Tip na výlet: Cestou necestou cez gruzínsky Kaukaz

Tip na výlet: Cestou necestou cez gruzínsky Kaukaz

Spojiť tri veľké vášne - cestovanie, hory a MTB - to je pre mňa dovolenka ako vyšitá, a preto sa snažím raz za čas takú aj vymyslieť a zorganizovať. Táto stála za všetky drobné!

Pohorie Kaukaz leží medzi Čiernym a Kaspickým morom a jeho hlavný hrebeň, známy tiež ako Veľký Kaukaz, tvorí vyše 1 000 kilometrovú hranicu medzi Ruskom a zakaukazskými republikami Gruzínskom a Azerbajdžanom. Mnohí geografi ho tiež považujú za hranicu medzi Európou a Áziou, a tým pádom jeho horu Elbrus (5 642 m) za najvyššiu v celej Európe. To bolo asi tak všetko, čo som doteraz o Kaukaze vedel. Zmenilo sa to však minulý rok, kedy sme sa partia štyroch kamarátov do týchto končín dostali.

Ľudia chodia do Kaukazu väčšinou na horskú turistiku. Či už ich láka výstup na Elbrus alebo inú menej masovú päťtisícovku alebo jeden z mnohých viacdňových trekov, možností je tu neúrekom. Mňa však nakopli články o tom, ako cez tieto hory prejsť v Gruzínsku na horských bicykloch ako bikepacking. Rozposlal som teda mail a pár provokačných fotografií a musím povedať, že ostatní boli rovnako nadšení ako ja. A keď boli do mesiaca kúpené aj letenky, nebolo už kam cúvnuť a výlet bol na svete. Predtým, ako sa dostanem k detailom, si môžete pozrieť ako to celé “vypálilo” v krátkom dokumente.



Ide sa na Kaukaz


Po neskorom nočnom prílete do hlavného mesta Gruzínska Tbilisi sa prebúdzame predpoludním v guest house s peknou panorámou na centrum mesta. Čaká nás milá pani domáca, ktorá nám hneď na úvod dáva lekciu z gruzínskej pohostinnosti. Pripraví raňajky “a la obed”, okrem vajíčok a čaju nechýba polievka ani mäso. Zásoby priebežne dopĺňa, až pokiaľ už nevládzeme. Následne rozkladáme krabice s bicyklami na veľkej terase a púšťame sa do montovania. Keďže vieme, ako sa niekedy zaobchádza s batožinou na letiskách, hlavné je, že všetky naše bicykle sú napokon celé a pojazdné. Zbehneme už len na bicykloch do mesta dokúpiť potraviny a plynovú fľašu a môžeme vyraziť smer Kaukaz, kam sa potrebujeme prepraviť.

Najlacnejším variantom prevozu sú “maršrutky”, akási domáca emhádečka v podobe dodávok. Avšak kvôli preprave bicyklov nám s logistikou v rámci Gruzínska pomohol Dato z Georiders, ktorý organizuje zájazdy na horských bicykloch po gruzínskych horách. Kontaktoval som ho ešte doma a bol naozaj veľmi ochotný. Keďže on sám mal vtedy povinnosti so skupinkou bikerov, šoféra nám robí jeho otec, ktorý síce nevie ani slovo po anglicky a my po rusky, ale ruky a nohy to istia. Na terénnom pikape tak všetci štyria pohodlne smerujeme na sever. Cesta je pre nás celkom dobrodružná, keďže je to jediný cestný tranzit do Ruska s kopou serpentín aj kamiónov a gruzínski šoféri majú v obľube jazdiť v ľavom pruhu, kým nejde auto oproti. Nejako zázračne to však funguje. Po zotmení tak prichádzame do horskej dediny Stepantsminda v regióne Kazbegi.



Deň, keď sme začali pedálovať


Prebúdzame sa do slnečného rána a z balkóna nášho guest housu vidíme rovno pred sebou majestátnu horu Kazbek, vyhasnutú sopku s ľadovcom, vysokú cez 5 000 metrov. Sme uprostred Veľkého Kaukazu. Doobeda sa rozhodujeme dať si ešte výjazd naľahko. Nad Stepantsmindou sa týči známy fotogenický kostol Cminda Sameba a vedie k nemu šotolinová cesta. Cestou hore nás míňajú davy maršrutiek a terénnych áut s lenivými turistami. Miesto je to naozaj pekné, kontrast malého kamenného kostola uprostred obrovských hôr pôsobí čarovne. Chalanov ešte ukecávam na trail nad kostolom. Je to dobrý tréning pre ďalšie dni. Keď to už ďalej na bicykloch viac nejde ako ide, dávame si prvý “hike-a-bike”, teda tlačenie do kopca. Odmenou sú nám výhľady a svieži zjazd s hladkými aj technickými pasážami.

