Tip na výlet: Dolomity - z rozprávky do rozprávky - 1. časť

Tip na výlet: Dolomity - z rozprávky do rozprávky - 1. časť

Ako sa prvý kalendárny letný mesiac začal nezadržateľne blížiť k svojmu koncu a slnko začalo zapadať opäť o niečo skôr, rozhodli sme sa navštíviť jedno z najkrajších pohorí sveta.

Aspoň tak sa o Dolomitoch zvykne vravieť. A veruže sa tieto chýry naplnili. Vrchy tu boli majestátnejšie, kravy fľakatejšie, tráva zelenšia a infraštruktúra pre cyklistov prívetivejšia. Naším dočasným domovom sa stala Selva ležiaca na konci údolia Val Gardena. Obec vo svete preslávená ako miesto preberania vavrínov Leonarda Paeza na jednom z najťažších MTB maratónov sveta.



Deň I. - Okolo Sassolunga


V úvodný deň sme mali naplánovanú trasu okolo hlavného vrcholu horskej skupiny Langkofel, Sassolunga. Bicykle boli pripravené a my sme si mysleli, že sme tiež. Úvodné stovky metrov nenaznačovali žiadne problémy. Užívali sme si prejazd dedinou, príjemnou cyklotrasou s malebnými výhľadmi na hory navôkol.

Ako cyklisti touto oblasťou ešte nepobozkaní, rozhodli sme sa spočiatku neriskovať a držali sme sa len trasy poctivo stiahnutej z internetu. Kiežby som tak mal viac odvahy, pretože väčšina cestičiek, ktoré nás zvádzali, mali svoje napojenie za najbližšiu zákrutu. Dobre vedieť.



Pravá tvár Dolomitov


Prvé dvojkilometrové stúpanie sme preto absolvovali po asfalte. Na ňom sme ešte aj nadobudli dojem, že talianske kopce nie sú ani nejak extra prudké oproti našim. Vytriezvenie prišlo ihneď po nástupe do terénu. Ešte stále sa tvrdohlavo držiaci stiahnutého GPX sme namiesto príjemnejšieho esíčkovitého výšľapu použili trasu kolmo hore pekne vyjazdeným svahom. Tu nám Dolomity ukázali aj svoju menej pôsobivú stránku.

Vzduch je tu akýsi redší, kopce strmšie a slnko ostrejšie. Táto trojkombinácia v nás vynorila pochybnosti o úspešnom dokončení výletu. Obavy sa však rozplynuli po dosiahnutí prvého panoramatického výhľadu, najlepšieho lieku na všetky nepríjemnosti. Vzniknuté fotky ako vystrihnuté z katalógu boli tým správnym dopingom, ktorý sme potrebovali pri prechode stádom mohutne bučiacich kráv.

Tuším aj tieto párnokopytníky sú tu akési hlasitejšie. Nasledoval krátky prejazd popri horskej reštaurácii a za ňou technický úsek, na ktorý sme zas my boli krátki. Po chvíľkovej prechádzke sme dosiahli dnešné prvé a zároveň predposledné horské sedlo, Passo Sella. Alebo skôr predsedlie. Ako sa to vezme.



Treba zažiť...


Fotka sem a fotka tam, kam to ja dnes všetko dám. Majestátnosť Sassolunga bola dychberúca. Avšak len dovtedy, kým sme nevystúpali k chate Valentini a nezbadali kopce pred nami. Ťažko opísať slovami, čo bolo k videniu. To treba zažiť. Klišé? Možno. Aby som si túto rozprávku mohol vychutnávať čo najdlhšie, bolo potrebné spraviť nejaký kompromis. A tak som šiel následný šotolinový zjazd trocha viac na brzdách, čím som celkom slušne ohlodal brzdové platničky. Aj vznikajúci zvukový sprievod stál celkom za to.

Naskakujúcim zážitkom to ale na kráse neubralo a ani neviem ako sme sa ocitli v Canazei. Na čo si však spomínam je, že zjazd od hotela Lupo Bianco už nebol také terno. Prejazd mestom bol fakt “fasa”. Ale nič iné sa v oblasti Val di Fassa očakávať ani nedalo. Čo však už také “fasa” nebolo, bol trochu prudší kopček hneď za mestom, s priemerným sklonom cca 35 %. Našťastie bol krátky, ale na sebavedomí moc nepridal, pretože som si ho poctivo vytlačil.



Sklon sa síce trocha zmiernil, ale stále bol dostatočne príkry na to, aby som šiel až do údolia Val Duron takpovediac na hrane. Najväčšími motivátormi vyšliapať celé stúpanie boli okoloidúci pešiaci, pre ktorých boli cyklisti bez elektrického pohonu doslova rarita. Pokým sme boli pod drobnohľadom turistov, dupali sme do pedálov ako profíci.

Jedna zákruta a chvíľka bez dozoru všetko zmenila. Prefíkane sme si trocha odpočinuli, aby sme načerpali nových síl pre zraky ďalších turistov. Nie som moc hrdý na túto taktiku, ale obhajujem sa, že za ten chvíľkový pocit hrdinstva to asi stálo.



