Berme veci trochu s nadhľadom

Aj za tých pár rokov sa cyklistika poriadne zmenila a môžeme si vyberať podľa chuti a možností. Tak prečo stále frfleme na novinky len z princípu? Ono sa to nemusí vyplatiť, o čom sme sa už neraz presvedčili...

Môj starý otec bol nadšený cyklista a on ma aj priviedol k tomuto športu, za čo som mu vlastne ani nestihol poďakovať. Vždy prišiel cez víkend, vytiahol ma niekam na bicykel (v zime lyže), aj keď ja som mal niekedy chuť skôr sadnúť k PC a hrať NHL alebo FIFU. Dnes sa len chytám za hlavu, keď si spomeniem ako som chcel zaliezť do izby, pričom bol vonku krásny deň. Rovnako so mnou neskôr chodil po maratónoch, akciách, robil fotky, alebo aj točil videá ešte na klasickú kameru.


Taktiež vymýšľal pre nás cyklodovolenky. No a tiež robil také albumy, kde si dával dokopy rôzne informácie z týchto podujatí, vrátane fotiek. Máme ich na chalupe a minule som na jeden narazil, pozrel fotky na 26 palcovom HT s V-brzdami, zaspomínal, a práve vtedy ma napadla myšlienka na tento článok.


O čom bude? Aj keď nemám myslím extra veľa rokov, aj za ten čas, čo jazdím, som zažil množstvo rôznych trendov – či už väčších alebo menších. Napadlo ma ich vypichnúť a niektoré z nich si stručne priblížiť. Ďalším dôvodom je fakt, že takmer vždy to má rovnaký postup...príde niečo nové, človek frfle aké to je drahé a zbytočné, potom za pár rokov sa z toho stane štandard a jazdíme spokojne ďalej .

Dôvod, prečo píšem tento článok v zimnom období, má svoju podstatu v nás. Mám totiž pocit, že ľudom chýba trochu nadhľad a takmer každá z tých vecí nižšie zaváňa nejakým „flamom“. Stačí napríklad taká vec ako jednoprevodník a už to ide, no a ebiky ani nehovorím...Preto dúfam, že obdobie pokoja a pohody pred Vianocami trochu pomôže dívať sa na veci bez pocitu varu, teda v štýle „nerieš a jazdi“.


Tak poďme sa postupne pozrieť na pár vecí, čo mi utkveli v pamäti a trochu si na ne zaspomínať.

Kotúčové brzdy

Keď som začínal, tak kotúčové brzdy rozhodne neboli veľmi rozšírené, možno tak u borcov, čo jazdili klasický DH. Dokonca aj prvé maratóny okolo roku 2004 som drtil na véčkach od Avid, na ktoré som si hrdo našetril, keďže sa považovali za etalón... Samozrejme spolu s XTR, ktoré sa neskôr robili aj na takých paralelogramoch. Po nejakom čase som si opäť našporil a svoj Trek 8500 vybavil nakoniec po dlhom rozhodovaní kotúčmi. Samozrejme sa polemizovalo, či to má vlastne význam, keď V-brake majú sily viac než dosť atď. Jasné, že malo, pričom iné brzdy si na MTB už ani nevieme predstaviť.


Táto téma je znovu aktuálna pre zmenu v spojení s cestnými bicyklami. Zrejme viete, že ja som rozhodne fanúšik a kotúče si užívam. Bavilo ma to bez nich? Jasné, že áno. No pre mňa sa mení aj cestná cyklistika a pohľad na ňu. Už ju neberiem ako nutné zlo tréningu na našich cestách, kedy sa človek za trest drkoce na 10 atmosférach, a pritom nadáva na vodičov.

Dnešné žiletky si poradia krásne s cestami II., III. a neviem akej triedy a človek si vie vychutnávať väčší pokoj a aj krásnu prírodu, či kopce. O to viac ak idete za každého počasia, kedy má krajina zase iný charakter a na brzdy sa viete stále dokonale spoľahnúť. A nech si v profi jazdia, čo chcú a potrebujú, dívať sa budeme na preteky stále. Ale hlavne to naše delenie na „žiletkárov“ a čo vlastne robia na webe, ktorý má v názve MTB...dajte už s tým pokoj .

