Grand Raid Cristalp 2008

Prvotná myšlienka zúčastniť sa tohto pravdepodobne najnáročnejšieho MTB maratónu v Európe vzišla po prečítaní si pútavého reportu z ročníka 2007 od Libora Stránského resp. príspevkov na fóre MTBiker.sk. Keďže na fóre nie je núdza nájsť ľudí s podobným nadšením pre takéto akcie, dohodli sme sa s Petrom z Trenčína a Dankou z Bratislavy, že na tohtoročnom Grand Raid-e nebudeme chýbať...

Bolo to v ešte závere júla a času na prihlásenie, zaplatenie štartovného a nájdenie vhodného ubytovania bolo relatívne dosť. Spočiatku som sa pohrával s myšlienkou prihlásiť sa na najnáročnejšiu 120 km trasu so štartom vo Verbier, ale nakoniec sme sa všetci traja rozhodli štartovať na strednej, 68 km trati s prevýšením 3270 metrov so štartom v Hérémence, ktorá rovnako ako najdlhší variant zahŕňa obávané stúpania na Mandelon či Pas de Lona vo výške 2787 metrov nad morom. Predsa len, bude to naša prvá účasť, neznámy vysokohorský terén, atď...

Registráciu nášho trojčlenného tímu LE ZABA SK (nič lepšie aspoň trochu francúzsky znejúce nám nenapadlo " title=" ) a úhradu štartovného 119 CHF na osobu sme zvládli bez problémov, ostávalo už len nájsť nejaký penzión, najlepšie v blízkom okolí Hérémence. Táto dedinka leží asi 16 km od hlavného mesta kantónu Valais, Sionu. Jazykom číslo jedna je tu jednoznačne francúzština a tak sme dopredu vedeli, že komunikácia bude hlavným problémom, pretože ani jeden z nás troch tento jazyk neovláda. Do oka nám padol nakoniec Pension de Prolin, ktorý sa nachádza v dedinke Prolin, cca 1 km od štartu maratónu. Na naše prekvapenie, domáca pani Helen rozprávala perfektne anglicky. Akoby aj nie, keď pochádza z Liverpoolu a do tamojších hôr sa vydala pred viac ako 20 rokmi. Peter ako skúsený HR manager nemal problém dojednať ubytovanie na viac dní za prijateľnú cenu, napriek tomu, že počas maratónu praskajú miestne penzióny a priváty vo švíkoch. Neskôr sa ukázalo, že to bola určite tá najlepšia voľba.

Termín maratónu sa neúprosne blížil a ani sme sa nenazdali a už sme vo štvrtok 21.8. ráno vyrážali s Petrom do Bratislavy pre Danku. Posledné tankovanie na Slovensku a pred nami bolo cca 1000 km diaľnice až do Sionu plus záverečné serpentíny do Prolinu. Cesta bola bezproblémová, GPS navigácia si svoju robotu odviedla 100 %-ne, dorazili sme okolo desiatej večer, rýchlo sme sa ubytovali a v obývacej miestnosti penziónu premýšľali nad programom na nasledujúci deň. Ráno bola na pláne povinná prezentácia a kontrola bikov v Sione v miestnych kasárňach a poobede sme chceli zaviesť auto do cieľa v Grimentzi a na bikoch sa vrátiť späť po ceste nejakých 55 km do Prolinu. Ešte v ten večer dostávam od usporiadateľov SMS, že kvôli nestabilnému počasiu sa závod presúva zo soboty na nedeľu, na kedy meteorológovia hlásili slnečné počasie. Rovnaká informácia už svieti aj na oficiálnom webe maratónu. O tejto možnosti sme vedeli dopredu, nakoľko je to súčasťou propozícií, čiže žiadne nečakané prekvapenie. Ako som sa neskôr dozvedel, bolo to najmä z dôvodu nízkej oblačnosti, kedy by boli ohrozené prípadné záchranné akcie s helikoptérami. Tým sa náš program na piatok zásadne zmenil, odvoz auta do cieľa sme presunuli na sobotu. Registrácia a obávaná kontrola bikov nebola vôbec taká strašná ako ju líčil vo svojom reporte Libor. Museli sme si nahodiť na biky štartové čísla a presunúť sa ku ostrieľanému mechanikovi, ktorý skontroloval najviac namáhané súčiastky – brzdy, vidlicu, hlavové zloženie, riadidlá, kolesá...Netrvalo to ani 30 sekúnd, dostali sme na rámy nálepky s logom závodu a S.O.S. telefónnym číslom a pokračovali ďalej do areálu kasární, kde boli stánky takmer všetkých známych výrobcov z cyklistickej branže. Vyskúšali sme niekoľko noviniek na sezónu 2009 a prehodili pár slov s partiou ďalších bikerov z Bratislavy, ktorí už tu boli od soboty. Zmenený program znamenal pre nás len jediné – poobede ideme bikovať. Rýchlo v kníhkupectve kúpiť nejakú kvalitnú mapu okolia a môžeme vyraziť. Na konci údolia Val d´Hérens sa nachádza priehrada s 285 metrov vysokým múrom, najvyšším v Európe – Grande Dixence v nadmorskej výške 2365 m.n.m. Podvečer už bola celkom slušná zima, tak sme rýchlo spravili zopár dokumentačných fotiek a vydali sa späť zjazdom po ceste do Prolinu. Večer sme skočili na pizzu do Sionu a spokojní išli spať.
Sobotné počasie nás trochu prekvapilo, vôbec nebolo až tak škaredo, povedal by som, že polooblačno s prijateľnými teplotami. Snáď tá predpoveď na nedeľu bude 100 %-ná. Okolo 11-tej sme zbalili biky do auta a vyrazili do Grimentz-u, ktorý leží v omnoho navštevovanejšom Val d´Anniviers, o čom svedčil naozaj zvýšený pohyb turistov. Neodolali sme príležitosti vyfotiť sa na prázdnych stupňoch víťazov aj s bajkami. Samotný návrat sme poňali viac-menej výletným tempom, avšak protivietor na rovine do Sionu a následné 16 km stúpanie nejakú tú energiu predsa len stálo. Po večeri sme dôkladne skontrolovali biky a pripravili si všetko nevyhnutné na zajtrajší závod. Naši dvaja spolubývajúci z Holandska, ktorí sem chodia pravidelne, nám celkom detailne popísali charakter trate. Plní očakávaní sme sa pobrali skoro spať, štart je ráno o 6:15.

