Old Spice Afrika Expedícia - report #6

18. jún - jubilejný stý deň expedície
Počas sto dní sme spravili 11 204 kilometrov behom, na bicykli, kajakom a na presun sme využili aj kamión. 100 dní...

15. jún
Po rieke Orange, Zambezi a jazere Malawi, sme si kajaky chceli vyskúšať aj na Níle. Nasadli sme do nich a veslovali zopár kilometrov. Počas cesty neustále rachotalo čerpadlo, čím pumpovalo život do ľudí žijúcich pri rieke, a tiež do úzkeho pásu zeme. Kajaky sme vymenili za výletnú loď (VIP výletná loď), tak sme sa dostali ešte vyššie. Odtiaľ sme sa po pár kilometroch v púšti dostali k 2 200 rokov starým zrúcaninám kusitského kostola. Po prednáške kolegu-historika sme sa vrátili k lodi, zaplávali si v Níle a kajakmi vrátili do prístavu. Medzitým ma vyhľadala dongolská televízia, aby som im poskytol rozhovor o našom dnešnom dni a aj o ostatných zážitkoch v Sudáne. Cítil som sa ako star.

Po jednom-dvoch rokoch sa kompa vyradí z prevádzky, lebo sa stavia most, samozrejme v spolupráci s Číňanmi.

Zopár slov si zaslúži aj dongolský Hotel Welcome. Umiestnili nás v dvoj- a trojposteľových izbách – ja by som sa mal deliť s Lacim a Tiborom. Preto len mal, lebo v 6 m² izbe takmer bez okien vládla neznesiteľná 40°C horúčava. Tak som sa rozhodol, že prespím v spacáku v záhrade hotela. V noci tu bolo doslova príjemne, čvirikali vtáky a necítil som spotené telá svojich spolubývajúcich. Ostatní sa sťažovali na prebdené noci, ja som sa však každé ráno svieži prebudil po sladkých snoch.

16. jún
Ráno sme sa stretli s mestským športovým referentom, tu aj jeho volajú „minister“. Čakali sme na umelé taniere plné ovocia, ale sme sa ich nedočkali.

V dnešný deň bol o nás článok v celoštátnom denníku a dnes o 20.00 hodine bude v miestnej televízii odvysielaná reportáž a aj interwiev. Júj, aké vzrušujúce!!

Z Dongoly sme pokračovali v ceste kamiónom, lebo je tu veľmi sypký piesok. Asfaltová cesta tadeto zatiaľ nie je, ale už sa na nej pracuje. Najbližšie, keď budem tadiaľto prechádzať, si budem môcť vyskúšať kvalitu asfaltu.

Kempujeme v strede púšti, ale necelých sto metrov od brehu rieky Níl. Niekoľko obyvateľov z neďalekej dedinky si prišlo posedieť ku kamiónu, ale asi po hodine sa im posedenie zunovalo, lebo nám nebolo veľmi do reči (hlavne nie po arabsky).

Keďže na oblohe nebolo ani mraku a ani mesiac nebolo vidieť, mali sme ideálne podmienky na skúmanie hviezd.


18. jún –jubilejný stý deň expedície
Počas sto dní sme spravili 11 204 kilometrov behom, na bicykli, kajakom a na presun sme využili aj kamión.

- sto dní žijem nomádskym spôsobom
- sto dní spím v spacáku
- sto dní som si nedal dobrú gulášovú polievku
- sto dní som si nedal pohár dobrého červeného vína
- sto dní som nepočul vyzváňať kostolné zvony o dvanástej
- sto dní túžim po mieste bez múch
- sto dní som sa nekúpal vo vani
....... a cieľ je už na dosah!

20. jún
Okolo dvanástej sme prišli do wadského prístavu. Hoci kompa odchádzala až poobede okolo štvrtej-piatej, čakáreň v európskom štýle bola skoro plná. Vonkajšiu 50°C horúčavu ventilátory znižovali na príjemných 49°C a môže byť, že až na tridsaťpäť stupňov.

