prekročený


Ráno sa zobúdzam spontánne o 07:30. Dávam ešte jednu sprchu, veď sa zase dlhšie neuvidíme. Balím veci a o 09:00 už hľadám najkratšiu možnú cestu smer sever – Flensburg. Dnešný cieľ je zájsť aspoň do Rendsburgu. Tam sa však dostávam tunelom popod rieku výhradne pre bicykle a chodcov už v polovici dňa. Po dni oddychu sa mi ide naozaj dobre a pohrávam sa s myšlienkou prekročiť hranice už dnes. Až tak dobre sa mi zas nakoniec nešlo, no spravím si denné maximum 157 km. Miesto na spanie nachádzam asi 15 km pred dánskymi hranicami. Nasleduje večerná rutina a zaspávam. Ráno prekračujem hranice. Až tak som sa tešil, že obídem promenádu vo Flensburgu, o ktorej mi rozprával druhý kolega. Nabudúce. Dnes je cieľ jasný: prekročiť prvý most za Koldingom. Prechádzam cez Aabenraa, kde ma privítala vôňa mora. Mal som sto chutí sa doň hodiť. Čas však nepočká, dávam na pláži aspoň občerstvenie a mierim ďalej na sever do Haderslevu a na Kolding. Navigácia je jednoduchá, stále na sever. Prekvapuje ma, aký je tento kút Dánska riedko obývaný. Domov naozaj málo a tých pár je buď ošarpaných alebo sú na predaj. Ani v mestách to nevyzeralo o nič živšie.

V Koldingu mením smer. Most je už blízko, a to je jediná motivácia, čo ma ženie dopredu. Na rozdiel od Holandska a severu Nemecka sa profil krajiny trochu vlní, a to postupne vyčerpáva. Radosť pri pohľade na most je však veľká. Hneď spravím fotečku. Mám výhľad na oveľa majestátnejší diaľničný most, ktorý je však pre bicykle neprístupný. Na dnes teda padla a ja hľadám miesto pre stan. Prechádzam popri outdoor centre, kde si naberám vodu. Na bezbariérovej toalete zahliadnem sprchu. Váham asi sekundu a už som v nej. Príjemný záver dňa. Mám väčšiu radosť ako z mosta. Trochu dlhšie potom hľadám miesto na spanie v neďalekom lese, ale nakoniec som úspešný a navečeraný zaspávam. V noci sa pravidelne budím. Asi preto, aby som sa otočil na druhý bok. V stane, na nafukovacom matraci je ťažko si nájsť ideálnu polohu. Otváram oči a nič. Už dlho som nezažil tak čierno-čiernu tmu. Kontrolujem čas na hodinkách a ubezpečený, že je všetko v poriadku opäť zaspávam.



Druhý most prekročený


Ráno sa nezdržujem. Kliešťov je tu príliš veľa. Raňajky radšej presúvam do neďalekého Middelfartu. A robím dobre. Z promenády pri mori je nádherný výhľad na diaľničný most. Slnko sa usmieva, na oblohe ani obláčik. Teplota tiež utešene rastie. Sedím, prežúvam muffin a bavím sa pohľadom na medúzy, ktoré sa elegantne vznášajú pod hladinou. Po luxusných raňajkách ešte vypýtam vodu v neďalekej kaviarni a vyrážam po ostrove Fyn. Jediné, čo ma trošku ťaží je, že som neposlal pár pohľadníc. Určite by potešili fanúšikov fartovania. Dnes to možno nazvať veternou etapou. Do kopca pomaly a z kopca ako po rovine. Ak som čakal nejakú civilizáciu, tak márne. Aj čerpacie stanice sú iba na kartu a bez servisu. V polceste jediné mesto Odense. Tam natankujem a trošku oddýchnem. Dnešný cieľ je Nyborg a prekročenie druhého mosta. Tentoraz diaľničného a nie vlastnými silami, ale vlakom. Tam sa po urputnom boji s vetrom dostávam okolo 15:00. Na prvý pokus síce netrafím, no na druhý už kupujem lístky pre oboch – pre mňa aj pre bicykel. Vyjdem na perón a čakám na vlak. Dám sa do reči s postaršou Dánkou, ktorá mi priblíži históriu juhu krajiny. Vlak s meškaním prichádza. Ešte sa tu začnem cítiť ako doma.