Deň D. Budík zvoní o 4:45, rýchlo ranná hygiena, domáca pani už chystá raňajky pre všetkých, zjem obligátne chlebíky so šunkou a syrom, teplý čaj a o 5:45 už stepujeme nachystaní pred penziónom, ešte sa rýchlo odfotíme a hor sa (dole kopcom) na štart do Hérémence. Tu už sa tlačia prvé stovky štartujúcich, štart je po vlnách po 15-ich minútach, my ideme už v tej prvej. Opäť sa fotíme, stále je ešte tma, začína nám byť trochu zima, už aby sme odštartovali. Pomaličky sa rozvidnieva, padne štartovný výstrel a masa bikerov sa vydáva na 68 km trať. Podávame si ruky pre šťastie a vyrážame. Tempo je od štartu svižné, najdôležitejšie je predísť prípadnej kolízii pri obiehaní menej zdatných jedincov. Peter sa rozhodol sprevádzať Danku a volí jej tempo, aspoň bude viac záberov priamo z trate. Prvé 2 – 3 kilometre vedú cez Prolin a Máche, tu začína úvodné stúpanie po šotoline. To mi vyhovuje, aspoň sa dostanem rýchlejšie do prevádzkovej teploty. Tento úsek trate poznám, išli sme tadiaľto v piatok. Po cca 15 minútach stúpania zvážnica začne klesať ku hlavnej ceste, tu už je prvá občerstvovačka, hodím do seba polku banánu a prechádzam cez drevený mostík ponad riečku Dixence. Tu na druhej strane údolia na mňa už čaká stúpanie na Mandelon. 90% stúpania je po asfalte, záver už po širšom lesnom chodníku. Vpredu zhadzujem na najmenší prevodník a volím vyššiu frekvenciu, to bude isto najrozumnejšie...Postupne prechádzam zo skupinky do skupinky, v jednej dobieham slečnu, ktorá očividne nemá problém držať moje tempo. Neveriacky si obzerám ju a jej bike, žiadny atletický somatotyp a bike - klasika hardtail osadený Deore-čkom. Postupne sa jej však vzďaľujem a prvotné obavy o vlastnej výkonnosti sa strácajú. Keďže slnko je ešte za kopcom, s narastajúcou nadmorskou výškou začína klesať okolitá teplota a prsty na nohách pomaly prestávam cítiť. Skontrolujem computer – sú neskutočné 2°C, už aby som bol na druhej strane doliny, kde už svieti slnko. Prehodím pár slov po nemecky s ďalším bikerom, ktorý očividne zápasí s rovnakým problémom ako ja. Pod vrcholom Mandelon-u je ďalšia občerstvovačka, od štartu až sem som to zvládol za 1:17h, zastavujem aspoň na trochu teplého čaju, dostávam však ice-tea, okolitá teplota urobila svoje. Veru klobúk dole pred dobrovoľníkmi, ktorí tu musia stáť od skorého rána v tej zime...opäť zhltnem polku banánu a pokračujem v stúpaní, už po lesnom chodníku po úbočí Mandelon-u až do výšky 2200 m.n.m. Začínajú presvitať prvé teplé slnečné lúče a chodníček sa začína zužovať do krásneho singletracku. Rozmýšľam ako sa asi povie po francúzsky „zľava/zprava“ kvôli bezpečnému obiehaniu. Volím univerzálne „hop/hopla“. Zdá sa, že by to mohlo fungovať. Singláč začína byť čoraz viac náročnejší, kamene a občasné blato dávajú zabrať rukám i biku. Pociťujem, že by bolo vhodné ešte zjesť niečo energeticky výdatné a vyťahujem z hydrapaku tyčinku. Dostávam sa do úseku, kde už treba bike aj preniesť, predo mnou ide chalan sám na tandeme! Nechápem... Obieham ho, občas zamierim pohľadom aj na panorámu so zasneženými 4-tisícovkami... Chodník opäť prechádza do širšej zvážnice a začína prvý dlhý zjazd do Evoléne. Nemá význam sa zbytočne naháňať, držím sa na konci asi 5 člennej skupinky. Nižšie zvážnica prechádza do náročnejšej technickej pasáže v lese, kde niektorí radšej zosadajú, avšak priamo v ideálnej stope. Zrevem na jedného z nich a s trochou šťastia sa mu vyhýbam. Ufff, už som sa videl na zemi.

