Salzkammergut alias snehové peklo v soľnej komore

Každý ma v srdci výzvu. Výzvu, ktorá človeku nedá spávať a neustále sa premieta v jeho myšlienkach. Armstrong má Tour de France, Kopka Aljašku no a pre mňa to bola 209 km Salzkammergut trophy. Táto oficiálne najdlhšia a parametrami najťažšia trať v Európe má medzi bikermi už svoje meno. Veď posúďte sami...209 km a najmä prevýšenie, ktorého hodnota presahuje 7000 m budia naozaj rešpekt. Ale Salzka to nie je len o číslach, je to o ľuďoch, atmosfére a v neposlednom rade a krásnej prírode regiónu Dachstein-Hallstatt, ktorý právom patrí do svetového dedičstva UNESCO. A keď sa naskytla príležitosť štartovať na tomto preteku, ani na chvíľu som neváhal...

Je piatok, 11:00 a ja čakám pred svojím domom na kamaráta Roba, ktorý tak ako ja, podľahol túžbe zúčastniť sa. Naložíme veci do auta a o chvíľu vyrážame smerom na Bratislavu. Pred nami je 600 km dlhá cesta, ktorú nám znepríjemňuje až neznesiteľné teplo, následkom ktorého som sa priliepal k sedadlu ako žuvačka. Vrásky nám robí predpoveď počasia na sobotu. Ubezpečujeme sa, že také zlé to predsa byť nemôže. Ale sám pre seba si hovorím, čo keď áno... Kilometre pomaličky naskakujú a okolo 16:00 zbadám v diaľke vystupujúce štíty. Ten pohľad má úplne fascinuje a teším sa ako malý chlapec. Hory sa približujú čoraz rýchlejšie, ale na oblohe nad nimi niečo nehrá. Prvá vec, čo mi napadla pri tom pohľade bolo slovo Mordor (kto videl pána prsteňov, tak chápe). Všade okolo krásna modrá obloha, len tam kde vedú naše kroky akoby niekto vymenil modrú za čiernu. No čo sa dá robiť. Za chvíľu už sme v búrke. Prší tak, že miestami je jediným ukazovateľom cesty Robove GPS prilepené na skle...Onedlho sme v Bad Goiserne a celkom rýchlo nachádzame aj bike camp, ktorý je situovaný v areáli futbalového štadióna (predstavte si, že by na Slovensku dovolili stavať stany na futbalovej ploche ). Je tu všetko čo potrebujeme. Podľa dôležitosti to sú: záchody (to bolo prvé čo ma zaujímalo " title=" ), sprchy, občerstvenie a zastrešená plocha kde sú lavice na sedenie. Zaparkujeme a snažíme sa nájsť vhodné miesto pre náš base camp. Je už po búrke, ale situáciu nám značne sťažuje množstvo vody, ktorá je skoro úplne všade a miestami v takom množstve, až to niekto trefne prirovnal k ryžovým poliam " title=" Ako najrozumnejšia sa ukázala priamo hracia plocha a tak za chvíľu už stojí stan na svojom mieste. Zatlčieme posledné kolíky a ideme priamo do centra mestečka, kde je prezentácia. Po mrakoch už nie je ani stopy, otvára sa nám krásna panoráma hôr z ktorých následkom dažďa stúpal k nebu jemný opar presvetľovaný poobedným slniečkom. Doslova som čumel na tú nádheru a neuvedomil si, že to je posledný krát čo niečo podobné vidím... V centre, v úzkych uličkách medzi malebnými domčekmi je veselo, sú tu stánky s bikami, oblečenie, komponenty, proste všetko po čom srdce vášnivého cyklistu túži. Celé mestečko proste na pár dní podľahlo atmosfére radosti na dvoch kolesách... Prezentácia prebehla bez najmenších problémov, nikde som nečakal a o chvíľu už mám v ruke igelitku. Len v krátkosti by som spomenul, že v nej bolo okrem letákov, čísla a čipu, aj výživa od značky Power Bar, konkrétne energetická a proteinová tyčinka, gél, tekuté magnézium, žuvacie energeticé cukríky, malé balenie Nestlé Fitness a flaša. Dokonca sa myslelo aj na takú vec, akou je ochrana pred slnkom a tak bola prihodená aj malá flaštička s opaľovacím krémom. Obsah tej tašky ma celkom potešil. Stretli sme aj známe tváre, Danku Dvořákovú, Ivana Zimu, Jara Štrengera a ďalších. Po chvíľke hľadania sme našli stan, kde sa podávalo jedlo pre pretekárov. Vystáli sme menšiu frontu na cestoviny a radlera. Keď dievčina (mimochodom veľmi pekná " title=" ) videla že nie sme žiadni maličkí chrti, prihodila za lyžicu cestovín a omáčky naviac " title=" V kempe sme si večer ešte namontovali čísla a čipy (dávali sa na zadnú stavbu), skontrolovali biky, Robo prezul Kendu cosmic lite za poriadny drapák a šup do stanu. Počko zatiaľ stále krásne, takže s celkom dobrým pocitom zaspávam a teším sa na zajtra...