Alica v krajine zázrakov


Po príjazde do údolia Val Duron som sa opäť dostal na rozprávkovú vlnu. Roztrúsené drevenice, horský potok, malý vodopád a predovšetkým kravy idúce hrebeňovku ponad priľahlé čierne skaly. To už ani nie je rozprávka, to je skôr sen. Dojem sna ešte umocňuje minidedinka v strede údolia so sochami rôznych veľkostí a tvarov, ktorú ohraničuje vstupný a výstupný “portál”.



Pre istotu som sa radšej uštipol. To však ani nebolo potrebné, pretože do reality ma po pár desiatkach metrov uviedol zas raz celkom výživný výšľap. Vidina toho, že sedlo je blízko, nás ženie vpred a tentoraz zvládame stúpanie bez použitia zákrutových trikov. Sedlo Passo Duron s vyplazeným jazykom dosiahnuté, jazierko pod ním objavené a prekrásne výhľady povinne zdokumentované.



Zakázaná cesta?


Naša radosť však netrvalo dlho. Na naplánovanej trase sa z ničoho nič objavilo niečo ako zátarasa. A objavovaniu nenaplánovaných ciest som v ten deň ešte nepričuchol. Čo teraz? Po zvážení všetkých plusov a mínusov sme vyhodnotili prejazd v tom čase pravdepodobne zakázanou cestou ako menšie zlo. Rýchlosť znížená na minimum, oči na stopkách a dobrodružstvo môže začať.



Hlinená cesta nerušene odsýpala, až kým nám trasu neskrížila útulná drevenica. Dúfajúc, že je v daný moment neobývaná, okolo nej ostýchavo prekĺzavame, keď sa pred nami z ničoho nič zjaví starší pán. Zdvorilo pozdravíme, s patričným zahraničným prízvukom, keby bolo potrebné niečo žehliť, a čakáme čo príde.

Na naše prekvapenie len odzdraví, čo si vysvetľujeme ako zlegalizovanie cesty. Oprotiidúci cyklisti nás len utvrdili v tom, že strach sme mohli nechať už pod sedlom Passo Duron. Čo by to ale bolo za rozprávku, keby sa v nej nevyskytuje aspoň kúsok napätia.



Miernym zjazdom sa dostávame k rázcestníku odkazujúcom na náš posledný dnešný cieľ, chatu Zallinger. Stúpanie k nej opäť nič nedaruje, ale zato ponúkané výhľady sú až priveľmi štedré. Keď už si človek začínal myslieť, že v Dolomitoch je možné vidieť len kravy, z omylu ho vyviedli krásne koníky pasúce sa poniže chaty. Hltajúc atmosféru ako kone trávu sa dostávame poblíž chaty a kaplnky postavenej vedľa nej.



Na vrchol chýba už len kúsok. Odtiaľ nasledoval očarujúci zjazd smerom do údolia. Pre milovníkov singletrailov očarujúci najmä z hľadiska panoramatických výhľadov. K videniu bola Seceda, Sasso Piato, Spitzbuhel a v neposlednom rade opäť milované kravy.



Opantaní zočenými panorámami sa ocitáme na autobusovej zastávke. Uprostred hôr na lesnej ceste. Pôsobivé. V rozprávkach je ozaj možné všetko. Po vstrebaní tohto zážitku sa vydávame na poslednú časť našej cesty, vedúcu chvíľu hore, chvíľu dole, a takto stále párkrát dookola.



Okrem zvierat, ktoré už si v tomto článku svoju chvíľku slávy niekoľkokrát zažili, nebolo na tomto úseku v podstate nič zaujímavé. V porovnaní s doposiaľ videným. Čakal nás už len preslávený trail nad Selvou, ktorý nie som si úplne istý, či bol v smere našej trasy úplne legálny.

Nejaké skúsenosti s obmedzeniami z dneška však už máme a tak sa smelo vrháme v ústrety poslednému dobrodružstvu. Bolo to skvelé, bolo to krásne, bolo to potrebné zopakovať. Ale už nie dnes. Dnes už máme zážitkov dosť...



Trasu výjazdu nájdete tu a stiahnuť GPX výjazdu si môžete na tomto odkaze.
report_problem Našiel si v texte chybu?
Páči sa ti tento článok? thumb_up53thumb_down comments 9 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Tip na výlet: Stoneman Trail - predĺžený víkend v Dolomitoch

Tip na výlet: Stoneman Trail - predĺžený víkend v Dolomitoch

Keď sme minulý rok hľadali možnosť zajazdiť si na horách cez predĺžený víkend, ani by mi nenapadlo, že skončíme v Dolomitoch. Potom som však na internete narazil na Stoneman Trail a výlet bol na svete :).
Tip na výlet: Od kamenných gúľ, cez chatu Skalku a Kronerov chodník

Tip na výlet: Od kamenných gúľ, cez chatu Skalku a Kronerov chodník

V dnešnom tipe na výlet by som vám chcel ukázať viacero zaujímavostí, ktoré som spojil do pekného okruhu.
Známe aj menej známe vrchy Levočských vrchov – 3. časť

Známe aj menej známe vrchy Levočských vrchov – 3. časť

V tretej, zrejme predposlednej časti, budú prevládať vrcholy nové aj pre mňa. Napr. o takom Mačacom zámku som ani nepočul, no budú aj známejšie vrcholy, aspoň pre mňa.
keyboard_arrow_up