Lago di Garda - 5/5

Kde je vôľa, tam je cesta! alebo Zo zásady ideme v protismere a nikdy sa nevraciame... . Finále päťdielneho reportu z výpravy na Lago di Garda

Deň piaty ( pondelok, 24. 3. 2008 )

A je tu deň balenia a odchodu. Posledné ráno pre mňa osobne býva väčšinou ten najskľučujúcejší moment dovolenky - človek sa ešte poriadne ani nezobudil a už rozmýšľa, čo všetko ho v deň odchodu čaká a uvedomuje si, že niečo pekné končí. My sme však MTBikeri telom aj dušou a zocelení cykloturistikou " title=", ktorí sa tiež budú vracať z Gardy domov. A tak sa začal kryštalizovať náš odchod v poobedných hodinách s tým, že domov dorazíme okolo polnoci resp. niečo po polnoci. Takýto čas príchodu bol ešte stále celkom v norme a zároveň sme si vďaka tomu ešte mohli užiť posledný deň relatívne naplno. Nahrával nám aj fakt, že ubytovanie sme mohli opustiť v ľubovoľný čas, takže sme naozaj nemali žiadny dôvod to s termínom odchodu uponáhľať. Po sumarizácii zostávajúcich zásob potravín a následných výdatných raňajkách sme sa vychystali na náš posledný výjazd resp. výbeh. Na bike sme šli traja – Gabo, Mirec a ja. Miro a Danka šli behať a Dury zostal v apartmáne a snažil sa trošku pracovať, aby zajtra v robote bolo všetko OK.

Vyrazili sme ako vždy smerom dole k Lago di Ledro a náš pôvodný plán bol dať si light výjazd okolo jazera a preskúmať jeho okolie po vzore Duryho včerajšej sólo misie. Po obligátnych pár foto na brehu sme pokračovali okolo východného cípu tichou, kvázi lesnou asfaltovou cestou vedúcou priamo ponad jazero na južný breh, kde asfalt po chvíli vystriedala pekná šotolinová cesta vedúca úbočím masívu stúpajúceho priamo z vôd jazera. Po nej sme sa dostali takmer až k západnému cípu jazera a rozmýšľali sme, čo ďalej. Samozrejme sme sa ešte ani náhodou nechceli vracať na ubytko a tak som navrhol, že by sme mohli ísť pozrieť na vysielač týčiaci sa na kopčeku nad jazerom. Nebol príliš ďaleko, ani extrémne vysoko. Ani sme dlho nerozmýšľali a vydali sa predpokladanou cestou od jazera hore. Mapu sme samozrejme nemali, veď sme sa chceli previezť len okolo jazera. Myslím, že Gabo by teraz spätne povedal, že toto bolo tretie rozhodnutie z kategórie tzv. osudových, ale k tomu sa o chvíľku dostanem.

Začali sme stúpať po kvalitnej asfaltovej ceste od brehu jazera. Hneď úvod bol dosť výživný. Cesta stúpala plynulo hore a vyzeralo to, že naozaj ide na vysielač. Vystúpali sme pomedzi pár domčekov roztrúsených na svahu až sme sa dostali na okraj lesa, kde sa cesta zmenila z asfaltovej priamo na betónovú. Hádajte, prečo práve na betónovú. Áno, kto si spomenul, ako som pri prvom výjazde opisoval exponované úseky s extrémnymi sklonmi a ich spevňovanie betónom kvôli erózii, ten je už v obraze. Takže tá najzábavnejšia časť nášho “light“ výjazdu práve začínala. " title=" Sklon sa akoby lusknutím prsta začal dvíhať cez 20% a v tých extrémnejších úsekoch bol cez 30%. O chvíľu sme si už zvykli (ak sa na niečo také vôbec zvyknúť dá) a keď po prudkom, niekoľko desiatok metrov dlhom výšľape so sklonom cez 30% prišla 15-20%-ná “rovinka“, tak sa nám fakt zdalo, že je to celkom mierne a poctivo sme dýchali z plných pľúc, aby sme vyrovnali kyslíkový deficit. Takto to pokračovalo stále ďalej a sklony stále rástli, aj keď to možno znie neuveriteľne. Na psychiku boli najhoršie momenty, keď už človek mlel v brutálnej stojke z posledného, vchádzal do zákruty a dúfal, že za ňou bude stúpanie konečne miernejšie a ono nie – stále bolo brutálne. Mirec šiel na čele a ja som sa snažil zostať mu na dohľad. Gabo kúsok zaostal, ale nevzdával sa. Postupne sme sa prepracovávali hore, až sme sa dostali na jeden úsek, kde bol na betónke sneh a to bol koniec všetkých nádejí – jednoducho sa už kyslíkový deficit prejavoval a tak nehrozilo niečo ako zvýšenie frekvencie šlapania a pokus o prejdenie tohto úseku. Tých pár metrov do serpentíny sme teda boli nútení odkráčať po svojich a počkali sme Gaba. Šlapal hore tiež na biku, ale sťažoval sa, že mu dvíha predok. Chýbali mu rohy – ten jeden urval na prvom výjazde a teraz by za ne dal asi čokoľvek. V serpentíne sme opäť nasadli a vyšli sme záverečných možno 200 metrov stúpania. Sklon kulminoval, o čom svedčil aj fakt, že mi v jednom mieste jemne prekĺzol zadný plášť priamo na betóne a to som samozrejme išiel v sedle! Našťastie som to ustál, inak by som už asi nebol schopný nasadnúť a dôjsť hore v pedáloch. Tento záver už bol nad Gabove možnosti a tak to bez stresu vytlačil, pričom nešiel takmer o nič pomalšie ako my na bikoch.

