Zdroj: Gran Fondo Taliansko 2018

Reportáž: Gran Fondo Il Lombardia - ako som si predĺžil sezónu

2 komentáre

morelon 04.11.2018 17 fotografií   Reportaz Cestny Bike Cestna Cyklistika Taliansko Jesen Preteky

Cestná cyklistická sezóna sa na Slovensku končí v septembri. Osobne mám jeseň veľmi rád, a keď je počasie priaznivé, tak sú počas nej tie najkrajšie jazdy na bicykli. Teplota je ideálna, príroda sfarbená a kondícia lepšia ako na jar. Preto som musel vycestovať za pretekmi s jesennou atmosférou až na miesto, kde sa jazdia vyše 100 rokov, do Lombardska.

 

Posledný monument


Do Coma sme pricestovali spolu s priateľkou Miškou ešte v piatok doobeda po 12 hodinovej ceste autom. Už deň vopred bolo v meste vidieť prípravy na profesionálne preteky Il Lombardia. V sobotu sme strávili celý deň na bicykloch a nasávali atmosféru tohto monumentu. Pretekárov sme boli povzbudiť za mestom v stúpaní Civiglio a stihli sme aj vyhlasovanie víťazov v centre mesta.

Premotali sme sa aj obrovským davom pri tímových autobusoch a ulovili pár fotiek profíkov. Cyklistické preteky majú jednu spoločnú črtu na všetkých úrovniach a to, že sa každý ponáhľa domov. Hodinu po dojazde už nebolo po tímových autobusoch a mechanických dodávkach ani stopy.



Neskôr som sa bol zaregistrovať na zajtrajšie Gran Fondo Il Lombardia. Keďže som mal pripravené všetky potrebné dokumenty, registrácia bola rýchla a bezproblémová. Milé prekvapenie bolo, že sme v štartovnom balíčku okrem iného dostali aj balenie špagiet. Prvých 1000 registrovaných pretekárov dostalo vestičku v dizajne pretekov. Ostatným, ako aj mne, sa ušli návleky na špičky tretier. Štart Gran Fonda bol naplánovaný v nedeľu ráno presne s východom slnka o 7:30 hod. Keďže sme boli ubytovaní 30 minút autom od štartu, ráno sme sa aj napriek časovej rezerve museli veľmi ponáhľať. Veľkou nevýhodou pri takýchto masových podujatiach v meste je nedostatok parkovacích miest.

Mali sme veľký problém zaparkovať a na štart som sa dostal iba 5 minút pred výstrelom. Radenie pretekárov na štarte bolo formou koridorov na základe štartového čísla, ktoré bolo pridelené podľa dátumu registrácie a výsledku z minulého roka. Keďže som mal číslo 1291, vzadu by som bol tak či tak. Predo mnou bolo 1 500 ľudí, z toho 40 % účastníkov zo zahraničia. Na takú skorú rannú hodinu bola na štarte celkom slušná diskotéka. Hudba hrala na celú ulicu a do toho niečo kričali moderátori po taliansky.



Počasie nám prialo a teplota sa na štarte pohybovala okolo 10 °C. Čakal nás pekný jesenný deň bez zrážok, so slabým vetrom. Zvolil som krátke zateplené nohavice, návleky na ruky a dres spolu s funkčným tielkom. Ukázalo sa to ako ideálna kombinácia. Rozospatý a vyzivujúci pelotón odštartoval načas v ústrety brieždeniu.

Kým som sa pohol s davom, mal som ešte veľa času napraviť čip, ktorý som si založil opačne. Po prejazde štartovou bránou som ešte na chvíľu zastavil, dal Miške batoh a rozlúčil sa. Na trasu som sa vydal ako jeden z posledných. Musel som predbehnúť sanitku, aby som sa vôbec zaradil do pelotónu.

Obehni koho môžeš


Tempo bolo od začiatku, aspoň na konci pelotónu veľmi pomalé, a tak som sa hneď predieral dopredu. Ešte v meste asi po 2 km sme začali stúpať do prvého kopčeka. Prvé kilometre síce neboli rovinaté, no skutočné kopce nás ešte len čakali. Po 15tich km neustáleho predbiehania a skákania medzi skupinkami som sa dostal do momentu, keď v dohľade pred nami už nebol nikto. Tempo bolo slušné, išlo sa mi dobre. Povedal som si: „Fajn, tak v tejto skupine to pôjde“.

