História legendárnej značky menom Wilier

Len málo súčasných výrobcov sa môže popýšiť takými dejinami, v akých sa formoval Wilier. Talianska značka, hrdo sa prezentujúca cestnými, horskými, elektro ale aj gravel bicyklami, oslávi o chvíľu 113 rokov existencie.

Začiatky Wilier sa datujú od začiatku predchádzajúceho storočia, konkrétne od roku 1906. V mestečku Bassano del Grappa, neďaleko dnešných Benátok, sa technický nadšenec a majster Pietro Dal Molin podujal otvoriť malú dielňu na výrobu bicyklov. Kúpou získal dovtedy neznámu anglickú značku Wilier, pod názvom ktorej začal produkciu v meste San Fortunato, pri rieke Brenta. Expanzia cyklistického fenoménu ako aj kvalita Pietrových produktov pôsobila priaznivo na dopyt a výrobu, čím sa ceny bicyklov udržiavali na prijateľnej úrovni, zatiaľ čo ich producenti neboli v strate. Taliansko si zamilovalo bicykle. Nastala éra dvojkolesových pomocníkov.
 

Tam pod Monte Grappa

V dobe vypuknutia prvej svetovej vojny bola spoločnosť Wilier dobre etablovaná, s neustále sa rozrastajúcou produkciou. Bassano sa stalo vojenskou križovatkou. Výroba bicyklov sa na chvíľu znížila, ale vďaka konfliktu bola opätovne oživená. Taliansky puškový pluk sa totižto vybavil bicyklami značky Wilier.

Po ukončení vojny nastali zmeny nielen v samotnej Európe, ale aj vo firme Wilier. Zakladateľ Pietre Dal Molin odovzdal stoličku svojmu synovi Mariovi. Druhý syn, Angelo, nasledoval rodinnú firmu. Otvoril si tak obchod s bicyklami a dielmi v centre Bassana. Mario nečakal a okamžite začal výrobu bicyklov, rovnako ako inováciu technického zariadenia: otvoril oddelenie pre chrómovanie a niklovanie, ktoré nesúviseli len s bicyklami. Súčasne pozmenil názov na Ciclomeccanica Dal Molin. Bicykle sa tešili popularite, spoločnosť prosperovala a úspechy Giardenga, Bindy a Guerryho iba dopomáhali k ich obľúbenosti.

Aj druhá svetová vojna znamenala nešťastie, rútiace sa na túto cyklistickú ikonu. I keď zamestnávala vyše 100 zamestnancov, bombardovanie Talianska zasiahlo aj ju. V apríli 1945 zasiahla jedna z hlavíc aj prevádzku v Bassano del Grappa. Po skončení tejto vojny sa výroba preorientovala výhradne na produkciu bicyklov - od výroby rámov až po lakovanie a produkciu ostatných komponentov.

Mestečko pod mohutnými stúpaniami, medzi ktoré patrí aj cyklistami obávané Monte Grappa, zaznamenalo, asi ako každé iné, ekonomický úpadok počas prvej svetovej vojny. Dovtedy rastúca a prosperujúca firma musela znížiť, nie však zastaviť výrobu. Dobovými odberateľmi sa stali aj vojaci, ktorí boli vybavení bicyklami Wilier. 


 

Ružové slnko po temnote noci

Uvoľnenie bojových rokov znamenalo aj rozkvet športu. Taliansko ožilo aj vďaka cyklistike a jej postavám, akými bol Bartali a Coppi. Mario Dal Molin sa rozhodol vrhnúť sa do kolotoča profesionálnej cyklistiky a rozniesť zvesť o značke Wilier do celej krajiny, ako aj za jej hranice. Svet spoznal pojem sponzoring. Tento krok nadobudol jasné kontúry v spojení s klubom Veloce Club Bassano, v ktorého radách sa už od roku 1892 vynímali nadaní športovci. Názov tímu vznikol spojením názvu Wilier s prímorským mestom Terst, ktoré predstavovalo symbol národnej hrdosti, vytvárajúc tak od roku 1946 novú etapu pod hlavičkou Wilier-Triestina. Ako uvádza aj samotný Wilier, patriotický duch vyvolával silné, ale pozitívne ohlasy, čím vznikol akronym „W l’Italia liberata e redenta“ (Nech žije Taliansko, oslobodené a vykúpené).
Nový tím s ôsmymi jazdcami viedol skúsený cyklistický fenomén z Terstu, Giordano Cottur.