Riaditká a rohy

Ešte teraz sa vidím, ako si zrezávam riaditká, kedže mi prišli široké a za chvíľu na ne montujem rohy. Cca 56-58 cm bola klasika a so 60 cm už ste boli pomaly frírajder . No, a potom sa to pomaličky začalo rozširovať, rovnako som skúsil tuším aj lastovičky. Celé sa to výrazne posunulo s príchodom ďalšieho výrazného trendu, ktorý je hneď nižšie.


Keď sa teraz na svojom XC biku vozím na 760 mm a skúsim sa prechytiť na tých 580, skutočne nechápem, ako som mohol vôbec zatáčať – pritom stromy pri jazdení určite nechytám . Čo sa týka rohov, tam mám tiež jasno, ale stále chápem, že pre niekoho môže byť zmena úchopu výhoda – najmä ak sa bavíme o dlhých výjazdoch.

29 palcové kolesá alebo čistý marketing

No poďme na trend, ktorý víril a ešte stále vie rozvíriť diskusné fóra – aj keď už v trochu inej disciplíne ako je trail, freeride a zjazd. Už ani neviem, koľko som sa napočúval o tom, ako je 29 mŕtva cesta, marketing, ukrajina a velocipéd. Nebol som samozrejme úplne prvý, kto tento rozmer u nás jazdil, ale určite som patril medzi prvých a takých, čo si týmito „posmeškami“ prešli. No a teraz sa môžem smiať zase ja, keď vidím, ako si ľudia, čo hejtovali o dušu, chrochtajú na tejto „mŕtvej ceste“ vývoja.

Mňa nikto presviedčať nemusel, pretože akonáhle som videl prvé schopné 29 u Specialized, okamžite bolo rozhodnuté. Žiadne testovanie, rovno predávam svoj Trek 8500 a postupne začínam splácať svoj nový hliníkový HT Stumpjumper. U mňa to bolo jasné z hľadiska výšky, veď keď teraz kukám svoje staré fotky, vyzerám ako „osa na bonbóne“.


Ale myslím, že viacerí a aj oveľa nižší si zažili tento scenár: Sadnete na 29, je to síce trochu zvláštne, ale po chvíli je terén akosi hladší, a tiež si viac dovolíte. Sadnete späť na 26 a máte pocit ako na detskom bicykli. Schválne, koľko z vás prešlo z 29 späť? Tento rozmer podľa mňa doslova zachránil hardtaily, ktoré sú a aj v dnešnej dobe stále výbornou alternatívou a pre veľkú časť bikerov stále viac než dostatočné.


Zážitkom v tomto celom príbehu bolo pre mňa aj stretnutie s Garym Fisherom pred X rokmi na Salzkammergut Trophy, kde sme si na túto tému veľmi dobre pokecali a obaja vedeli, že daný smer je viac než len marketing. A keď dnes vidím bikera na 26 alebo 27,5 palcovom biku? Pozdravím ho predsa ako každého iného...

Vidlice alebo keď prišla Reba

Môj úplne prvý „normálny“ bike bol modrý Amulet s elastomerovou vidlicou SR Suntour. No, chodilo to, ale tak čo si budeme hovoriť. Potom som to vytunil o Rock Shox Judy s olejovým tlmením a nechápal som, že vidlica naozaj nemusí kopať. A potom prišiel fenomén strednej triedy – Rock Shox Reba, samozrejme ešte na V brakoch, ale s návarkami na kotúče, aj keď som vtedy ešte nevedel, na čo mi to vlastne bude . Každopádne to bol zlom v chode a hlavne v tuhosti, pretože 28 mm nohy sú skutočne málo na takmer 90 kg chlapa.


No a Dual Air...toľko možností nastavenia až človek nevie, ako to ladiť. Ale viete, čo bola moja vidlica snov? Modrý SID, ktorý mi utkvel v pamäti na zelenom biku Author Egoist (tuším model 2000) z rúrok Easton. Ten bike som mal na plagáte a kukal na neho každú chvíľu . No ale tento rok sa ten modrý SID ku mne dostal v parádnej pastelovej farbičke v prevedení Ultimate. Síce je o niečo ťažší ako ten pôvodný (áno syndróm 29), ale čo s tým vie človek zjazdiť...a hlavne ako.

