Old Spice Afrika Expedícia - report #5

... Dnešný deň môžem opäť prirovnať ku giga húsenkovej dráhe. Odchádzali sme z výšky 2 400 m, vyšli sme na 2 800 m, klesli sme na 1 065 m (tu sme prechádzali nad Modrým Nílom) a potom zase na výšku 2 400 m do mesta Debre Markos.

22. máj
Mýlil som sa, keď som si myslel, že sme boli včera na najhoršej ceste sveta. Skutočnosť je tá, že dnes sme šli po najhoršej ceste sveta. Hoci chýbali ležiaci policajti, ale nebolo ani asfaltu. Podľa mňa savanu zoral naposledy gróf Teleki, keď vrámci expedície v rokoch 1 887 – 1888 išiel smerom k jazeru Turkana (Rudolf). Ani si neviem predstaviť aká by asi bola cesta, keby začalo pršať, čo nie je veľmi zriedkavé, veď je tu niekoľko mesiacov obdobie dažďov (našťastie to obdobie sa chýli ku koncu).

Krajina je neskutočne premenlivá: nadránom sme odchádzali z trávnatej savany, okolo obeda sme prechádzali výslovne pustou púštnou zónou a poobede, pred mestou Marsabit nás vítala zelená krajina s hustým rastlinstvom.

Počet defektov: Ako sme prišli do mesta Marsabit, defekt mal kamión.
Bilancia defektov - bicykle:kamión, asi 100:1


23. máj
Marsabit. Z mesta sála autentickosť: z ruchu na trhu, obchodu s mliekom, premávky na cestách a okrem 1 m² asfaltu aj z prašnej cesty a množstva hrdzavého prachu, ktorý pokrýva celé mesto. Pri ceste sú postavené obchody z plechu a dreva: kaderníctva, obchody so zeleninou a ovocím, šatami a bary. Zastavili sme sa aspoň v štyroch baroch, aby sme konečne ochutnali slávnu kávu Kene. Čašníci si nás pri každej príležitosti obzerali, veď v „café“-bare by prečo mala byť káva? Dospeli sme k názoru, že Keňa kávu exportuje a nie konzumuje...

Dnešný deň sme trávili v Marsabite a jeho okolí, vyberajúc si spomedzi mnohých kultúrnych programov. O siedmej sme raňajkovali, o pol ôsmej prišiel Duba, náš sprievodca, so synom Mohamedom. Včera sa s nimi Laci a Pali dohodli, že nás za 6 000 šilingov zoberú Land Roverom ku Goffredo kráteru, potom k „spievajúcej studni“ a dokonca aj do autentickej samburu dedinky. Nasadli sme do asi 40 ročného otvoreného Land Roveru a vydali ku Goffredo kráteru.

Keď sme tam prišli, rozhodli sme sa, že sa spustíme do krátera. Duba nebol nadšený, vraj je to nižšie ako si myslíme a bude to trvať aj dve hodiny, kým sa dostaneme dole. Predsa sme sa na to dali, videli sme neskutočnú krásu a s víťazným úsmevom na tvári sme sa vrátili z dna krátera (to všetko sme stihli za jednu hodinu).

Singing well nie je nič iné, ako 7 metrov hlboká studňa, z ktorej reťazami piati muži naberali vedrami vodu stádu a spievali si pri tom. Pesničky, ak som im dobre rozumel, boli o obľúbených kravách pastierov. Za osem dolárov sme si mohli tú prácu odfotiť.

Svoj tradičný obed sme zjedli na ubytovni. Beef stew with rice a zákusky. Beef stew si treba predstaviť nasledovne: 30% kosti, 65% šľacha a 5% veľmi staré hovädzie mäso, ktoré sa nedá zjesť. Čašník si prekvapene uvedomil, že beloch nezje kosti ani šľachu. Nevadí, stačila nám ryža so šťavou.

Návšteva samburu dediny sa vydarila veľmi autenticky (mimochodom na celý deň sa hodí toto slovo). Tento kmeň, žijúci na severe Keni, je rodina s masajmi – oni sú tiež vysokí, chudí, hovoria jazykom kusita, zaoberajú sa chovom zvierat a pôvodne sem na juh prišli zo Sudánu.

