Reportáž: 1. kolo Hornonitrianskej Enduro série – nezvyčajne horúco na Baťových trailoch

Prvé kolo novej enduro série na Hornej Nitre sa odohralo uplynulú sobotu v Partizánskom. Dlho trvajúce sucho a obrovské horúčavy potrápili takmer stovku pretekárov.

Premiéra na Baťových trailoch

Sobotné ráno začína neúprosne, takto skoro sa nezvyknem budiť ani cez pracovný týždeň. Venčím psa a dopíjam kávu s tým, že raňajky musím stihnúť po ceste. Vtom mi píše Tom, že sa nakoniec pridá ku mne na výjazd. Musím priznať, že večer pred pretekmi vyzeral nerozhodne a mesiac po operácii kolena sa mu ani nečudujem. Rýchlo dolaďujeme detaily, naložím ho na Solinkách a zhruba s pol hodinovým sklzom vyrážame smer Partizánske.


Cesta ubieha až na malé detaily (nečakaný tankodrom namiesto cesty v Nedožeroch) pomerne rýchlo, a tak okolo 8:30 parkujeme pri salaši, ktorý tvorí „základňu" Baťových trailov. Pôvodný plán bol prejsť si celú trať ešte pred pretekmi, ale vďaka časovému sklzu, ktorý sme nabrali po ceste mi je jasné, že budeme musieť oželieť minimálne jednu eresku. Mierime tak rovno na trať pozrieť si prvú rýchlostnú skúšku, no teplo je už neznesiteľné. Jednotka končí priamo pri salaši, stíhame to akurát na riders meeting. Tom zvolí pred štartom oddych, ja sa ešte rýchlo vyberám na trojku, ale nakoniec mám pocit, že to bolo úplne zbytočné a nič si z nej nepamätám.

Pozor zákruta!

Naša skupina štartuje o jedenástej a zo salaša mierime na chodník žltou turistickou značkou smerom na Osečné. Zhruba po pol hodine výšľapu sa ocitáme na štarte prvej rýchlostnej skúšky. Výjazd nie je extrémne dlhý, ale to teplo znásobuje náročnosť a hore už môžem svoj dres doslova žmýkať. Nemám však rád dlhé prestoje, a tak sa po krátkej chvíli púšťam na štart. Zhruba polovica eresky vedie peknou lesnou šotolinou, nie je to ani singletrail, ale ani zvážnica. Z „tréningu” si pamätám pravotočivú zákrutu, ktorá ma nepríjemne vyniesla, akurát že v pretekárskom tempe sa mi to stalo už v prvej zákrute a následne ešte niekoľkokrát, takže polovicu idem driftom. Neskoršia GPS analýza mi hovorí, že som tade šiel takmer 65 km/h. Zhruba po kilometri sa ereska točí o 180 stupňov a mieri priamo na Buddy trail. Táto časť ma extrémne baví, Buddy je plný klopeniek, lavíc a skokov a má perfektný flow, takže ani neviem ako a už som dole. Pocit z prvej rýchlostnej skúšky je super, hor sa na dvojku.


Výjazd na druhú eresku je opäť po žltej značke, ale zhruba v polovici odbočíme doprava na lúku, kde už čaká občerstvovačka. Pôvodne som sa tešil na pivo, ktoré tu čapujú, ale v tých 30°C by to asi nebol najlepší nápad. Tlačím do seba melón a po chvíli mierim znovu na štart. Dvojka začína cross country sekciou, kde treba poriadne dupnúť do pedálov. Následne mieri na rýchly singletrail, kde hneď v úvode prekvapia tri pomerne veľké kamene, naštastie cez ne preletím, ani netuším ako. Trail je hravý a rýchly s pár zavretými zákrutami, takže pri jazde na oči jednu z nich prepálim a brzdím skoro na nulu. Ďalej sa opäť rozbieham, ale podvedome idem opatrnejšie, aby som znova nevyletel z trate. Dole nasleduje ďalšia cross-country sekcia a prejazd cez step-up, kde naozaj netuším, či idem správne. Ešte párkrát dupnem do pedálov a som znovu v cieli.


Výjazd na tretiu eresku je našťastie najkratší. Rýchlostnú skúšku tvorí miestny trail Vox a napriek tomu, že som si ho bol prejsť, nepamätám si z neho naozaj nič. Po prvých záberoch do pedálov naletím do prvej klopenej zákruty a zábava môže začať. Zjazd je pekný, ale oproti Buddymu sú všetky klopené zákruty nižšie a dosť rozbité. V niektorých miestach klopenky ani nie sú, Vox má prírodný charakter, je oveľa viac zavretý a mám pocit, že to nikde nedrží. Napriek tomu ma baví a podarí sa mi preskočiť aj obe prírodné dvojvlny, na ktoré som úplne zabudol. V spodnej časti je zábavná pasáž v tobogáne a trail končí, veľká škoda že nie je dlhší.


Po pretekoch mierime rovno na salaš na chvíľu sa schladiť a prebrať svoje jazdy pri pive. Mne je však málo, a tak si idem zopakovať Buddy trail ešte raz, pretože také nadšenie z flowtrailu som už dlhšie nezažil a u nás na okolí nič podobné nie je. Toto miestnym závidím. Napriek tomu, že som sa pri budíku musel ráno prehovárať, neľutujem ani minútu z výborne strávenej soboty. Samotné preteky boli síce krátke, ale možno aj vďaka tomu lákajú také množstvo cyklistov. Na to, že ide o lokálnu sériu, bola účasť pomerne vysoká, na štart sa postavila takmer stovka pretekárov. Okrem toho treba vyzdvihnúť organizáciu, ktorá pod taktovkou Hornonitrianskych stôp funguje výborne a je vidieť, že tejto partii ide predovšetkým o podporu bikerskej komunity.


V tejto súvislosti ma potešilo množstvo drobných, ale podstatných detailov. Okrem ekologických štartových balíčkov (žiadne igelity!) a vlastnej časomiery musím pochváliť výborne zabezpečenú občerstvovačku. Kto mal chuť, ten si dokonca mohol načapovať piva z miestneho remeselného pivovaru. Jediná vec, ktorá mi chýbala, bola možnosť stiahnuť si gps pretekov aspoň deň dopredu. Informácií o trati bolo každopádne dosť a myslím, že sa nikto nestratil. Za mňa teda 10 bodov a určite sa vidíme na druhom kole série, ktorá pokračuje 31. 8. vo Veľkej Lehôtke pri Prievidzi.


Na záver sa patrí pripomenúť výsledky; medzi mužmi vyhral Samo Pivko (Bajkula riders), na druhom mieste sa s odstupom +5 sekúnd umiestnil Martin Koreň (Bike Pro), a tretí skončil Ondrej Drozd so stratou +8 sekúnd. V ženskej kategórii si najlepšie počínala Radka Hikaníková, na druhom mieste sa s 10 sekundovou stratou umiestnila Michaela Stankociová a tretia bola Ester Barteková (Bang DH team) s odstupom +19 sekúnd. V junioroch zvíťazil Damian Duchoň.

Kompletné výsledky si môžete pozrieť na tomto odkaze.

Zdroj fotografií: Vladimír Králik/malykral