Nastupujem, pripínam bicykel špeciálnym pásom a sadám vedľa neho. Blížime sa, most sa už črtá v diaľke. Plný očakávania vyťahujem foťák. Je to len most, ale predsa. Zrazu to príde. Vchádzame do tunela. Takže po toto som sa sem trepal. Vyjdeme z neho až pred stanicou v Korsore. Sklamaný vystupujem z vlaku a mierim pred stanicu. Ešte s nádejou hľadím dozadu, ale vidno iba chabé obrysy. Vysadám teda na bike a presúvam sa do neďalekého mesta. Cesta vedie k moru, kam ma zláka pohľad na bojovú loď. Korsor je prístav dánskej vojenskej flotily. Je odtiaľ z časti vidieť aj môj vytúžený most. Vynaložené úsilie sa teda rozhodnem investovať do kilometrov. Dnešný cieľ je splnený no v nohách ešte ostala nejaká energia. Vychádzam z mesta, keď narazím na informačnú tabuľu – pláž. Sekundu váham a odbáčam. Prichádzam na krásnu pláž s dreveným mólom. Rekreujú sa tu dvaja dôchodcovia. Plavky nemám, preto postačia boxerky. Postavím sa na mólo a čo nevidím? Most v plnej svojej kráse. Skončím do vody, plávam a celý ho mám ako na dlani.

Beriem ešte mušle na pamiatku a ako sa poberám ďalej, myslím na to, aký je život vrtkavý. K večeru sa dostávam do Slagelse. Podcenil som jedlo a tak dopĺňam energiu. V meste nechcem nocovať a na mape svieti veľká zelená machuľa pri meste. Vyberám sa tam. Je to les a zjavne obľúbená rekreačná oblasť. Miesto teda hľadám opatrnejšie, no buď ma vyrušia bežci alebo cyklisti. Nakoniec nájdem vhodné miesto, zdanlivo mimo dosah okoloidúcich. Keď rozkladám stan, prebehnú okolo dvaja bežci. O chvíľu partia asi šiestich bikerov. Za nimi ďalší bežci. Môj nocľah sa nachádza medzi dvoma frekventovanými chodníkmi a ja si v duchu hovorím: „buď som ten najlepší, alebo ten úplne najhorší stealth camper v celom Dánsku“. Závisí to len od toho, či si ma niekto všimol a jednoducho ignoroval, alebo platilo „pod lampou býva najväčšia tma“. Už však nie som ochotný sťahovať sa.



Kodaň


Ráno som sa pekne zdekoval a v bežeckom buffete načapoval vodu. Naberám smer Kodaň. Takéto dni sú veľmi motivačné, s vidinou šťavnatej odmeny. Oblakmi zahalená obloha a ranná hmla zahalili deň rúškom tajomna. Aj malé mestečko, kde som čapoval vodu a opláchol človeka navodzovalo podobnú atmosféru. Ako však mierim na východ, počasie sa predsa len umúdruje a Oskar sa začína čoraz žiarivejšie usmievať. Dnešné prvé veľké rozhodnutie ma čakalo na rázcestí medzi Roskilde a Koge. Prímorská poloha rozhodla pre druhé menované. Tam prichádzam cca o 14:00, naobedujem sa na námestí, hneď vedľa sochy niekoho významného. Tu som si asi prvýkrát pomyslel, sledujúc pohľady okoloidúcich v štýle „pozrite sa na neho!“, že čím viac času trávim pod holým nebom, tým menej si potrpím na bontón. Balím švestky a prejdem sa ešte po pešej zóne. Zaujme ma urban múzeum a keďže sa mi nebezpečne vybíja mobil, idem ešte na šálku čaju. S nabíjačkou v ruke vchádzam do kaviarne v múzeu. Sadám, objednávam a nabíjam. Vyťahujem zápisník a chlipkám japonský čaj. Rozmýšľam o Kodani a spomeniem si na slabučkú vedomosť o nejakej komunite niekde pri nej. Opýtam sa preto čašníka.

