Reportáž: 3. kolo Hornonitrianskej Enduro Série – na pomedzí cross-country a endura

Uplynulý víkend sa v Bojniciach uskutočnilo tretie a zároveň finálne kolo Hornonitrianskej Enduro Série. O rastúcej popularite tohto formátu pretekov svedčí aj fakt, že sa ho zúčastnilo viac ako 100 súťažiacich.

Keď som necelý týždeň pred pretekmi na svojom bicykli opäť neslávne zdemoloval radenie (druhýkrát v priebehu mesiaca), bola to trochu rana pod pás a všetka chuť na súťažné meranie síl ma razom prešla. Po pár dňoch bez bicykla však tá trpká pachuť akosi prešla. V piatok opatrne zabieham nový „šalter“ a rozhodujem sa, že tomu dám opäť šancu. Dôvodov mám rozhodne viac, no najviac ma poháňa nostalgia, keďže s Bojnicami je spätá veľká časť môjho bajkerského života. Okrem toho sa mi tu minulý rok darilo, a ako som už niekoľkokrát o podujatiach HNES povedal: atmosféra je vždy skvelá. Kto vyskúšal, ten mi pravdepodobne dá za pravdu.


V sobotu ráno opúšťame mesto v trojčlennej zostave a v Bojniciach sa k nám pripojí ďalšia časť žilinskej posádky. Nálada je dobrá, vonku je síce mokro, ale počasie vyzerá stabilne a všetci dúfame, že nebude moc klzko. Registrujem sa a vyrážam si rovno pozrieť okruh, na čo mám pomerne obmedzený čas a o nejakom memorovaní stôp žiaľ nemôže byť reč. Niečo si však už pamätám z minulého roku. Trať má 15 km a tri rýchlostné skúšky v dĺžke takmer 6 km sú predovšetkým o dobrej fyzickej kondícii. Po návrate do priestorov cieľa mám k dobru zhruba 20 minút času a môžem vyraziť na štart.

Poďme na to!

Štartuje sa už tradične v skupinke po 10 ľudí a naša grupa pozostáva takmer celá zo Žilinčanov, takže o zábavu pri výšľape je postarané. Za 30 minút sme na štarte prvej rýchlostnej skúšky, a keďže nemám veľmi rád dlhé prestoje, rovno sa staviam do rady. Ereska je hravá, technická a hlavne poriadne zavretá. Z tréningu si pamätám, že v prvom úseku treba z dvojvlny skákať rovno do klopenky, no v pretekoch ma toto miesto napriek tomu prekvapí a mierne vybieham z trate. „Korvín“ je ďalej zmesou rýchlych úsekov, kde treba poriadne dupať, zavretých klopeniek a v závere potrápi aj nový odklopený úsek. Priznám sa, že tento trail nepatrí k mojim obľúbeným, no až na pár drobných chýb to celkom šlo, a to mi dáva chuť do ďalších dvoch meraných úsekov, ktoré mám naopak veľmi rád.

Pálfyho trail – keď sa cross-country strieda s endurom

Stúpanie na ďalšiu eresku je našťastie o niečo menej bolestivé, a tak sme po ďalšej pol hodine v pohodovom tempe na štarte druhého meraného úseku. Využívam služby občerstvovačky a zaradím sa na štart. Oproti minulému roku sa ide oveľa dlhší úsek Pálfyho trailu, takže po zhruba 20 metrovom klesaní mierime rovno do kopca. Výšľap strieda ďalší krátky zjazd a opäť sa predo mnou dvíha kopec.

Nohy začínajú tuhnúť a laktát tečie ušami, keď po zhruba kilometri začne trail výraznejšie klesať. V stúpaní obieham dvoch ľudí, čo mi trochu pridá na motivácii. Nasleduje technický úsek, rýchla pasáž lesom a od kaplnky na Svätom Vendelíne naberá ereska parádny flow. Toto je moja najobľúbenejšia pasáž v Bojniciach, škoda len že nie je dlhšia. Nasleduje chvíľa na vydýchanie a poberám sa na tretí a záverečný meraný úsek dňa.

