PÁN NÁRAMKOV, alebo krejzi 2007

Vždy som chcel dať Krejzi. Na druhej strane nikdy som nebol v žiadnom cykloklube, neviem čo je pravidelný tréning, intervalový tréning. Nedokážem ísť hore kopcom rýchlejšie keď treba. Nemám problém ani s technickým vybavením. Neriešim aké prezujem gumy. Akurát tak prednú za zadnú môžem vymeniť. Alebo, keď sa zoderú. Nasprejujem reťaz, prevody, vidlu a ide sa. Lenže krejzi nie je len tak. Tu nestačí ľahká taktika. To chce stratégiu...

„Tri prstene bufetárom, regulovčíkom a záchranárom vonku pod nebom,
Sedem organizátorom v sieňach z kameňa,
Sedmdesiatjeden štartujúcim z ľudí, ktorých osudom je skon,
Veľprsteň pre pána Zimu na tróne z plameňa.
V zemi pod Kráľovou hoľou, kde blato vládne nad suchom.
Maratón im všetkým velí, jeho ruka krutá
Privolá ich do jedného a na krejzi spúta
V zemi pod Kráľovou hoľou, kde blato vládne nad suchom.“

Kniha nultá „Hobbit, alebo cesta tam.“
Vždy som chcel dať Krejzi. Na druhej strane nikdy som nebol v žiadnom cykloklube, neviem čo je pravidelný tréning, intervalový tréning. Nedokážem ísť hore kopcom rýchlejšie keď treba. Veľmi ťažko sa mi ide hore kopcom pomalšie keď treba. Radšej pošlapem a parťáka po chvíli počkám. Skoro vždy môžem ísť do brehu len tak ako sa mi dobre ide . Nemám problém ani s technickým vybavením. Neriešim aké prezujem gumy. Akurát tak prednú za zadnú môžem vymeniť. Alebo, keď sa zoderú. Nasprejujem reťaz, prevody, vidlu a ide sa. Lenže krejzi nie je len tak. Tu nestačí ľahká taktika. To chce stratégiu. Najdôležitejsie je ako ofajčiť vlastnú hlavu. Za boha som nemohol dostať do podvedomia, že sa dá za deň urobiť prevýšenie 3450 metrov. Skúšal som na seba rôzne finty, ale nič nezaberalo. Nakoniec som to vyšpekuloval. Vybral som len tri hlavné stúpania dokopy nejakých 1800 metrov. A to sa dá. V pohode. Kedykoľvek. A ostatné budem považovať za rovinu a nebudem si to všímať. Takisto som si nariadil kontrolovať sa počas preteku a nahovárať sám sebe, že sa mi ide v pohode, že je to ok. Tisíckrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Druhý dôležitý krok bola protiblatová príprava. Okrem štandardného náradia som pribalil aj sprej, kefku na krémovanie topánok a v mape som našiel hlavné potoky, kde budem umývať. Taktiež som nasadil blatníky. Ešte nezabúdať furt piť a na bufetoch jesť aj soľ proti kŕčom a je to. Ide sa.

Kniha prvá „Spoločenstvo horala.“

Ráno po budíčku búrkou a bleskami som sa vylodil z auta pri kolibe v daždi. Ešte stále som veril, že to zrušia. Pri pohľade na otrlé tváre starých harcovníkov som mal pocit, že nevedia, že prší. A zaklincoval to komentátor, že hmm prší, to sa stáva, bolo to aj v ročníkoch xx, xxx a ešte asi tri. Postavil som sa na zadnú lajnu. Za mnou bolo už len to moje kako na krajíčku. Odštartoval som s Duďom, s ktorým som sa spoznal deň pred na registrácii a ešte som tam stretol bývalého spolužiaka zo strednej. Tak sme trochu pokecali, že to vzdáme buď v Tepličke, abo až vo Vikartovciach. Opustil som ich v prvom lesnom stúpaní za teplicou. Išlo sa mi dobre, ten kopec poznám. Dokonca som aj nejakých predbehol. Prvý bufet. Stretol som Trgyho, tak sme poklábosili, a potom som ho už nevidel. Rovinka pred Smrečinami sa mi zdala kratšia ako obvykle. Pred zjazdom z Madejova som musel imbusom doštelovať zadnú brzdu, lebo vôbec nešla. A potom ešte 2x počas preteku. Predbehol ma copatý chalan asi na fulle. Zjazd úžasný, fantastický. A najlepšie bolo, že som toho copatého v zjazde predbehol. Iná motivácia. Týmto ho zdravím. Ostane trvalo ako zárez na pažbe môjho bajku. Pred Tepličkou som v potoku umyl prevody v rámci plánu. Copatý ma predbehol. A v Tepličke mi servisáci vymenili dušu po defekte. Díky. Pri vleku som už mal poloprázdnu gumu, takže moja rezerva je deravá. Opäť výmena, lepenie, fúkanie s tým skladacím klacikom. Predbehli ma dvaja. A ostal som sám.

