Reportáž: Lechnické enduro alias slovenské Rychleby

Ak ste správne trail/AM/EN orientovaní, určite podobne ako ja, sledujete novinky a dianie v oblasti budovania nových alebo výskytu už existujúcich trailov.

Tak sa postupom času ku mne dostávala stále viac do povedomia obec Lechnica, ktorú som čoraz častejšie sledoval a vnímal na fotkách a opisoch rôznych MTB orientovaných návštevníkov. Netrvalo dlho a v kalendári som si vyhradil termín na návštevu tejto pomerne novej cyklistickej lokality.

Úplnou náhodou som držal v ruke časopis o cyklistike, kde som sa dozvedel o konajúcich sa XC/ENDURO pretekoch Lechnica MTB TOUR 2018 v krátkom čase. Bolo rozhodnuté, v daný dátum navštívim tento kraj Slovenska aj ja. Ako to už tradične robím, s vidinou voľného predĺženého víkendu sadám vo štvrtok na noc do auta a volím smer vyhliadnutého výletu, tentokrát Lechnica.

Kauza parkovanie

Z istých zdrojov som sa dočítal, že traily začínajú na konci obce, kde dal starosta vybudovať aj veľké parkovisko pre “cezpoľných”. Cesta v noci ubieha pomerne rýchlo. Po prázdnej diaľnici a o trošku viac kľukatej vedľajšej ceste sa po cca štyroch hodinách ocitám priamo v Lechnici pri obecnom úrade. Všade je tma, ktorú len miestami pretne svetlo pouličnej lampy. Spomínané parkovisko na konci obce objavím až na druhýkrát a na pešo, pretože v tej tme mi príjazdová cesta k nemu nepripadala moc zjazdná . Okolo druhej hodiny rannej teda parkujem na úplne prázdnom, štrkovom parkovisku a vyberám si pre mňa najideálnejšie miesto na „camping“, na kraji pri potôčiku.

Šťastný a nedočkavý rýchlo zaspávam. Čo som ale nečakal, o ôsmej ráno ma niekto budí ráznym buchotaním na karosériu mojej pojazdnej „stajne“! Spočiatku to rozospatý ignorujem, no buchotanie neprestáva a tak otváram dvere celkom nasrdenej pani. Problém bol v tom, že dané parkovisko nikde nie je opisované ako platené, neinformuje o tom ani tabuľa, ani dopravná značka a dokonca ani veľké maľované „P“ hneď pri vstupe. Rozhorčená pani sa čuduje, akoby tu nejaké auto zaparkovalo po prvý raz a ja rovnako prekvapený sa len bránim a ospravedlňujem. Predstavila sa mi ako starostova sestra a na moju obhajobu, že dané parkovisko má byť bezplatné, starostom vybudované pre bikerov, mi len odvetila, že to je súkromný pozemok a so starostom to uvedie na pravú mieru.

Parkovisko na deň teda stojí 2 €. To mi vôbec nevadilo, pokiaľ si nejakým zvláštnym prepočtom nevypýtala rovných 20 € za to, že tam budem aj nocovať. Za dva dni a dve noci zinkasovala podobnú sumu, ako v kempe. Keby som vedel, idem rovno do neďalekého, približne 2,5 km vzdialeného kempu Červený Kláštor pri Dunajci a mám za podobné peniaze oveľa lepšie služby a pokoj.

Špica

Deň sa teda nezačínal úplne ideálne, ale prišiel som si sem zajazdiť a tak po krátkom spánku vstávam a okolo druhej poobede sadám na bicykel. Piatkové počasie spočiatku moc neprialo, obedný dážď za hodinu a pol celkom premočil traily a tak rátam s tým, že celkom čistý sa nevrátim. Ešte prehodím zopár viet s Majom Illéšom, ktorý práve dorazil značiť trať na víkendové preteky a skoro v rovnakom čase opúšťame parkovisko a mierime na traily.