Gilethov trail – čerešnička na záver

Stúpanie na Gilethov trail je síce mierne a meria len dva kilometre, no po fyzicky náročnej dvojke sa snažím ušetriť čo najviac síl. Navyše je mi jasné, že aj v poslednej ereske bude treba dupnúť do pedálov a zadarmo to nebude. Opäť sa snažím zbytočne nepostávať a po krátkej prestávke sa púšťam na štart. Trail je na začiatku hravý a rýchly, nechýba pár skokov s možnosťou obchádzky a prírodné wallride-y.

Po prvom úseku nasleduje zhruba kilometrová rovina s jedným krátkym bolestivým “brdkom”. Nohy tuhnú, no po chvíli našťastie prichádza na rad zjazdová pasáž. Gileth je točivý a plný drobných skaliek, takže to má grády. Celkovo mám pocit, že je dobre postavený a mám ho rád, no napriek tomu sa mi v jednom mieste zlieva stopa a vybieham mimo trať, aby som vzápätí zopakoval tú istú chybu opäť v poslednom rockgardene. Nestojí ma to našťastie veľa času, ale tie cenné sekundy by sa mohli neskôr hodiť.


Záverečný úsek je oproti minulému roku čerstvo namotaný v lese plnom hrabanky. Čo však čert nechcel, dobieham pretekára predo mnou, a keď sa snažím kričať, tak ma nepočuje. Chvíľu idem za ním, pretože miestny porast neposkytuje dosť miesta na obehnutie. V niektorých úsekoch je to akurát tak na šírku riadítok.

Keď zbadám medzeru na ľavej strane, tak sa do nej vrhnem, no cez jazdca predo mnou nevidím dve obrovské brvná. V plnej rýchlosti to do nich napálim, pričom nás (mňa aj brvná) odhodí priamo do cesty spolubojovníkovi predo mnou, takže je z toho okamžitá stopka (týmto sa ospravedlňujem kolegovi za karambol a komukoľvek za mnou, kto musel riešiť obchádzku brvna v tomto mieste). Stojí ma to nejaký čas, no našťastie môžem pokračovať a prakticky sme už v závere trate.


Pocitovo sa mi šlo výborne, a keďže mám ešte kúsok energie a do vyhlásenia výsledkov veľa času, vyberám sa so Švacom na obhliadku nového úseku, Thurzovho flow trailu. Do cieľa tak prichádzame práve včas na vyhlásenie. Medzi mužmi vyhral Martin Moško (Commencal FDF Bikeshop), v ženskej kategórii si najlepšie počínala Jana Krajčovičová (TNV Racing) a v junioroch zvíťazil Patrik Chomist (Bajkula Riders).

V celkovom hodnotení sa na najvyššie priečky na stupňoch víťazov dostali Samuel Pivko (Bajkula Riders), Radka Hikaníková a v juniorskej kategórii Damián Duchoň. Kompletné výsledky tretieho kola si môžete pozrieť na tomto odkaze, celkové výsledky série nájdete tu.


Za preteky v Bojniciach treba okrem iného oceniť hlavne snahu predĺžiť trať a jednotlivé merané úseky. Zvýšilo to fyzickú náročnosť, ale aj o tom je táto disciplína. Ostáva len dúfať, že sa na Hornonitrianskych trailoch stretneme aj v budúcej sezóne.


Na záver ostáva len poďakovať organizátorom z OZ Hornonitrianske stopy za výborne odvedenú prácu a podarenú enduro sériu. Na Hornú Nitru sa pravidelne vraciam už tretiu sezónu a počet spokojných účastníkov sa neustále zvyšuje.

Zdroj fotografií: Vladimír Králik/malykral