Kliknutím prejdeš na
www.welovecycling.com
Reklama
Rozhovor: Matúš Chmelo – Slovák, ktorý pokoril Transcontinental Race v časovom limite

Rozhovor: Matúš Chmelo – Slovák, ktorý pokoril Transcontinental Race v časovom limite

6 komentárov

Habci 05.10.2019 23 fotografií   Motivacia Gravel Horska Cyklistika Cestna Cyklistika Preteky Rozhovor

Viac ako 4 000 kilometrov a 47 000 nastúpaných výškových metrov. Nie, to nie sú ročné tréningové štatistiky Matúša Chmela.

 

Toto všetko zvládol v priebehu 15 dní na pretekoch Transcontinental Race a stihol to k tomu v časovom limite. Čo všetko počas dvoch týždňov prežil, ako to dokázal zvládnuť, aké problémy mal a odporučil by aj nám takúto akciu? To všetko zodpovedal v tomto rozhovore. Takže vyložiť si nohy a príjemné čítanie. 

Ahoj! Na začiatku by si sa nám mohol predstaviť a povedať nám, ako si sa dostal k cyklistike. 
Ahoj, pozdravujem čitateľov. Som z Piešťan, bicykle teda vždy patrili k môjmu životu. Na začiatku na prepravu a posledné roky ako šport a koníček. Inak pracujem ako advokát.

Zaberá ti cyklistika všetok voľný čas alebo máš aj ďalšie koníčky?
Cyklistika asi zaberá väčšinu voľného času, čo sa týka športu. Dopĺňam to, hoci dosť nepravidelne, najmä posilňovňou a plávaním.



Vedel by si nám predstaviť podujatie Transcontinental Race? 
Transcontinental Race sú v prvom rade preteky. Je to nevyhnutné, inak by to spadlo na úroveň cykloturistiky. Všetka česť víťazom, ale treba vziať do úvahy, že pre mnohých je úspechom preteky dokončiť v časovom limite, mňa nevynímajúc. Princíp je jednoduchý – dostať sa čo najrýchlejšie z bodu A do bodu B, a to cez 4 kontrolné body (checkpoints alebo CP) určené organizátorom, pričom v blízkosti checkpointu organizátor tiež určil trasu, ktorú musel každý účastník prejsť (parcours).



Tento ročník (siedmy) bol štart v Burgase (Bulharsko) a cieľ v meste Brest (Francúzsko). V podstate ihneď za neutrálnou sekciou bola organizátorom určená trasa, tzv. start parcours (147 km/1 530 m), CP1 bol od štartu asi 220 km a bol to Buzludzha Monument, pamätník bulharskej komunistickej strany. Dnes chátrajúca megastavba v tvare UFO. CP1 parcours mal 156 km/3 310 m. CP2 bol Vranjska Banja, malé mesto na juhu Srbska, CP2 parcours mal 82 km/1 690 m, z toho asi 55 km gravel na kopec Besna Kobila, posledné 2-3 km neprejazdné pre cesťák, takže pešo. CP3 bol pre mnohých známy priesmyk v Tirolsku, Passo Gardena, CP3 parcous mal 164 km/4 860 m, zásadné ale bolo, že sa muselo prísť až do Sankt Anton v Rakúsku, tam si do Brevet karty dostal od organizátora čas. Tu sa „pelotón“ rozdelil, mnohí volili trasu ďalej na Švajčiarsko, ostatní smer Lago di Como, Taliansko a to bol môj prípad. Posledný checkpoint bol v Alpe d"Huez, Francúzsko, CP4 parcours mal 114 km/3 690 m, tu bol aj najvyššie položený bod pretekov, Col du Galibier (2 642 m. n. m.). Pridáš nejakých 1 000 km a si pred koncom, cieľový parcour mal 77 km/670 m a kopíroval časť trasy Paríž-Brest-Paríž, známeho adaux eventu, ktorý sa konal pár týždňov po TCR.



Všetko ostatné je na tebe. Navigácia, voľba trasy, strava, spanie a všetky ostatné problémy, ktoré sa ti môžu stať. Žiadna podpora.