Dostávam info, že také niečo existuje, kde to je, a ako to tam vlastne funguje. Viac mi nebolo treba, aby som vedel, kde strávim dnešnú noc. Štartujem bicykel a naberám smer hlavné mesto. Pomaly sa približujem, prechádzam rôznymi predmestiami, rekreačnými osadami na pobreží. Cítiť dovolenkovú atmosféru, morský vzduch, borovice. Cestou sa zastavujem pri zvyškoch pevnosti z prvej svetovej vojny, kde sa občerstvím a kochám sa výhľadom na more. Počasie je fakt nádherné. Potom pokračujem už nekompromisne za cieľom. Stále rovno a rovno. Na križovatke zase rovno. Odbáčam, no vraciam sa. Mal som ísť rovno. Konečne Kodaň. Víta ma príjemná mestská zástavba. Dánsko akoby ožilo. Krajina, ktorou som prechádzal bola ospalá, prázdna. Tu to žije. Akoby tu žili všetci Dáni na kope. Veľa ľudí, veľa áut a ešte viac bicyklov. Aspoň zúročím svoje skúsenosti z Holandska. Učím sa nové gesto, otvorená dlaň namierená hore – zastavujem. Praktické. Navigujem sa pomocou mobilu a hľadám jediné miesto – Christiania. Mal by som byť správne, aspoň podľa GPS. Nič nezvyčajné však nevidím. Iba tie isté domy, len ošarpanejšie. Čakal som tabuľu, hranicu, ktorú musíš prekročiť. Idem teda na hrádzu, možno budem múdrejší.

Christiania sa totiž nachádza v starých vojenských barakoch ohradených stredovekým vodným valom. Som určite blízko, vôňa trávy a následná ponuka na jej kúpu ma v tom utvrdzuje. Nie je to však nič z toho, čo som si predstavoval. Idem k skupine ľudí. Ocitám sa pri improvizovanom obydlí a pýtam sa domáceho pána na miesto, kde by sa dalo stanovať. Je očividne prekvapený, no ukazuje na druhý koniec. Tam by vraj malo byť pokojne. Na mobile mi ukazuje imaginárne hranice. Takže som len na okraji. Idem teda dnu. Bum. Stačilo zájsť za roh a ocitám sa v inom svete. Rušná ulica plná ľudí rôznych farieb, národností a s rôznym poslaním. Prechádzajú sa, sedia, pijú pivo pri stavbách rovnako najrôznejších tvarov, farieb a rozmerov. Sú tam uličky, námestia, parky, ihriská, detské rozprávkové krajiny, kam nie je dovolené vstúpiť dospelej nohe. Sú tam drogy, gangy, bezdomovci. Nájdete tam muzikantov, maliarov, sprejerov. Galériu, v
tom čase s výstavou detských kresieb z Afriky. Mesto v meste, s vlastným životom, vlastnými zákonmi, kde nevkročí noha policajta a ak, môže za to zaplatiť životom. Tu mám stráviť noc? Okamžite spochybňujem svoje veľkohubé rozhodnutie. No už som jednoducho príliš hlboko v meste a hostel som vyškrtol z dnešnej ponuky. Idem teda ďalej od tohto pulzujúceho centra. Túlam sa medzi starými barakmi, ktorým obyvatelia vdýchli nový život. Všade upravené záhrady, každý podľa svojho vkusu, či nevkusu. Do Christianie je zakázaný vstup autom, takže v každom dvore nájdete niekoľko bicyklov.

Okolo prejdu dva poníky osedlané deťmi. Prečo nie? Prechádzam na koniec a nenachádzam žiadne vhodné miesto. Ostáva mi však ešte druhý breh priekopy, kde budem mať hádam viac šťastia. Prechádzam jednou cestou oficiálnej Kodane a o pár sekúnd opäť vstupujem do Christianie. Tu sú domy pri vode, trošku redšie poukladané. Sú tu aj vykosené miesta popri ceste, síce na očiach, ale situácia si vyžaduje riešenie. Idem však ďalej. Prichádzam k domu s veľkým dvorom. Sedia tam ľudia, hrajú sa tam deti. Príjemná nálada ma osmelila opýtať sa, či by som tu niekde nemohol zložiť stan na noc. Slečna ma odkazuje na pána domáceho. Ten sa na mňa usmeje a prikývne. Predstavuje sa ako Jan a pýta sa ma, či som z Čiech. Prekvapene odpovedám, že zo Slovenska a otázku, ako to takmer trafil, prehĺtam. Vedie ma od domu, na druhú stranu cesty. Popri fúre dreva prichystaného na zimu vybehneme malým násypom. Ocitáme sa na druhom brehu, na mieste s ohniskom a pľacom presne na stan, dobre ukrytým pred očami okoloidúcich. Bingo, hovorím si. Ideme naspäť k domu, ukáže na fúru dreva, že si môžem pokojne zobrať a potom ma vedie k malej budove vedľa domu. „Hore je WC a umývadlo“. Nečakal som taký servis a ostávam úplne prekvapený. Za všetko sa poďakujem a potrasieme si rukami. Poberám sa teda ku svojmu nocovisku a rozložím stan. Ešte sa najem pri lúčoch nezvykle teplého slnka a veselého kriku kodančanov kúpajúcich sa neďaleko. Potom využijem toaletu a umývadlo. Chce to trosku gymnastiky a človek zvládne opláchnuť veľkú časť tela. Vrátim sa do stanu a ukončujem zaujímavý deň. „To bude noc“ hovorím si, ako zaspávam.



