Reportáž: Šprintpolom, alebo záver sezóny ako z katalógu

Sú tradície, ktoré zvyknem dodržiavať. Jednou z nich je aj môj každoročný záver pretekárskej sezóny v Stráňavách na Šprintpolome. A tento rok to bol veru záver ako z knihy o dokonalej jeseni.

Už 14. ročník si tento víkend pripísala na svoje konto horská časovka Šprintpolom. Posledných 11 rokov ťahám sériu účastí, od ktorej ma neodradilo ani zlé počasie, nejaký ten soplík alebo kamarátova svadba. A paradoxne časovka do vrchu ani nepatrí medzi moje obľúbené disciplíny a posledné roky ani forma nie je čo bývala. Na Polom idem xy razy do roka, ale len na Šprintpolome sa dokážem hecnúť a dať na tomto kopci všetko, čo vo mne je.


Za tých 14 šprintpolomových ročníkov sa už stihlo aj čo to pomeniť. Štartovalo sa namiesto Stráňav zo Strečna a cieľ bol dlho o 500 metrov nižšie v sedle Javorina. A tento rok nastala opäť malá zmena, aj keď tento raz len u mňa. Za mnohé spoločné tréningy cez sezónu a podporu na pretekoch prišla so mnou za odmenu “pretekať” aj moja dcéra Janka, ktorá si celú trať odmakala pekne zo sedačky.

Ale pekne po poriadku. Do Stráňav sme prišli relatívne skoro, takže sme bez problémov zaparkovali a vybavili registráciu. Ale keď niekam idete s malými deťmi, za každých okolností musíte počítať s určitými komplikáciami. Prvá nastala, keď sa okolo nás začali tmoliť deti z detských bežeckých pretekov, ktoré vyfasovali na desiatu párky. Janka samozrejme pred hodinou pri raňajkách nechcela jesť nič, ale pri pohľade na párky zmenila názor. Našťastie sa nad nami tetušky zľutovali a ušlo sa z nich aj Janke. Následne ich zajedla ešte cukrovou vatou, takže sa dalo predpokladať, že do cieľa by to mohla vydržať bez ďalšieho jedenia.


Akonáhle som zložil bike z auta, nedalo sa robiť už nič iné, len naložiť moju spolujazdkyňu do sedačky a v pohybe čakať na štart. Samozrejme hneď po druhom okruhu okolo kulturáku bolo Janke podozrivé, prečo už aj my dvaja nejdeme na ten veľký kopec, ktorý som jej ukazoval. A vysvetliť 2 a pol ročnému dieťaťu, že musíme počkať, kým nás odštartujú, je veru sakra náročná úloha. Po dlhých vysvetľovaniach a vyjednávaniach sme už konečne stáli na štartovej čiare a čakali, kedy nás vypustia na trať. Za mnou sa zoradila svorka prenasledovateľov z môjho tímu, pre ktorých som bol niečo ako ten malý králiček na pretekoch chrtov.

Vyzbrojený GoPro kamerou som ich aspoň pri ich snažení mohol natočiť, čoho výsledkom je aj video v článku. Napriek dodatočnej záťaži, výškové metre odsýpali celkom dobre. Na trati ma obehlo síce pekných pár štartujúcich, ale prekvapujúco, pár skalpov som získal aj ja. Najväčší súboj som zvádzal s kamarátom Vladom, ktorý vyštartoval hneď po mne. Trvalo mu pekných pár kilometrov, kým sa na nás s Jankou dotiahol. Jeho obiehací manéver sa podobal súboju dvoch kamiónov na D1-ke. Nakoniec sa predo mňa predsa len dostal a pomaly mi ušiel.


Cestou nahor som musel s Jankou riešiť iba jeden problém, ale ten stál za to .Skúste malej princeznej vysvetliť, že teraz rozhodne musí mať na hlave čiapku a prilbu a že copíky môže ukázať až v cieli, ak bude dosť teplo. Po neuveriteľne dlhom doťahovaní sa nakoniec zmierila s faktom, že prilbu z hlavy dávať cez preteky určite nebudeme. Záverečné metre boli ešte vyšperkované jedným mikrosúbojom. Pár sto metrov pred cieľom som sa začal doťahovať na bikera predo mnou. V rámci možností som skúsil ešte zvýšiť tempo, ale dotyčný na môj atak zareagoval a svoju pozíciu predo mnou uchránil. Cieľovú pásku sme s Jankou pretli v čase 43 minút a 6 sekúnd.


V cieli už vládla pohodička, aká na Šprintpolome býva, keď je krásne babie leto. Všetci hore nasávali slnečné lúče a podaktorí aj rum, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou tamojšej občerstvovačky. Po tom, ako sme si porobili spoločné foto na vyhliadke nad lomom, sme sa zviezli späť do Stráňav, kde sme chvíľku posedeli a v prepočte na cukrové vaty mojej dcéry bolo vyhlásenie expresne rýchlo, teda presne po dvoch cukrových vatách .


Absolútnym víťazom sa stal Tomáš Kojtál s časom 00:26:25. A tento čas je aj historicky najrýchlejší, odkedy je cieľ až hore pri pamätníku. V roku 2010 Ján Gálik dosiahol čas 00:23:38, ale to bol cieľ v sedle Javorina. Porovnanie priemerných rýchlostí týchto borcov však stále hovorí v prospech Jána Gálika (16,76 km/h vs. 16,13 km/h). Najrýchlejšou ženou bola Martina Cabuková s časom 00:37:20.


Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze.

Keďže tradície nerád ruším, tak verím, že na budúci rok budem sezónu opäť uzatvárať na Šprintpolome a pripíšem si už 12. štart v rade.