Reportáž: Účasť bežného cyklistu na pretekoch pre Makačov – Krušnoton 2018, stredná trať

Tento článok som sa rozhodol napísať hlavne preto, aby som priblížil atmosféru pretekov z pohľadu nás, Bežných cyklistov. Prečo Bežný s veľkým „B“? Pretože väčšinou takéto články píšu „Makači“, ktorí článok spravidla končia: „...boli to krásne preteky a mne to vydalo na celkové 3. miesto v kategórii a 9. celkovo...„.

Ja osobne týchto Makačov obdivujem a myslím, že každý Bežný má takých, ku ktorým by sa chcel výkonmi aspoň trocha priblížiť. U nás, v okolí Bratislavy, spomeniem napr. Expendables (stále neviem, čo znamená to w.e.a.k.), Proefekt, Cyklistov Trnava a pod.

Bežný cyklista pritom taktiež dokáže pozerať 5 hodín etapu Tour de France. Občas vydrancuje účet na komponent alebo výbavu, ktorú nevyhnutne potrebuje. A tiež od pondelka plánuje víkendový výjazd a sleduje predpoveď počasia. Len tá výkonnosť je v porovnaní s Makačmi z časových, genetických alebo iných, vždy výlučne objektívnych príčin horšia.


Ako Bežný cyklista som veľmi váhal nad tým, či mám na účasť na Krušnotone, na strednej trati, ktorá meria krásnych 180 km s nastúpanými 3500 výškovými metrami. O dlhej (250 km a 5000 m výškových) zatiaľ nemôže byť ani reč.

Napokon som šiel, so cťou to zvládol, a preto by som chcel týmto článkom povzbudiť nás Bežných, aby sa nebáli účasti aj na takýchto ťažkých skúškach, a zároveň dať zopár rád, ako si to celé užiť.

Príprava

Z pretekov som čítal reportáž už minulý rok, no ani by mi nenapadlo sa ich zúčastniť. Napokon to osud zariadil tak, že cez víkend z 11. na 12. augusta som ostal ako slamený vdovec. Preto som si pozrel kalendár cyklistických podujatí. Jediný cyklomaratón, ktorý som našiel ten víkend bol práve Krušnoton. Keďže neďaleko Teplic, kúsok za nemeckými hranicami, žije moja rodinka, začal som uvažovať o spojení pretekov a návštevy. Stále však išlo o rovinu sci-fi.

V rámci výjazdov začali ale prevažovať malokarpatské kopčeky a tri týždne pred Krušnotonom som si dal výjazd na obľúbenej Myjave, ktorý obsahoval dvakrát stúpanie na Veľkú Javorinu, celkovo na 110 km cca 2500 výškových metrov. Celé som to absolvoval na požičanom bicykli s kazetou 32. Skonštatoval som, že na Krušnoton nemám, no keď som sa vyspal, vlastne hneď na ďalší deň, som sa naň zaregistroval a pre istotu zaplatil štartovné.


Za nasledujúce tri týždne som sa snažil po práci, medzi šiestou a ôsmou jazdiť aspoň dvakrát do týždňa, tzv. popracovnú vrchársku klasiku (PVK – Koliba-BK-Kačín-Koliba) v čo najlepšom tempe. Je to cca. 800 výškových na 40 km a cez víkend taktiež pridať nejaké karpatské stúpaníčka. Tiež som riadne obmedzil stravu v nádeji, že pôjde nejaké kilo dole.

Úplne som však vytesnil, že na 4. augusta som zaregistrovaný na Slovakmana, dlhý triatlon a mám ako člen štafety odjazdiť cyklistickú časť, t.j. 180 km po takmer absolútnej rovine 12x15 km tam a späť. Napokon som to nejako v tej strašnej horúčave zvládol. Veď dĺžku a systém prijímania tekutín a jedla počas dlhého výjazdu som mal natrénované.

Na týždeň pred Krušnotonom som mal naplánované minimálne dve PVK, pričom jedna mala byť s maximálnym výkonom, t.j. prekonaním všetkých PR na segmentoch v stúpaniach. Nemilo ma však prekvapilo, že sobotná 180 kilometrová kratochvíľa na mne zanechala riadne následky a ja som bol vždy po obede tak unavený, až mi bolo zle a nemal som žiadnu energiu na bicyklovanie. Celý vrchol prípravy tak skončil jediným výletom s manželkou po petržalskej hrádzi do bufetu. Nielen že som nebicykloval, ale ešte k tomu moje telo neustále chcelo jesť, takže vydreté kilo som riadne rýchlo nabral späť a ešte aj dačo do zásoby.

