Reportáž: ISTROFINAL SNEŽNICKÝ MTB maratón - prečo som začal bicyklovať?

Voľbou na dnes bol maratón s registráciou a štartom v obci Snežnica, vzdialenej 11 km od Žiliny, v krásnom prostredí Kysuckej vrchoviny.

Toto podujatie je mojím obľúbeným po veľmi pozitívnej minuloročnej skúsenosti, a to hlavne pre svoju výnimočnosť v podobe záverečnej „rovinky“ so 17 % stúpaním o dĺžke asi 200 metrov.

Môj dnešný maratón sa začal ranným budíkom o šiestej, nasledovali klasické raňajky – ovsená kaša, ako zdroj všetkého potrebného na 50-kilometrovú trať s prevýšením 1 600 metrov a očakávaným trvaním 3 - 3,5 hodiny.

Šťastie už od začiatku

Auto parkujem v Snežnici o 8:40, parkovacie miesto sa mi ušlo až na spodnom konci dediny, čo veští vysoký počet prihlásených pretekárov (limitovaný na maximálny počet 500). Z auta vyťahujem a skladám svoj bicykel, ktorý sa práve chystá absolvovať jeden z posledných maratónov so mnou v sedle a pokračujem smerom k registrácii. Ako už klasicky, na tomto maratóne sa ide k registrácii po spomínanom prudkom stúpaní, a tak sa zahrievam hneď z rána.


Registrácia išla veľmi rýchlo, dievčatá boli veľmi ochotné a svoje číslo aj so suvenírmi (fľašou a cyklistickými ponožkami) preberám v priebehu pár sekúnd. Štartovné číslo 10 mi je povedomé, a tak hľadám v pamäti a zisťujem, že mám rovnaké číslo ako minulý rok – to musí znamenať šťastie počas pretekov . Pre tentokrát sa rozhodnem zakúpiť si aj pamätné tričko, veď človek nikdy nevie, ktorý maratón sa už ďalší rok kvôli nedisciplinovanosti pretekárov konať nebude. Po vyzdvihnutí suvenírov a trička odchádzam k autu, kde stretávam dvoch ľadových medveďov z Prievidze a ďalšie známe tváre. Po prichystaní bicykla a celej výbavy na preteky zisťujem, že nemám pásky na uchytenie štartovného čísla, ktoré sa nenachádzali v mojej taške so suvenírmi. Ešteže máme tých ľadových medveďov, a tak mi Miro podáva pásky s prianím veľa šťastia a ja si odchádzam zahriať nohy a poriadne sa rozcvičiť.


Stretnem aj Mareka Blaha z Velosvet Cycling TEAM Prievidza, ktorý sa rozhodol pre kratší variant trate s dĺžkou 21 kilometrov a prevýšením 690 metrov, kde sa chystá dosiahnuť opäť pekný výsledok, ako na predchádzajúcich maratónoch. Po rozcvičení šliapem na štart, kde už postáva zhruba 40 pretekárov s bicyklami prichystanými na dnešnú nálož, a tak sa pridávam k nim. Je 9:59 a ja spúšťam štart na svojich hodinkách, aby aj dnešné preteky boli spomienkou zapísanou v aplikácii Movescount aj Strava pre budúcoročné porovnanie.

Presne o desiatej hodine sa ozýva štartovný výstrel a celý pelotón so 145 pretekármi sa postupne rozbieha dolu kopcom so sprievodným autom Polície SR. Za ozveny sirén začneme dupať do pedálov a tepovka prudko stúpa hore kvôli nasadenému tempu.


Je tu prvé stúpanie, v ktorom sa začnem krotiť, nech sa nevyvarím hneď na začiatku, ale tepovka nie a nie klesnúť pod 190. Nenechávam sa odradiť a v nasadenom tempe pokračujem ďalej. Po prvom stúpaní na Zástranie prichádza krátky zjazd, potom stúpanie pokračuje ďalej. Pretekári sú na sebe natlačení, no aj tak sa skúšame viacerí predrať dopredu a teraz to prichádza - je tu klesanie do Snežnice a tu míňam dvoch jazdcov, jeden ma poslal skoro do stromu, a tak predýchavam, že som to ustál. Po klesaní do Snežnice počuť moderátora, ako povzbudzuje a burcuje fanúšikov, nech nám zatlieskajú a dodajú poriadnu motiváciu počas stúpania po opáskovanej trati na lúke nad Snežnicou. Potlesk a skandovanie zaberajú, a tak všetci dávame zo seba maximum, no prichádzame do prudkého kamenistého stúpania, kde zosadáme a počas tlačenia sa snažíme vydýchať z lúčnej motivácie. 