Kde si sa dozvedel o týchto pretekoch? Ako si sa k nim dostal?
Ultraendurance cyklistickú scénu som sledoval už dlhšie a je pre mňa fascinujúca. Konkrétne mi Transcontinental Race spomenul kamarát Mišo, kedy na ceste stretol účastníka 5. ročníka, ale či toto bol okamih, kedy som sa o Transcontinental Race dozvedel, s istotou neviem . Mimochodom, kontrolný bod piateho ročníka bol vo Vysokých Tatrách. Ja som sa zúčastnil siedmeho ročníka, v decembri 2018 som sa prihlásil a mal som šťastie, dostal som pozvánku. Na siedmy ročník sa hlásilo zhruba 900 ľudí a na štarte bolo okolo 260.



Ako vyzerala tvoja príprava na toto podujatie? 
Rôznorodo. Tam bola dilema ako trénovať. Uvažoval som o profi tréneroch, nakoniec ale, asi vzhľadom na moje povolanie, kedy som nie vždy pánom svojho času, som trénoval ako prišlo... Počiatočný entuziazmus po pozvánke (prišla v januári) bol neskôr vystriedaný istým útlmom, najmä v období mesiaca, dvoch pred pretekmi. Inak v zime posilňovňa, plávanie, bike v zime podľa počasia. Jarná Mallorca a zopár dlhších (200+ km) výjazdov. V máji, v rámci diváckej účasti na Giro d"Italia, som na biku prešiel časť budúcej trasy v okolí jazera Como a neskôr som bol v Srbsku pozrieť CP2 parcours. V číslach – pred štartom som mal na biku najazdených niečo cez 7000 kilometrov.

Musíš mať množstvo zážitkov, z času stráveného na bicykli. Povedz nám o niektorých z nich. 
Keď sa nad tým spätne zamyslím, jedna situácia sa v rôznych variáciách opakovala dosť často. Mal som väčšinou slabé rána, a to po fyzickej aj psychickej stránke. Zaujímavé však bolo, ako sa tie (nepríjemné) pocity počas dňa (a občas aj viackrát) vymieňali, poviem všeobecne, s pocitom radosti z bikovania (tiež v mnohých variáciách). Príjemne ma tiež prekvapilo, že počas tých 4 000+ km som nemal s vodičmi áut žiaden vážny incident, hoci častokrát doma ide človek na biku a už po piatich minútach sa tu trúbi a zdvíhajú sa ruky .



Ako si sa stravoval počas týchto 15 dní? 
Jedlo nebol problém, skôr to, že som pre to jedlo často zastavoval. Myslím, že každý deň som mal aspoň jedno plnohodnotné jedlo, teda niečo v reštaurácii. Samozrejme, veľa sladkostí, ovocia ak sa dalo, sendviče a iné drobnosti, čo som na benzínových pumpách ponachádzal.



Aké vybavenie musí človek so sebou mať, aby dokázal prežiť vyše 4 000 kilometrov a 47 000 výškových metrov?
Nevyhnutné minimum je ten správny výraz . Išiel som na bežnom cestnom bicykli, žiadna veda. Dynamo v prednom náboji na svietenie a dobíjanie navigácie a telefónu, náhradné osvetlenie (dve nezávisle napájané svetlá vpredu aj vzadu boli povinné) a triatlonové nadstavce. Dobrá navigácia a backup (nielen navigácie) je základ. Musíte byť pripravený na všetky vrtochy počasia, teda návleky, nepremokavá bunda, dlhé rukavice, návleky na tretry a, samozrejme, musíte rátať s drobnými technickými závadami na biku. U mňa to boli len dva defekty, strhnutý bok plášťa (mal som náhradný). Mal som tiež ľahký spacák a matrac.

Kde a ako si spal? 
V hoteloch a v druhej časti pretekov aj na lavičkách a v kempoch. Bivakovanie bolo určite zaujímavejšie a časovo menej náročné, je ale potrebné si nevybrať autobusovú zástavku, na ktorej si kuriéri v noci prekladajú dennú tlač. To bola situácia, ktorá sa mi stala v Rakúsku, vlastne to bola prvá noc, čo som bol mimo hotela.



Koľko kilometrov si dokázal dať za jeden deň? 
Štatisticky niečo menej ako 300 km/deň. V Alpách som mal ale deň, kedy som prešiel menej ako 200 km a myslím, že prvý deň v Bulharsku som dal niečo cez 370 km, neviem úplne presne, prvý deň mi zo začiatku nešiel správne Garmin.