Doma som nakúpil výživu a urobil rozhodnutie, ktoré považujem za úplne strategické. Namiesto 28 kazety som namontoval 30 zubovú, čím som nadobudol prevod 36x30.

Extrémne ma potešilo, že sa na preteky, „krátku“ trať, t.j. 110 km a 1500 výškových prihlásil aj môj bratranec Peter, ktorý ešte pred dvoma rokmi o bicyklovaní ani nechyroval. Nekonečná 5 hodinová cesta do Teplic nám veľmi rýchlo ubehla. V noci sme stihli zjesť za povinný tanier špagiet a šli sme spať. V Tepliciach bolo iba 14 stupňov, takže som sa aj prekvapivo dobre vyspal.

Preteky

Ráno sa budím riadne nervózny, lebo pred štartom, ktorý je o desiatej, musíme stihnúť ešte registráciu v mieste štartu, návrat do hotela, raňajky a späť na štart. Bál som sa, že registrácia bude trvať najmenej polhodinu. Tu sa ukázal prvý dôkaz dokonalej organizácie. Celá registrácia trvala tak minútu. Veľa pomohlo, že meracie čipy boli v štartovacích číslach, ktoré sa pripínali na bicykel. Takže žiadne párovanie čipu a jeho nasadzovanie na bicykel. V pohode sme stihli raňajky (žiadne vajíčka ani párky, ale iba croissanty s lekvárom, medom), nachystaní sme boli vzorne polhodinu pred štartom. To stačilo na miesto asi v polovici pelotónu.


Atmosféra perfektná, obdivujem ostatné bicykle a hľadám Bežných jazdcov, s ktorými by sme mohli nájsť podobné tempo. Začne odpočet a za zvukov “Eye of the tiger” sa ozve štartový výstrel a ide sa na TO!

Letmý štart je až po cca. troch kilometroch, počas ktorých nás organizátori vyvedú za mesto, vrátane 1,7 km dlhého stúpania. Keďže na každom výjazde počas prvých 10-15 km trpím, na tomto stúpaní ma bolí úplne všetko. Kolená, chrbtica, pália stehná, fučím, uvažujem nad odstúpením z pretekov, proste úradníckej kryse sa zachcelo športu. Potom nasleduje ale 20 km v podstate po rovinke, nejaké zjazdy, počas ktorých sa dám dokopy a už sa teším, čo bude nasledovať. Na 21. kilometri sa od nás oddeľujú 110-tkári, ktorých bolo na štarte okolo 500 a ja zisťujem, že mi asi väčšina balíka 180-tkárov ušla.


Stúpanie z Bohosudov na Komárku je prvá veľká skúška. 6 km, priemerné 9 % stúpanie, označenie HC. Začína v dedine poriadnym strmákom a rovnakými strmákmi aj pokračuje až na vrchol. Tu možno sformulovať prvú a najdôležitejšiu radu ako to zvládnuť.

Potlačiť všetky pretekárske pudy a šetriť sily!

Vidíš pred sebou namakaného nemeckého borca na Dogme F10, oblečeného v Rapha ako rúbe zo sedla strmé zákruty? Ty ale spoznáš, že patrí medzi Bežných a iba to maskuje výbavou. Máš chuť zrýchliť kadenciu ako Froome, prípadne efektne vstať zo sedla a trhnúť ho v strmej zákrute ako to robil Contador. OK, vtedy si spomeň, že máš pred sebou ešte 160 km, 3000 výškových a vlastne netušíš, čo ťa čaká. Borca nechaj, zvoľ si vlastné tempo a prevod. Oba také, že vieš, že ideš možno aj troška pod svoje možnosti.

Obdivuj bicykle, medzi ktorými sú absolútne skvosty, nájdi si zadné koleso jazdca, ktorého tempo ti vyhovuje, daj sa s niekým do reči (aspoň vieš, že kým vládzeš debatovať, telo ide na „ľahký prevod“) a v neposlednom rade, kochaj sa krajinou okolo. Ja som mal šťastie a sadli sme si so starším pánom na krásnom staršom Pinarelle, s ktorým sme vystúpali až na prvý vrchol. Cestou hore mi stihol porozprávať, čo nás čaká a že obaja sme zvolili taktiku „survivor“, t.j. stihnúť limit 9 a pol hodiny.