3:00, budíček. Snažím sa nezobudiť Roba, ešte by som dostal pumpou po hlave " title=" Narazím čelovku, rozopínam stan a môj prvý pohľad smeruje k oblohe. Zatiaľ neprší, fajn. Ale aj v tej tme sú vidieť zlovestné mračná, ktoré sa držia nad vrcholkami. Vyzerá to, že som vstal medzi prvými a zatiaľ som tu sám. Beriem si z auta veci čo som si ešte večer nachystal. Pripravím si raňajky a ticho, ktoré je všade naokolo ruší iba chrúmanie mojich musli. Nasledujú klasické rituály, ktoré tu ale nebudem rozoberať. Pri skladaní biku zrazu začujem...“klop, klopL...a je to tu..okolo 4:00 začína pršať. Zatiaľ len tak mierne, ale čím viacej sa blíži štart, tým viacej prší...ani sa nenazdám a už leje. Potom sa už aj blýska... Medzitým sa z ostatným stanov vystrkujú ďalší šialenci prihlásení na dlhú trasu. Ľudia sa postupne zbierajú a moje odhodlanie postaviť sa na štart rastie. Tu je krásne vidieť ako pôsobí skupinový efekt....Keď vidím, že idú oni, idem predsa aj ja. Človek vie, že v tom nie je sám a to je v takej chvíli ako balzam na dušu. Nikam sa neponáhľam keďže nemusím zbytočne moknúť ešte aj na štarte...a na predbiehanie bude času dosť " title=" O 4:55 naskakujem do sedla...ešte stále je slušná tma a tak sa držím borcov, ktorí idú predo mnou. Štart sa blíži, už leje tak, že kanále to nestíhajú brať a voda sa valí po asfalte. Cestou na štart sa motivácia v tej tme a daždi pomaly stráca. To sa ale rýchlo zmení, keď prídem do centra. Všetko osvetlené, kopec ľudí, hudba, blesky fotoaparátov, proste raceová atmoška ako má byť. Zabúdam na dážď a úplne ma to pohltí. Zrazu mám chuť sa pretekať, chuť si v tých kopcoch poriadne naložiť...tak to má byť. Myslím, že na vykreslenie štartu najlepšie poslúži toto video http://www.salzkammergut-trophy.at/start-strecke-a-ber6451


