Od Pandy po Krejzy

Vlani som sa snažil reportami naštartovať ostaných k písaniu. Dosiahol som opak. Čitateľ je náročný a mám pocit, že ak to nie je bombastické, pošliapu ťa. Tak radšej nikto nepíše. A tak je tu nejako pusto. Červo má teraz iné starosti a žije tu len fórum a bazár. Takže taký obyčajný report.

Články typu Trénujeme s Ivčou ma presvedčili, že cyklista sa má pripravovať už v zime. Na bežky snehu síce nebolo, ale našiel som si 12 kilometrové koliečko okolo troch cintorínov. Prebehol som ho aspoň dvakrát týždenne. Večer v tme, aby ma nikto nepoznal. Len tak s blikačkou, aby ma nikto nezrazil. Raz som si v jame skoro vyvrtol členok. Nápis na bráne cintorína Včera teba, zajtra mňa ma nútil zamyslieť sa nad týmto správaním. Je to normálne? Veď nikdy nebudeš žiadny šampión! Ani po tom netúžim. Ale prišiel marec, poberaj sa na bicykel starec. A tak som mal na Vlkohrone 8. mája v nohách 2000 km lenže som nestihol štart. Nestíhačka je moja najsilnejšia vlastnosť. Tešil som sa na súperov. Často som sa v zime vracal do výsledkových listín a rozmýšľal som, kde by som mohol byť, keby som viac trénoval. Určite nie som sám, koho to napadlo. Sú tu extra borci, ktorí mi na stovke dajú hodinu-dve, čo ako by som celý rok trénoval. Potom sú tu ďalší, o dve triedy lepší, ktorým to ide a aj trénujú. A potom sú tu takí ako ja, ktorí sa pravidelne prevezú a sú lepší preto, lebo viac trénujú. To sú moji súperi. Mám ich v Košiciach, Prešove, Bystrici, Lučenci, Turčianskych Tepliciach, Galante a inde.

Panda maratón Topoľčianky – prvý raz s doplnkovou výživou

Bolo to 12. mája. Chcel som spraviť dobrý výsledok, preto moja cesta na štart viedla popri stánku Enervitu. Pýtam si niečo na krátku do desiateho miesta. Chlapík si ma premeral očami. Nezaujímalo ho, koľko mám najazdené, keď chcem skončiť do desiatky. Spýtal sa ma, kedy som naposledy jedol. A tak mi naordinoval zmes nie práve najlacnejších výrobkov a povedal, čo kedy mám prehltnúť. Bolo z toho povzbudivé siedne miesto z asi 50 štartujúcich v mojej kategórii. Pekný pretek. Trochu hrkálka pre mojho kanona, ktorý péruje asi len 4 cm, ale ja mám radšej cestu hore, ako dolu. Smolu mala vedúca asi 30-členná skupina, ktorá v prvom dlhočiznom stúpaní zle odbočila. Dnes mi to išlo. Keby zablúdila aj druhá skupina, mohol som byť na bedni. Ponaučenie: na internete som si objednal veľkú krabicu práškov, gelov, tabletiek a plastelíny. Tej však neviem prísť na chuť. Vlastne chuť by bola, ale lepí sa v ústach a nejde prehltnúť.