Idem si teda ľahké tempo a koho nestretnem kilometer pod vrcholom? No predsa nemeckého borca aj s jeho Dogmou (ide tak pomaly, že mám čas naceniť jeho bicykel na pekných 10 000 €). Jazyk sa mu motá v reťazi, lapá po dychu a určite je mu ľúto, že mu nikto nevysvetlil prvé pravidlo.


Nasleduje úsek po hrebeni, ktorý je však tak široký, že ide skôr o náhornú plošinu. Krušné hory sú naozaj krásne a romantiku dotvárajú ešte aj pasúce sa kone. Začína byť však celkom zima a ja si pochvaľujem, že som sa rozhodol dať pod dres aspoň scampolo. Objavujú sa aj prvé sporadické kvapky studeného dažďa. Pár drobných stúpaní, krátkych zjazdov a je tu 36. km a bufet. To som naozaj ešte nevidel. Domáce koláče, tyčinky, banány, melón, chleby s nátierkou, no rozhodne to bolo bohatšie menu ako raňajky ponúkané naším hotelom. Cítim sa ešte dobre, takže dopĺňam tekutiny, ochutnávam lekvárový koláč, beriem sójový rez a idem.

Kvapky pribúdajú, takže ešte zastavujem a nasadzujem návleky na ruky (majte so sebou aspoň návleky). Začína nádherný zjazd do Teplic. Teda nádherný by bol, keby nezačala silná prietrž a taký lejak, že autá zapínajú blikačky a niektoré radšej zastavujú. To je aj moja prvá reakcia, zastaviť. Lenže na tachometri je nejakých 50 km/h, za mnou ide určite aspoň 5 ľudí, takže pokus o úplné zastavenie v 3 cm vody by mohlo znamenať môj pád a aj všetkých za mnou. Kotúčové brzdy na cesťáku sú ale pre Bežného skvelý vynález a cítim, že mi pomôžu bezpečne dozjazdovať.


Do toho však prichádza oveľa horší problém. Silný dážď a špliechajúca voda z cesty mi neznesiteľne strieka do očí pod okuliare. Oči ma strašne štípu, skoro nič nevidím. Snažím sa ich vytrieť, no mám pocit, že moje okuliare odvádzajú vodu presne do očí (na ich obranu boli už na ráme prasknuté, takže možno preto). Idem v podstate naslepo so stlačenými brzdami, no zastaviť nemôžem, aby som neohrozil ostatných. Neverím vlastným, nevidiacim očiam, keď okolo seba zaregistrujem Makačov zjazdujúcich akoby bola cesta suchá. Buď počasie chceli využiť na selekciu balíka, alebo im ráfikové brzdy na karbónových kolesách proste nebrzdili.

Teraz keď to píšem, to znie ako historka, no počas zjazdu som sa seriózne bál, že spadnem, vletím pod auto a ešte so sebou zoberiem pár spolujazdcov. Okuliare poctivo odvádzajú vodu ďalej priamo do očí, takže z celej tej frustrácie a zúfalstva ich zúrivo odhodím (hodilo by sa tu úplne iné, podstatne vulgárnejšie slovo) do jarku a vážne sa mi psychicky uľavilo. V danom momente sa cítim ako Kwiatkovski keď vyšmaril svoje Okleye počas TdF. Až doma ma chytili výčitky, že som ako tí, ktorí hádžu obaly od gélov na zem (NEODHADZUJTE OKULIARE ANI NIČ INÉ MIMO VYHRADENÝCH PRIESTOROV). Karma mi to ale spočítala, keďže okuliare som nemal ani 5 mesiacov a neboli zrovna lacné. Až doma zisťujem, že v tom zjazde, v ktorom som toľko brzdil, som mal priemerku 46 km/h.


Po zjazde pokračuje transport pod ďalší kopec, lejak pokračuje tiež a voda stúpa. Nikto nezastavuje a dokonca si točíme špicu. Na 50. kilometri prichádza ďalšie stúpanie kategórie HC začínajúce tam, kde obyčajne všetko končí, v Hrobe (názov obce našťastie). 6,5 km, priemer 6,33 % za lejaku a teraz už aj s bleskami a hrmením. Nikto nezastavuje. Som fakt v dobrej skupine, každý uplatňuje prvé pravidlo. Voda sa už vyliala z odtokových jarkov, takže proti nám z kopca ide miestami seriózny potok. Berie so sebou aj konáre a špinu (presne to potrebuje moja reťaz, namazaná DRY olejom).