Dedinka Evoléne je ešte stále v tieni okolitých kopcov, prechádzam pomedzi domy, popri trati je už množstvo ľudí, väčšina z nich sprevádzala účastníkov najkratšej trasy, ktorá tu ráno štartovala. Oblečení sú v zimných bundách, niektorí majú aj čiapky, hory sú hory... Kontrolujem čas jazdy, 2:17h a 32 kilometrov, to je takmer polovica a ako fajn to odsýpa, naivne si namýšľam, netušiac, že záver je úplne inej kategórie. V strede dedinky je občerstvovačka, skúšam kiwi, príp. jablko. V ponuke je aj nejaká čoko tyčinka, len v dlhoprstých rukaviciach nemám šancu ju rozbaliť a radšej ju nechávam tak. Vypijem jeden isostar a pokračujem ďalej. V tej zime nie je dobré na dlhšie zastavovať. Na spestrenie je pre prítomných pripravený prejazd po veľkom moste ponad hlavnú cestu, našťastie sa strmý nájazd dal v tretrách bez ujmy vytlačiť. Keďže na štartovom čísle mala väčšina účastníkov aj meno, diváci nielen tu pri každom prejazde nadšene povzbudzovali. Toto veru na väčšine maratónov chýba. To už pohľadom mierim na kopec po pravej ruke, siluety bikerov dávajú jasne najavo, že serpentíny vedú poriadne vysoko. Slnko už je trochu vyššie a ide sa mi naozaj dobre, naozaj málokto ma v kopci predbieha. Po 7 km na vrchole stúpania v Chap de la Garde je opäť občerstvovačka, tentoraz len s nápojmi. Dopĺňam do vaku čistú vodu a vypijem opäť jeden isostar. Nasleduje nádherný 4 km lesný trail po úbočí kopca až do Eison-u, kde prichádzam v čase 3:09h. Odtiaľto začína obávané 12 km stúpanie až na samotný Pas de Lona do výšky 2787 m.n.m. Opäť väčšinou šotolina, začínam trochu pociťovať pravý stehenný sval, ale nie je to nič vážne. Sklon kopca je čoraz vyšší, prevody striedam medzi 1:2 a 1:4, jeden z divákov mi podáva energetický gél, ktorý ale zjavne niekto už použitý odhodil a vyčítavo ho po ňom hodím späť. Obieham skupinku nadšencov z krátkej trate v slušivých ružovučkých outfitoch a v diaľke už vidno La Vieille, kde je posledná občerstvovačka pred Pas de Lona. Medzičas tu mám 4:17h. Je tu množstvo turistov, je vidno, že maratón dokáže prilákať množstvo ľudí aj to takýchto nadmorských výšok. Popri občerstvení sú k dispozícii aj masáže. Opäť dopĺňam vak, tentoraz už radšej isostar. Očakával som aj nejaké chlebíčky alebo koláčiky, nič podobné tu však nemali. Len ovocie a čoko tyčinky...Dlho sa nezdržím a vyrážam horským chodníkom na obávaný najvyšší bod maratónu. Popri tlačení biku sa snažím aspoň vyhnúť kravským exkrementom, ktoré sú naozaj všade. Chodník je čoraz prudší a zatáča vľavo. Pri následnom pohľade nahor človeka napadne len jedno – „Prečo?“. Had ľudí sa vinie až do sedla po chodníku s extrémnym sklonom. Niektorí berú bike na rameno, ja volím radšej klasické tlačenie. Začína sa ozývať pravé stehno, cítim náznak kŕča, trochu sa ponaťahujem a pokračujem v utrpení. Vrchol je stále ďaleko. Tak ako som sa vytešoval, že prvú polovicu som zvládol ako nič, tu každý meter znamená neskutočnú námahu. Hodím do seba ďalšiu tyčinku. Po chvíli chytám druhý dych, sval už poslúcha, pomaličky sa snažím predlžovať krok a dostať sa na vytúžený vrchol. Povzbudzovanie je čoraz silnejšie a po pár desiatkach metrov som konečne hore. Ľudia nadšene tlieskajú, volajú moje meno. Na azúrovej oblohe krúžia helikoptéry. Pauza na občerstovačke je trošku dlhšia. Zbadám bikera v Kelly´s drese, prihováram sa mu, je to Švajčiar, to som nečakal veru. Zapínam vestu a zjazdujem okolo plesa. Človek už by si myslel, že do cieľa to pôjde len dole kopcom, ale spomienka na slová holandského kamaráta zo včerajšieho večera bola jasná – najhorší je Basset de Lona