Posledný most


Ráno sa prebúdzam so zvukom pohádaných kačíc. Idem sa obriadiť do kúpeľne, naraňajkujem sa. Jana nikde nevidím a ráno nechcem rušiť. Odchádzam do centra Christianie, ešte raz si pozrieť to miesto. Po dlhej piatkovej noci tam vládne kľud, no pár stálic už zviera v ruke prvé pivo. Fungujú tu komunálne služby, vidieť indivíduá so zmetákmi upratovať ulice. Koniec koncov, žijú hlavne z turizmu. Robím pár fotiek, kým tu nikto nie je a nikoho „nediskreditujem“. Prekračujem hranice a ocitám sa v oficiálnej, normálnej Kodani. Mám dosť času na hľadanie hostela. Zaobstarám si raňajky a nikam sa neponáhľam. Na obed nájdem útulný hostel v centre a vydávam sa do ulíc mesta. Ráno som už v očakávaní. Dnes ma čaká posledný most a nová krajina – obrovské Švédsko. Po predošlej skúsenosti neočakávam, že z mosta niečo uvidím. Nastupujem na vlak pri letisku. Predtým ma ešte zláka urobiť pár fotiek budovy science centra od 3XN neďaleko. Cesta do Malmö netrvá dlho. Vystupujem na hlavnej stanici a hneď sa vydávam k ďalšej zaujímavej stavbe, Turning Torso od španielskeho architekta Santiaga Calatravu.

Mesto je štýlové a dobre sprístupnené pre cyklistov. Pri budove spravím pár selfíčiek, dám neskoré raňajky, alebo skorý obed a potom skočím do centra. To prebehnem a naberám smer Kristianstad. Cesta ubieha dobre. Stačí sledovať značky, ktorých je dosť a sú prehľadné. Tie však končia za mestom Lund, kde som už zase odkázaný na mobil. Prechádzam krajinou a ocitám sa medzi poliami a dedinkami s pár domami. Pred každým jedným je zaparkované Volvo V70 a karavan. Počasie pohrozilo niekoľkými mrakmi, na čo moja nálada zareagovala rovnako. Večerom prichádzam do Kristianstadu. Malé mestečko, ktoré bolo touto hodinou úplne prázdne. Tak len niečo prehryznem, pobehám malé centrum, pofotím, čo stálo za to a pokračujem ďalej. Blíži sa noc a ja začínam hľadať nocľah. Často pritom prejdem ďalších niekoľko kilometrov. Končím v lesíku medzi koľajami a hlavnou cestou.

Švédsko


Ďalší deň mám na programe doraziť do Karlskrony. Už podľa mena, ale aj podľa polohy, sa namlsám. Vyzerá sľubne. Cesta však vôbec nie je taká jednoduchá. Napriek tomu - čím zložitejšia, tým krajšia. Prvýkrát sa dostávam do švédskych lesov, na lazy. Roztrúsene domy s priľahlými farmami. Idem lesnými cestami, poľnými cestičkami. Vlastne všetkými možnými cestami, aby som sa vyhol strašiaku E22. Hlavná cesta, vedúca východným pobrežím, ktorá je aj nie je diaľnicou. Na jednej z lesných ciest opäť stretávam cestovateľa. Už z diaľky vidím postavu pri bicykli a trošku z bližšia aj obrysy naložených tašiek. Je to Nemec a cestuje po Švédsku. Nič veľké, len prišiel na prázdniny. Ide opačným smerom, od Kalmáru. Po krátkej výmene informácii si poprajeme veľa šťastia. Pokračujem ďalej pomedzi roztrúsené usadlosti s typickou červenou farbou a bielym lemovaním. Okolo absolútny poriadok a upravená tráva, aj pomedzi stromy a skaly. Pasienky v rovnakom štýle, akurát o tie sa denne starajú kravy. Keď to už inak nejde, značenie ma zavedie k E22. Našťastie s cyklopruhom. Vtedy tie kilometre nabiehajú o čosi rýchlejšie a správnym smerom. Zastavím sa v Karlshamn, prejdem dedinkou Trensum (zrkadlo z Ikey) a v Ronneby sa naobedujem. Atmosféru dopĺňa tradičná arabská muzika z auta na križovatke a plynulá arabčina rodinky posedávajucej vedľa. Kebabu odolám a dám si buchtičku so šunkou a syrom. Ešte kúpim mapu, ktorú nikdy nepoužijem.