Konečne hore. Takmer sa nám to už ani nechelo veriť. Mysleli sme, že to stúpanie snáď ani nemá koniec. Jediné, čo sme nevideli, bol vysielač, na ktorý sme sa vlastne celý čas chceli dostať a boli sme presvedčení, že niekde tu byť musí. Ďalej už pokračovala šotolina v krásne jazditeľných sklonoch. Prešli sme cez snehový úsek popri milom domčeku učupenom na malej horskej stráni a vošli do lesa. Keďže z plánovaného light výjazdu sa stal nakoniec ten najväčší extrém za celú dovolenku čo sa týka sklonov a na šotoline snehu rýchlo pribúdalo, tak sme prehodnotili ďalšie pokračovanie a zhodli sa, že ideme späť dole. Ako sme sa otočili a spustili pár desiatok metrov, tak Mirec zrazu zbadal náš pôvodný cieľ (vysielač). Bol asi tak 50 až 100 výškových pod nami na vedľajšej vetve hrebeňa. Prišli sme opäť k tej “našej“ betónovej ceste a tu musím spomenúť ešte jeden veľmi dôležitý moment našej cykloturistickej výpravy (snáď mi to Gabo odpustí). " title="

Keď sme sa dostali opäť k brehom Ledra, prišli sme na jeho západný cíp a okruhom po severnom brehu sme sa vrátili “domov“. Po analýze mapy sme zistili, že sme šli hore cestou č. 456 a ten rozlúčkový kopec sa volal San Martino (1228 m). Od vrcholu nás delilo nejakých 125 výškových, ale tie už určite nemohli byť zďaleka tak zaujímavé, ako tá “naša“ betónka. Všetko nám to vyšlo časovo tak akurát, aby sme stihli dať sprchu, najesť sa, pobaliť sa, upratať izby, rozložiť biky a naložiť autá.

Bilancia:
bežci - 27 km / 1200 m
bikeri - 21 km / 737 m

Trasa: Mezzolago - Molina di Ledro - Pur- Pieve di Ledro - chodník 456 - pod San Martino - 456 - Pieve di Ledro - Mezzolago

GPS dáta (vrátane orientačnej mapy a profilu): ttp://trail.motionbased.com/trail/activity/5298667


Domov sme vyrazili zhruba okolo 17 h a až na jedno polhodinové zdržanie priamo v stúpaní od Lago di Garda k diaľnici, sme mali absolútne voľné cesty a bezproblémový prejazd až na Slovensko. Do BA sme dorazili okolo 1 h ráno a po vyložení Gaba a mňa sa zvyšok partie rozpŕchol ďalej. Všetci šťastne dorazili domov a bikujú a behajú až doteraz. " title="

Týmto chcem poďakovať mojim "spolubojovníkom" za krásne zážitky. Nebol tu síce priestor spomenúť úplne všetko (balenie sa podľa inštrukcií, cedenie cestovín, pílenie dreva etc. etc.), ale verím, že oni si aj na tieto momenty spomenú s úsmevom rovnako ako ja. " title=" A verím, že toto nebola naša posledná spoločná akcia.

Biku zdar!


zostava: Danka ( dana), Miro, Juraj ( dury), Mirec ( mirecBB), Gabo, Roman ( Jezus)
autá: Škoda Octavia Combi TDI, Ford Focus Combi TDI
náklady na cestu (2 autá, vrátane diaľničných poplatkov): cca 12 000 Sk (2 000 Sk/osoba)
náklady na ubytovanie (vrátane kúrenia): cca 7 700 Sk (< 1 300 Sk/osoba)

---

Dôležité linky:
on-line webkamera a aktuálne počasie Garda - sever (Torbole)
predpoveď počasia pre jednotlivé regióny Talianska
predpoveď počasia pre jednotlivé regióny Európy
ubytovanie - apartmány
ubytovanie - kempy
mapa Lago di Garda vo formáte pdf (možné vyhľadávanie cez " search")
mapa Lago di Garda vo formáte jpg