Reportáž: Jan Kopka - extrémne preteky okolo Kirgizstanu

Plán umiestniť sa v prvej päťke, sa podaril. Ale hlavne, že som to prežil.

Päť aj sedemhodinové strmé výjazdy do výšky 4000 m n.m., trasa divými kirgizskými horami, v údoliach teploty okolo 40 °C, o pár hodín snehové záveje pod bodom mrazu. Brodenie ľadových riek a potokov, minimálna možnosť doplnenia jedla, pitie z horských bystrín. K dispozícii máte len to, čo si veziete, a spíte pod holým nebom hocikde tam, kde je to len trochu možné. To všetko ponúkajú nonstop preteky 1700 km bez zabezpečenia Silk Road Mountain Race.

Nenechajte sa pomýliť slovom road, pretože to s cestou nemá nič spoločné a bicykel je dokonca často na obtiaž. Usporiadatelia však idú na maximum. Je zakázané prijať pomoc od miestnych ľudí alebo iných pretekárov a nesmiete sa na trase spojiť a pohybovať spolu s iným súperom. Všetko je len vo vašich rukách. Zažijete eufóriu, ale aj úzkosť, strach a samotu.


Takýmito extrémnymi pretekmi sa zaoberám už od roku 2000. Každý z nich je špecifický a ťažký v inej forme, každý z nich vyžaduje od účastníkov niečo iné, ale vždy 100 % fyzickú pripravenosť a psychickú odolnosť.

Dňa 18. augusta odštartoval v Biškeku, hlavnom meste Kirgizska, prvý ročník týchto unikátnych pretekov. Zaujímam sa najmä o prvé ročníky pretekov, pretože nikto vlastne nevie, do čoho ide, vrátane organizátorov. Nikto nemôže od nikoho dopredu získať informácie, všetko je len na vás, vašom úsudku a improvizácii.


Na štarte stojí 100 účastníkov z celého sveta, ktorých vidíte ale len prvých 15 km pri spoločnej jazde za sprevádzajúcim vozidlom. Do prvého sedla Kegeti vo výške 3800 m n.m. začíname stúpať okolo poludnia. Za 5 hodín sme už hore, prekvapuje ma, že som tretí a plný energie hneď od začiatku. Výjazd na prvý hrebeň prezrádza, že to nebude ľahké. Bol to vyčerpávajúci kopec a takých tam bude nekonečne veľa. Na vrchole cítim ostrý vietor, dážď, neskôr padá sneh, vidím aj blesky, teplota sa ledva drží okolo nuly a je silná hmla. Na ďalšie “passo” som prišiel s prvými dvoma pretekármi.

Teplota sa stále drží niekde pri nule a cestou dole nás čaká prudký zjazd s čelovkami. Brodíme sa ľadovými potokmi s vodou po kolená. Zostávam vpredu s víťazným Američanom Jayom Petervarym, s ktorým sa stretávam po mnohých rokoch. Poznáme sa z pretekov z Aljašky a máme si čo povedať. Okolo 23. hodiny sa odpájam a idem bivakovať. Väčšina ľudí absolvuje prvú noc s minimálnymi odpočinkom, ale mnoho z nich na to doplatí a neskôr skolabujú. Ja chcem na začiatku dodržať pravidelný režim 5 hodín spánku. Potom sa uvidí.


Ďalší deň ma opäť čakajú náročné stúpania, vysoké hory a hlboké údolia, ale aj nádherné scenérie. Pohybujem sa niekde okolo 5. miesta. Počas tretej noci začínam cítiť akési divné pocity. Neprichádza žiadny spánok, iba 5 hodín otravného kašľa a budík sa javí ako krásne vyslobodenie. Čo teraz? Som v údolí, kde je aspoň nejaká civilizácia, ale predo mnou 300 km vo výške viac ako 3000 metrov. Čo znamená minimálne dve noci a tri dni bez možnosti úniku a spojenia. Čo keď sa môj stav zhorší? Ak by som ale teraz odstúpil, budem si to vyčítať. Balím a vyrážam.

Hore, v “mŕtvej” zóne pri čínskych hraniciach, fúka ľadový vietor, teplota je niekde pri 7 stupňoch. Deň aj noc som prežil, aj keď bez kvalitného spánku. Zdravotný stav sa nezlepšil, ale ani nezhoršil, a to je pozitívne. Ďalšie prejazdy cez potoky, premočené topánky aj ponožky a teplota tesne nad nulou mi na zdraví nepridali. Snažím sa nevšímať si to.


Poobede prichádzam na checkpoint preteku v jurte miestnych pastierov. Je tu dostatok jedla, ktoré ma dostáva do formy. Po dlhých dňoch bez príjmu potravy je to príjemná zmena a moja výkonnosť sa na chvíľu vrátila. V noci bolo - 5 °C, o čom ráno svedčila aj námraza na mojom bivaku. Po dvoch dňoch vo výškach zjazdujem do údolia mestečka Naryn, kde prichádza masívna zmena teploty na +35 °C. V bufete sa doslova napchám, doplním jedlo na ďalšie dni, vysuším bivakovacie vrece, spacák a dobíjam baterku na čelovke. Zdržal som sa neuveriteľné štyri hodiny.