Tak sa pýtam, či sa niekto necíti dehydrovaný, lebo mám vody dosť. Takéto poznámky si naša skupinka odvtedy neodpustí počas celého stúpania. Osobne neznášam horúčavy a postupne si uvedomujem, že sa mi v tej vode ide úplne fantasticky, takže napriek dôraznému uplatňovaniu prvého pravidla sa celej skupine strácam a dokonca dobieham aj pár skupín pred nami.

Medzitým už vyšlo slnko a v rámci menších skupiniek sa okolím priehrady Fláje dopravím do druhého bufetu. Tu odpadávam! Nie od únavy, ale od obsahu stolov. Palacinky? Bublanina? Toto vážne? Nespadol som niekde a neležím v priekope a nesníva sa mi? Od prvého bufetu som mal cestou iba tyčinku, ktorá sa síce v drese neroztopila ale v podstate sa nedala požuť a gél Kompava (toto nie je reklama, lebo tak ako mne nesadli iné gély, niekomu nemusí sadnúť práve táto značka). Stúpania a zjazdy v lejaku a zime zobrali veľa energie a „normálne“ domáce jedlo bolo skvelé aj na psychiku.


Z bufetu nasleduje parádny zjazd do Litvínova. Tu je hneď potrebné sformulovať druhé pravidlo:

Nie si Sagan, cesty nie sú uzatvorené!

Mnohí z nás Bežných, najmä tí vážiaci nad 80kg, sa Makačom vedia časmi priblížiť práve v zjazdoch. Ja sám som sa tiež na pár zjazdoch po Slovensku v minulosti dostal aj do prvej päťky.

Nikto nepochybuje, že na tvojom lokálnom kopci, ktorý poznáš naspamäť, vieš rezať v zjazdoch zákruty takmer naslepo, tu ťa najviac motivuje predbiehanie opatrnejších súperov, čo ti dodáva stále viac odvahy. Napokon sa rútiš dole ako Sagan, na tachometri čísla nad 70 km/h a pomaly začínaš uvažovať nad miestom na bedni.

Ale pozor! Cesty nie sú uzatvorené a tvoje elegantné učebnicové vybratie zákruty s vonkajším oblúkom cez protismer môže skončiť tragicky. Tiež som sa na chvíľu nechal uniesť a v polohe na Sagana som sa rútil dole predbiehajúc desiatky „súperov“. Zjazd do Litvínova je naozaj krásny a užívam si ho. Zrazu na asfalte vidím na zemi nakreslený paragraf. O chvíľu mi zapne, že to je šípka znázorňujúca najbližšiu zákrutu, pre istotu zjemním tempo. Keď vchádzam bezpečnou rýchlosťou do tej zákruty, na jej vonkajšom oblúku vidím štyroch jazdcov mimo trate. Z nich jeden leží na zemi a nevyzerá vôbec dobre. Blíži sa však organizátorské auto, tak ich nechávam a idem ďalej.

Preto vždy treba myslieť na to, že v zjazdoch síce môžeš urobiť minútu, ale ak spadneš, nedostaneš starostlivosť ako Sagan. Budeš ležať v našej krásnej nemocnici a na účet ti bude chodiť pár mesiacov nemocenská, z ktorej ledva zaplatíš toaletný papier, ktorý v tej nemocnici potrebuješ vlastný.


Po dojazde do Litvínova uplatňujem tretie pravidlo:

Stále jedz a pi!

Na rovine do seba vcucnem gél a sójový rez, lebo uplatňujem štvrté pravidlo: POZNAJ, KDE ČAKAJÚ STÚPANIA! A viem, že nasleduje najťažšie stúpanie kategórie HC na trati, 7 km dlhé, priemerne 6,81 % stúpanie na Dlouhou Louku. Spočiatku je to ťažká pohodička, príjemne chladným lesom. Keď okolo mňa prefrčia jazdci, s ktorými sa na trase stretávam pravidelne, musím sa krotiť, aby som sa ich nesnažil naháňať (1. pravidlo). Robím veľmi dobre, lebo stúpanie vychádza z lesa a je čoraz strmšie.

Cestou predbieham takmer všetkých Bežných, ktorí sa medzičasom dostali predo mňa. Dvaja dokonca museli zosadnúť kvôli kŕčom. To stúpanie mi celý čas bolo nejaké povedomé a až keď vyjdem na vrchol, spoznávam penzión, kde som bol pred rokom na svadbe mojej kamarátky. Spomínam si, ako som tam šiel autom na dvojke, videl dosť cyklistov a divil som sa, ako sa dá toto vyškriabať. Začínam sa čoraz viac radovať z 30 zubovej kazety.