Do debutovej sezóny profesionálneho cyklistického sveta vstúpil tím v roku 1946 v nových červených dresoch a s jedinečnou nezameniteľnou vlajkou, pre mnohých symbolizujúcich nádej pre novú etapu Talianska. Dal Molin pre tento debut navrhol špeciálny športový bicykel, ktorý nazval Wilier Triestina. Charakteristická medená farba bola patentovaná a stala sa poznávacím znakom počas nasledujúcich dekád.

Na vrchol sezóny Giro d´Italia prišiel tím Wilier-Triestina v zložení: G. Cottur, víťaz jednej etapy z roku 1939, končiacej v Terste, T. Bevilacqua, skúsený stíhač únikov, G. Brotto spolu s amatérmi ako E. Fergulio, A. Menon, G. Piccolroaz a A. Degano. Úvod nemohol vyjsť pre Wilier lepšie. Už v prvej etape sa ružového dresu zmocnil Cottur pred Bevilacquom. Nasledujúci deň sa ich pozície vymenili. Nakoniec sa počas prvých 4 etáp presadili jazdci na La Triestine celkovo 3-krát. Famózny štart však poznačili jazdci ako Coppi či Bartali, ktorí dominovali v Apeninách. V chaotickej etape končiacej v Terste sa jazdci museli popasovať s radikálmi hádžucimi na nich kamene, ale aj s trojicou červených dresov obsadzujúcich prvé pódiové umiestnenia v cieli. 

La Triestina

Povojnová výroba priniesla nový model s už spomínaným názvom La Triestina, navrhnutý v spolupráci s jedným z cyklistov, Giradanom Cotturom, ktorý sa predstavil aj na Gire. Osobitosť tohto bicykla mal na svedomí Bruno Villari. Technický špecialista nechcel nič menej než unikátnosť. Nijaké nudné farby ako čierna či biela. Chcel osobitý, ale zároveň tím definujúci odtieň. Ten objavil pri sledovaní galvanizácie ocele, kedy po neúnavnom skúšaní dokázal potiahnuť celý povrch rámu meďou. Nazval ho Cromovelato. Problémom bol však v danej dobe netušený efekt oxidácie, kedy medená farba rámu strácala svoj lesk a menila sa na zelenú. Riešenie na seba nenechalo dlho čakať. Prelakovanie rámu transparentnou farbou ochránilo medenú vrstvu pred vplyvom vzduchu. Aby ani toto nebolo málo, Bruno chcel dotiahnuť svoj sen do najmenších detailov. Preto poveril R. Sessiho, precízneho lakírnika, aby obtiahol línie rámu zlatou farbou, čím vznikol neopakovateľný vzhľad rámov Wilier. Nezameniteľnú medenú farbu si ihneď nechali patentovať pod názvom Ramato. Farba sa tak stala hlavným poznávacím atribútom bicyklov značky Wilier. V roku 2017, po mnohých technologických inováciách, sa firma úspešne vrátila s touto unikátnou farbou v spojení s jedinečnými karbónovými bicyklami. "2017 ramato is Back.”

Wilier na mizine

Aj napriek viacerým úspechom na Gire od roku 1946, sa Wilier nevyhol existenčným problémom. Stali sa nimi finančné dlžoby spôsobené nesplatenými bicyklami, ktoré opustili linky Wilier-u bez spätného zaplatenia klientami. Prehlbujúci sa pokles viedol až k nútenému predaju firmy Dal Molinim v roku 1952, kedy sa novým majiteľom stal koncern MMM (Meccanica Moderna Milano). Tí, aj keď do istej miery zachovali výrobu bicyklov, premenili väčšiu časť továrne v prospech moderných motoriek.

Nie je všetkým dňom koniec

Prešli vyše dve desaťročia od chvíle, kedy sa Wilier rozlúčil s vlastnou výrobou. Stroje utíchli aj napriek niekoľkým pokusom znovu rozhýbať niekedy fungujúci symbol cyklistiky a Talianska. Ako v každej rozprávke, aj tu nastupujú kladní hrdinovia, aby zachránili čo sa dá a z histórie urobili prítomnosť. Bratia Gastaldellovci, vyrastajúci v období rozkvetu firmy Wilier, naň ani po rokoch nezanevreli. Jedinou prekážkou, deliacou ich od vlastnenia továrne v Bassone, bol 1 milión lír. Entuziazmus ich však ani v tejto chvíli neopustil a túto čiastku zaplatili. Nastala tak nová éra Wilier. Nepotrebný materiál bol rozpredaný a prevádzka sa presunula do Rossana, bydliska bratov. Rámy boli vyrábané z nehrdzavejúcej ocele a farbené rôznymi farbami, aby mali čo najširší dosah na trhu. Vo finále sa však Lino a Antonio rozhodli pre originálnu medenú farbu. Obchod sa pomaly rozbiehal.