Toto sú straty, ktoré nikde nedobehnete. Pretože jediný účelný čas je ten, kedy jazdíte alebo spíte. Takéto preteky veľmi závisia na vhodne využitom čase. Niekedy dokonca viac ako na fyzičke. Moje telo trochu trpí, no tvárim sa, že ho nepočujem a ponáhľam sa späť na dlhý prejazd vysoko do hôr. Noc som prespal v kaňone. Ďalší deň trávim v horách obklopených ťažkými čiernymi mrakmi, z ktorých občas aj zahrmí. Večer sa dostávam do výšky 3800 metrov s nohami znova mokrými od brodenia, ochladzuje sa a prichádza snehová búrka.

Trasiem sa od zimy, som taký skrehnutý, že si ani nedokážem zapnúť zips na páperke. Oblečené mám len letné cyklistické kraťasy a návleky pod kolená. V letných premočených tretrách mám síce suché ponožky v igelitových sáčkoch, ale tie vydržia len chvíľu.


Sneh sa topí a preniká do topánok. Návleky na topánky v batohu mám, ale nedokázal by som si ich natiahnuť. Sneh pokrýva okolie a cesty sa premieňajú na ílovité pasce, v ktorých sa s bicyklom nepohnete. Všetko sa hneď nalepí na kolesá, tie neprejdú cez vidly a nič nefunguje. Podľa mapky by asi desať kilometrov predo mnou mal byť prístrešok na prenocovanie. Musím konať rýchlo, pretože baterka na čelovke ide skoro na zotrvačnosť a svetlo ešte budem potrebovať. Z posledných síl, v podstate nepojazdným bicyklom a už len blikajúcou čelovkou, tam nejako trafím.

No prístrešok nikde! Zima so mnou lomcuje a ja netuším, ako sa odtiaľto zajtra dostanem. Najbližšie mesto je 70 kilometrov vzdialené. Vytesňujem túto vec z hlavy, budem ju riešiť až vtedy, keď sa stane. Sneženie prestáva, vybaľujem bivak, do neho si dám karimatku a dva spacáky. V údoliach, kde je teplo, používam len jeden, podľa teploty. V horách obidva naraz. Do spacáku sa strčím celý ako som, oblečený v páperke. Všetko musím usušiť na sebe, v spacákoch. Iná možnosť nie je. Iba na nohy si dávam návleky a suché ponožky.

Topánky nechám vonku pod bicyklom, aby na ne nesnežilo. Bivakovacie vrece natiahnem až nad hlavu, ale nechám si malý bočný otvor na vetranie, aby sa mi z dychu nezamočilo vnútro. Ak sa na mojom zdravotnom stave nepreukáže veterný pobyt v snehovej búrke a pitie ľadovej vody, bude to zázrak, hovorím si sám pre seba.


Kvôli zlým podmienkam som ležal už o 9. hodine večer, namiesto plánovanej 11., tak ako každý iný deň. Na ráno som si tiež nedal budík, pretože sa nemám kam ponáhľať. Cesty budú nezjazdné. V noci sa prehnala snehová búrka ešte dvakrát. Napriek tomu, to bola pre mňa zatiaľ najlepšia noc. Spal som tvrdo, dlho, až do 6:30 hod. a cítil som, že zdravotné problémy pominuli. Akoby mi sám osud pomocou nepriaznivého počasia prikázal dlhý oddych na regeneráciu. Stále tvrdím, že všetko má svoj zmysel. Navyše, budím sa do azúrovej oblohy, teplých slnečných lúčov, aj keď chladného vzduchu.

Konečne začína krásny deň. Mám pocit, že sa mi hory chcú ospravedlniť za to včerajšie peklo. Vyrážam neskoro, až potom ako trochu vyschne blato na cestách a povolia zmrznuté topánky. Po štyroch kilometroch sa znova “teším” z ľadového brodu a mokrých tretier. Je zaujímavé, ako telo dokáže v extrémnych situáciách zmobilizovať sily a obranné mechanizmy a nepodľahne tak ľahko, ako pri bežnom fungovaní.


Terén je ťažký, pastviny bez cesty, kamene, šotoliny, dokonca na určitom úseku je cesta zavalená kamennou lavínou. Scenérie sú ale nádherné, veľa fotím. Viem, že strácam čas, ale nedá mi to. Preteky predsa nie sú len o drsnosti, ale aj o kráse prírody okolo vás. Dobíja ma to rovnako ako jedlo. Po niekoľkých dňoch sa opäť cítim silný a ide mi to. Večer som v údolí, vo výškach okolo 2000 metrov a prichádzam na tretí, posledný checkpoint. Tentoraz je v penzióne. Sto metrov pred zastávkou mi praská lanko z prehadzovačky ako následok ílovitého blata. Mám so sebou nejaké náhradné diely, lanká ale nie. Na preteky si predsa nemôžete zobrať ťažkú batožinu so všetkými nástrojmi.