Keď sme sem prišli, Duba poprosil niekoho z nás, aby sa s náčelníkom dohodol o programe.
Mňa poslali do náčelníkovho stanu, aby som s ním uzatvoril business. Náčelník hovoril samburu jazykom k tlmočníkovi, ktorý s naším Dubom komunikoval suahélsky a ten mi potom po anglicky povedal čo a ako. Chcel som, aby bola v programe návšteva domu (rozumej stanu), fotografovanie a story o ich kmeni. Náčelník si za to všetko pýtal 5 000 šilingov. Vravel som, že sme ochotní dať 2 000 šilingov, keď to nestačí, pôjdeme do susednej dediny, v ktorej sme mali predbežné rokovanie. (Našťastie sa nepýtali na názov dediny, lebo by som mal problémy...). Starý nakoniec privolil a začal sa kultúrny zážitok. Dozvedeli sme sa, že sú v dedine tri dievčatá „na predaj“, tarifa za ne je 5 000 šilingov, 5 ťáv a 3 sety šiat. Niektorí z nás sa sťažovali na nedostatok finančných prostriedkov, ďalším sa dievčatá nepáčili a iní si už doma vybrali nevesty, tak sa kúpa dievčat neuskutočnila.

Vyskúšali sme aj miestnu „drogu“, rastlinu chat. Jej užívanie je celkom legálne, má taký účinok ako listy koky, nahodí ťa, aspoň si to myslíš. Keďže ani po žuvaní niekoľkých listov a výhonkov sme nič necítili, vzdali sme to.


24. máj
Od deväťdesiatych rokov bolo viac ostrých konfliktov medzi severnými susedmi Kene (Somálsko, Etiópia, Eritrea). Vďaka tomu si aj obyvatelia Kene vedia zaobstarať lacné zbrane a bezpečnosť je aj v týchto miestach narušená. Aj napriek tomu, že sa banditi sústreďujú hlavne na rabovanie stáda, celé roky tadiaľto prechádzali v konvojoch. Dnes má ozbrojený sprievod iba väčší (cenný) tovar. Asi 60 km od hraníc pri jednom checkpointe nás policajti poprosili, aby sme so sebou zobrali jedného dôstojníka do Moylébu, kam sme smerovali aj my. Za normálnych okolností sa dá za 50 dolárov najať ozbrojený sprievodca, ale v tomto prípade sme Sammymu spravili láskavosť my. Náš nocľah je práve v záhrade policajtov, tak sme nášho ozbrojeného strážcu dopravili až k domu.

O trištvrte na šesť sme si objednali večeru v Prison bare, ktorý sa nachádza vedľa väznice. Večer o deviatej sme si psychicky vyčerpaní, s bolesťami v žalúdku a trasúcimi sa rukami prebrali taniere. Za dva mesiace sme si zvykli na čakanie a nevyplnený čas, ale toto už bolo trochu priveľa čakania. Objednali sme si kurča, ale také mäso a kosti sme mali na tanieri, podľa ktorých bolo anatomicky vylúčené, že to bolo kurča. Náš lekár mal podobný názor.

Počet defektov: na „superautostráde“ počas pol hodiny mal náš kamión dva defekty. Pár tisíc kilometrov gumy vydržali, ale týchto posledných 60 km bolo strašných...
Fauna: asi metrová korytnačka, popri ceste veľa dik-dik (najmenší druh antilopy, veľký asi ako menší pes)


26. máj
Ďaleko (a hlavne vyššie) je 3 000 metrová vysočina! Dnes sme veľa išli do kopca na Wenson bicykloch, ale sme sa dostali len do výšky 2 000 m. Takmer som si vypľul pľúca, stehná mi tak narástli, že od zajtra si musím obliecť o dve čísla väčšie nohavice.