Bolo cítiť nepríjemný zvierací pach, ako v Cape Cross rezervácii pre tulene. Možno v jeden horúci letný deň pastier priviedol stádo oviec k jazeru Nasser, aby ho napojilo, ale stádo desať metrov od jazera odpadlo a uhynulo. Počet zdochlín: 20

O lístkoch na kompu vysvitlo, že sú photošopizované (softver), lebo v skutočnosti je kompa v oveľa horšom stave ako bola zobrazená na lístkoch! Lístok stál asi 25 dolárov a povinne si si k nemu musel kúpiť večeru, bez tohto príplatku ťa na kompu ani nepustili. Čakali sme päť hodín, aby nás vpustili na hrdzavý šrot, keď sa už situácia v rade pred kompou začala vyostrovať. Bolo asi sedemdesiat stupňov, potili sme sa, s kalašnikovom pobehajúci vojaci a personál bez akéhokoľvek systému „triedili“ cestujúcich. Nakoniec sa všetci na kompu dostali. Utiahli sme sa pod záchranný čln, aby sme sedeli v tieni.

Onedlho som zišiel do bufetu, lebo tam je klimatizácia. Sadol som si a vlieval do seba guava a mango šťavu. Prisadol si ku mne mníchovský „ízirajderský“ chlapík, asi šesťdesiatnik, ktorý celé roky chodí po svete na enduro motorke. Bol v Južnej Amerike, Ázii a teraz je na rade Afrika. V Sudáne sa k nemu pridali dvaja mladí, tiež Nemci, s ktorými to má namierené do Kairó. Rád by vydal knihu o svojich zážitkoch (asi má čo povedať!), ale v Kairó sa jeho cesta ešte nekončí. Skutočný nomád.

Čašník si všimol, že som si už asi desať minút nič neobjednal, poslal ma z bufetu preč. Keď som sa vrátil k ostatným, všimol som si, že sa odsťahovali spopod záchranného člna. Prišiel chlapík , ktorému sa miesto pod záchranným člnom zdalo „It"s too dangerous“. Pri západe slnka prišiel ďalší „palubný radca“, ktorý nás poslal preč aj z nového miesta, lebo budeme v ceste počas spoločnej omše.

Gastro: Cestujúci druhej triedy večerali nie v dinning room, ale v cafaterii. Lístok som podal čašníkovi, ktorý mi do ruky strčil pitu, požadoval ešte akýsi lístok a ukazoval na pult, ktorý sa nachádzal za mojím chrbtom. S Lacim sme sa len pozerali, aké neskutočne nechutné jedlo dávajú na kovovú tácku. Počas cesty sme jedli veľa zaujímavého, ale dnešné menu by som zaradil do kategórie, ktorá sa nedá zjesť. Podávala sa rozvarená fazuľa bez chuti, kyslá polievka ochutená vodou po umývaní riadu a syr (podľa mňa 2 – 3 roky po dobe trvanlivosti), bez ktorého by to nebolo ono, ako aj vajce, jediný objekt, ktorý sa dal z tácky zjesť.

Miestne správy: Na južnej časti jazera Nasser sa nachádza kostol Abu Simbela. Obrovský kamenný kostol postavil sám Ramses II. na počesť manželky a aj preto, aby ním rozhneval južných, núbijských susedov.

Kvôli stavbe assuánskej hrádze v rokoch 1964 – 1968 kostol rozrezali na kúsky a o 65 m vyššie ho znovu postavili. Večer okolo deviatej sme sa dostali k Abu Simbelu – z vody sme sa mohli pokochať na vysvietený kostol.


21. jún
Ráno o desiatej sme sa loďou dostali do prístavu Assua. Z rozhlasu bolo neustále počuť vyhrážajúce sa inštrukcie po arabsky, preto sme sa utiahli pod záchranný čln a sledovali ostatných. Zatiaľ ostal každý na mieste... až do tretej poobede. Po tom, ako sme tri hodiny čakali na lodi, sme začali byť nervózni. Štyri mesiace vieme, že: This is Africa. Everything can change. A je lepšie, keď prijmeš čo je, lebo v opačnom prípade si len zhoršíš situáciu.

Nakoniec nám vrátili opečiatkované pasy. Potom sme čakali ešte jednu hodinu pri vyclievaní. Zatajil som, že mám počítač: nemal by som trpezlivosť čakať, kým mi všetko rozoberú (ako sa to stalo Petrovi, ktorý hrdo vyhlásil , že veru on má počítač).