Večerom dorazím do Karlskrony. Do centra je to slušná zachádzka. Mesto je sídlom švédskej kráľovskej flotily. Nachádza sa na malom polostrove na brehu mora. Je to vlastne skala, kopec, na ktorý sa treba vyštverať. Výhoda cestovania na bicykli je, že dokážete obehať za krátky čas naozaj veľa. Pri odchode sa odmením hot-dogom a doplním zásoby. Z mesta mám na výber dve cesty. Ísť ďalej na východ a po kľukatej cyklotrase alebo severovýchodne po ceste do Torsas. Vyhráva kratšia a priamočiarejšia druhá možnosť. Urobím ešte večerných cca 20 km. To sa stane, keď si poviem, že mám už dosť a začnem hľadať miesto na stanovanie. Vtedy sa zo mňa stáva naozajstná princezná. Zabúdam na únavu a hlad až kým nenájdem svoj „bilionstar hotel“. Som schopný sa niekoľkokrát vrátiť, prehľadať každé potenciálne miesto, kým to nie je ono. Po dobrej polhodine ho nachádzam, večeriam a zaspávam.



Ráno ma čaká nezvyčajne jednoduchá úloha. Vstať, pobaliť sa a ísť rovno. Vo Švédsku zriedkavá záležitosť. Len ja, cesta, ranné slnko a zvuk odvaľujúcich pneumatík. Zastavujem sa iba pri jazere určenom na kúpanie, ktoré zaliate slnkom doslova kričí „skoč si do mňa“. Odolávam a pokračujem ďalej. Pri písaní týchto riadkov však ľutujem, že som odolal. Prichádzam do Torsasu, čo preruší moju plynulú jazdu. Občerstvujem sa. Prisadá si ku mne starý pán, ponúkam mu čokoládu a rukami-nohami mu vysvetľujem odkiaľ a kam idem. Do Kalmaru ma čaká ďalších 30 km. Po pekných cestách tam dorazím o 13:00. Prejdem sa mestom a spravím pár tradičných fotografii. Potom sa zastavím na čaj v kaviarni, kde dobíjam mobil a pripájam sa na wifi. Pri odchode si ešte spomeniem na pevnosť, ktorú som zahliadol pri príjazde. Idem teda tam. Prejdem sa po hradnom areáli a na to, že bol postavený pred veľa rokmi (16. st.), má slušný pro-bikerský prístup. Neodolám ešte návšteve priľahlej pláže a móla. Počasie je veľmi príjemne, čo využívajú miestni na kúpanie a opaľovanie. Na odchode sa zastavím: „dnes neodolám“. Vraciam sa na mólo, zhadzujem zo seba oblečenie a vrhám sa do sviežej vody. Popravde som sa vrhal o niečo pomalšie. Odmena to je ale výborná. Unaveným nohám prospeje studená voda a zmena pohybu. Teraz už naozaj odchádzam a naberám smer Oskarhamn. Keďže som sa zdržal, prichádzam iba do Monsterasu, kde rozkladám stan v lese pred mestom.



Ráno zachádzam do centra a dávam druhé raňajky. Po dvoch týždňoch na bicykli totiž moje telo bez pár stoviek kalórii nie je ochotné ani vstať. Pokračujem po ceste, ktorá je snom každého žiletkára. Kľukatá cesta plná zákrut, asfalt jemnučký ako detská riťka, bez jedinej diery. Miesta tak na jeden a pol auta, ale žiadne nestretnete. Vôňa borovicového lesa zmiešaná s morských vzduchom. 20 stupňov, slnečno. Cesta, na ktorú sa nezabúda. V Oskarhamne sa to však celé skomplikuje. Na mape nevidím žiadnu možnosť ako obísť E22. Idem teda do turistického centra, opýtať sa na cestu. Po menších peripetiách s jeho hľadaním, dostávam potrebné informácie, mapu s cyklotrasou a pokyny „len sa držte značky“. Ok, pokyny sú jasné. Menej jasné je už značenie, ktoré akosi nenachádzam a idem teda s mapou na riadidlách. Zo začiatku to ešte ide. Cesta prechádza malými mestskými časťami. Problémy nastávajú, keď musím odbočiť na lesnú cestu, ktorá sa na mape ani nenachádza. Tipujem teda a neskôr zastavujem okoloidúce auto.