Etiópia
Káva: Etiópia je pravlasťou kávy. Do baru pri hraniciach sme sa dnu dostali tľapkajúc po stene, keďže ani tu nebola elektrina a okná boli zabarikádované drevenými lištami. Hneď ako som čašníka rozoznal od jeho tieňa, objednal som si kávu (buna), ktorú mi priniesli v hrubej šálke a bez opýtania bola káva osladená asi piatimi lyžičkami cukru. Asi tu má kávu každý rád príliš sladkú. Ale ja veru nie, tak som ju pomaly pil, aby sa cukor celkom neroztopil. Antický kávovar napriek prerušenej elektrine fungoval, lebo bol na plyn. (Také čosi som v živote nevidel...). Zaplatil som ťažkých 3 korún (1 birr) a spokojne som sa vzdialil.
Popri ceste sme videli veľa pastierov, v rukách držali kopije. V Zambii „Háuájú?“, v Malawi „Mázungúúúú!“ a teraz v Etiópii bol hitom „You-you-you!“, (čítaj: Jujujujujujujúúú!).


27. máj
V Etiópii vydali jeden jediný anglický slovník, v ktorom sa nachádza jedno jediné slovo:
YOU.
Toto slovo sa veru veľmi dobre naučili. Došli na to, že týmto jediným slovom sa dá v Etiópii povedať všetko na svete.
Príklady:
You! = Ahoj, čo máš nové?
You-you! Super, že prechádzate dedinou. Aspoň budeme mať jeden deň o čom hovoriť!
You-you-you! Máte super bicykle!
You-you-you-you! Mojej dcére sa páčia cyklisti, nechcete si ju kúpiť? Dám vám ju za 5 tiav!
You-you-you-you-you! Zastavte sa, chcem sa k vám pridať a nezaujíma ma, kam idete!

Niektorí svedomitou prácou, ako napr. z anglických pesničiek alebo filmov, sa naučili po anglicky. Tí okrem horeuvedeného vedia nasledovné:

Where are go? Je to zjednodušená forma štandartne známej otázky „Where are you going?“

I love you! /Z mužských úst/: (Úprimné citové vzplanutie hetero etiópskeho muža) a znamená: Nemáš nazvyš drobné?

Fuck you! Vítam ťa, milý turista! Cíť sa ako doma v našej krajine milujúcej hostí!

Etiópsky ľud: Desať a dvadsaťročný sú neuveriteľne protivní. Samozrejme sa nedá zovšeobecňovať, ale z viacerých príhod sme dospeli k tomuto názoru. Petrovi vhodili do kolesa počas dnešného bicyklovania sa mango (čo keď preletí), do Tibora vhodili cukrovú trstinu, do mňa dvakrát čosi orechovité a dvaja sa na nás chystali kameňmi, ale nakoniec sa tieto hody neuskutočnili.

Vzdialenosť: 70 km, horor cesta neustále stúpajúca. (Kedy konečne pôjdeme z kopca?)
Flóra: Nesmierne husté rastlinstvo: cukrová trstina, ananás, mango. V záhradách rastú kaktusy a tvoria živé ploty.

29. máj
Sme práve v hlavnom meste Etiópe, v Addis Abeba, kde sa konečne opäť môžeme poriadne nadýchať smogu. Deň začíname na sudánskom veľvyslanectve a dúfame, že do konca roka nám poskytnú víza.



30. -31. máj
V posledný májový deň sa skončilo trojdňové nekonečné čakanie na víza, keď sme s Božou pomocou konečne dostali pečiatky. Po celý ten čas sa k nám správali ako k niečomu nezákonnému, kým sa nedozvedeli, (vďaka viackrát poslanému a konečne nájdenému faxu a nedočkavému telefonátu sudánskeho spojenca), že vďaka Control-X dostane Sudán röntgen. Hneď potom sme dostali štatút VIP: doniesli nám kvety, pripravili vodu na nohy, otrokyne nás ovievali palmovými listami, dostali sme aj vodné fajky...