vo výške 2792 m.n.m. Stúpanie je po zvážnici, ale poriadne prudké, sval sa opäť ozýva a tak radšej tlačím. Posledné dve zákruty už sú v pohode a preto opäť nasadám na bike. Prechádzam medzičasom v čase 5:23h, tabuľa hovorí 15 km do cieľa. Čakal som menej...V zjazde po zvážnici to opäť nepreháňam, stopa je už slušne vyčistená od väčších kameňov. Pohľad a trať smeruje k nádherne modrej hladine Lac de Moiry. Z úrovne vodnej hladiny vedú krásne úzke serpentíny, ktoré končia priamo pod betónovým priehradným múrom. Tu začína ten pravý adrenalín – traily plné balvanov, množstvo brodov, niektoré pasáže treba prenášať. Sily dochádzajú, na mokrých kameňoch môže byť aj minimálna chybička dosť bolestivá. Opäť je tu množstvo ľudí, piknikujú na tráve pri horskej bystrine a vychutnávajú si atmosféru závodu. Tajne dúfam, že záver bude aspoň čiastočne po šotoline príp. lesnej asfaltke. Omyl. To, čo nasledovalo, by okorenilo nejeden závod Svetového pohára v zjazde. Prudké serpentíny plné veľkých ostrých kameňov a koreňov. Jednoznačne vsádzam na istotu, do cieľa to už nie je ďaleko, riziko defektu je až príliš vysoké. Tak či tak ledva držím rajdy, dokonca si musím na prednej brzde pomôcť druhým prstom, ukazovák jednoducho nestíha. Konečne sa dostávam na zvážnicu, ktorá je však stále rovnako prudká. S vypätím posledných síl sa dostávam do cieľového areálu, posledný prejazd cez kontrolný koberec, obzriem sa, či náhodou za mnou niekto nie je a v pohode si vychutnávam cieľovú rovinku. Konečne v cieli! Výsledný čas 5:58:21, maximálna spokojnosť samozrejme. Rýchlo mi odoberú čip, do rúk dostanem 0,5l minerálnu vodu Cristalp a pokračujem koridorom k umyvárke na biky. Vlaste ani nie je čo umyť, to minimum blata z Mandelon-u som prakticky zmyl v brodoch.
Práve mi trklo, že som si zabudol zobrať od Petra kľúče od auta. No čo už, budem si musieť počkať. S vyhladovaným pohľadom zúfalo hľadám nejaký výdaj stravy. Všetko je pekne pokope pod cieľovým šapito. Snažím sa rozlúštiť francúzske názvy jedál. Vidím tam rizoto, to by mohlo byť OK. Lenže nemám lístok. Chalani nevedia po anglicky ani po nemecky, situáciu zachraňuje pani, čo stojí v rade za mnou, po anglicky mi vysvetlí, že si ho treba ísť kúpiť do pokladne v strede šapito. To som veru nečakal! Našťastie som si zobral do batohu 100 frankov, inak by som asi umrel od hladu. Kupujem si 2x rizotko po 7 frankov a jeden ice tea. Spokojne najedený už netrpezlivo očakávam príchod Petra a Danky, je niečo po 14-tej, usadím sa na lúku pred cieľovou rovinkou a netrvá to ani 15 minút a už sa obaja rútia do cieľa. Rýchlo im urobím fotku a bežím ich čakať za umyvárku bikov. Výsledný čas oboch 8:11:04. Peter je spokojný, nevyzerá, že by bol príliš unavený, Danka je naopak trochu naštvaná na bezohľadné predbiehanie v poslednom zjazde. Konečne sa dostávame k autu, ideme sa osprchovať, Peter s Dankou si kupujú jedlo a na slniečku si vychutnávame vyhlasovanie výsledkov. Tajne dúfame, že náš LE ZABA Team skončí aspoň na treťom mieste v kategórii Entreprises. Škoda, tento rok nevydalo, ale na budúci na dlhej z Verbieru nám bedňa isto neujde . Okolo 18-tej nakladáme biky na strechu a vyrážame späť do Prolinu. Zastavujeme v Hérémence, kde akurát prichádza prvý autobus privážajúci bikerov z cieľa. Vbehneme do prvej reštaurácie, jediné čo je v menu sú samozrejme špagety na x spôsobov. Večer v penzióne stretávame našich holandských kamarátov, v autobuse z Grimentz-u strávili takmer 3 a pol hodiny, kým sa dostali do Hérémence. Vymieňame si zážitky z trate a okolo polnoci už nás premáha únava a ideme spať.