Pri východe na nás čakal náš človek: akoby aj nie, aj on bol Mohamed. Moha2 núbijský človiečik bude naším sprievodcom počas nasledujúcich dní, kým nedorazí kamión. Ten príde nákladnou kompou.

S Moha2 sme nasadli do taxíka a previezli sa do centra. Asi počas 20 minútovej cesty sme videli púšť (čo nebolo ťažké, lebo cca 30 metrov od rieky je samá púšť), všade smetiská a v turistickej zóne popri rieke nepoškvrnenú čistotu.

Luxusné nílske výletné lode boli zoradené pri ceste a v tejto krajine v porovnaní s ostatnými, bolo turistov neúrekom. „Beeelooosiii!“

Malými loďkami sme sa dostali nad Assua, pár kilometrov pod elektráreň, do jednej autentickej núbijskej osady, do dedinky Moha2. Večer sme spali u nich, pár metrov od Nílu. Štrandovali sme nad dedinkou na pieskovom pobrežnom úseku. Voda príjemne chladila, no konečne! A, bola neskutočne čistá!

25. jún
Dnešný oddychový deň sme zaradili kvôli tomu, aby nás dohonil George a kamión, ale je isté, že ani v Luxore nás nezastihnú, len v Hurghade. Keď sme už tu, zorganizujem akýsi autentický program: zaplatil som si na druhý deň na ráno na túru na somároch do Údolia Kráľov. Hoteliér ma skúšal prehovoriť na autobusový transfer, lebo ten môj nápad je „very hot“ a také ešte čosi. Ale ako skúsený chlap, ktorý prešiel sudánskou púšťou, len som mávol rukou nad jeho slovami a dokonca som so sebou zlákal aj Martu, Laciho a Petra. Ráno o šiestej si po nás prišiel Abdul, prešli sme pešo k prievozu, ktorým sme sa dostali na západný breh. Tam na nás čakali štyri osly, chamtivo jedli seno. Laci dostal najsilnejšieho osla, kým somáre ostatných boli štandardné.

Štyria turisti a jeden osliar (ktorý bol zároveň aj naším navigátorom) sa vedľajšími uličkami vydali do Údolia Kráľov. Predbiehali nás autobusy s klimatizáciou a my sme sa na cestujúcich len tak pozerali z chrta štvornohých zvierat. Bol na nás komický pohľad. Sedeli sme rozkročene na zvieratách, ktoré s odstávajúcimi ušami a malými kopytami len tak cupotali po ceste. Asi za hodinu sme zdolali niekoľko kilometrovú cestu hore na vrch – bol to zážitok, ktorý by som za žiadnu cenu nevynechal!

Údolie Kráľov je miestom odpočinku faraónov vládnúcich v XVI. až XI. storočí. Vládcovia 18., 19. a 20. dynastie si ako miesto odpočinku vybrali toto pusté údolie medzi vrchmi nad Thébou. Posledný hrob objavili v roku 2006 a spolu ich tu je 62: sú tu pochovaní aj rodinní príslušníci vládcov a aj ďalší vplyvní ľudia. Vstupenka bola drahá, stála 70 egyptských fontov (350 Sk) a mohol si vojsť do troch hrobov, ale nie do toho najslávnejšieho, do hrobu Tutankhamonu. (To je ďalších 80 egyptských fontov.) My sme si obzreli hrob faraónov III. Ramsesa, IV. Thutmosa a Merenptaha. Aj napriek vykrádačom hrobov sa v neskutočne dobrom stave zachovali fresky a sarkofágy.

Pri jednom hrobe nás zamestnanec nabádal, aby sme fotografovali, hoci sa to nesmie, lebo sme mu veľmi sympatickí. Nakoniec sme mu ponúkali 8 fontov, urazil sa, vraj počítal s vyššou čiastkou. Peniaze som odložil, nebudem sa mu predsa prosiť. Keď si uvedomil, že nedostane viac, len čo sme mu ponúkali, vrátil sa.

Laci pri východe už vymýšľal, vraj by sme sa mohli vrátiť autobusom, lebo je teplo, rozsedel si zadok a má plné zuby oslov. Traja sme boli proti, tak sa musel zmieriť s ťažkým osudom...