Bol si v kontakte s miestnymi obyvateľmi či s inými pretekármi? Môžu si pretekári navzájom pomáhať, viezť sa v háku? 
Čítal som dávnejšie rozhovor s Jánom Kopkom. Spomínal, že kontakt s miestnymi je na inej úrovni, keď je človek sám, ako keď je v skupine s inými napr. bikermi. Je to pravda, počas celej doby boli ľudia skutočne milí a veľmi nápomocní. A zvedaví. Prirodzene sme sa s inými pretekármi stretávali najmä keď sme jazdili parcours v okolí checkpointov, bolo to veľmi pozitívne a povzbudivé. Stretnete človeka, ktorého ste v živote nevideli, ale napriek tomu v tom čase zdieľate rovnaký osud a riešite rovnaké problémy. A rozumiete si. To je celkom silné, najmä na záver pretekov. A boli aj dni, keď som odišiel z Francúzskych Álp, že som hodiny a hodiny nikoho nestretol, nielen pretekárov. Vzájomná pomoc nie je dovolená, hákovanie vyslovene zakázané



Ako vyzerali tvoje dni? Aký denný režim si mal? 
Jednoducho. Bolo treba sa celý deň hýbať a bikovať a v noci niečo pospať. Nikto sa toho modelu držať nemusí a deliť 24 hodín na deň a noc, ja som to mal skôr tak, že som to delil.

Zvládalo tvoje telo takúto záťaž? Mal si nejaké zdravotné ťažkosti? 
Veľmi ma limitovali najmä dva problémy. Prvý, s najväčšou pravdepodobnosťou v dôsledku horúčav v Bulharsku, boli katastrofálne „saddle sores“, po slovensky zodraté sedacie partie. Nakoniec som od 4-tého dňa vozil dvoje cyklo kraťasy, jedny cez druhé a v Slovinsku som zohnal krém podľa nejakého ultra lokálneho starého receptu, to pomohlo. Ľavé koleno dávalo o sebe viac či menej (skôr viac) vedieť po celý čas. Odhadujem, že toto mi pridalo dobré dva dni.



Je už tvoje telo v poriadku? Alebo ešte stále regeneruješ? 
Regenerujem a poctivo priberám. Stále nemám cit v niektorých prstoch na rukách. Koleno necítim, ale to môže byť aj tým, že nebikujem .

Nesklamala ťa technika? Na akom bicykli si jazdil?
Jazdil som Cannondale Synapse, drobné úpravy, ako som skôr uviedol. Drobné problémy sa vyskytli – ešte pred CP3 sa vyosilo koliečko na zadnom prehadzovači, malá oprava postačila. Vo Francúzsku som chcel kúpiť nové, avšak v danom obchode nič nemali. Tak som požiadal mechanika, aby mi pozrel zadný náboj, keď som tam už bol, kazeta sa mi zdala uvoľnená. Náboj možno aj spravil, ale kazetu nasadil tak, že medzi pastorky dal dve podložky (medzerníky?) a medzi ďalšie pastorky žiadne. Nakoniec som na druhý deň skončil s novou ultegra kazetou za 95 €... a na prekvapenie aj s novým kolieskom na prehadzovač. Spolu asi nejakých 4-5 hodín zdržania a o 150 € ľahší...



A čo oblečenie? Čo všetko by sme museli so sebou mať, ak by sme tiež chceli zažiť takéto extrémne preteky?
Som rád za druhé kraťasy, ale tieto nevyhnutne nie sú potrebné, v podstate ste schopní to dať na jednej sade oblečenia. Oblečenie určite nie je miesto na šetrenie. Gore-tex bunda nesklamala, najlepší kus oblečenia, čo som mal. Dvoje návleky na ruky aj kolená – jedny denné proti slnku a druhé na chlad, merino cyklo tričko s dlhým rukávom, letná vesta, návleky na tretry do dažďa/chladu, rukavice dlhé/krátke. Mal som aj pláštenku, ale tú som akurát prevážal. Z civilného oblečenia som mal iba jedny bežecké kraťasy.

Aké počasie si zažíval počas týchto 2 týždňov? 
Ako som už spomenul, začiatok bol horúci, blížilo sa to k 40°C. V Srbsku už bol nejaký dážď, ale potom znova horúčava v Chorvátsku. Viackrát som potom riadne zmokol a tiež vymrzol, napr. na vrchole Timmelsjoch (cca 2 500 m n. m.) boli štyri stupne a silno fúkalo. Posledné 3 dni vo Francúzsku pre zmenu silný protivietor, bol som rád, že som dal priemerku nad 20 km/h, ale aspoň nebolo teplo.