2. jún
Dnešný deň môžem opäť prirovnať ku giga húsenkovej dráhe. Odchádzali sme z výšky 2 400 m, vyšli sme na 2 800 m, klesli sme na 1 065 m (tu sme prechádzali nad Modrým Nílom) a potom zase na výšku 2 400 m do mesta Debre Markos. Pri moste strážnik s kalašnikovom spozoroval, že na objednávku CIA sme odfotografovali novostavbu a pri tom použitú technológiu. Asi štvrťhodinu sa nám tam vyhrážal puškou, vraj nikam nepôjdeme, kým nezničíme všetky dôkazy. Nakoniec prišli viacerí a vymazali nám všetky fotografie z kamery.


3. jún
Sme práve na bicykloch vo výške 2 000 m v severnej časti Etiópie. Tu už nie sú také výškové rozdiely, ale sa tiež nedá povedať, že by to bola rovina.
Pri ceste vo fľaši od whisky predávali akúsi žbrndu, malé deti ich držali v rukách nad hlavami. Nemali sme o ne záujem...

4. jún
Išli sme sa pozrieť na 35 km vzdialený vodopád Modrý Níl. Namiesto modrej sme našli hnedastú vodu a nedá sa povedať, že by to bol vodopád, skôr dáky potok. Je tomu práve osem rokov, keď Číňania niekoľko sto metrov nad vodopádom postavili elektráreň. Z poriadne premysleného plánu sa 400 m široký a 45 m vysoký vodopád zredukoval na šírku 5 m.

6. jún
Ako sme sa spustili z Gondarby vo výške 2 000 m do dediniek vo výške 500 – 600 m, z metra na meter sa otepľoval vzduch. Údolia riek pri ceste, sto metrové vysoké holé skaly, okrúhle domčeky pastierov kráv a príjemný horský vzduch nám poskytli posledné ukážky z etiópskeho feelingu. Ako sme sa blížili k sudánskym hraniciam, do Matemaby, na chvíľu som sa zhlboka nadýchal etiópskeho vzduchu a v mysli som si premietol 13-dňové zážitky. Formovala sa vo mne myšlienka: „Sem sa treba vrátiť!“

Po hraničnom prechode nasledovala registrácia, kde sa ma pýtali na prácu a vierovyznanie a zobrali si aj odtlačky mojich prstov.

Ešte niekoľko kilometrov sme prechádzali Sudánom, potom zrazu popri ceste zastavil náš osamelý kamión.


Potom ako som sa osprchoval Old Spice-om a použil na to 500 ml vody, s uterákom okolo drieku som sa postavil do stredu cesty a otáčajúc sa okolo vlastnej osi som hľadel do ničoho. Naozaj tu nič nie je, okrem množstva piesku a niekoľkých kríkov. Opäť sa mi v mysli vynorila otázka, s ktorou som sa už tri mesiace pohrával. Čo ja tu vlastne hľadám, v strede ničoho, teraz práve 40 km od sudánsko-etiópskej hranici, vo východosudánskej polopúšti, na takom mieste, ktorého názov tvoria súradnice: N 13° 15" 58,2" E 35° 50" 16,3"? To bola básnická otázka a skutočnosť, že mesiace chodím na konci sveta, bola vynikajúca! Takže, stál som tu v strede cesty – ani minútu si nemysliac, že okolo môže prefrčať auto – a obzeral som si oblohu. V troch smeroch sa blýskalo (V, S, Z), ale nad nami žiarilo tisíce hviezd. Konečne nie na konci neba, ale tesne nado mnou vidieť Veľký voz! Blížime sa! Po tom, ako som sa poriadne porozhliadol, večer o deviatej som si ľahol do stanu. Blýskalo sa, bolo počuť tichšie hromobitie. Časom sa už poriadne blýskalo a fúkal aj vietor. O štvrťhodinu na to, už veľmi pršalo, bola poriadna búrka. Laptop som premiestnil na druhú stranu stanu, obávajúc sa zmeny smeru vetra. Takéto prosté životné podmienky sa od marca stali v mojom živote samozrejmosťou, preto som nerušene zaspal. Stan sa dobre držal, ráno bolo iba zopár menších kaluží.