Každé kilo dole znamená ušetrenie síl, obzvlášť v takých kopcoch, aké sú tu. Aj vďaka tomu ste schopní poraziť silnejších súperov. Každú vec si preto dvakrát zvážite, či ju dáte do batohu. Lanká som na poslednú chvíľu vyložil, pretože som mal nové a spoliehal som sa na ne. Zákon schválnosti ale funguje. Na stanovišti dobíjam batérie, veľa jem a snažím sa niekde zohnať lanko. Jediná neistá možnosť je mestečko vzdialené 60 km odtiaľto. Skúšam otočné radenie, či tam niečo nevyskočilo. Jedna čierna pružina si to namierila do trávy a ja v tme, aj keď s čelovkou na hlave, ju nemám šancu nájsť.

Teraz lanko už nepotrebujem, nefunguje mi ani radenie! Sťahovacími páskami fixujem prehadzovačku do jednej polohy a budem musieť tých posledných 500 km v kopcoch prejsť na jeden prevod. To znamená, že nikdy nebude optimálny. Do kopca sa nadriete alebo to vôbec neutiahnete, preto rýchlo stratíte sily a na rovine nemôžete poriadne zabrať. Bral som to ako smolu, teraz si ale uvedomujem, že som mal obrovské šťastie. Táto závada sa dá provizórne vyriešiť a ja môžem, aj keď s veľkým hendikepom, pokračovať. Iní pretekári museli kvôli neriešiteľným poruchám odstúpiť.


Kvôli mojej závade som medzičasom klesol o dve miesta a k nocľahu prišiel ako siedmy. Teraz je ale všetko neisté. Ráno vstávam ako prvý. Raňajky som si objednal na 5. hodinu, ale pani majiteľka ešte spí. Bez jedla ale odísť nemôžem, takže trpím ďalšie hodinové zdržanie. Konečne vyrazím, nevšimnem si odbočku a zachádzam asi 20 km. Znova prichádza náročné 7-hodinové “passo” a za ním prudký ľadový dážď.

Cítim sa dobre, ide mi to. Bohužiaľ, jeden prevod ma brzdí a oberá ma o sily. Večer prekvapivo dobieham jedného súpera za druhým a čaká ma mrazivá noc. Ráno zjazdím do mestečka Kochkor, doplním jedlo, aspoň trochu dobijem batériu a po hodine už šliapem k poslednému a najťažšiemu stúpaniu na trase. Dvadsať kilometrov tlačenia a ťahania bicykla, vrchol objavujem pred polnocou.


Je jasno, svieti mesiac aj hviezdy, hoci je dosť zima. Hlavne, že nesneží. V noci tieto trasy nikto neprekonáva, ja som ale chcel využiť dobré počasie. Pri zostupe sa, ako už je zvykom, prebrodím tri riečiská, no voda naberá na sile a ja nevidím ani hĺbku, ani silu prúdu. Vyzerá to dosť nebezpečne, preto radšej volím bivak pod previsom. Krásne miesto, aj keď nie úplne pohodlné, ale spánok bol výdatný. Ráno som plný energie, neprekážajú mi ani ďalšie brody do polky stehien.

Čakajú ma ešte tri menšie stúpania, čo ale znamená trikrát tri hodiny, potom 40 km údolím a poobede prichádzam do cieľa. Skončil som na 6. mieste. Oznamujú mi, že jazdci z 3. a 4. miesta porušili pravidlo spoločnej jazdy a sú diskvalifikovaní. Takže som nakoniec štvrtý a stupeň víťazov mi tesne unikol. Vôbec mi to ale neprekáža, pretože tieto preteky sú o niečom inom ako o výsledkoch. Sú o nových poznaniach, posunutí vlastných limitov, o nových priateľstvách a hlavne o vás samých!


Opäť som mal šťastie, dorazil som do cieľa a všetko klaplo. Preteky sa ešte neskončili a viac ako 50 ľudí to vzdalo alebo nestihlo limit na jednom z troch kontrolných bodov. Teraz som v zázemí a čaká ma niekoľkodňový odpočinok v dobrej spoločnosti súperov a organizátorov. Niekedy je celkom fajn nerobiť nič! Tak, ako mal každý inú stratégiu, tak aj každý účastník zvolil iný bicykel. Na štarte stáli gravel bicykle s baranmi, rovnako celoodpružené MTB, ale aj klasické hardtaily. Ja som zvolil softtail s prednou karbónovou vidlicou.


Nie je jednoznačné, ktorý bicykel je pre tieto preteky najvhodnejší. Každý mal svoju výhodu v inom úseku. Asi by som zvolil rovnaký bicykel, len by som si dal dopredu hrazdu. Ten, kto ju mal, v rovnejších prejazdových častiach veľa získal. Čo sa týka plášťov, zvolil som ťažšie a odolnejšie WTB a napriek mnohým kamenistým úsekom som prešiel bez defektu.

Ďakujem za podporu všetkým partnerom a fanúšikom.

Jan Kopka