Návrat Wilieru do profipelotónu

Začiatkom osemdesiatych rokov sa bratia Gastaldellovci rozhodli spolu s bývalým manažérom tímu Wilier-Triestina, Dino Zandeguom, pre „comeback“ na trate svetovej úrovne. Najprv v roku 1979 s tímom Mecap-Hoonved, neskôr v spojení so slávnym Selle San Marco v roku 1981. Participácia vo vrcholovej cyklistike trvala len do roku 1986, kedy bratia Gastaldellovci prerušili spoluúčasť v úlohe technického sponzorovania, aby sa mohli venovať vývoju firmy. Napriek neustálemu rastu sa cesty súrodencov Antonia a Lina rozdelili. Antonio ostal na via Stazione, zatiaľ čo Lino na via Aldo Moro v Rossane, kde má vlastnú prevádzku Wilier Triestina. Práve Linovo smerovanie získavalo stále väčší a väčší ohlas. Dôsledkom toho bolo oslovenie tímom Brescialat, túžiaceho preniknúť na najvyššie pozície. Už v roku 1995, teda od začiatku spolupráce, získal tento celok víťazstvo v Giro di Toscana, ako aj na 15. etape na Gire.

Kľúčovým sa stal rok 1997. Talianska hviezda, Marco Pantani, spojil svoje ambície s Wilier a Mercatone Uno. Silný tím v zložení Garzelli, Conti, Podenzana či Zberg si úspešne prebojovával cestu na Gire, až do osudného momentu na konci etapy 24. mája, kedy pelotónu skrížila cestu mačka. Následný pád poznačil aj Pantaniho, ktorý musel Giro opustiť. Avšak po tomto sklamaní nadišiel jeho čas na Starej dáme. Dve víťazné etapy v Alpách – stanovený rekord na Alpe d´Huez, a o dva dni na to triumf v Morzine. 


(Pantani a Wilier stanovujúci čas na Alpe d´Huez na hodnotu 36:40)

Počas 27-ich rokov (od 1979 po 2006) zaznamenal Wilier spoluúčasť v celkovo siedmych tímoch. Od spomínaných Mecap-Hoonved a Selle San Marco, cez Mareno Wilier Triestina či Supermercati Branizoli (1984) a preslávené Mercatone (1997), k tímu Liquigas (1999). Začiatkom nového milénia sa obnovilo spojenie s Mercatone Uno (2002), v ktorom nechýbal Pantani. Na bicykloch od Wilier pretekali aj celky Lampre (2003) alebo Cofidis (2005), v neskorších rokoch predchodca Neri Sottoli, Wilier-Triestina-Selle Italia (2016-2018).


(Wilier Team Lampre 2006)

Firmu Wilier Triestina neobišiel ani titul majstra sveta. Udialo sa tak v roku 2008, kedy Alessandro Ballan na modeli Cento1 zvíťazil vo Varese a stal sa tak campione del mondo. 


Skoro súčasné mená, Petacchi a zosnulý Scarponi, sa taktiež podieľali na utváraní dobrého mena Wilier. Prvý na Tour de France v roku 2010 víťazstvom zeleného dresu, druhý už o rok na to triumfom na Gire. Dominantnými sa stali modelové rady Cento1, Granturismo a GTR. Najľahším modelom v histórii Wilier sa stal Zero7, ktorého rám váži menej než 800 g.

Rok 2019 sa opätovne nesie v znamení #ramatoisback. V najvyššom modelovom rade cestných bicyklov Wilier Cento10PRO sa skĺbila historicky unikátna farba s technologickými inováciami tohto storočia. Taktiež v novom modelovom rade nájdeme poctu legendárnemu bicyklu Superleggera, samozrejme, vo farebnom vyhotovení ramato.



V súčasnosti sa Wilier stále teší priazni najmä nadšencov cyklistiky a tých, ktorí vedia oceniť historické pozadie tejto značky. V ponuke sú už aj bicykle s označením „gravel“ či elektrifikované modely. Popri nich nechýbajú ani modelové rady z oblasti horskej cyklistiky. 



O tom, že Wilier neustále bojuje o víťazstvá na svetovej úrovni, svedčí súčasný tím Direct Energie, do ktorého prestúpil pred sezónou senzačne aj Niki Terpstra.


Zdroje fotografií: 
foto úvodná, 05, 07, 08