Šoférova neznalosť angličtiny a odpoveď „right“ ma necháva na pochybách, či idem správne alebo mám ísť doprava. Cesta sa vlní, stáča, jedna odbočka, druhá odbočka. Kontrolujem polohu v mobile. Ten sa rozhodne nespolupracovať a niekoľkokrát sa reštartuje. To ma privádza do zúfalstva a zabúdam na to, ako je tu krásne. Švédsky les sa začína otriasať pod spŕškou slovenskej ľudovej prostorekosti. Uprostred toho sa objavuje značka, ktorá na mňa pôsobí ako vztýčený prostredník. Nakoniec sa ale dostávam do Figelholmu, čo je maličká rybárska osada. Odtiaľ sa orientácia zjednoduchšuje. To bola však iba polovica všetkých problémov. Tachometer atakuje 80 km a ja som vzdušnou čiarou prešiel asi 40. To mi dôjde trpezlivosť s celou ich hlúpou mapou a volím E22. Na moje šťastie je na tomto úseku široká krajnica. Okamžite naberiem rýchlejšie tempo, aj za cenu rušnej premávky. Čím bližšie sa však blížim k Västerviku, tým užšia krajnica. Zrazu sa ocitám na ceste bez nej, kde balansujem na bielej čiare a popri mojom pleci z mäsa a kostí prelietavajú kamióny. Nikdy som neskúšal chôdzu na visutom lane, ale už asi ani nemusím. Okrem tej bielej čiary si pamätám až pocit úľavy, keď schádzam z cesty pri najbližšej príležitosti.

Cestou do centra sa zastavujem v obchode, kde nakupujem jedlo a vôbec prvé pivo. V meste si za odmenu doprajem kebab statočnosti, dobíjam si mobil a dopĺňam vodu. Je čas sa pobrať a nájsť miesto na spanie. Cesta odtiaľ je už oveľa pokojnejšia, popri fjorde. Tam niekde si plánujem nájsť nocľah. Tradične prejdem cca 10 km, kým nájdem opustené mólo blízko cesty. Keď sa vraciam z obhliadky k bicyklu, vyruší ma prichádzajúce auto. Muž so ženou, ktorí dokumentujú staré duby. Nechcem prezrádzať svoje útočisko. V tomto som „mierne“ paranoidný. Stojím teda pri nich a dáme sa do reči. Nato vychádza domáca pani z domu na druhej strane cesty. Prirodzene ju zaujíma, čo robí partička ľudí pred jej domom a z diaľky nás pozoruje. Táto groteska trvá nekonečných 15 minút, kým sa vyčistí vzduch. Skáčem do úkrytu a rozbaľujem stan a okamžite urobím to, čo ma napadlo, hneď ako som toto miesto objavil. So západom slnka, v adamovom rúchu, vstupujem do úplne pokojnej hladiny mora. Som tam len ja a roj komárov. Unavené svaly sa príjemne uvoľňujú sa ja si užívam svoju chvíľku exhibicionizmu. Večeru vynechávam a komáre ma vženú rovno do spacáku.



Ráno využívam služby požičaného móla na obľúbené raňajky – muffiny s jogurtovým mliekom a vítam prvé slnečné lúče. V rebríčku mojich raňajok patria tieto určite do top 3. Užívam si to, ale je čas vyraziť. Pokračujem po dlhom polostrove a cesta sa vlní raz pomedzi les a raz popri mori. Kde sa dá, majú domáci mólo s loďkou a ležadlami. Asi také, aké som si na noc privlastnil ja. Prichádzam do Bjornsholmu, kde sa elegantne vyhýbam E22 a pokračujem paralelne peknou okreskou, plynulo až do Helgenäsu. Tu začína asi najkrajší úsek mojej cesty Švédskom. Po asi 2 km úseku popri E22 odbáčam na cestu, ktorá síce zachádza ďaleko od požadovaného smeru, no svojím čarom všetko vynahradzuje. Asfalt. Les. Pasienky. Farmy. Aj domy akoby nikto nepostavil, ale narástli tam. Ľuďom, ktorí tu žijú na prírode naozaj záleží, a tak veľmi to vidno. Sebakriticky neurobím ani jednu fotku. Nedokážem odfotiť ten jemný asfalt, ani bzučanie pneumatík. Neviem zachytiť vôňu mora zmiešanú s borovicami. Nie som schopný zvečniť hĺbku lesa, ani vlniacu sa trávu. Len som krútil nohami a bol som tam. Len to bolo správne. Cesta vrcholí vo Valdemarsviku, Ten zaujme výhľadom na nekonečný fjord. Nechám sa zlákať na miestnu pizzu. Poriadne ťažko sa po nej vstávalo od stola. Rozbieham sa pomalšie, keď opäť vchádzam do švédskej krajiny. Teraz trochu inak, medzi polia a pasienky. Asi po hodine dostanem konečne pizzu z brucha do nôh a valím na Norrköping. Prechádzam cez Gusum, Ringarum až do Söderköpingu. Od domáceho vyzistím, že až do Norrköpingu je cyklotrasa popri E22. Je úžasné prechádzať krásnou krajinou, ale niekedy to treba zobrať za pačesy, zvesiť hlavu, tlačiť do pedálov a požierať kilometre po hlavnej ceste.