Kniha druhá „Dve veže. (Panská hoľa a Doštianky)“

Kapitola 1. Panská hoľa
Utiahol som to na bajku až za serpentínu. Tam som zbadal zadok Ďura Peregrima z Humenného a tlačil. Tak si vravím „čo som horší?“ a začal som tlačiť aj ja. Keď kus, tak skoro celé až na Panskú hoľu. Pri salaši mi dali náramok. A po nelichotivých rečiach o nafasovaných geloch (nič v zlom) som to dopracoval k tretinkovému pivu od sponzorov. Týmto zdravím usporiadateľov z Pánskej hole. Podľa profilu by som mal ísť skoro v kuse dole až na jeden stupáčik. A furt krútim ako hluchý. Super výhľady, ale ja chcem doleééé. Keď sa to konečne zlomilo, skoro som hodil dršku od šťastia. Vytlačiť stupáčik a vidím pretekára. Whaw. To sme dobrý, to sme dobrý. Dobehol som Peťa od Ružomberku. Dostával kŕče. Nemal som soľ, tak som ho núkal aspoň škvarkami, ale nechcel. Týmto zdravím Peťa. Díky, že si mal kŕče, dosť ma to povzbudilo. Dúfam, že si ok. Zjazd ku Váhu. Najprv chodníček, potom drška v blate. Zase mi nešla zadná. Na chodníčku najlepší zážitok preteku. Nejdem sa opakovať. Nájdete vo fóre. Na občerstvovačke prišiel aj Peťo a spolu sme ztrialovali tých 20 metrov k lavičke cez Váh. Super. Skočil som do jarku a umyl obom prevody. Nastriekal a ďalej. Už som Peťa nevidel.

Kapitola 2. Od Váhu do Vikartoviec
V skratke. Okrem prvého kiláku som už všetko tlačil. Zjazd po lúkach do Vikartoviec super špica. Na bufete som stretol Humenné. Odišli mu brzdné doštičky, tak to zabalil. Posielal som ho rýchlo preč, aby som náhodou nešiel s ním.

kapitola 3. Boj o Doštianky

Mám takú vlastnú metódu, ako do kopca. Zabudol som ju spomenúť v Hobbitovi. Vymyslel som to už dávno na skialpoch. Používam skoro vždy a hlavne keď nevládzem. Počítam si kroky, resp. Šlapnutia na bajku. Vďaka tomu som dal celú šotolinu až na spodok lúk bez tlačenia s jednou pauzou. Bohovské maliny. Podrobnosti za úplatu. Na lúke som prešiel asi 60 metrov a fajront. Už som nevládal otáčať kľuky. Ale zbadal som troch bajkerov asi 100 metrov predo mnou. Keď som ich dotlačil, boli to traja žabiaci asi 11-ročný na ceste za dobrodružstvom. Hneď som si spomenul na latankovho horára. Pozdravili sme sa, ja niečo že nevládzem, oni niečo, že veď máte energetický gel. Ty vole. Ja pretekár so štartovým číslom, oni mladí hadi. Presne som videl ten zbožný pohľad, aký som mal ja v ich veku pri pohľade na vojakov základnej služby. Chýbalo mi len “vojačku, vojačku, daj odznačku.“ Našťastie som vládal tlačiť rýchlejšie ako oni a jakš takš som si zachránil dôstojnosť. Za prvým hrbolom som spučil polovicu hnusného gelu, ale na mňa to moc nezaberá. Po krátkych rovinkách som išiel 1-1, dokonca tých 50 metrov dole kopcom 1-2. Tlačím ďalej a už aj dosť hreším. Nemal som takú krízu, že si úplne out. Ja som len už nebol schopný otáčať pedále. Ale tlačiť ešte šlo. Konečne vrchol. Náramok mi nasadzuje známy. Sedia tam traja, tak som hneď dal spartu mieru. Dobre padla. Aj čaj som dostal. Ešte vytlačiť na úvod zjazdu a znovu paráda až do Tepličky.

Kniha tretia „Návrat kráľa.“

Najviac som sa bál tohto. S dovolením citát z jedného fóra:
„Tak už len tie tri malé kopčeky. Túto vetu som nemal vysloviť. Stúpanie, ktoré nasledovalo ma dorazilo aj psychicky. Bajk chvíľami tlačím, ťahám a chvíľami aj kopem pred sebou. Som s pulzom na 140, nohy ledva prekladám a miestami sa mi rozostruje zrak. A do cieľa ešte 20 km. Musím! Musím! „

Našťastie ma to nepostihlo. Asi som sa za tých posledných 100 kilometrov predsa len oklamal, že vládzem. Aj keď som asi tretinu tlačil. Toľko polemizovaný úplne posledný stupákčik prekvapil aj mňa miestneho. Ale záverečný trial ho plne odobril a som za zachovanie. Cieľ, limit stihnutý, atď. atď. Nedeľa svalovica, ešte dodnes.

Tak som to zvládol. Mám modrú krv. Od soboty. Ja chlapec z plebsu som sa zaradil medzi šľachtu. A už mi to nikto nikdy nezoberie. Tá nová farba krvy je skúsenosť a poznanie. Od soboty sa na niektoré veci budem už celý život pozerať ináč. Držím nám všetkým palce, aby nás takéto skúsenosti čas od času našli. Čavelo o rok.
Pozn. A je to všade, ale zopakujem. Hádzať bordel na zem, že im nie je hanba.