Reportáž: Okolo Martinských holí, alebo aj maratón môže byť pohodička

Pekné pojazdenie, príjemná atmosféra, krásne výhľady, beerstopy, skrátka celodenná pohodička na bicykli, to je nesúťažný cykloturistický maratón Okolo Martinských holí, ktorý tento rok oslávil už okrúhle 20. narodeniny.

Ako po minulé roky, tak ani teraz som si OMH-čko (Okolo Martinských holí), ako túto akciu voláme, nenechal ujsť. Štart býva zvyčajne v žilinskom lesoparku, kde je aj prezentácia so symbolickým poplatkom, ktorý je skôr dobrovoľný, ale rád ho zaplatím a podporím tak organizátorov. Ráno už od siedmej sa tu vytvárajú menšie skupinky, ktoré sa vydávajú na trasu. Tento rok boli pripravené a vyznačené dva hlavné okruhy, ktoré sa od seba odlišovali len miestom, ktorým prekročili hrebeň Malej Fatry z turčianskej na žilinskú stranu. Trasa A mala dĺžku 96 km a niečo cez 2 000 výškových metrov a viedla cez Sloviansku dolinu. Trasa B bola o 6 km kratšia, výškových metrov museli účastníci prekonať zhruba rovnako ako na Áčku a viedla cez Valčiansku dolinu. 


 
Naša 7-členná partia vyrazila z lesoparku takmer presne o 8 hodine. Slnko sa už predralo z hmly a teplota začala stúpať z ranných 9 stupňov, ktoré teplomer ukazoval u mňa doma. Cez Rosinu a Višňové sme sa dostali až pod Polom. Kto by náhodou stúpanie na Polom (do sedla Javorina) nepoznal, tak vedzte, že má zhruba 7 km a 600 výškových metrov. Tu si môžete pozrieť video Okolo Martinských holí.

Keďže OMH-čko nie sú žiadne preteky, tak sme sa do kopca nijak nehnali a stúpanie sme si vychutnávali (teda aspoň ja, za ostatných parťákov sa radšej nejdem vyjadrovať ). V sedle sme si dali kratšiu pauzičku a občerstvenie, keďže nás čakala známa stojka na Saračníky. Dĺžka 130 metrov s priemerným sklonom 27% donúti zaradiť stúpací enduro mode nejedného bikera . Nasledoval dlhý zjazd, prerušený ešte jedným stúpaním, až nad Vrútky. Okrem poslednej časti, ktorá ide krásnym singláčom, sa zjazduje celý čas po širokej zvážnici. Odtiaľto to bol už len kúsok k prvej pivnej občerstvovačke v Kolibe pod Hoľami, ktorú sme samozrejme už tradične naplno využili. 


Hneď z krčmy nasledovalo na prebratie strmé kamenisté stúpanie, ktoré sme museli po pivku doslova vybojovať. Po skoro 2 kilometroch, prevažne do kopca, prišiel konečne krátky zjazdík, po ktorom sme sa napojili na cestu ktorej miestni nepovedia inak ako Tankova cesta. Ešte pre objasnenie, za komunistov, keď v Martine fungoval tankový prápor, po tejto ceste a po blízkom okolí bežne jazdievali tanky. Pár kilometrov po Tankovej bolo celkom rýchlych a oddychových. Cestou sme sa zastavili pri rozhľadni nad Bystričkou, kde sa akurát konal svetový pohár v púšťaní bezmotorových modelov lietadiel. Panorámu Veľkej Fatry, ktorú vidieť z rozhľadne, pekne doplnili tieto lietajúce modely. 