O hodinu po pizzy ani stopy a zastavujem na prestávku. Okolo piatej prekračujem hranice mesta. Zaujímavé, koľko dočasného ubytovania pre utečencov vybudovali priamo medzi bytovkami. Mierim rovno do centra. Trošku tápam s hľadaním nejakého. Priemyselné mesto, hovorím si. Dávam tomu ešte druhý pokus a úspešne. Nachádzam perlu v podobe oživeného industriálneho areálu. Fabriky, sklady, prerobené na apartmány, múzeá, reštaurácie. Pomedzi preteká mohutný kanál s impozantným vodopádom. Tu sa skrýva pravé srdce mesta. Kedysi zdroj obživy, teraz zábavy, kultúry a bývania. Potešený, ale aj hnaný časom naberám smer von z mesta. Zdržím sa na pumpe, kde preperiem nejaké to prádlo. Deň sa už kráti a ja si potrebujem nájsť nocľah. Cestou ešte nakúpim poživeň. Dostávam sa až do Äby, na prekvapujúco rušnú cestu medzi morom a koľajnicami. Miesto žiadne a tma ma už tlačí. S autami pri pleci sa ťažko obzerá okolo. Najprv odbáčam k opustenej budove pri železnici. Smrdí to tam smažkami, idem teda ďalej. Vzrastá mi hladina adrenalínu, nemal som tak pretiahnuť večierku. Vidím odbočku a neváham. Opieram bicykel o strom. Som na zvláštnom mieste. Pripomína akési opevnenie s veľkými betónovými bariérami, podobajúce sa na náhrobné kamene. Miesto, kde by som zakopal mŕtvolu. Ostávam. Rozkladám stan, varím polievku a kochám sa svetlami mesta odrážajúcich sa na hladine.



Ráno vyťahujem raňajky, sadám si na kraj múrika, že mi nohy hompáľajú nad vodou. Slnko práve vychádza. Spoločnosť mi robia len štyri labute a rybár obďaleč. Vyhrievam sa na prvých lúčoch, fotím labute a je mi dobre. Začínam už cítiť Štokholm. Je vzdialený iba dve noci. Cesta lemuje pobrežie a ja sa úplne ponorím do bicyklovania. Pozorujem more, malinké chatky postavené na úzkom páse medzi cestou a vodou. Zabúdam sledovať značenie a spamätávam sa neskoro. Robím si teda nechcenú obchádzku, no vôbec ma to nemrzí. Tak sa vraciam kus do kopca, potom lesnou cestou na hlavnú, no peknú cestu až do Nyköpingu. Prídem poriadne hladný a v najbližšom fastfoode si u sympatickej slečny objednávam najväčší burger, aký ponúkajú. Sedím, jem, dobíjam seba aj mobil. Venujem sa svojej obľúbenej činnosti, ktorou je pozorovanie ľudí. Dvaja businessmani, bizarná rodinka, štyri blonďaté kamarátky a ľudia zoradení v autách pred drive-inom. Cez mesto len preletím, zastavím sa iba v obchode. Dnes som plánoval prísť pred Södertälje, ale dostavuje sa únava. 50 km pred mestom nevinne zastavujem, občerstvím sa a koniec. V nohách akosi nič viac neostalo a ja sa nehádam. Majú vlastný rozum. Za zastávkou sa princeznej nepáči, tak skúšam šťastie na druhej strane cesty. Do mierneho kopca vynosím veci zo zastávky ako mačka mladé a rozkladám stan.