Motivácia neprestáva

Prichádzam na prvú občerstvovačku, no tesne predtým, ako ju uvidím, do seba stihnem hodiť ovocnú výživu, a tak dopĺňam len vodu, ktorej som už zo seba dostal dostatočné množstvo. Na trati sa objavuje singletrail a ja sa do neho s radosťou púšťam – tieto záležitosti na tratiach naozaj milujem, maratóny sa tak stávajú zábavnejšími a nie je to len nudné stúpanie a klesanie po lesných zvážniciach.

Nachádzame sa na 19-tom kilometri trate a tu obieham kolegu z tímu ZF Sport Team, ktorý mi oznamuje, že spánok v noci nebol veľmi príjemný a má dnes rovnaký problém ako ja,- udýchať dupot do pedálov, a tak mu kývam a pokračujem v stúpaní ďalej. Prichádza klesanie, ostré kamene neveštia okrem množstva defektov nič dobré, túto možnosť ignorujem a dupem naplno, čo to dá. Zhruba 100 metrov nad Prostredným Vadičovom prichádza rana v spojení kameň-ráfik. Stíham brzdiť len tak tak a zhadzujem plášť, duša rozseknutá na dvoch miestach s dierami o dĺžke 7 mm . Motivácia neprestáva, nahadzujem dušu zo zálohy, do adaptéra pumpy uťahujem CO2 bombičku, nová duša chytá tvar, spokojne teda odnímam pumpu, ventil vyzerá na kraji zlomu, uťahujem ho a v tom momente ostáva v ruke, a tak zo mňa vyjde spŕška kvetnatých slov.


Hovorím si, že tú rozseknutú dušu ešte nejako zlepím, no ani s poriadnou záplatou to nejde, a tak pýtam od okoloidúcich bikerov dušu, no nikto už 26-tku nemá – už to nie je predsa trendy a všetci jazdia 29. Prichádzam do Prostredného Vadičova, no duša v nedohľadne a následne zisťujem najkratšiu cestu do Snežnice, pre dnes to už nepôjde. Bez mobilu sa cesta hľadá dosť ťažko a domáci odporúčajú ísť po trati v protismere späť na kaplnku. Po chuti mi to veľmi nie je, no vidím nádej, že sa predsa len nájde niekto s rezervnou dušou. Zastavuje sa pri mne prvý biker, ktorý mi podáva dušu o rozmere 27,5, sadá rýchlo na bike a pokračuje ďalej, stihnem mu poďakovať a v tom zisťujem, že je tam autoventil, tak dnes to naozaj pozitívne nevyzerá. Po pár minútach sa zjavuje domáci s manželkou na bicykli a s radosťou mi odovzdáva 26-tku dušu a ja mu vrelo ďakujem, nevzdávam to aj naďalej. 

Prečo som vôbec s cyklistikou začal?

Po nahodení a nafúkaní pokračujem ďalej, no predné koleso mäkne, a tak si vravím, že dnes už to bohužiaľ ďalej nepôjde. Bez záplat na defekty a telefónu to otáčam a po hlavnej smerujem do Kysuckého Nového Mesta. Zároveň sa modlím, nech ten minimálny tlak v prednom kolese vydrží aspoň do Snežnice, no naozaj netuším, ako ďaleko to je, a tak bojujem s valivým odporom mäkkého kolesa. V obci Radoľa stretávam dedka, ktorý mi oznamuje, že Snežnica je vzdialená asi 7 km po hlavnej a ja si zhlboka vydýchnem, dedkovi poďakujem a dupem ďalej po hlavnej. Po tých 7 km konečne prichádzam k svojmu autu.

Počas tejto skúsenosti som si opäť po dlhej dobe uvedomil, prečo som s cyklistikou začal. Že to nebolo kvôli naháňaniu sa za umiestnením na maratóne, ale predovšetkým o užívaní si toho momentu slobody, ticha a nádherných výhľadov, ktoré nám slovenská príroda ponúka .

Medzi mužmi na 50-kilometrovej trati zvíťazil Karel Hartl s časom 2:28:17 a medzi ženami najrýchlejšie zajazdila Dominika Vanáková. Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze.

Stále favorit

ISTROFINAL SNEŽNICKÝ MTB maratón aj po dnešku zostáva mojím favoritom medzi všetkými slovenskými maratónmi, ktorých som sa mal tú česť zúčastniť. A to vďaka skvelej organizácii, zábavnej a technickej trati alebo záverečnej „rovinke“ – chýba už len to bezmäsité jedlo (pre organizátorov – nie, bezmäsité jedlo nie je vytiahnutie mäsa z omáčky na cestoviny – myslite aj na sektárov odnože Vegan ). Zároveň posielam poďakovanie pretekárom, ktorí sa pri mne zastavili a pomáhali mi s technickými problémami a opäť ukázali, že dobrí ľudia stále existujú .