Salzkammergut 2009...

alias Der Mann muss seine eigenen Grenzen können... Reportáž zo Salzkammergutu, ktorý sa vinou počasia tento rok zmenil na studené bikové peklo.

Fáza 1 : Príprava
Na absolvovanie tohtoročného šialenstva ma nepriamo inšpiroval Tomáš M. alias Katko vo svojom minuloročnom reporte z Grand Raid Cristalpu. Preteky v Alpách boli mojím snom už niekoľko rokov. No ale keďže do CH je to naozaj ďaleko, tak som si vyložil karty na stôl, zvážil svoje reálne možnosti a rozhodol som sa pre niečo bližšie. Druhým impulzom bolo to, že opäť nám pobehuje nejaký Rainman po Slovensku, a čím dlhšie sa nad tým zamýšľam, tým viac si začínam myslieť že som to ja! Na Šele sa síce prášilo, na Fatranskom nepršalo, lebo som si myslel, že bude pršať a radšej som fotil no a na Súľove som už radšej iba pobehoval po trati s teleobjektívom... Každopádne som bol riadne nažhavený, poctivo som trénoval a tak ma pár dní pred pretekom neprekvapil údaj 3000 km najazdených od apríla....


Fáza 2 : Hor sa na maratón
Spojil som sa s Imromanom a dohodli sme sa na ceste. Tretí do partie vymäkol a rozmyslel si to ešte v júni, a po miernom šaškovaní s prihlásením a platením štartovného som sa konečne uvidel v Startliste. Naloženie 2 bikov + 2 tašiek jedla pre Imromana do kufra sedanu nebudem spomínať, šoféroval som 6 hodín bez problémov až ku Salzkammergutskej oblasti. Tu už sme sa v aute prestávali variť (keďže nemáme radi klimatizáciu) a dali sme si dole slnečné okuliare. Obloha sa totiž zatiahla, mraky boli tak proklatě nízko, že sa na ne dalo skoro siahnuť a začali padať prvé kvapky. Tie sa časom zmenili na bohapustý lejak spojený s víchricou, po zemi pohádzané vetvy, a keď sme po úzkych asfaltkách išli v kolóne 70tkou, stierače pustené na maximum, všetky svetlá na maximum, potichu sme viedli podobný dialóg :
Imroman : „Vidíš niečo?“
Robo : „Nie. A ty?“
Imroman : „Hento červené pred nami je tuším brzdiace auto....“
Každopádne dôjduc v poriadku do Bad Goisernu sme postavili stan na nádherne pestovanom trávniku hernej plochy štadiónu. Počasie sa zlepšilo a na chvíľu i vykuklo slniečko. Vyrazili sme do mesta na registráciu. V mestečku to žilo, každý návštevník hovoril iným jazykom, stánkari predstavovali naleštené produkty germánskych rúk ako Schwalbe, Stevens, Cube, DT Swiss a podobne. Ešte chýbali kolotoče. Registrácia prebehla bez problémov v škole a potom hor sa na pasta party. Ku môjmu prekvapeniu bola trochu zastrčená mimo centra, bolo treba prejsť až ku stánku firmy Eleven s cykloponožkami a po vystáti 10 minútovej rady a odstrihnutí ústrižku zo štartovného čísla sme už držali v ruke výborné cestoviny s Radlerom (ten už za bubáčiky, ale bol skvelý...).


Fáza 3 : Deň D – Vylodenie v Normandii.
V noci opäť začína bubnovať dážď na streche stanu a Imro ma ráno o tretej zobúdza. Ten blázon asi fakt chce odštartovať. Darí sa mi zaspať ale pred piatou sa prebúdzam opäť. Prší viac. O siedmej stávam a o pri raňajkách konverzujem s okolitými štartujúcimi Slovákmi. Poznáte ich podľa toho že jedlo majú v teskoigelitke. Zrazu prichádza zmoknutý a uzimený Imroman. Prvé vety sú nepublikovateľné, ale z pár slov medzi nadávkami usudzujeme, že hore fúka, prší, je zima a zúri víchrica. Každopádne veľký rešpekt pred týmto chalanom, chce to riadne gule vôbec sa postaviť na štart takejto trate (hoci on má fakt natrénované). S ostatnými sa zhodujeme že štartujeme za každých okolností. Samozrejme nestíham a tak štartujem z poslednej vlny. Nikto neplaší a po pár metroch už radíme gašparka do prvého stúpania. Prvý úsek je ku podivu do kopca. Predbieham chlapíka, ktorý to ide na trekingovom biku, české číslo, vzadu košík a v ňom 1,5 litrová petfľaša nejakej Lidlkoly. Iný frajer. Stúpa sa mi dobre, ale tepák mi neukazuje tepy. Po 3 km zastavujem a narovnávam hrudný pás. Zatiaľ mi skupinka uteká, rýchle sa ale do nej vraciam. Nasleduje technická vsuvka - tlačenie podobné minuloročnému Horalu (kde som si povedal, že už NIKDY nebudem pretekať za dažďa), t.j. tlačíte bike, idete doslova oproti prúdu rieky a neviete čo je pod vodou. Tretry sú okamžite mokré, rovnako ako windstoperové ponožky. Po 200m sa povrch ale opäť mení na klasickú šotolinku a za burácania hromov stúpame hore. Hodne sa blýska, hrmí, najkratšia medzera medzi svetlom a zvukom bola cca 2 sekundy. Kua, to bolo tesne...