Cesta vedie opäť okolo priehrady Fláje, hrebeňom Krušných hôr, už za krásneho slnečného počasia. Snažím sa vyvolať spoluprácu, nech sa nám ide ľahšie. Neviem prečo, ale nájde sa málo ľudí, ktorí sú ochotní sa občas potočiť na špici a ťažiť tak z jazdy v skupine. Napokon sa mi podarí nájsť aspoň jedného stabilného parťáka, s ktorým sa snažíme doraziť asi 5 člennú skupinu Makačov, ktorá by nás mohla „zadarmo“ odviesť pekných pár kilometrov. Poctivo sa striedame, ideme dosť rýchlo a napokon ich suverénne dobiehame. Škoda, že dvesto metrov pred bufetom. Je to ten istý bufet „Klíny“, kde boli predtým hody. Teším sa na palacinkovú dupľu, no tie už sú zjedené, ale aj tak sa stoly stále prehýbajú od jedla.

Je to už 120. km. Posielam žene fotku, že ešte žijem, dopĺňam ionťák, opäť vsádzam na sójové rezy, pridávam banán, zbytočne sa nezdržujem a ide sa opäť zjazd do Litvínova. Troška ho už poznám, no vo vrchnej časti je nejaká hustejšia premávka a nemienim nadmieru riskovať. Paradoxne v kopci začínam pociťovať prvú krízu (v nohách máme nejakých 2500 výškových), možno som mal na bufete troška postáť. Zo zjazdu ma začínajú bolieť ruky, pociťujem slabosť a ani neviem ako, zrazu ma v jednej zákrute vynesie tak do protismeru, že ak by išlo oproti auto…


Táto situácia ma riadne preberie, hneď dopĺňam cukry v podobe gélu a sójového rezu a normálne cítim, ako sa vracajú sily, fyzické aj mentálne. Som zároveň šťastný, že tú ťažšiu časť mám za sebou a nasleduje príjemne zvlnená cesta do Českého středohoří. Doliepam chlapíka, s ktorým sa okamžite dohodneme na striedaní sa. Ide nám to fakt dobre a v stúpaniach, keď treba čoraz viac šetriť sily stíhame podebatovať. Dozvedám sa, že je kardiológ z Berlína a zhodujeme sa, že sú to nádherné a skvele zorganizované preteky. Miestami počujem „slow down, this is too fast for me“.

Spomalenie mi problém nerobí a preto rád poslúchnem. Kochám sa krajinou, ktorá úplne zmenila charakter. Tvorí ju nížina, z ktorej vystupujú samostatné, zelené kopce (pamiatka na sopečnú činnosť, ktorá toto pohorie vytvorila). Miestami mi to pripadá ako v nejakom fantasy príbehu. Každopádne týchto 30 km k poslednému bufetu bolo veľmi rýchlych a zadarmo. Teda to si len myslím, lebo keď prichádzam na bufet, zisťujem, že mám obe fľašky skoro plné, čo znamená, že som pri držaní tempa a kecaní, úplne zabudol jesť a piť.


Nejak s rozumom sa to snažím kompenzovať na bufete, no môj parťák sa nezdržiava, takže idem za ním. Došlo teda k porušeniu prvého pravidla a ja za to platím od prvého kopčeka. Proste napriek tomu, že pauza trvala tak 2 minúty, nedokážem sa chytiť, parťák pomáha, povzbudzuje, núka mi tyčinku, no ja sa musím dať nejako dokopy a poviem mu, nech pokračuje bezo mňa. Som prinútený siahnuť po zbraniach ťažkého kalibru a dávam do seba energetický gél a čakám, kedy sa mu uráči zaúčinkovať. Tu idem naozaj dosť pomaly, bez ohľadu na profil trate. Viem, že si to musím troška vyžrať. V nohách mám už viac ako 150 km, 3000 výškových, takže bolo jasné, že kríza musela prísť, lebo predsa nie som Makač.