Odhadujem, že som predbehol asi tak polovicu štartového poľa. Na 20 km sme začali stúpať do druhého kopčeka. Zo začiatku som si hľadal tempo a trochu sa prepadol, ale postupne som sa vrátil a udržal v skupine. Premávka bola uzatvorená a autá v protismere stáli s vypnutým motorom na krajnici. Celkovo kvôli skorému rannému štartu bolo minimum áut. Cítil som sa naozaj bezpečne a cesta zatiaľ patrila výhradne cyklistom. Aspoň v skupine, v ktorej som sa nachádzal.



Po krátkom zjazde sme prechádzali okolo malého jazierka Lago del Segrino a pokračovali ďalej v stúpaní do Valbrony. Toto stúpanie nebolo ničím výnimočné, ale najviac si z neho pamätám následný zjazd. Najskôr pár rýchlych serpentín v lese, a potom sa nám naskytol panoramatický výhľad na úžasnú scenériu jazera Como, ktoré sa nachádza v predhorí Álp a zo všetkých strán je obsypané kopcami.

Jeseň ešte nebola v takom pokročilom štádiu ako na Slovensku a listy boli stále sfarbené viac do zelena. Postupne sme klesli až na úroveň jazera do mesta Onno. Nasledovala rýchla rovinatá pasáž po ceste lemujúcej okraj jazera s množstvom zákrut. Až v týchto momentoch asi na 40 km sa dnes prvýkrát ukázalo slnko spoza vrcholkov kopcov na druhej strane jazera.

Ikonickejšie to už byť nemohlo


Dostali sme sa až do mesta Bellagio, kde sa trasa stáčala späť na juh a pokračovala stúpaním, ktoré je symbolom Il Lombardie, Madonna del Ghisallo. Táto legenda má 8,6 km s priemerným sklonom len 6,2 %, ktoré je skreslené rovinatou pasážou v druhej tretine stúpania. Maximálny sklon sa pohybuje na 14 % a kopec ho ponúka na samom začiatku. Už po pár úvodných zákrutách sa na mňa v diaľke usmievala tabuľa s informáciou o tomto sklone, a tak som zaradil najľahší prevod 39x28. V duchu som sa smial na myšlienke aký prevod zaradím na stene, ktorá nás ešte len čaká...

Stúpanie bolo vo svojom úvode naozaj tvrdé a sklon prudký niekoľko kilometrov. Len v serpentínach poľavilo a dovolilo vydýchnuť, zvýšiť trochu kadenciu a uvoľniť svaly. V tomto kopci ma predbehlo vozidlo označujúce koniec pretekov, čomu som sa trochu čudoval, pretože som sa nachádzal v nekonečne dlhom hadovi cyklistov. Od tohto momentu bola cesta otvorená pre premávku.



Vo svojej druhej tretine bolo stúpanie prerušené krátkou rovinou a zjazdom, potom už len necelé 2 km na vrchol cez niekoľko serpentín s pekným výhľadom. 400 metrov pod vrcholom mi začalo zvoniť v ušiach, no z únavy to nebolo. To zvonili zvony vo veži kaplnky, ktorá stojí na vrchole kopca a je najfotografovanejším objektom počas Il Lombardie. Hovoril som si: „Toto je už tak ikonické, až je to gýčové“. Na vrchole sa nachádzal prvý bufet, kde sa bojovalo snáď viac ako na trase a každý sa snažil natlačiť k stolu. Nezdržal som sa dlho a pokračoval ďalej. Zjazd bol rýchly a prehľadný bez nebezpečných zákrut a dosiahol som v ňom dennú maximálnu rýchlosť. Bezprostredne po zjazde sa začalo ďalšie legendárne stúpanie Colma di Sormano s dĺžkou 7 km a priemerným sklonom 9 %. Prekvapilo ma, že úvodných 5 km nebolo nijako ťažkých.