...o pol hodiny neskôr. Stále sa stúpa. Scenérie sú nádherné, stretla sa tu vyrovnaná skupinka, nádherná príroda a pekne to výškovo odsýpa. Odkedy sme odštartovali, stále sa škriabeme hore. Stále prší, neustále sa ochladzuje, dole v Bad Goiserne bolo 9 stupňov, teraz mi Polar hlási 1 stupeň. Našťastie blesky sa premiestnili niekam inam. Som v 1400 a začína snežiť. Prichádza zjazd. V zjazde registrujem Danu s Mirom ako postávajú a je im zima. Dávam Dane svoj dres. Je jej veľká zima a má aj trochu krízu. Posielam ju dopredu a ešte si to biele svinstvo fotím. Celá procedúra obliekania a vyzliekania, ale na rozdiel od všetkých racerov, ktorí nepovažujú poctivý igelit za vhodné oblečenie, mne zima nie je. Mám na sebe spodný craft, návleky na ruky, WS vestu, krátke i dlhé elasťáky, ruksak a cez to celé igelitovú pláštenku. Ideálna kombinácia na zaparenie, ale nie je nič lepšie do takýchto podmienok. V zjazde sa ochladzuje až k nule. Prsty štípu od zimy. Našťastie prichádza ďalší kopček. Stretávam Duda, hádžeme reč, ale na občerstvovačke to Dudo balí. Občerstvovačku doslova vyžieram, všetko je výborné. Začína mi byť zima, radšej idem ďalej s konštatovaním, že toto je prvý maratón, na ktorom som rád, že idem prudko do kopca. Prichádzam na chatu, dávam pokec so starším ujom štýlom on po nemecky a ja slovensky. Nejako si ale tak ľudsky rozumieme. Nasleduje séria zjazdov. Tu by som rád spomenul jednu vec. Je až nenormálne, kde všade sú diváci. V jednom zjazde x kilometrov od najbližšej civilizácie stojí tak 70ročná babička s jedným zubom a v miestnom kroji, pri nej na kartóne napísané Super! Bravo! a tlieska a po nemecky huláka. Som dojatý, u nás takéto babky vozia sanitky na nedeľnú omšu a bike je pre nich malý kôň. Opäť panoramata, prechádzam cez fotograficky vďačnú galériu v stene, ešte trochu zjazdu po singloch načas premenených na riečky a zrazu som v Bad Goiserne. Nikam sa neponáhľam, idem na čas do Slow motionu. Cítim sa fyzicky dobre, bike funguje, napriek prvému plánu skončiť idem ďalej. Nasledovných 20 km ťahám hrubú spolu s Maďarmi. Títo bikeri z pusty na malých koníkoch ťahajú strašnú kudlu, začína mi šľahať kŕč do stehna. Zvoľňujem, dávam si magnézium ktoré sme fasovali a chytám si ďalšiu skupinku inej národnosti. Nie je problém komunikovať s bikermi, problém je s usporiadateľmi. Opýtate sa ich : Do you speak english? Odpoveď : Ja, ein bisschen. Prechádzame po sérii fotogenických mostíkov nad jazerom a prichádzame na ďalšiu občerstvovačku. Je už cca 50 km a ja zisťujem, že biker ktorý do mňa buchol na predošlej občerstvovačke mi oddrapil čidlo rýchlosti. No fasa. Skúšam to spraviť. Zatiaľ na mňa usporiadateľ hovorí strašne rýchlou nemčinou. Niekto sa mi snaží zlou angličtinou preložiť že závod je u konca. Neviem prečo. Niečo sa ma pýtajú. Nerozumiem im. Čakajú na odpoveď. Zrazu sa moja nemčina zužuje na 2 súvislé vety. Nicht schiessen alebo Ja naturlich. Volím druhú vetu. Prítomný požiarnik na mňa vyvalí oči a ukazujú mi niekam na asfaltku. Ťahám hrubú po ceste ,keď zrazu ma zastavuje organizátorka a hovorí – Race is over. Warum? Schnee... Potom ma, ale posiela ma na trať. Dobieham 2 Maďarov, Čecha a jedného Šnicla. Po cikcakoch ponad Hallstadt pokračujem na Salzberg Knappenhaus. Prechádzam ponad provizórny cieľ, hlásia moje meno. Zastavujem a pýtam sa ako mám ísť domov. Usporiadateľ mi ponúka taxi. Nemecky hovoriaci Holanďan mi prekladá, že hovoria – pri Gosau napadlo 30 cm snehu, pretek sa skončil, ak chceš ísť na biku po 300 metroch zaboč doľava a potom doprava. Nepovedal mi že 300 metrov je výškových. Prudko hore po asfaltke a opäť sme v nadmorskej výške 1200. Partia, ktorú som dobehol, mi uteká, lebo si fotím panoramata. Zjazdujem. Prechádzajúc cez opustenú občerstvovačku zisťujem že som sa stratil. Nikto nikde. Pri vodopáde odbočujem doprava. Je tam tabuľka s logom maratónu. Stúpam, nikde nie sú žiadne stopy, začína zase snežiť (mal som si zobrať skialpy kua). Asi som sa stratil, po cca 2-3 km to otáčam. Zase je riadna zima. Som sám. Polar je tak špinavý že sa neodvažujem prepnúť na teplotu. V zjazde mi tečie sopeľ a mení sa na švihadlo. Švihadlo mi zamŕza a mení sa na lízatko. Je mi to jedno. Vraciam sa ku vodopádu. Na križovatke, kde som odbočil z kríkov vylezie člen horskej služby a chytá sa za hlavu. Niečo na mňa kričí. Je mi to jedno, aj tak mu nerozumiem keď hovorí rýchlo. Pýtam sa na Bad Goisern. Ukazuje dole. Idem dole. Cestou stretávam 2 Maďarov, asi tiež poblúdili. Maďari sú tak na tom zle ,že v Hallstate (kam sme sa vrátili po zvážniciach) zastavujú, telefonujú a ponúkajú mi odvoz ku cieľu. Zlatí chlapci (keby tak vedeli, že som zo Žiliny), ale odmietam a po autoceste dobieham Čecha. Tiež blúdil ako ja, jeho ale stihol ten člen horskej služby zastaviť a poslať ho správne. Pýtam sa ho na kilometre. Hovorí okolo 78 km, do cieľa zostávajú ešte 4 km. Ide pomaly. Radím hrubú, ale naháňam sa už len s pretekármi s detských tratí. Cieľ prechádzam so zdvihnutými rukami štýlom Cavendish.