Plášte a ich šírka

Tak poďme opäť k rozmerom, tentoraz u plášťov. Keď som si kedysi vyberal plášte, dôležitý faktor bol pre mňa jedine ich hmotnosť. Ideálne nejaké rýchle užovky, prípadne niečo s lepším vzorom ale zase ešte užšie, aby nebodaj nešla hmotnosť výrazne nahor. No a samozrejme poriadne nahustiť, nech to sviští...to, že bike skákal v teréne ako koza, nedržal stopu a kopal do zadku na každom malom korienku nikto neriešil, sme predsa raceri .

A dnes? Ideálny plášť je pre mňa stále ten s rýchlejším vzorom, ale aj pekným objemom a vyšším stupňom ochrany proti poškodeniu bočníc. Tlak cca 1,5 bar vpredu, 1,8 vzadu, bike drží stopu ako na koľajniciach a komfort je tiež niekde inde. Možno nemá 500 g ako predtým, ale rozhodne je to úplne iné jazdenie, ktorého sa už určite nevzdám, a to ani na pretekoch .

No a samostatnou kapitolou sú bezdušáky. Pamätám si, ako bol v podstate každý maratón taká menšia lotéria s defektami, hlavne keď sme teda vozili ešte Racing Ralph v ligt prevedení. Môj prvý Horal v roku 2004 s modrými Rubenami bol ešte lepší - znamenal rovno 3 defekty a využitie lepenia . Potom prišli originál systémy UST, pričom guma Michelin mala cez 750 g, a to sa bavíme o 26 palcoch. Vozil som ich na kolesách Mavic Crossmax, teda až pokiaľ som nerozlomil priečne ráfik.


Ale defekty skončili, tlaky šli pomaličky nižšie, ale o tom som už písal. No a teraz tu máme UST ready, pri 29 palcoch majú Ikony cca 650 g a rovno zaklopem....na maratóne som nemal defekt asi 3 alebo 4 roky. A vlastne už ani neviem, kedy som ho vôbec mal. Vlastne viem – na graveli, keď som šiel na chalupu cez Krížnu a sekol na zvážnici pod Martinkami dušu o kameň . Samozrejme to hodnotím ako chybu jazdca...

Ach tie prevody

No tak zase pekne pritvrdíme. Téma prevodov je stále horúca a článok so slovom „jednoprevodník“ v názve je zaručené diskusné fórum. Zažil som fázu pretekov v zvyšovaní počtu prevodov, kedy to bolo brané v podstate ako výhoda mať ich čo najviac a nikto neriešil, koľko ich je rovnakých – 3x7, 3x8 a maximom bolo u mňa 3x9 a 44 zubová píla. Zrazu som začal registrovať ten nový trend z tratí svetového pohára. Prevodníky začali ubúdať! Najskôr som dlho vozil 2x9 a bol veľmi spokojný. Lenže to nestačilo a už bolo vídať borcov aj na jednoplackách...hmm.


Namiesto hejtovania ale po sezóne normálne zhadzujem malú pílu a skúšam skutočnú sado-maso kombináciu (tuším 36 z prevodník a kazeta 11-34). Dalo mi to zabrať, no kopce beriem ako výzvu, či ich zvládnem a čo ma dostalo, bola práve jednoduchosť. Potom som začal skúšať rôzne adaptéry na zlepšenie rozsahu, na chvíľu sa zase vrátil späť na 2 placku, keďže tie adaptéry nefungovali úplne ideálne. Až sa objavil 11 rýchlostný Sram a ich kazeta 10-42. Následný príchod 12 rýchlostného Eegla všetko definitívne zabetónoval. Ten podľa mňa otvoril túto cestu aj začiatočníkom bez dynamitu v nohách, no nikom nič nevnucujem. Stále je veľa situácií, kedy je aj 2 placka výhoda, ale nejdem sa opakovať...