Nad Trebostovom sme z Tankovej odbočili späť do lesa. Po krátkom stúpaní a zjazde sme sa ocitli na začiatku Valčianskej doliny, kde sa nachádza známe lyžiarske stredisko. Turistické centrum znamená prítomnosť viacerých bufetov a reštaurácií a pre nás teda opäť „povinný” beerstop. Po občerstvení sme sa ešte pofotili pri jazierku s novo nainštalovanými atrakciami a zahryzli sme sa do druhého veľkého stúpania na trase. Spod lanoviek až do sedla Majbíková nás čakalo 12 km do kopca. Stúpanie je to ale veľmi mierne, keďže na tejto vzdialenosti nastúpate necelých 600 výškových metrov. 


Zo sedla Majbíková sme ale z oficiálnej trasy odbočili. Štandardne sa zjazduje do Kuneradu po širokej zvážnici, ktorá je navyše z väčšej časti vyasfaltovaná. My sme si ale zvolili podstatne zaujímavejšiu alternatívu, ktorou je tzv. Kvakobov trail, alebo inak Trail popod Usypanú skalu. Celková dĺžka je zhruba 9 kilometrov a drvivá väčšina ide po starom loveckom chodníčku. Na začiatku sa treba držať červenej turistickej značky a následne z nej na rúbanisku odbočiť na nenápadný chodníček, ktorý je momentálne zarastený trávou. Zo začiatku sa ešte treba doslova predrať cez mladý porast. Odmenou bude ale zvyšok trailu, ktorý je vážne pekný. 


„Je to tu ako z dokumentárneho filmu o medveďovi!!!” zahlásil kamarát Tomáš, keď sme prechádzali trailom. A veru vôbec to nebolo ďaleko od pravdy, keďže chodník prechádza bočným hrebeňom Malej Fatry, kde chodí určite viac medveďov ako bikerov. No a pár dôkazov o ich prítomnosti sme cestou veru aj našli . Chodník sa pekne vlnil medzi stromami. Pomerne dlho sme si držali nadmorskú výšku, keďže to bolo také hore-dole. Na pár miestach sa odkryli aj výhľady na Krížavu, pre nás trošku z netradičného uhla. Až v druhej polovici začal chodník viac klesať a jazda začala byť zábavnejšia. Na chvíľku sme sa zdržali len na jednom kratšom úseku, kde práve prebieha ťažba. Pár stromov a konárov bolo treba preniesť.


Chodník nás doviedol až na zvážnicu, ktorou sme sa dostali do Kamennej Poruby. Samozrejme po dlhom stúpaní a trailovaní, sme si opäť zaslúžili prestávku na pivo. Po krátkej pauze som už sólo pokračoval ďalej. Parťáci sa trochu viac zasedeli a mňa už začal tlačiť čas. Čakalo ma už len posledných pár kilometrov. Z Kuneradu ma na chvíľku spomalilo posledné stúpanie. Následne to šlo ale viac menej z kopca až do Turia. Odtiaľ to už bola rýchlovka po asfalte až do Žiliny.


Vo výsledku aj s cestou domov som nakoniec najazdil 114 km, čo mi trvalo 7 a pol hodiny a celkovo som pri tom nastúpal zhruba 2 500 metrov. Niekomu sa to môže zdať veľa, ale keďže sa jedná o celodennú cykloturistiku, tak na absolvovanie cyklomaratónu Okolo Martinských holí veru nemusíte mať natrénované ako na majstrovstvá sveta. Hodný kus z trasy sa ide po asfaltkách a betónkach, prípadne po nenáročných zvážniciach. A sám zakladateľ tohto maratónu, Alojz „Oďo” Ďurčanský, zvládal túto trasu vo veku pekne po 70-ke. 

Pre mnohých, vrátane mňa, je OMH-čko každoročná „povinná” spoločensko-športová akcia, ktorej sa spolu s kamarátmi zúčastňujem, ak to okolnosti aspoň trochu dovoľujú. Kto si zatiaľ túto akciu nechal utiecť, tak budúci rok to bude môcť napraviť a prísť na jej na 21. ročník. Môj záznam zo STRAVY nájdete na tomto odkaze.