Nasledujúce 3 dni sme strávili spoznávaním trailov po oboch stranách údolia Val d´Hérens, podmienky na bikovanie sú samozrejme úžasné. Hory sú popretkávané nespočetným množstvom zvážnic a chodníčkov, počas pracovného týždňa na nich nestretnete živú dušu. Výhľady na okolité 3 a 4-tisícovky, jazerá a ľadovce vám berú dych. Krásna krajina.

Napriek všetkým pozitívam sme však zažili aj úplne odlišný prístup v oblasti reštauračných služieb. Počas výjazdu do dedinky St. Martin sme sa zúfalo snažili nájsť aspoň nejakú otvorenú reštauráciu. V tej jednej jedinej otvorenej som sa znudenému personálu snažil nejako rukami nohami vysvetliť, že sa traja chceme najesť. Angličtina alebo nemčina nula bodov, stále si mleli niečo po francúzsky. Len som mávol rukou a nakoniec sme si v potravinách kúpili suché bagety a ovocie. Úplným protikladom k tomuto zážitku bol výjazd smerom k lyžiarskemu stredisku Thyon 2000. V horskej chate Cabane d´Essertze, ktorú prevádzkoval asi 70 ročný manželský pár, alebo v Restaurant de Chottes vo Veysonnaz, kde zase obsluhoval vysmiaty chlapík, sme nemali najmenší problém sa dorozumieť. Fantastické jedlo, fantastická obsluha. Ani sa nám odtiaľ nechcelo odísť.

Čo dodať na záver? Chcel by som hlavne poďakovať zvyšným dvom členom nášho tímu – Danke a Petrovi za super zážitky, pani Helen za skvelé ubytovanie a všetkým, ktorí nám pri premiérovej účasti na maratóne držali palce. Budúci rok sme v Sione opäť, tentoraz na štarte kráľovskej 120 kilometrovej trasy z Verbieru. Už sa neviem dočkať.

Odkazy:
www.grand-raid.ch – oficiálna stránka maratónu
http://services.datasport.com/2008/mtb/GrandRaid/default.htm - výsledky jednotlivých kategórií
http://services.datasport.com/2008/mtb/GrandRaid/LANDSK.HTM - výsledky účastníkov zo Slovenska
www.heremence.ch – stránky obce Hérémence
www.pensiondeprolin.ch – stránka penziónu p. Helen Dayer
www.sion-region.ch – stránky regiónu Sion
www.bnb.ch – ubytovanie vo Švajčiarsku
www.listr.atlasweb.cz – report z roku 2007 od Libora Stránského