Sklon bol rovnomerný, dobre sa v ňom držalo tempo a ani zďaleka sa nepribližoval priemeru. Keď sme mali toto za sebou, dostali sme sa na rázcestie, kde si pretekári mohli vybrať kadiaľ budú ďalej pokračovať. Buď po riadnej ceste pre autá, ktorá bola o 2 km dlhšia ale s ľudským sklonom alebo skratkou, po cyklistickom chodníku Muro di Sormano, prezývanom ako najťažší cyklistický chodník na svete. Nečudo, veď parametre má nasledovné: 1,7 km s priemerom 15 % a maximálnym sklonom 27 %. Necestoval som takú diaľku, aby som si túto srandu nechal ujsť, a tak som odbočil doľava a opäť zaradil najľahší prevod, ktorý jazdím celý rok. Nebudem predsa kvôli jednému brdku meniť celú kazetu a prevodníky.



Na ceste bol vyznačený bielou farbou každý jeden výškový meter. Začínalo sa približne na 800 metroch nad morom a končilo na 1124 metroch. Neviem akú mal kto motiváciu urobiť taký strmý cyklistický chodník, každopádne ja jeho nadšenie nezdieľam. Polovica štartového poľa volila radšej obchádzku. Tento krátky úsek mi trval nekonečných 16 minút, ale za úspech považujem, že som nezastal ani netlačil, čo sa mnohým nepodarilo. Na vrchole bol druhý bufet, kde som prišiel vyklepaný ako rezeň. Zdržal som sa tam už o čosi dlhšie a doplnil energiu. Čakal ma posledný, ale najdlhší zjazd dňa. Tento úsek po úzkej kľukatej ceste mi doslova vyrazil dych.

Bola to čistá zábava na cestnom bicykli. Občas som stretol v protismere auto, pričom niektorí preventívne trúbili do zákrut, čo nebolo vôbec na škodu. Aspoň sme o nich vedeli dopredu. Predsa to bez problémov nebolo a skoro na to doplatil cyklista, ktorý zjazdoval predo mnou. Išla pred ním sanitka, ktorá sa stretla na úzkom mieste s protiidúcim autom a obaja museli zastaviť. Cyklista idúci za sanitkou do nej skoro vrazil. V diaľke som to videl a tiež som musel spomaliť na minimum a prešmyknúť sa popred stojacu sanitku. Našťastie všetko dobre dopadlo.

Dopravný chaos


Späť do mesta Como nás priviedla zvlnená cesta, ktorá sa vinula popri brehu jazera a prekonávala niekoľko kratších, miernych stúpaní a 4 osvetlené tunely. Postupne sme sa nazbierali do celkom veľkej skupiny okolo tucta cyklistov. Už v nájazde do mesta sa premávka zhusťovala a v samotnom meste to vyvrcholilo. Hoci boli križovatky zabezpečené Carabiniermi, niekoľkokrát sme museli spomaliť kvôli autám v našom smere.

Zvýšená ostražitosť a znížené tempo bolo nevyhnutné, aby sme sa bezpečne dostali pod posledné stúpanie, na vrchole ktorého čakala cieľová brána. Civiglio s dĺžkou 4,2 km s priemerným sklonom 9,7 % a maximom 14 % nie je vôbec žiadna malina, ale po Sormane mi to prišlo ako taký kopček. Ide o mestské stúpanie, kde veľká väčšina kopca je zastavaná a vrchol sa nachádza v obci Civiglio.



Do cieľa som valil naplno od úpätia, už sa nebolo na čo šetriť. Avšak po kilometri nastala nečakaná situácia. Na zúženom mieste kvôli zástavbe, čo je typické pre talianske cesty, sa stretli dva autá, ktoré sa neobišli. Za nimi sa vytvorila dlhá kolóna v oboch smeroch. Keď sa k tomu pridali ešte cyklisti, ktorí sa tam natlačili v snahe prejsť cez neexistujúcu medzeru, bola cesta kompletne zablokovaná. Najskôr som si to musel odfotiť pretože toto sa na pretekoch len tak nevidí, a ak som sa chcel dostať do cieľa čím skôr, musel som si cestu spraviť sám. Po taliansky neviem, tak som cyklistov posunkami vyhnal na kraj a šoférku v aute som naviedol, aby prešla bezpečne.

