Tip na výlet: Od zámku k hradu aneb ako som sa vytrápila v Malých Karpatoch

Keďže Malé Karpaty už máme celkom pochodené, človek by povedal, že nás terén neprekvapí. Opak však bol pravdou, no treba dodať, že tento výlet naozaj stál za to.

A náš plán? Smolenice, Čierna skala, Plavecký hrad, Orešianska priehrada, Jaskyňa Driny a travertínový vodopád. A takmer sme to aj dali.

Počasie nás predbehlo

Auto sme odparkovali v Smoleniciach pri kostole a vybrali sa smerom k zámku, potom ďalej po modrej... Len čo sme však vošli do terénu, prúser. Cesta vymytá, plná uvoľnených, veľkých kameňov schovaných pod lístím a nás čakalo samé stúpanie. Tak sa chvíľami tlačilo, chvíľami jazdilo a predné koleso mi neustále uskakovalo.

Tak po 15tich minútach mi napadlo ho trochu sfúknuť. To už bola ale samozrejme práca pre Mareka (ten už to má v ruke, ja som si ho naposledy takmer úplne vypustila). Situácia sa tým trochu zlepšila, no stále to bolo (aspoň pre mňa) tak akurát na hrešenie. Kým sme prišli pod Čertov žľab, aspoň 4x sme buď preliezali, podliezali alebo obchádzali popadané stromy.


Našťastie sa situácia čoskoro zlepšila a konečne sme si to mohli trochu užiť. Najprv potešila širšia spevnená cesta, potom úzke chodníčky s kľučkovaním okolo stromov a konečne trochu oddychu, keď sme sa napojili na červenú, Štefánikovu magistrálu. Po nej sme mali v pláne ísť len po rázcestie žltej a stadiaľ mrknúť na Čiernu skalu (pekný výhľad). No jeden kopec sme už pešo tlačili, Čierna skala sa škrtá z plánu. Pokračovali sme teda až na rázcestie modrej. A tu prišiel na rad boj o Plavecký hrad.

Modrá nie je cyklotrasa

A nie je. V žiadnom prípade nie. Chvíľu to bolo fajn, keď si odmyslíme kamene pod listami, ktoré nás sprevádzali celý výlet, no čoskoro sme prišli ku strmému úseku, ktorý sa nedal zjazdiť. Teda pre DH jazdcov asi fajn, no my... Tu sa to ozaj dosť šmýkalo, aj Marek mal problémy, dvakrát opustil svoj bike pri pokuse o zjazd, a tak som so smrťou v očiach čakala, kedy už konečne budeme na hrade.

Po “pešizjazde” nasledoval príjemný úsek okolo nejakej studničky. V tejto oblasti som sa akosi stihla stratiť a pomýliť si kopec, na ktorom má byť hrad. Ja sa tam vrtím, presviedčam Mareka, že to je tento kopec a určite tam musí viesť cesta, len sme ju minuli. A pritom stačilo podísť o pár metrov a... najprv korene, potom štrk, všetko samozrejme hore kopcom a voalááá. Konečne na hrade. Vytiahli sme „lepáky“ a očumovali paraglidistu, ktorý sa pokúšal o vzlet. Nakoniec bol úspešný, a tak sme mohli spokojne ísť ďalej.


No a keďže modrá nie je cyklo a tlačí sa aj smerom dolu, smerom nahor to nebolo o nič lepšie. Ja s mojím 16 kg “hovadkom” som to mala ešte trochu sťažené, a tak opäť nastupovalo zúfalstvo. Natiahnutá ako superman, bike predo mnou, nohy dakde dole, všetko sa šmýkalo... proste "paráda". Tu som dospela k záveru, že cyklistika nie je žiadny šport, no čisté trápenie.

Klokoč

Boj a zúfalstvo (len moje) sa skončil, keď sme sa napojili na červenú. Tu sme takmer pre lákavý zjazd netrafili odbočku. Ale nečudo, žiadna cestička, len na veľmi vzdialených úsekoch tak ledabolo nejaká tá modrá značka. Keď sme sa odtiaľ vymotali, čakala nás najkrajšia časť... Klokoč.

Každému, kto má možnosť vyraziť do Karpát, odporúčam, Klokoč si treba odjazdiť. Úzke cesty po hrebeni, sem tam kameň, sem tam koreň, ale hlavne samý zvlnený singel a neustále hore-dolu. A žiadny upravený trail, len naúzko vychodený chodníček. Paráda. V lete si to isto zopáknem.

Trocha života a trocha strácania

Z Klokoča sme to otočili dolu po modrej, tiež pekný, jednoduchý úsek na rázcestie Sklená Huta. Tak si ideme, Marek mi dačo ukazuje, vidím pohyb, reku zajac (v lese určite), Marek zas že srnka. A zrazu nám na cestu skočí muflón. Nádherný veľký samec. Sánky dolu, natiahnuť krky a už sme na neho čumeli, ako keby to bola ťava. Rýchlo uskočil a už ho aj nebolo.

K rázcestiu sme sa však dostali až na tretí pokus, keďže sme mali pokračovať na žltú, tak som točila hneď, ako som zbadala niečo žlté. Bol to podfuk, a tak sme si to 2x dali cez priekopu. Pri spiatočnej ceste mi to akosi nevyšlo a priekopu som nevytiahla. Nič to, keby na biku, ale ja som ju nedala ani pešo. Pekne som sa vyrúbala, a keďže som v páde zachraňovala bike, ten sa mi odvďačil šráfom cez celé rameno a pinom z flatov zaseknutým do nohy. Plus nejaká tá modrina. Zvyšok priekopy sme sa s bikom vyplazili. No a ešte raz sme zle odbočili, v potoku si neúmyselne očistili dezény, objavili mega hríb a až na tretí pokus sme konečne našli rázcestie.


Po žltej na Zabité a čoskoro nás privítala kvalitná asfaltka, kde sme to konečne bez strachu pustili. Cesta viedla k Orešianskej vodnej nádrži, no my sme to ešte pred ňou sekli do zradného kopčeka po zelenej.

V zjazde sa mi opäť podarilo stratiť nás a z kopca sme zliezli na opačnom konci Lošonca. Keďže sme sa chceli vyhnúť ceste, zahli sme do Lošonca a točili na Jahodník. No a tu sa mi opäť podarilo netrafiť, namiesto ku jaskyni Driny sme šli priamo do Smoleníc. Keď som si to uvedomila, na návrat som už bola príliš napaprčená. Jaskyňa ani vodopád sa teda nekonali a už sme to dotiahli po ceste.


Napriek mojim navigačným a jazdeckým (ne)schopnostiam to však bol naozaj pekný výlet, ktorý môžem len odporučiť. A mastné lokše v blízkom podniku jak by dal.

Záznam trasy nájdete na Strave.