Hornohradský cyklomaratón –smola sa lepí na päty

Jazdil som ešte dva týždne po Pande, potom ma zavalila robota. 5 týždňov som tretry nevidel. Až 1. júla som sadol na bicykel prvý raz a moja výkonnosť bola tam, kde v zime. 150-kilometrové koliečko na cesťáku bolo na hranici mojich síl. Z Liptova do Popradu cez Štrbské pleso je to pohoda. Z Vernára na Horehronie som však ledva vyšľapal a z Heľpy cez Nízke Tatry som už musel na Priehybu striedavo tlačiť. Odvtedy jazdím zväčša po asfalte približne 300 km týždenne. Maratón vyžaduje vytrvalosť. Kto ju nemá, musí viac trénovať. Jožko Orem je iný prípad. Hoci má po päťdesiatke, je až neuveriteľné, že jeho tréning je len 10 km cesta do práce. Okrem toho na maratóny chodí často po svojich. Napríklad do Štiavnice na štart prešiel 35 km s batohom na chrbte cez kopce na bicykli. Odjazdil 60-ku za 3:15 a odišiel domov znova po svojich. Takže Jožko šiel vlastne 130-ku. Alebo Horal. Na štart išiel pre veľkú diaľku deň vopred -znova po svojich. Cestou mal však kolíziu s autom a ako mi vravel, vykĺbilo sa mu rameno. Cez to všetko boľavý a doudieraný išiel Lejzy a prešiel to za 4:01. To ja deň pred maratónom si dávam kľud, telo už nezaťažujem, ba ani hovoriť hlasno na mňa doma nemôžu. Jožko je cyklista, ktorý, podľa mňa, v pomere najazdené kilometre/umiestnenie stojí najčastejšie na bedni. Ale začal som o tej vytrvalosti. Zistil som to na Šarišskom v septembri, že desať 23-kilometrových časoviek na Čertovicu s prevýšením skoro 600 metrov mi moc nepomohlo. Teraz si Čertovicu zídem aj na opačnú stranu do Jarabej, a keď mám čas, zídem ešte nižšie do Podbrezovej a Brezna.

Keď som sa v kopcoch začal cítiť lepšie, prihlásil som sa na Hornohradský. Krásna trať, milí ľudia, všetko ako má byť. Škoda len slabšej účasti, do Poltára sa určite oplatí. Ja som mal smolu. Defekt, defekt a ešte raz defekt. Tri defekty nemávam každý deň, naviac sa mi roztrhla šnúra a stratil som kľúčik od páky na volant, musel som ju rozpíliť. Večer doma som zhodil plášte a pílnikom som dušiam vyhladil ráfiky. Úzky gumový pásik som nahradil obojstrannou páskou, na ňu som ešte nalepil izolep. Defekty od ráfika u mňa skončili. Vyspal som sa a šiel som ráno do Smokovca na ďalší cyklomaratón.

Latanka majstrom strednej Európy –je to smiešne, ale je to tak

TATRY TOUR Starý Smokovec -otvorené majstrovstvá strednej Európy. Doteraz len pre cestárov, od tohto roku aj MTB. Zase som to ledva stihol. Do štartu ostáva 15 minút, registrácia skončila pred trištvrte hodinou. Dievčatá sa poradia, napokon ma zapíšu a dostávam štartovné číslo. Tradične som odštartoval posledný, no na prvých kilometroch po asfalte som sa dostal niekde do stredu. Potom prišiel zjazd po ostrých kameňoch veľkosti peste. Po dvoch kilometroch som narátal 13 bikerov, čo menili dušu. Cesta viedla zväčša otvoreným územím po kalamite, sem-tam ju preťal potôčik. Ten najväčší bol po kolená, mostíky neboli. Po prvom kole, ktoré malo asi 43 km sa pretek pre väčšinu skončil. Na dlhú (2 kolá) nás šlo spolu len 28. Na počudovanie som v nohách necítil včerajšiu dlhú z Poltára, hoci som ju šiel takmer naplno. Ešte výšľap pod Popradské pleso na najvyšší bod trasy, dolu si oddýchnem. Zjazd hlavne pod hlavnou cestou bol excelentný. Lenže jeden z toho množstva konárov na lesnej ceste sa mi zamotal do retiazky a XT prehadzovač sa otočil o 180 stupňov dohora. Vrátil som ho do pôvodnej polohy a nejako som došiel. Pretek to bol pekný, zabezpečenie výborné. Účasť medzinárodná, ale nie veľká -ja som mal číslo 153 a bol som vari posledný prihlásený. Po sprche som šiel rovno na vyhlásenie. Ostal som ako obarený, keď ma vyhlásili za majstra strednej Európy. A tak som stál na tej bedni ako puk. Mojich 5 minút slávy sa stalo najtrapnejšími v živote. Až v sprche som totiž zistil, že pod šortky si nemám čo obliecť. Zašitý v dave som musel vystúpiť na bedňu. Primátor Vysokých Tatier sa pri mne trápil a s veľkým úsilím mi naťahoval o dva čísla menší dres (veľkosť S). Fotoaparáty cvakali a ja som tŕpol, aby sa mu dres nevyšmykol z ruky, lebo slabučká guma na šortkách ledva obopínala moje chudé brucho a bol by som tam ako Adam bez figového listu vo výkladnej skrini. Ešte spoločné foto všetkých víťazov, nech svet vidí hviezdy spolu (www.eubike.sk).
Doma ma nik nečakal. Všetko som práve rozložil v obývačke, keď prišla manželka. Keď videla plný stôl -kyticu, šampus, majstrovský dres, majstrovské gate, winner kazetu, švajčiarske hodinky a iné drobnosti, začala sa smiať a prvé čo ju napadlo bola otázka: „Však si bol jediný v kategórii?“ Pozná ma ako vlastné vrecko, zase uhádla. Prezenčná listina nikde na internete zverejnená nebola, všetci makáči v mojej kategórii išli krátku trať. Inak by som nemohol vyhrať. Musel som to tu vysvetliť, prečo Latanka pózuje v spoločnosti Milana Barényiho, Janky Števkovej a iných borcov. Môj recept na veľké víťazstvá: nevzdávať sa a dôjsť v časovom limite. Šťastie je ale veľmi vrtkavé: včera v Hradišti predposledný, dnes majster Európy, aj keď len strednej. Dúfam, že o rok bude kategória 40-50 r. na dlhej najobsadenejšia. Mňa sa nebojte, ja obhajovať nebudem. Po bedni vôbec netúžim.
Titul majstra strednej Európy mi však narobil trochu starostí. Hodinky, s ktorými sa môžem potápať do 10 km sú na internete v ponuke za 5 miestnu sumu a je to najdrahší šperk, aký doma máme. Patrilo by sa vymeniť vchodové dvere a poistiť byt.

