PARENZANA EXPRES, fučím ako parná lokomotíva.

Hneď po zaradení Horala do Inter Mountain Series 2008 som sa rozhodol celú absolvovať a naplánoval som si termíny. Nastali však dve "drobné" zmeny, najprv posunuli na pre mňa nevhodný termín Krakow, potom vylúčili Parenzanu... hm, tak som si vytvoril svoju vlastnú sériu: Šela (CZ), Duna (H), Salzka (A), Horal (SK), Parenzana (CRO).

So septembrovým výletom do Chorvátska na Istriu som si naplánoval aj rodinnú dovolenku. Manželke som najprv oznámil super nápad ísť k moru, až neskôr som sa úplnou náhodou zmienil o maratóne v blízkom okolí. Hneď úvodom musím podotknúť, že na Istriu sa nechodí bajkovať, ale vegetiť k moru. Účasť na maratóne je iba ospravedlnením, prečo sa do rodinného kombíku, medzi deti, detské nafukovačky, haldu kufrov a sadu opalovacích krémov manželky musí vtesnať aj môj bajk. Tie opalovacie krémy som pochopil až neskôr, niečo ako vosk na lyže, pri každom počasí iný... " title="

Celá cykloakcia trvá tri dni, tento rok 26. - 28. septembra 2008, prvý a druhý deň je dvojetapový závod Istra MTB Tartufi Tour a tretí deň sa koná Marathon PARENZANA Cannondale (UCI 1). Problém je, že každý deň sa štartuje v inom mieste a parametre prvých dvoch dní ma nepresvedčili o mojej nutnej účasti. Prvá etapa má 32 km / 150 m prevýšenie a druhá etapa 47 km / 685 m prevýšenie. Samotný Marathon PARENZANA má dve trate, Small 61,50 km / 1.000 m prevýšenie a Classic 76,50 km / 1.800 výškových. Moja voľba bola jasná, drobný problém nastal, keď som sa dozvedel, že Classic je len pre borcov s licenciou, našťastie organizátor ponúkol jednodňovú licenciu za mierny poplatok, tak som sa prvýkrát v živote cítil ako ozajstný pretekár. Štart bol v dedinke Istarske Toplice, na mape som ju márne hľadal, po chvíli nedeľného ranného blúdenia vnútrozemím Istrie som mal však šťastie. Podľa výsledkov z minulých rokov som očakával komorný pretek lokálneho významu, účasť na oboch tratiach bola pár stovák, skôr ma potešil medzinárodný rozmer: Chorváti, Slovinci, Taliani, Rakúšania, Česi, Nemci, Maďari, Srbi a jeden Slovák.


Parkovanie a prezentácia boli v pohode, za drobných 28 EUR som dostal igelitku so sifónom, sladkou žbrndou a hromadou prospektov o Istrii, info o trati a zmenách oproti minulému roku žiadne. Nevadí, aj tak nikdy do mapy nečumím, idem na prekvapenie, info o dĺžke mi stačí. Ranné počasie je svieže, dávam si preto radšej návleky na ruky, aby mi náhodou nevychladla kondička, bajk sa mi vyberať nechce, tak si idem oťukať konkurenciu. Borci sa už zahrievajú najazdením prvých kilometrov, zababušení v návlekoch na tretrách, nohách, rukách a hlavách... sakra, asi vedia niečo, čo ja nie... váham. Potom očekujem bajky, ááá do prčic, minulý rok asi prvých sto pretekárov dostalo od sponzora bajk, toľko Cannondale-ov som po kope ešte nevidel.


Odštartovali sme, tí s licenciou to myslia fakt vážne, už po sto metroch som zrazu posledný a možnosť skončiť čo i len o priečku lepšie sa predomnou valí do stratena. Parenzana Express sa rozbehol plnou parou vpred. Najväčšia atrakcia maratónu je, že časť trate ide po historickej železničnej trati Parenzana, pôvodne vedúcej z Terstu (Triest) do Poreču (po taliansky Parenzo), popretkávaná krásnymi viaduktami a tunelmi. Ísť dlhé kilometre po starom železničnom násype, kde chýbaju iba podvaly a koľaje je zážitkom. Zvyšok trate už, žiaľ, tak záživný nie je, široké prašné a kamenisté cesty a asfalt, vedúci cez Istrijský vidiek a olivové sady. Lesy nemajú, o singláčoch ani nesnívaju. Ostáva mi len to fučanie ako parná lokomotíva, aby som si nepokazil atmosféru. Na Slovensku by som ten zvyšok trate nazval jalovou. Veľmi rýchla trať, perfektne značená a zabezpečená regulovčíkmi, štátne cesty sú zabzpečené políciou. Až na jeden výšľap je všetko bajkovateľné hore aj zjazdné dole. Občerstvovačky sú štandardné, v ponuke ionťák a voda, banán, štrúdla a šiška. A samozrejme, všade milí ľudia. Pri jednom prašnom výšľape sa za mnou pomaly plíži auto, ukazujem, nech ma predbehne, nemám rád, keď ma niekto sleduje, ako trpím. Vodič pridá, stiahne okienko a krásna Chorvátka zašteboce jemným hláskom: "prepáčte", teda dúfam, že to bolo chorvátske "prepáčte", pretože ak ma takto jemne posiela do péčka, tak neviem... po pohľade na krásku si hneď predstavujem, čo ešte všetko iné mohlo znamenať to čarovné a ľúbozvučné slovíčko, ale to už sa stratila v kúdole prachu a mňa necháva trápiť sa ďalej samého. Blížim sa k cieľu, z trate nadšený nie som, neužívam si ju, len točím pedále. Zrazu sa zjavuje niečo ako singel, posledných 400 výškových smerom dole a ca. 3 km ma dorazili. Brutálne krásny, technicky náročný serpentínový zjazd á la Lago di Garda. Samozrejme, že si ho už únavou neužijem, ale aspoň predbieham pár bajkerov a s pocitom, že nie som posledný dorážam za potlesku divákov do cieľa. Najazdené 80 km a 1.800 výškových - tak akurát. S priemerkou tesne pod 15 uzatváram pelotón.


V cieli sa nacpem štrúdlou a šiškou, zalejem ionťákom. Umytie bajkov aj bajkerov je zabezpečené, zmývam zo seba aj z bajku povestný červený prach a vydávam sa za vytúženým pivom a pastou. Pivo si, žiaľ, musím kúpiť, už sa do tých 28 EUR štartovného asi nevošlo. Ponuka jedla ma pobavila. U nás zvyknú ponúkať alternatívu pre vegetariánov a mäsožrútov. V Chorvátsku je jedlo pre "mladých" a "seniorov" - mladí majú pastu s gulášom a s veľkými kusmi mäsiska, pre seniorov je určená pastu s ragú á la Bolognese (mleté mäso). Ha, (ešte stále) si doprajem guláš s cestovinou a zalievam pivom.

Tombola, našťastie, nie je zvykom, pozriem si vyhlásenia výsledkov a fičím späť k pobrežiu za rodinkou. Pocit mám príjemný, spoznal som ďalší maratón v ďalšej krajine. Iba kvôli Parenzane sa do Chorvátska nechodí, ale keď už ste tam, vyskúšajte. Možno aj prejdenie samotnej trate staručkej železnice stojí za tip na jednodňový výlet, čaká vás pohodových 62 km v duchu Parenzana Expres.