Povedz nám najkrajší a najhorší moment z týchto dvoch týždňov. Dá sa vôbec vybrať niečo konkrétne?
Najhorší bol celý 9. deň. Deň predtým som dal cca 260 km, nastúpal 6 000+ m a spal tak 3 hodiny. Výsledok bol, že koleno sa odmietalo otáčať, mal som úseky, kedy som točil iba pravou nohou, ledva som prešiel 200 km. Šťastie bolo, že bola nedeľa a obchody vo Švajčiarsku zatvorené, inak by som asi kúpil uterák a hodil na seba.... Jeden z najkrajších momentov bol prechod z IT do FR cez Monte Cenis. Celú cestu (bolo ráno) poriadne lialo, ale pred vrcholom a štátnou hranicou dážď ustal a bola tam tabuľka s nápisom FRANCIA 1 km. To ma dojalo a mal som pocit, že už to dokončím. Posledný deň a osobitne posledných asi 6 hodín (teda v čase medzi 22:00 h až 4:00 h) bolo pocitovo úžasných. Išlo sa mi fantasticky, vôbec som tých 4 000 km v nohách necítil a zažil som neskutočný pocit pokoja. Hneď som vedel, že to musím dať ešte aspoň raz .



Nad týmito, možno skôr osobnými zážitkami, ale vyčnieva podpora, ktorej sa mi dostalo, predovšetkým od mojej manželky, synov a dcéry Alžbetky, rodiny, priateľov a ľudí, ktorých som možno videl zopárkrát. Ďakujem vám, bez vás by som to nedal, boli ste úžasní!

Aké cyklistické ciele či plány máš na ďalšie obdobie? Čakajú ťa tento rok ešte nejaké podujatia?
Tento rok už nič. V 2020 sú v máji Race Through Poland a Italy Divide (oba preteky cca 1 500 km), asi sa rozhodnem podľa trasy a pocitov na gravel biku, keďže Italy Divide sú gravel preteky.

Aká bola tvoja motivácia zúčastniť sa týchto pretekov? Skúsiš ich absolvovať ešte raz? 
Asi som potreboval zistiť, či to dám, po fyzickej a psychickej stránke. Jednoznačne sa budem pokúšať dať aj TCR No8.



Čo by si chcel odkázať ostatným bikerom? Mali by sme takéto extrémne tiež skúsiť?
Pokojne, ale pozor, je to návykové.

V mene celej redakcie ti, Matúš, ďakujem za pútavý rozhovor, ktorý minimálne mňa namotivoval hneď sadnúť na bike a ísť nazbierať zopár tréningových kilometrov. Želám ti veľa ďalších šťastných kilometrov na bicykli.


Fotogaléria k článku

 

Páči sa ti tento článok?

Článok je zle napísaný
V článku sú chyby
Nepáči sa mi obsah
Nepáčia sa mi predstavované produkty
Iné
Odoslať

Podobné články

Výber z produktov

Prejsť do shopu (Oblečenie a batohy ~ Bundy a vesty)

Komentáre

Gusto0 05.10.2019 (20:41)

v poslednom case slusne vykony a clanky tohto typu

 
pETERkoleso 05.10.2019 (19:04)

Paráda. Mali sme už aj ženské zastúpenie na TCR. V 5, ročníku som šiel pár km s účastníkom z IT. Sledovaj som ho potom na nete. Palec hore za takéto akcie a odvahu pretekárov.

 
DanielH 06.10.2019 (11:05)

Neskutočné.

 
Arko 07.10.2019 (10:40)

Tiež sledujem pár rokov, je to krásny pretek. Neviem či tri alebo dva roky, dokončil aj Tomáš Labanc (išiel v páre)
Čím menej oddychuješ - spíš, tým viac zájdeš.
M.

 
janoV. 07.10.2019 (20:08)

Matúš...úcta a poklona! Skvelý trip.
Trošku ma zarazilo, že bolesti kolena a teraz ked nebicykluješ niesú. Bicykel je na kľby, kyčle kolená, kotníky idealny na rozpohybovanie a regeneráciu po zraneniach. To ti povie každý doktor aj fotbalista, hokejeista, lyžiar....čo mal problémy s kolenami.
Cyklistov bolia kolená ked majú zle nastavené kufre...pedály a celkovo posed!! Vieme že sme ako ľudia každý originál a čo si neuvedomujeme "Nie sme symetrický".
Samozrejme koleno vyšetriť u bielych plášťoch či tam nieje niečo...ale asi by som ti odporučil si niekde nastaviť posed...tvoj originál!

 
Pridaj komentár