Oblečenie a výbava

Nielen bicykle prechádzajú vývojom, platí to aj o oblečení. Poďme sa trochu pozrieť práve sem. Keď sa pozriem na svoje staré fotky, hneď ma upúta dĺžka rukávov. Takmer každý letný dres vyzerá, akoby som ho zdedil po mladšom bratovi (teda až na ten, čo rukávy nemá) a skombinovať to s nejakým dlhým návlekom je takmer nemožné bez toho, aby to padalo a nebola tam medzera - neviem prečo boli konce rukávov vždy voľné. To isté platí aj o krátkych nohaviciach, ktoré sú tiež akosi kratšie (zase padajú návleky na kolená), no a samozrejme ponožky v triatlonovom štýle .

Osobne musím povedať, že trend dlhších rukávov/kraťasov/ponožiek sa mi osobne nielen viac páči, ale je to podľa mňa aj praktickejšie. Ale jeden výstrelok ma zasiahol a následne aj opustil – kompresné podkolienky. Možno si pamätáte na ich boom, tuším som to videl hlavne na Janovi Hruškovi, keď nabehol na scénu MTB, a tak som neodolal . Nosil som ich asi sezónu a postupne pochopil, že mi to nesedí. Je to vážne ako na futbale...ale ak ich nosíte, kľudne ich noste ďalej a moju módnu políciu berte s nadhľadom.


Ale teraz k veci, ktorá pre mňa asi najviac ovplyvnila jazdenie – oblečenie na zimu, resp. elastický windstopper. Jazdenie ma vždy bavilo za každých podmienok a samozrejme zimná výbava bola drahá. Mama mi vždy na nejaký sviatok niečo kúpila, rovnako starý otec a takto postupne sa to lepilo dokopy. Chodil som očumovať svoju prvú vysnívanú zimnú bundu od Nalini z materiálu Wind-Tex do výkladu, až sa môj sen splnil. Stále som sa ale cítil vo veciach trochu nemotorne, nehovoriac o spodnej časti, kde som na krátke nohavice navliekal ešte jedny hrubé „čapáky“. Jazdili sme ale poctivo, pár kúskov do výbavy ešte pribudlo a bola to zábava – hlavne, keď som si konečne našetril na zimné tretry.


A potom to prišlo...dostala sa mi do rúk Gabba s odopínateľnými rukávmi a komplet neprefúkavé nohavice s výstelkou (tie nosím stále, aj keď druhé už čakajú zabalené keby niečo). Ten pocit, keď som sa zrazu cítil ako v drese a nie ako v bunde, že mi nebolo v kopci teplo z X vrstiev a stále som bol pritom výborne chránený a domov prišiel suchý. Na zimné výjazdy som sa začal tešiť oveľa viac a doslova mi to otvorilo možnosti na jazdenie takmer za každých podmienok.


Celkovo sa strihy výrazne prepracovali, stačí sa pozrieť na oblečenie spred pár rokov a vidíte poriadny rozdiel. Hlavne si ale môžeme vyberať presne podľa toho, čo jazdíme, či chceme viac obtiahnuté, menej alebo niečo medzi. Práve oblečenie a komfort s tým spojený mi umožnil tráviť oveľa viac času na biku, čo beriem ako najväčšie plus a pojem ako „zazimovanie“ a pod. mi už nič nehovorí...

Áno Imro, len tá cena, poviete si... Čo sa mi ale páčilo v súvislosti s výbavou ako takou, je jedna vec. Nikdy sme neboli extra bohatí, no veci na šport u nás v rodine boli vždy priorita. Či už to boli lyže, bike alebo outdoor, vždy sa investovalo do rozumnej kvality a som rád, že táto filozofia vo mne ostala, a že nie som „autíčkar“ . Nechodili sme na drahé dovolenky, nekupovali zbytočnosti, nenosil som do školy drahé veci a „sekáč“ bol tiež časté riešenie. Ale keď prišlo na bike a lyže, vždy sa zdroje našli...

Ebike – to vážne?

Tak a na záver sa pustíme do súčasného osieho hniezda. Normálne nechápem, čo dokáže táto téma s bikermi spraviť. Uvedomil som si to aj nedávno, keď som premazával hanlivé a urážlivé komentáre na našom YT kanáli. To nás vážne dokáže dohnať k takémuto správaniu to, že sa niekto vozí na elektrobiku, prípadne má o neho záujem v budúcnosti? Možno trochu pomôže moja vlastná filozofia v niekoľkých bodoch, ktorou sa snažím riadiť.