Banskoštiavnický cyklomaratón –ide to aj na pevnej vidle

V zime som si na odporúčanie po 12 rokoch premazal na kanone prednú vidlu. Asi som to nemal robiť. Po 500 km sa mi na maratóne v Smokovci povolila. Keď som ju rozoberal, všetko sa z nej vysypalo. Dnu to moc nešlo, odniesol som ju do servisu. A tak som si do Štiavnice zobral bratove béčko s pevnou vidlou, za ktoré vysolil na inzerát celých 4500 korún. Všetko by bolo v pohode, len som nemohol odkrútiť jeden pedál, aby som mohol ísť na nášľapných v tretrách. Zlomil som pätnástku chrom-vanadiový kľúč a bol som bezradný. Nikto mi nemal požičať. Tesne pred štartom mi jedna dobrá duša doniesla podobný kľúč, aký majú železničiari na koľajnice, ale číslo 15. Dal som do toho všetky sily a podarilo sa. Keď som počul z reproduktorov 3-2-1 už som bol v sedle cestou na štart. V prvom stupáku v zápche som stratil nejakú minútku, ale v ďalšom stúpaní lesom už mal každý dosť priestoru. Predieral som sa ako červík v jabĺčku postupne dopredu, len v zjazdoch som šiel opatrne kvôli vidle a defektom. Zato zjazdy po asfalte dolu Štiavnicou sú najrýchlejšie, aké som na maratónoch zažil. Už len stúpanie na Kalváriu a budem v cieli šesťdesiatky. Síl mám dosť, rozmýšľam kadiaľ toho chlapca obehnem. Zrazu začujem dlhé š a v sekunde je zadné koleso prázdne. Pri pomalej jazde hore kopcom som preťal drahý plášť so 170 TPI. Diera v plášti skoro centimeter. Štyri km pred cieľom mením dušu a pokračujem. Spokojný s časom 3:20 i celou akciou opúšťam Štiavnicu. Presne pred rokom to bol môj prvý maratón. Vtedy som mal najazdených len 800 km a šiel som dlhú, lebo som nevedel, čo ma čaká. V sandáloch 120 km. Teraz mám najazdených niekoľkokrát viac, ale pred dlhou mi ostal rešpekt. Na to sa nedá zabudnúť. Do Štiavnice prídem rád aj o rok. Je tam pekný okruh a obetaví organizátori.