V 5:00 sa približne 500 členný balík vydáva do tmy. Na úvod je pripravené poriadne stúpanie, kedže pri tejto viditeľnosti by nejaké single a pod. boli celkom zaujímavé " title=" Stál som úplne na konci a tak sa postupne deriem dopredu...predsa len ťahať gašparka hneď v prvom kopci ma nebaví (treba ho ešte pošetriť na neskôr " title=" ) a tak sa celkom rýchlo dostávam približne do polovice štartového poľa. Dážď už vôbec nevnímam, moju pozornosť upútali pre zmenu blesky, ktoré miestami presvetlili celú oblohu akoby bol na sekundu deň. Poviem vám, nič príjemné, navyše sme stúpali stále vyššie a vyššie. Len malá odbočka...deň pred štartom som pozeral video kde Alexander Rybak hrá skladbu Fairytale. Tie blbé husle mi hrali stále v hlave dokola ako pokazené platňa..myslím, že to pozná skoro každý a je to pekne otravné. No nič, husle hrajú a ja idem ďalej. Úvod je po asfalte, miestami slušné stojky a prevod 1:1 tam mám na môj vkus až moc často...asfalt sa mení na šotolinu. Tu nechápem počínanie niektorých, snažiacich sa v najprudších úsekoch ťahať tzv. na stojáka...samozrejme kolesá sa hneď podšmyknú a borec už leží v tráve...Za chvíľu sa menšie kamienky menia na väčšie a ocitám sa v kamenistom stúpaní, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani v Beskydoch. Navyše, prudký dažd robí z hladkých kameňov klzisko. Stačí chvíľa nepozornosti a človek sa ľahko ocitne o jeden nadmorský meter nižšie " title=" Celkom mi to na tých šutroch ide, ale keď vidím ako predo mnou jazdci zosadajú , zbytočne neplaším a zosadnem tiež...Nasledujú krásne serpentíny a pomaly sa blížim k vrcholu stúpania, ktorým je 1350 m vysoký Raschlberg. V tejto fáze preteku je mi super, je chladnejšie ale v tom stúpaní je to fuk, mokrý som síce na totál, ale to mi toľko nevadí...Názor zmením v zákrute tesne za vrcholom. Dostávam sa totiž zo závetria a severný vietor dá o sebe vedieť takým spôsobom, že partia asi 4 bikerov sa na mieste otočí. Pokračujem ďalej, ale úsmev na tvári mi mizne rýchlejšie ako benzín v aute 18-ročného teenagera " title=" . Začínam zjazd a keď ho skončím, nálada je na bode mrazu. Predstavím si približne 15 hodín v takýchto podmienkach, ktoré navyše nejavia žiadne znaky zlepšenia...skôr naopak...je stále chladnejšie a chladnejšie. Začínam myslieť na vec, na ktorú som snáď ešte na žiadnom preteku nemyslel...zabaliť to. Ťahám síce na ďalší kopec (Hutteneckalm), ale už mi v hlave vŕta veľký červík. Dokonca už ani skoro nevnímam, akým krásnym prostredím prechádzam. Idem úzkym chodníčkom, ktorý sa vinie medzi lúkami popri chate a ja myslím iba na to, či to vzdať alebo nie..Prichádza ďalší downhill...najskôr po šotolinke, potom sa odbočí doprava a nasleduje technická časť po koreňoch s paralelne tečúcim potôčikom. Lenže vplyvom počasia sa pôvodne pekná a zábavná časť mení na poskakovanie medzi blatom a šmykľavými koreňmi, ktoré sa strieda s brodením sa v ľadovej vode, pretože z potôčika je razom potok...S bikom na ramene to zoberiem cez potok a za chvíľu už zase valím po šotoline. Prestávam si však cítiť prsty na nohách, v tretrách mám toľko vody, že by som naplnil menšie akvárko. Necítim si ani členky a pomaličky odchádza aj cit v prstoch rúk, toľko potrebný pre bezpečné zvládnutie náročnejších zjazdov. Vyvrcholením je situácia, keď sa snažím preskočiť menší výmoľ a pri dopade mám pocit, že mám nazuté na nohách dreváky až po lýtko " title=" V tej chvíli si poviem, toto už nie je o bikovaní, ale o zdraví. Počasie je stále horšie a definitívne ma premohol pocit, že toto už je proste moc. Ponorený vo svojich myšlienkach sa blížim k azda najznámejšej časti celého maratónu, ktorou nie je nič iné ako Ewige Wand. No poviem vám, je to proste paráda..na pravej strane vysoká kamenná stena, na ľavej priepasť a medzi tým asi 2 m široký chodník. Vidím fotoaparáty....Sportograf (firma, zaoberajúca sa fotografovaním športových akcií). Nasleduje prejazd tunelom v skale. Radšej sa prikrčím, nie som si istý, či to je stavané pre 196 cm vysokých bikerov " title=" No nádhera, ktorú len tak na inom maratóne nezažijete. Nasleduje ale blatistý zjazd lesom a nápad zabaliť to dostáva reálnu podobu. Je 7:45, Robo štartuje o 9:00 a ak budem ešte dlhšie otáľať zostanem bez kľúčov od auta, kde mám všetky veci. Viem aj to, že celých 200 km v tomto počasí proste nemá zmysel. Už viacej na nič nečakám. Po 25 km, 1300 nastúpaných metroch a 2,5 hod zastavujem u regulovčíka. Ten mi síce ukazuje, že kade je „richtige weg“, ale ja mávnem rukou a poviem finito...Pozrie sa na mňa chápavým pohľadom a odcvikne mi čip. V tej chvíli akoby mi niekto bodol nôž do srdca. Pýtam sa kade do Bad Goisernu ... Cestou neustále krútim hlavou, nechcem pochopiť, že to takto dopadlo. Strašne som sa na to tešil, vedel som , že na to mám...Bol som naštvaný snáď na celý svet. V kempe už je plno, všetci raňajkujú a pripravujú sa na štart 114 km trasy. Keď prídem, všetci na mňa pozerajú akoby som spadol z Marsu " title=" Robovi poviem svoje dojmy a ako bonus pridám aj pár nadávok. Trochu som otriasol morálkou prítomných a šiel do sprchy...