Hovoria moje meno, je koniec. Dážď mi umyl Polar, prepínam na prevýšenie, hlási cca 2400 m, podľa Čecha budem mať tak okolo 80km. Za 6 a pol hodiny v týchto podmienkach to nie je zlé. V druhej polovici som dosť valil + bolo dosť asfaltu, no sily som mal rozplánované na celý závod. Dostávam tričko a kupujem si dlhý dres. Odkedy som zastavil začína mi byť stále väčšia zima. Stretávam Danu s Mirom, prežili to celí. V horúcich sprchách (vzor pre väčšinu maratónov na SK a CZ) stojím asi 10 minút. Je mi fajn. Svet je krásny. Žijem.
Vzhľadom na stav biku, tretier, oblečenia a predpovede počasia balíme stan, lúčime sa s mestečkom (skoro som kúpil karbónový rám za 500 éčiek) a ideme domov. Po 2 hodinách šoférovania zisťujem, že som hladný. Meníme sa s Imrom, hodinku potiahne on, ja si prvý krát od maratónu sadám a nachvíľu podriemkavam. Nakoľko ale Imro nie je skúsený šofér tak sa pred Viedňou opäť meníme a prichádzame o pol jednej domov.


Fáza 4 : Epilóg
Na druhý deň doma prší. Nemám internet ani počítač a tak poobede, keď prestáva pršať idem na bike. Pôvodný plán bol zostať v AUT a v nedeľu v deň mojich 31 narodenín dať Grossglockner strasse . S mokrými tretrami ani náhodou. Miesto Grossglockneru dávam len 30 km rovinu okolo priehrady švihovým tempom.
Dnes som sa dozvedel, že náš tím skončil druhý v súťaži Slowmotion, pričom meracie miesto bolo už v Bad Goiserne. " title=" Dúfam že sme vyhrali ten batoh. Zvyšok trate som išiel asi nadarmo. Napriek tomu neľutujem. Musím povedať, že som bol očarený krásou prírody, miestnymi ľuďmi, úžasne jazdivou traťou i celkovou atmosférou závodu. Cítil som sa skoro ako profík, je len moja chyba, že som nepochopil, že sa mi organizátori snažili celú dobu naznačiť že sa trať nekončí v Gosau, ale už skôr.
Teraz sedím v práci a cez obednú prestávku píšem report. Ešte stále mám pred očami trať, kde sa na gašparka hodinu driapete hore, aby ste výškové metre zozjazdovali v úžasných singletrailoch, obdivujúc vodopády, jazierka, borovice rastúce na úplne nenormálnych miestach, každú chvíľu nejaká die Hutte, pred ňou sa pasie nejaká die Kráve a na preddomí posedávajúci bývalý člen Edelweissu vás mohutným altom pozdraví : Guten Tág.
Takže Bad Goisern, ak dožijeme, o rok som u vás späť. Snáď bude teplejšie. Insh Aláh. Ale každý muž by mal poznať svoje hranice......

Robo

Tu je report od Imromana http://www.mtbiker.sk/index.php?modul=clanky&id=1206