Miesta mala po každej strane asi 10 cm, ale nebola si vôbec istá. Ešte jedno auto sa prešmyklo, ostatné ostali stáť a razom sme mali voľnú cestu. V cieli som nameral presne 100 km s prevýšením 2 800 metrov a čistým časom 4:05. Umiestnil som sa niekde uprostred štartového poľa. V cieli znela opäť hlučná hudba a bolo tam veľké množstvo cyklistov, ktorí sa zhovárali, fotili alebo občerstvovali v bufete. Nezdržal som sa dlho a išiel späť do mesta, kde sa nachádzalo zázemie pretekov. Zjazd bol vyznačený z druhej strany kopca a pokračoval v smere ako išli profíci deň pred nami. Tam som sa stretol s priateľkou a spolu sme išli na Pasta party, keďže aj sprievod pretekárov si mohol zakúpiť lístok na obed.

Kým ona stála v rade na jedlo, ja som bol vrátiť čip, za ktorý som platil zálohu 10 eur. Vracali však len 5 eur, na čo som bol dopredu upozornený. K dispozícii bola aj úschovňa bicyklov, ale v rade sa čakalo veľmi dlho, tak sme sa boli najesť trochu ďalej pri miestnej pamiatke, kde sme si sadli na schody. Miesta bolo všade trochu málo a pohyb s bicyklom veľmi ťažký. Cestoviny boli chutné, ale servírované na obrovskej plastovej tácke spolu s pollitrovou vodou. Odpadu vyprodukovaného po pretekoch bolo priveľa.



Vyjazdenie


Gran Fondo Il Lombardia je mladé podujatie, konal sa len 2. ročník, ale organizátori pripravili veľmi pekné preteky pre širokú verejnosť. Sú poňaté súťažne ako regulárne preteky, čo mne osobne vyhovuje. Časový limit na dokončenie je 6 hodín a cesta je uzatvorená po celý čas len pre absolútne čelo pretekov. Nedostatky sa nájdu, avšak treba sa nad ne povzniesť, pretože pozitíva to plne vynahradia. Diváci pri trati neboli až na pár náhodných okoloidúcich.

Na mnohých slovenských maratónoch je atmosféra z tohto pohľadu určite lepšia. Veľký rozdiel oproti slovenským pretekom bol aj v tom, že som počas pretekov nevidel žiadne odpadky na ceste po cyklistoch aj pri oveľa väčšej účasti. Zabezpečenie trasy až na samotné mesto Como bolo výborné. Veľkou výhodou pre nás, ktorí na takéto preteky musíme cestovať dlhé hodiny autom je aj to, že deň predtým si môžete pozrieť na vlastné oči posledný monument sezóny. Je veľmi málo pretekov, kde sa dá zapretekať aspoň z časti na rovnakej trase ako profíci.

Trasa je najsilnejšia časť celého Gran Fonda. Nebola na nej žiadna nudná pasáž a odsýpala veľmi rýchlo, čo je na cestné preteky pomerne nezvyčajné. Krajina je nádherná a výhľady neopísateľné, rozhodne ju nestačí prejsť len raz a stojí za zopakovanie. Preto už teraz plánujem účasť aj na ďalšom ročníku.

Oficiálny web, Strava, výsledky trasy cez Muro di Sormano

Fotogaléria k článku

 


[Foto na úvode: Gran Fondo Taliansko 2018]

Páči sa ti tento článok?

Zďieľaj ho:
Buď naším fanúšikom:
Článok je zle napísaný
V článku sú chyby
Nepáči sa mi obsah
Nepáčia sa mi predstavované produkty
Iné
Odoslať

Podobné články

MTBIKER shop (Výber z produktov v kategórii Bicykle ~ Cestné bicykle):

Prejsť do shopu (Bicykle ~ Cestné bicykle)

Komentáre

desertfremen 05.11.2018 (14:34)

Sezóna končí v septembri?
Mne to práve že v septembri začína.
Jún-júl-august nejazdím skoro vôbec (Pri teplotách 30+ to nieje žiadny pôžitok skôr naopak, a radšej som vkuse vo vode a plávam)

 
david555 04.11.2018 (21:55)

Pekný dres

 
Pridaj komentár