• nerozčulujem sa, keď ma niekto obehne na ebiku – viem, že na 99 % by ten človek radšej bral moju kondičku a tá sa kúpiť nedá
• viem, že klasické bicykle nezaniknú, pretože veľkú časť ľudí stále bude baviť práve to „trápenie“, pre ktoré má cyklistika svoje čaro – ak ich bude menej, aspoň budem viac cool
• neotváram nasilu články a videá, ktoré sú o ebikoch, ak ma táto téma nezaujíma
• ten pocit, keď viem prejsť všetko za svoje a nemusím sa na nič spoliehať, mi predsa nikto nevezme
• pocit, keď si môžete skutočne odtrénovať s manželkou/priateľkou alebo s ňou pojazdiť napr. v Alpách, je výborný a odporúčam vyskúšať – a ešte mám fotografa
• budem radšej, ak môj syn bude jazdiť na ebiku, akoby mal sedieť v nejakej temnej miestnosti a drtiť od rána do večera počítačové hry

Možno to doplní aj moja príhoda zo Stelvia, ktorá mi utkvela v pamäti ako príklad. Viete čo ma bolelo viac ako moje nohy, keď som tam stúpal? Bola to hlava z toho nekonečného hluku áut a motoriek, čo sa valili hore. Ďaleko radšej by som bol, keby ma obiehali ebikeri. Ak niekoho teda motivuje ebike aj k tomu, aby nechal viackrát auto doma, nemám s tým absolútne žiadny problém. Čo ma ale vie vytočiť? Keď si niekto na Strave nenastaví, že má elektrobicykel. Tam už potom končí všetka sranda .

Ako môže vyzerať jazdenie s ebikom a nežnejšími polovičkami si môžete pozrieť aj nižšie. Je to z výjazdu na Großglockner Hochalpenstraße a takýto zážitok vie celkom dobre utvoriť názor. Jednoducho skvelý deň - my sme si dali do tela, baby mali výlet a všetci spokojní a pekne unavení.


Čo som vlastne chcel týmto článkom povedať? V prvom rade si trochu zaspomínať, ale hlavne priblížiť, ako sa aj za ten krátky čas cyklistika posunula. Takmer vždy to bolo rovnaké...ľudia sa rozčuľujú, že zase výrobcovia priniesli niečo nové, len aby zarobili, a že je to drahé. Potom sa frfle na web, že sa o tom vôbec píše. Veď si jazdíme na čom chceme, možností na výber máme kopec.

Nakoniec sa z toho stane bežná vec, človek skúsi a zistí, že na tom vlastne niečo je. Ja nemám nič proti dobrej diskusii k veci s rozumnými argumentami. Ale „hejtovanie“ len z princípu mi príde skutočne zbytočné, pričom už sme sa neraz presvedčili, že sa to nemusí vyplatiť...


Celkom by ma zaujímalo, ako by na všetky tie zmeny a trendy reagoval môj starý otec. Bol to tiež trochu frfloš, ale určite by sa mu moje Bianchi Infinito na kotúčoch, elektrike, širokých plášťoch a s integrovaným bluetooth páčilo . A keby sa na tom povozil...

No a zase tá cena...už to počujem . Cyklistika je dnes pekne drahý šport a kedysi to bolo iné. No neviem, pamätám si, ako mi hovoril príhody, ako šli 3 výplaty len na lyžiarky, alebo keď šiel až do Prahy niekam pre jediný pár lyží Rossignol v Československu, za ktoré dal vtedy sumu, čo normálny človek nedokázal absolútne pochopiť. Ale jednoducho chcel kvalitu, lebo to bola vášeň, ako vlastne celý šport. A dnes si ešte aj môžeme vyberať podľa chuti...


Takže prajem vám všetkým trochu toho nadhľadu, ktorý je podľa mňa v dnešnej dobe plnej informácií a neobmedzenej možnosti všetko komentovať dôležitejší, ako kedykoľvek predtým. Ak vás zase nejaká novinka vytočí, mávnite nad tým rukou a choďte si zajazdiť. Ak nepomáha, ešte poriadne prišliapnite do pedálov. Bez ohľadu na to, akú máte výbavu, či máte žiletku, bike alebo ebike...

No a v prvom rade vám prajem pohodové Vianoce.