Z parkoviska odbočíte vľavo na širokú lesnú cestu, kde po pár sto metroch začínajú oba výstupové traily. Jeden s názvom Griftof a druhý menej náročnejší Špica. Na rozjazd volím menej nastúpaných metrov a teda odbočujem vpravo na Špicu. Začína sa vhupom cez korene do lesa a hneď na úvode drevenou lávkou prechádzate na úzky singletrack. Trail sa stále vlní, kľukatí a v určitých úsekoch stúpa len mierne, v ďalších celkom prudko, kde na vlastné oči vidím, že niektorí bikeri majú problém a dokonca aj tlačia.

No prudšie úseky sú len krátke, ja ich zvládam bez problémov a po pár minútach vychádzam z lesa na rozľahlú lúku. Celú Špicu tvorí jeden dlhý, úzky singláč s klopenkami a ku koncu aj s menšími vybudovanými skokmi, ktoré absolvuje každý, trochu ostrieľanejší biker. Všetky prekážky sa dajú aj obísť, ale v podstate sú tak stavané, že ak sa ne odhodláte, skočíte ich rad za radom a vyčaria úsmev na tvári po hladkom dopade . Tento funny trail nie je extra dlhý a po pár kilometroch vychádzam priamo v centre obce.

Griftof

Prichádza ďalšia fáza dupania miernym kopcom znovu ku štartu výstupových trailov. Tentokrát volím smer vľavo a začínam stúpať na Griftof. Tento výstupový trail mi celkom pripomenul ten na Rychlebských stezkách, no to som ešte netušil, ako veľmi sa na ňom až k vrcholu natrápim. Je podobne úzky ako Špica, serpentínovo sa ťahajúci hore kopcom s miestami tak zavretými zákrutami, že mám problém sa vytočit. A nielen ja! Podaktorí cyklisti na 29-inách s dlhším rázvorom radšej zosadnú, aby predišli nechcenému pádu. Tí sú ale pravdepodobne menej technicky zdatní a nadmerná väčšina z nás tento problém mať nebude. Griftof mi poprvýkrát pripadal akoby nemal konca kraja.

Cestička stále stúpa a asi po 40 minútach cik-cakovitého naberania výšky je už vrchol na dosah. Priznám sa, dal mi celkom zabrať a nevedel som si predstaviť, ako zvládnem XC preteky na ďalší deň, ktoré pozostávali z okruhov: 2x Špica, 2x Griftof. Aspoň cestou dolu som si spočiatku vydýchol, no nie nadlho, pretože Griftof je dlhší, viac natiahnutý po lúkach a zámerom bolo asi vybudovať čo najdlhší trail, no je aj dosť šliapavý.


Z vrcholu najskôr nasleduje zjazd cez pár prekážok a ostrých klopeniek a následne sa trail vlní lesom a lúkami, kde musíte veľmi často prišliapnuť, aby ste udržali rýchlosť a preskákali všetky prekážky. Výstup aj zjazd si treba odmakať, no najvačším bonusom je prenádherná príroda, ktorou Griftof prechádza. To sa mi tu páčilo najviac. Príroda tu bola nedotknutá, takpovediac divočina, cestou som stretol množstvo kráv, ovcí a v lese ma sprevádzala aj salamandra a pri kalužiach hopsali žaby.

Okolitá prírodná kulisa bola naozaj pestrá, udržiavaná a človekom nepoškvrnená! Po zostupe z Griftofu som bol celkom vyčerpaný a po asi polhodine relaxu a kochaní sa prírodou som sa zmohol už len jedenkrát na okruh Špica. Večer som si odpil z kvalitnej fľašky vínka a rozmýšľal, či sa ráno vzchopím a postavím na štart.

Ísť či neísť?

Po zamračenom piatku sa prebúdzam do slnečného rána, ktoré mi hneď zlepšilo náladu, no stále som nebol rozhodnutý ísť sa potrápiť na celých 36 km a nastúpaných 1500 m. Bál som sa totiž, že na XC preteky príde veľa takzvaných „chrtov“ a nie som zvyknutý chodiť do cieľa posledný . Ako som ale vystúpil z auta, rozhliadol sa a zistil, že tu je pojem XC o niečom inom a drvivá väčšina prihlásených pôjde okruhy na vysokozdvihových endurách, neváhal som a nastúpil na štart aj ja.