Sedím vonku pod strieškou. Stále prší, husle v mojej hlave už nehrajú. Navonok sa tvárim, že je všetko ok, ale vnútri vo mne to ešte stále vrie. Stále sa pýtam sám seba, či som predsa len nemohol pokračovať, zabojovať, hecnúť sa. Robo sa chystá na štart, vraví, že keď už je tu, aspoň odštartuje (ako to nakoniec dopadlo, si môžete prečítať v jeho reporte, ja len dodám, že len pri štarte to nezostalo " title=" ). Poprajem teda good luck. Onedlho príde ďalší jazdec z extrem trasy...pery celé modré, rukami si nemôže dať ani len prilbu dole...celý mokrý sa trasie od zimy. Vonku sa totiž stále ochladzuje...Postupne prichádzajú ďalší a ďalší a scenáre sú podobné. Počasie začína víťaziť nad vôľou. Je okolo 12:00 a môj zrak sa upriami na kopec, ktorý mám pred sebou. Hmla sa trošku dvihne a ja nemôžem uveriť vlastným očiam. Veď to je sneh...normálny sneh. A to sa bavíme o výške približne 1300 m.n.m. Neuveriteľné...Potom si všimnem, že mi vlastne od pusy vychádza para...Včera skoro 30 C a dnes tu klepeme kosu. Už nemyslím len na seba a na svoj smútok...začínam ľutovať tých, čo tam v tej zime ostali, čo to nezabalili a skúsili premôcť zdravý rozum. Stretávam sa Michalom Sýkorom a jeho partiou a presúvame sa do vnútra. Nechcem sa vzďaľovať od kempu, keďže neviem kedy sa vráti Robo. Nechať ho čakať v tomto počasí by bolo z mojej strany trochu pod pás " title=" Je 17:00 a na TV v teple kempu pozerám Tour de France. No, pozerám...vkladám to toho pravidelné intermezzo v podobe spánku. V tom mi zvoní telefón a kamoš už je tu. Vôbec som nečakal, že tam bude tak dlho. Patrí mu moja hlboká poklona. Som zvedavý ako sa bude tváriť. V jeho výraze je ťažko čítať nejaké emócie, len ma prosí, aby som mu umyl bike, kým sa hodí do gala. Keď už sa ako tak z toho dostane (horúca sprcha robí zázraky " title=" ) rozhovorí sa a je to znova starý dobrý pohoďák. Proste to zobral štýlom „survive or die“ " title="