HORAL Krejzy –ďalšia bedňa. Asi moja posledná.

Defekty mi zamestnávajú myseľ. Človek trénuje, aby dobre zajazdil, príde defekt a radosť je preč. Kamarát mi vraví –vlep si do plášťa rozstrihnutú galusku. Už som to chcel spraviť, keď mi v predajni ponúkli na tento účel penový pás. Šírka 4 cm, hrúbka v strede 7 mm, ku krajom do stratena, ako profil lietadlového krídla. Tvrdé približne ako špárovacia pena okolo okien, váha okolo 100 gramov. Namažeš púdrom na detskú ritku, vložíš do plášťa a nafúkaš. Sám si nájde svoje miesto. Koleso s ním je tvrdé ako skala, malé pripínačky mu nevadia. Niektorí to iste poznáte, pre mňa je to novinka. Toto bol môj recept na Krejzy, len miesto púdra som dal chemoprén. Žiaden problém. Predtým ale treba skrátiť na správnu dĺžku, čo nemusí byť na prvý raz. Platí -dvakrát meraj, raz rež.
Do polnoci som si pripravoval bicykel. Líham o 0:30, vstávam o 5:30. Cestou do Svitu sa rozpršalo. Nebol som však sám, kto má guráž sa popasovať s traťou. Dášť mi nevadí, veď určite takto nebude celý deň. Obavy mám len zo zjazdov, či nepremrznem. Na bavlnené tričko si dávam len obyčajnú tenkú vetrovku, nič iné si neberiem. Najradšej mám voľný chrbát a voľné ruky, preto si neberiem ani ruksak, ani nové švajčiarske hodinky, s ktorými sa môžem potápať možno aj do 20 000 metrov.
Štartujem tradične posledný. Na Kozích chrbtoch obieham pár bikerov a som rozhodnutý ísť svojim tempom až do cieľa. Vlani som to za Spišským Bystrým prepálil a potom mi sily chýbali inde. Preto keď ma hore dolinou iní predbiehajú, nič si z toho nerobím. Veď Smrečiny je len prvý veľký kopec. Na občerstvovačke nestojím, 7 deci zo štartu mi vo fľaši vydrží až do Tepličky. Príchod do tejto dedinky je impozantný. Pivničky porastené trávou vyzerajú ako staré hrobky. Na jednej sedí striebrovlasý deduško. Zdvihnem ruku na pozdrav. Pán Boh s vami -zakričí a tiež zdvihne ruku. Vládne tu pohoda. Za peknou drevenicou je občerstvovačka plná ochotných ľudí. Namastia, nalejú, možno aj oholia, ostrihajú. Ponúkajú všelijaké dobroty.
Šľapeme ďalej. Detváky povzbudzujú, kýva aj babička. Za dedinou je nové lyžiarske stredisko. Mirec Krejzy ešte nešiel. Vidíš ten vlek a ten stožiar hore? Mirec si zahrešil. Tak tam nejdeme. Mirec si vydýchol. My ideme ešte vyššie. Mirec sa len usmeje a strojovým tempom dobiehame Jana Hošalu. Pred týždňom šiel v Štiavnici 4 okruhy, teraz Krejzy -chce sa zodrať chlapčisko jeden? Má pravdu, lepšie je zodrať sa, ako zhrdzavieť. Dobrá nálada mu však nechýba.
Každý veľký kopec sa ide ťažšie a ťažšie. Prvý bol síce najdlhší, ale bolo dosť síl, preto nebol ťažký. Teraz na Panskú hoľu je to už horšie, ale ide to. Vlani som v tom najstrmšom úseku zastal, teraz netreba. Kým som vyšiel na lúky k salašu, obehol som niekoľko bikerov. Zatiaľ mi to ide. Pravidelne pijem, sem-tam niečo zjem. Špinavý som ako prasa, ale blato mi nevadí. Zjazdy idem opatrne, véčka brzdy nemajú vodu moc radi. Hore-dole sa často opakuje, odmenou je dlhý lúčny zjazd k občerstvovačke do Vikartoviec. Zase olejček, bruško a idem na Madejovo. Toto dlhé stúpanie som v hornej časti po lúke vlani tlačil. Teraz som striedal gašparka