Nakoniec bola by škoda tak pekný deň presedieť v kempingovej stoličke popíjaním teplého piva z nevychladenej chladničky . Nebol som nadšený, že štart kategórie mužov je až 13:30 a v slnečnom dni to znamenalo cez to najväčšie peklo. Preteky odštartoval sám starosta a do boja sa dalo celkom málo, asi len cca 45 chalanov a chlapov kategórie muži 18 až 100 rokov .


Postavil som sa teda do predposlednej línie a svojím tempom som vyrazil pretekať. Na moje prekvapenie sa mi šľapalo celkom svižne až do trištvrtiny pretekov, kde už som cítil únavu a z posledných síl som nakoniec všetky štyri okruhy dokončil. To nemôže povedať zopár zúčastnených, ktorí po dvoch, troch náročných okruhoch v tempe radšej dobrovoľne preteky ukončili. Výsledok bol celkom limitovaný tým, kto bol pred vami, pretože oba okruhy sú tak úzke, že obiehať sa dalo len po príjazde do dediny.

Alebo bolo treba mať šťastie na slušnejších pretekárov, ktorí vás pustili, keď už cítili, že im dýchate na chrbát . Do cieľa som nakoniec dorazil na 20 mieste s časom 2:36 a stratou 43 minút na prvého makača, na východe veľmi známeho a obľúbeného cyklistu Františka Lamiho .


Bol som šťastný, že som sa na štart postavil a celé preteky dotiahol bez problémov dokonca a v súboji s ostatnými zažil aj slušný fun faktor. Nedeľné enduro, ktoré už prebiehalo klasicky RS-ami, som už po vyčerpávajúcich dvoch dňoch na trailoch radšej z viacerých dôvodov vyškrtol. Tým pádom nemôžem ani ohodnotiť najnovší vybudovaný enduro trail Gvizd. No napriek všetkému som si preteky užil, organizačne bol zvládnutý výborne, ale tým, že to bol len prvý ročník a veľa ľudí o tomto podujatí asi nevedelo, bol pretekármi málo obsadený a cítil som sa skôr ako v bežný deň pri jazdení trailov v Kálnici .

Žiadne veľké zázemie, len dva prístrešky na občerstvenie, žiadne médiá, žiadne zhluky bikerov, malá účasť a pochybujem, že vo vedľajšej dedine niekto vedel, že sa tu niečo koná. To ale vôbec nevadilo, len proste oproti takému Súľovu alebo Dubničáku tu bola úplne iná, melancholickejšia nálada. Na kvalite pretekov to nijak neubralo.

Dobrý potenciál

Po dvoch dňoch jazdenia som ale dospel k záveru, že lechnické traily určite stoja za návštevu, ale s určitými „ale“. Boli vybudované podľa vzoru Rychlebských Steziek, na ktoré sa aj z časti podobajú, no tieto naše slovenské „rychleby“ sú podľa mňa oveľa šľapavajšie s kratším pocitom zábavy smerom dolu. Napríklad ja ako Trenčan, čo mám obe destinácie skoro rovnako vzdialené, by som si na predĺžený víkend bikovačky určite radšej vybral Rychleby. Griftof, ani Špica sa na rychlebský superflow dĺžkou ani náročnosťou nechytá a celkovo je Lechnica pre mňa ako viac dole kopcom orientovaného bikera šľapavejšia a náročnejšia na výstupy s menším fun faktorom smerom dolu.

Podobnosť s Rychlebami tu ale určite je a potenciál výbornej bikovačky Lechnici nemožno odoprieť. Ako alternatíva k ďalším cyklistickým miestam, ktoré tu máme, jej právom patrí prívlastok „slovenské Rychleby“ a keď sa na východe znova vyskytnem, navštívim Lechnicu opäť. Tieto naše traily boli budované od nuly a už len preto si zaslúžia pochvalu a obdiv postaviť pre cyklistov ďalší bikerský kút na Slovensku.


Ak sem teda zavítate, určite zaplaťte parkovné , pripravte kondičku a hlavne dobre rozložte sily, aby ste oba výstupové traily zvládli viackrát za deň a užili si kus prenádhernej prírody Pienin a krásnych výhľadov, či už zo sedla biku alebo bez neho .

Zdroj foto: Autor a Facebook/singletrailslechnica