Kochám sa teda krajinou a postupne sa mi sily vracajú. V poslednom bufete mi hovorili, že už to bude pohodička, že na ceste sú už len dva kopce, naviac ľahké. Nezdal sa mi ale úškrn, ktorý mal na tvári dobrovoľník, keď to hovoril. Intuícia neklamala. Prvým z tých dvoch kopcov bol výstup na Lukov, zaradený do kategórie 1. Má iba 2,3 km, priemerný sklon 6,9 %, no o tento priemer sa starajú tri cca 500 metrové kolmé rampy so stúpaním okolo 12 %, vždy dômyselne skryté za zákrutou. Nič, po čom by si túžil po 160 kilometroch. Tu cítim najväčšiu krízu. Prvýkrát sa mi aj pauzne Garmin, lebo si myslí, že som zastavil. A jediné, na čo myslím je, že nesmiem a ani nechcem zosadnúť. Už by som zniesol aj 32 zubovú kazetu, vydávam rôzne pazvuky... Približujúci sa cieľ je skvelá motivácia a napokon sa dostávam na vrchol. Zhltnem ďalší gél, lebo viem, že na trati je ešte jedno stúpanie a cukry bude treba.


Na týchto kilometroch ma začínajú dobiehať a v kopcoch plynule predbiehať Makači s oranžovými číslami, teda jazdci na 250 km. Neviem prečo, ale myslím si, že ide o posledných jazdcov z tejto trate, a tak sa ich snažím povzbudiť. Neskôr zisťujem, že to boli borci, všetci do TOP 10 a moje povzbudzovanie a pokusy o ťahanie špice skutočne nepotrebovali. Išli si proste svoje. Veď v nohách mali 230 km, skoro 5000 výškových metrov.

Na 165. km sa zrazu predo mnou objaví za zákrutou ďalšia rampa a ja vydávam pred dobrovoľníkom regulujúcim dopravu zúfale pazvuky. Ten ma povzbudzuje, že je to posledné stúpanie a že to zvládnem aj keď mám toho už plné zuby. Neviem to vysvetliť, ale strašne mi to pomáha a 2,7 km dlhé stúpanie zvládam síce pomaly ale úplne v pohode. Pred následným zjazdom sú varovania o štrku na ceste. Zjazd je strmý, plný ostrých zákrut a naplno sa tu prejavuje únava. Mozog je proste pomalší a v kombinácii so štrkom na zemi sa mi stáva, že neviem poriadne vyberať zákruty a v podstate v každej druhej zastavujem tesne pred pádom do jarku.


Zvládam to. Obchádzam ceduľu 10 km do konca, zbieram sily a snažím sa rúbať čo to dá, aby som predbehol zopár ľudí, ktorí mi ušli v kopcoch. Idem vyslovene na eufórii z blížiaceho sa cieľa (a kofeíne z gélu) a skutočne, napriek protivetru, dobieham a predbieham zopár jazdcov (zopár, rozumej max štyroch), ktorí nemajú silu sa za mňa zavesiť. Vchádzam do Teplic a môj mozog už fakt funguje na úsporný režim, lebo sa na každom rázcestí pýtam kam mám ísť. Posledný kilometer, vstávam zo sedla a snažím sa ísť čo to dá. Prepálil som to. Po 500 m si sadám a vlečiem sa tak 20 km/h. V cieli by ma však mala čakať rodinka, preto zbieram sily a dám si špurt s imaginárnym súperom. Za povzbudzovania divákov s prehľadom vyhrávam a som v cieli. Zastavujem, prevesím sa cez riadítka, fuňím a snažím sa nepovracať.

Predýchavam to a užívam si, že to mám za sebou. Po pár minútach sa vystieram, zisťujem, že som celkom ok a vítam sa s bratrancom. Hovorí mi, že po piatich km dostal defekt, musel ho opravovať v daždi a päť km pred cieľom mu praskla špica, ale zvládol to. Som o to šťastnejší, že mne sa takéto problémy vyhli. Rodinka (sestra a neter) môj dojazd prepásla o 5 minút, lebo som prišiel oveľa skôr, ako som čakal. Aj to mi ešte viac zlepšuje náladu. V bufete dostávam misku špagiet. Miska je po umytí zároveň vzácnou trofejou a stáva sa automaticky mojím najobľúbenejším kusom riadu.

Zničený, ale s dobrým pocitom

Táto story nekončí tak, ako ju často končia Makači, teda nejakým výsledkom do top 10, top 20. Skončil som na 187. mieste z cca 280 ľudí na našej trati, predbehol som 31 % účastníkov. S časom som veľmi spokojný, 7:40:51,3. Takto to bolo napísané v SMS, ktorá mi došla, preto tá presná štatistika. Priemerná rýchlosť 24,7 km/h.

Posledné ponaučenie: Aj Bežný cyklista sa vie zúčastniť pretekov pre Makačov ale zadarmo to nie je nikdy! Aby som nezabudol, tu sú celkové výsledky tohto skvelého podujatia.

Zdroje fotografií: jsphoto.cz a ondrejsenk.com.