s jeho menšími bratmi. Vyšlo slnko, začínam sa kúpať vo vlastnej šťave. Rýchlosť pod 10 a moja aróma spôsobila, že si ma našli komáre a ovady. Zatiaľ to bol pre mňa dnes najťažší kopec, ale do cieľa potom i tie menšie už išli ťažko. V Šuňave na občerstvovačke vravím pani, že ak uhádne akej farby som si ráno obúval ponožky, vybozkávam ju na obe líčka. Pozrela sa na moju špinavú tvár a radšej bola ticho. Všetci na dlhej sme ich teraz mali rovnaké. A nielen ponožky. Keď som deťom spravil bu-bu-bu, báli sa ma ako čerta.
Do cieľa to šlo s vypätím posledných síl. Bolel ma zadok, nevedel som si sadnúť. V posledných kilometroch predbieham Evku Bažantovú. Jej optimizmus a úsmev je nákazlivý a má silné účinky. Posledný stupáčik už poznám z vlaňajška, vtedy bol nečakaný a preto ťažší. Po osem a pol hodine som v cieli. Vlani som to šiel o 80 minút dlhšie. Lenže vlani som mal pred Krejzy v nohách asi tisícku, teraz štyrikrát viac. Prešiel som to bez krízy. Čas pod 8:20 keby bolo sucho som i očakával. Prekvapilo ma však tretie miesto v kategórii, lebo som vyštartoval posledný a nezbadal som, kedy som predbehol svojich súperov. Myslel som si, že ich je predo mnou viac. Nie že by som bol lepší ako oni, len možno mali smolu, krízu, nešli nadoraz, alebo jednoducho som viac trénoval. Dal som do toho všetko. Dve hodiny po dojazde pomaly sŕkam do seba kofolu, skorej to nešlo. Na bedni spoznávam ďalšieho primátora. To Jožko Orem už musí poznať polovicu ZMOS-u (Združenie miest a obcí Slovenska). Krejzy už nepôjdem, je to pre mňa ťažké. Ale je možné, že v zime zmením názor. Lebo Horal je prekrásny. Patrí k slovenskej špičke po každej stránke. Teším sa na fotky. Fotografov bolo na trati dosť -od Majky, cez Elišku a mnoho ďalších až po Dijcka, ktorého som stretol na trati na troch miestach.
Toto bol môj výkonnostný vrchol. Cyklistika je náročná na čas. Alebo robím, alebo jazdím. 10-15 hodín týždenne je dosť. Vybielený účet mi našepkáva, že treba viac robiť. Na ďalšie maratóny prídem, ale bez veľkých ambícií.
Latanka
report_problem Našiel si v texte chybu?
Latanka 
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

Komentáre

Momentálne sa tu nenachádzajú žiadne komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Reportáž: Stupava Winter maratón MTB&RUN – mrazivý úvod do sveta maratónov

Reportáž: Stupava Winter maratón MTB&RUN – mrazivý úvod do sveta maratónov

Poďte sa so mnou pozrieť na trať známeho zimného podujatia, ktoré napísalo už svoju štrnástu kapitolu.
Reportáž: Istrofinal Snežnický MTB maratón – len 200 metrov navyše

Reportáž: Istrofinal Snežnický MTB maratón – len 200 metrov navyše

Pamätám si, ako Michal (organizátor) minulý rok ohlasoval dátum jubilejného 10. ročníka. 2. september je tu a ja sa chystám opäť do Snežnice na preteky.
Reportáž: MTB Singletrack maratón Košice - najkrajšie single v sezóne

Reportáž: MTB Singletrack maratón Košice - najkrajšie single v sezóne

Tohto roku sa konal výročný 20. ročník MTB Singletrack maratónu v Košiciach. Priblížim vám, ako som vnímal svoju druhú účasť na tomto najtrailovejšom maratóne sezóny až do posledných síl.
keyboard_arrow_up