Informujem sa, že situácia donútila organizátora k razantnému skráteniu 209 aj 114 km trasy. Za takýchto podmienok myslím veľmi rozumné rozhodnutie. Najdlhšia sa teda oficiálne skončila na 127. km a trasa classic dokonca na 33. km.. Na týchto bodoch boli pôvodne medzičasy, v tomto prípade ale konečné... Odtiaľ, kto mohol šiel do cieľa po asfalte, kto nie, toho doviezli autom. Od ostatných sa tak isto dozvedám o veľkej ochote zodpovedných ľudí pomôcť pri rozmrazovaní a „oživovaní“ pretekárov. Všetkým, ktorí to prešli a bojovali patrí môj obdiv, nežnejšiemu pohlaviu dvojnásobný. Počul som, že tam boli určité protesty a niektorí chceli pokračovať za každú cenu....ale s odstupom času musí dať organizátorovi za pravdu aj ten najdrsnejší rider " title=" V cieli bola na veľkoplošnej obrazovke, na ktorej sa dalo mimochodom sledovať aktuálne dianie, umiestnená fotografia trati pokrytej snehom ako ospravedlnenie za predčasné ukončenie. Na extrémnej trase sa z víťazstva radoval Lukas Kubis z Nemecka s časom 6:58. Najlepším Slovákom bol Zdeněk Fáber, ktorý skončil na parádnom 6. mieste celkovo. Dokončili 3 ženy, na prvom mieste sa umiestnila Gisela Makowski z Nemecka časom 9:52. Na trase classic zvíťazil Ivan Rybařík z Česka.


O 18:00 balíme a odchádzame. Síce sme chceli ešte zostať do nedele, ale všetko je komplet mokré prípadne vlhké a po dnešnom zážitku nemáme moc chuť na nejaké veľké jazdenie. Zamávame Bad Goisernu a mierime späť na východ.
Čo dodať na záver. Počasie si zahralo neuveriteľnú ruletu. V nedeľu už bolo opäť pekne a biela farba sa zmenila na zelenú. Nahnevaný už nie som, beriem to ako veľké ponaučenie. Na takéto akcie už pôjdem aj s kompletnou zimnou výbavou " title=" V tejto súvislosti ma napadá, či by sa pre ďalšie roky nedalo zaviesť niečo podobné ako na Švajčiarskom Graid Raide. A to možnosť, v prípade naozaj mizernej predpovede presunúť podujatie na nedeľu. Myslím, že nikto kto tam bol, by nebol proti. Zrejme to ale z organizačných dôvodov nie je možné a tiež nepoznám všetky súvislosti usporiadania takejto mamutej akcie , takže je to len taký námet do diskusie... Celé podujatie vo mne ale aj tak zanechalo hlboký dojem. Zázemie, možnosť sledovať on-line dianie na trati, kamery, to všetko sú pre mňa novinky " title=", vďaka ktorým si pripadáte ako súčasť niečoho veľkého. Myslím, že nie nadarmo patrí tento pretek medzi najznámejšie a najobľúbenejšie v Európe. K tomu pridám nádhernú trasu (a to som z nej videl iba šestinu), ľudí vytvárajúcich nezabudnuteľnú atmosféru a je z toho zážitok na ktorý sa len tak nezabúda. Salzka ma dostala, výzva v mojom srdci je po tomto pričuchnutí ešte väčšia...
V nedeľu, podvečer hneď ako prestáva pršať si strihnem na biku časť Fatranského maratónu a končím na Polome odkiaľ je nádherný výhľad. Na vrchole sa pozerám smerom na západ, kde akurát pomaly zapadá slnko. Potlačím slzu a sám pre seba si poviem...o rok som tam znovu! Kto sa pridá?...

Fotky
Sportograf
Robo Gazdík
Scotty & NoSane
http://picasaweb.google.com/mtbikerhh/SALZKAMMERGUTTrophy2009EuforiaSklamanie#

Diskusia
http://forum.mtbiker.sk/viewtopic.php?f=6&t=14142&st=0&sk=t&sd=a&start=630

Ďalšie reporty
http://www.ondrej-vojtechovsky.cz/mytreneek/index.php?a=blogy/blog&nick=Blancii&id=508
http://horal.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=69

Výsledky
http://www.pflanzl.info/Seiten/Results/Results_PDF2009/20090718BadGoisern/20090718BadGoisern.htm

Oficiálne stránky maratónu
http://www.salzkammergut-trophy.at/home-pid623

Fotky