Štokholm


Ušetrených 50 km teda zdolávam doobeda nasledujúceho dňa. Tesne pred mestom mi spríjemní náladu oprotiidúci sprievod amerických veteránov. Södertälje, bezkonkurenčne najnesympatickejšie mesto, sídlo Scanie, využijem iba na hygienu. Vychádzam z mesta a dnes ma čaká už len jedno – Štokholm. Krútim sa okolo diaľnice. Po čase sa začne zástavba zahusťovať ako prechádzam predmestím. Za zmienku stojí napríklad Kungens Kurva. 20 km pred cieľom bookujem hostel a zdieľam svoje nadšenie s najbližšími. Chytám sa značky, ktorá ma naviguje. Štokholm 15 km, 10 km, míňam Ikeu, 5 km, 2 km... Prdlajz. Značka končí a ja som sotva na okraji. Pokračujem teda v dobývaní mesta. Majú vybudovanú veľmi slušnú sieť cyklochodníkov, len názvy na tabuľkách pripomínajú názvy z katalógu Ikey. Keď sa vysomáriš, či chceš ísť smerom k sedacej súprave alebo ku kuchynskej linke, si v pohode. Mesto leží na niekoľkých ostrovoch. Prechádzajúc na jeden z nich mostom sa v polovici víťazne zastavím. Diaľnica sa plynulo zmení na dôležitý mestský bulvár plný áut, ľudí a cyklistov. Zastavujem sa v parku, aby som sa občerstvil, ale hlavne, aby som si uvedomil, kam som sa dostal. Vždy som o tom sníval, ísť do Štokholmu. Keď som vychádzal z Rotterdamu, bol tak vzdialený a teraz som tu a na lavičke prežúvam buchtu. V duchu vyčítam ľuďom okolo, že nezdieľajú moje nadšenie. Čas, pokým sa môžem ubytovať, využívam na prvú prehliadku mesta. Klopkajúc prechádzam po mačacích hlavách v historickom Gamla Stane a postupne dôjdem až k hostelu. Už sa neviem dočkať sprchy.



Namiesto kľúča však dostávam iba informáciu, že som si zabookoval dievčenskú izbu a všetko ostatné je už obsadené. Slečna na recepcii mi ešte dáva nádej, že sa pokúsi opýtať ďalších prichádzajúcich na výmenu izby. Jej poďakujem, sebe vynadám a idem si sadnúť do spoločenskej miestnosti. Po dvoch hodinkách mi recepčná oznamuje, že síce rozdelila matku s dcérou, ale môžem sa ubytovať. Utekám rovno do sprchy. Večer vyrážam do centra, doprajem si aj legendárne mäsové guličky a pivo drahšie ako v Štiavnici. Po tme sa vraciam na hostel, prechádzam žijúcimi ulicami nočného Štokholmu, kde jedna prechádza ponad druhú. Pred kinom zastavuje naleštený americký veterán a cítim sa ako v pomáde. Unavený ale absolútne šťastný zaspávam skôr ako dopadnem na posteľ. Ráno ma z nej vyháňa hlad. Vychádzam na ulicu a dostávam ľadovú sprchu. Pri stojane chýba môj bicykel...
 

Fotogaléria k článku

 

Páči sa ti tento článok?

Zďieľaj ho:
Buď naším fanúšikom:

Podobné články

MTBIKER shop (Výber z produktov v kategórii Kolesá a ráfiky ~ Príslušenstvo ~ Špice):

Prejsť do shopu (Kolesá a ráfiky ~ Príslušenstvo ~ Špice)

Komentáre

Tomas84us 08.01.2017 (23:25)

Super článok, teším sa na pokračovanie.Pozdravujem, Tomáš z Podlavíc (Dema)

 
JozefCR1 09.01.2017 (10:10)

si hotový spisovateľ najmä tým záverom.....som zvedavý čo je s bajkom....parádny článok

 
johnnySVK 09.01.2017 (12:17)

velmi dobre sa to cita...Cestovanie bikom je taaak pure-romantic

 
szlavo 11.01.2017 (08:05)

Super článok. Kedy môžeme očakávať pokračovanie?

 
dhark szlavo 11.01.2017 (10:26)

V tychto dnoch dopisujem druhu cast

 
reactor dhark 12.01.2017 (16:10)

dufam, ze tych dni bude co najmenej
taketo clanky ma raz donutia vybrat sa na podobnu cestu

 
McDuro 13.01.2017 (11:17)

Si to pekne pokašlal s tou poslednou vetou ! Našiel si ten bicykel????

 
MINKY 13.01.2017 (15:43)

Výborný článok, ktorý sa super čítal a často aj pobavil. Máš spisovateľské črevo. Teším sa na ďalší diel. Samozrejme, klobúk dolu za predvedený výkon.

 
Pridaj komentár