Po príjemnom začiatku nás dolu v dedine čaká balenie na týždňový bikepacking. Na bicykle dávame nosiče so stanmi a spacákmi. Ruksaky máme plné oblečenia a jedla. Odteraz to už pôjde ťažšie, ale sme plní očakávaní z nadchádzajúceho dobrodružstva. Na dlhé dni opúšťame asfaltové komunikácie a mierime si to do doliny Sno. Spočiatku ňou vedie široká prašná cesta po rovine, sklon sa však postupne zdvíha a posledných 5 kilometrov je to už len strmo do kopca. Na jej konci je malá dedinka Juta, kde dnes strávime noc. Každý svojim tempom zvládne prvú zaťažkávaciu skúšku a večer už staviame stany v kempe na lúke nad dedinou. Je odtiaľ pekný pohľad na skalnatý masív Chaukhi, ktorý si nie nadarmo vyslúžil prezývku gruzínske Dolomity.

Sumár dňa: Stepansminda - Juta: 37 km, +1 300 m, -900 m



Deň, keď sme dobyli prvé sedlo


Dnes nás čaká prvé zo štyroch kaukazských sediel na našom prechode. Bicyklujeme dolinou rieky Juta a okolo nás sú len zelené kopce bez lesov, čo je aj celkom pochopiteľné, keďže sme vo výškach nad 2 000 m. Po pár kilometroch prichádzame na prvú pasovú kontrolu. Už z diaľky na nás máva pohraničník a my teda nechávame bicykle na ceste a s dokladmi mierime za ním do stanovišťa na kopci. Mňa si zoberie dovnútra a ja mu vysvetlím naše plány po slovensky s náznakom ruštiny. Našťastie si po chvíli porozumieme a on nám vydáva povolenie do pohraničnej oblasti s Ruskom na celý týždeň a zapraje veľa šťastia. Také šťastie už nemá skupinka nemeckých mladých turistov za nami, ktorých tam dusí aj hodinu a my si uvedomujeme, že to, že sme Slovania, má v tejto časti sveta aj výhody.

Za colnicou už cesta pomaly končí a my prekračujeme prvý brod. Mišo má výhodu, že bicykluje v kroksoch a nemusí sa ani vyzúvať. Začína sa sekcia “hike-a-bike”. Našťastie tlačenie je až na jeden krátky strmý úsek, kde sa už tie naložené bicykle ani tlačiť nedajú a bodlo by pomocné lano, po pohodovom a málo kamenistom horskom chodníku. Stretávame aj dvoch bikerov z Estónska a jedného Nemca, ktorí idú našu trasu v opačnom smere a obzvlášť Nemec nás vystríha, že sme zvolili nesprávny smer a budeme radi, keď zjazd vôbec stlačíme. Asi po dvoch hodinách tlačenia sa terén zmierňuje a záverečný traverz do sedla Szadzele (3 056 m) už pedálujeme. Hore je to eufória, všade okolo nás sú len zelené hory a náladu nám nepokazí ani kaziace sa počasie, keďže vieme, že dnes to už bude len dolu kopcom.

Slová Nemca sa nenaplnili a zjazd zo Szadzele je parádny zážitok. Keďže miestne chodníky sú vychodené koňmi, ktoré používajú domáci buď na presun alebo pre turistov na nosenie batožiny, na zjazd na horských bicykloch majú parádne parametre. Dlhý zjazd v horskom teréne zvládame, až na pár strmých switchbackov, bez problémov a tento zážitok nám vyčaruje aj úsmev na tvári. Ten mi trochu zvädol, keď v spodnej časti na blatistom teréne padám na zem. Blato však bolo na niečo dobré, lebo to pristátie bolo skoro ako v zime do prašanu a okrem zablateného oblečenia to nemá žiadne vážnejšie následky. Poriadne preverení terénom sa dostávame do dediny Roška, kde staviame stany nad miestnym guest housom, a kde večer neodoláme gruzínskej špecialite, ktorá nás sprevádza celým výletom - chačapuri. V podstate ide o syr zapečený v ceste, takú gruzínsku pizzu.

Sumár dňa: Juta - Roška: 18 km, +900 m, -1 200 m



Deň, keď sme ochutnali gruzínsky koňak


Z Rošky schádzame do doliny, za pár minút sme o pár sto metrov nižšie a ide sa opäť hore. Je to síce stúpanie dlhé ale konzistentné, jediným menším problémom je nepretržité slnko a žiaden tieň. Sedlo Datvis-Jvaris vo výške 2 689 m postupne dosahujeme bez menších problémov. Hore nás čaká milé prekvapenie - uvítací výbor alebo partia troch mladých Gruzíncov, ktorí na nás kričia: “Come here buddy!” Do jednej ruky dostávame klobásu a do druhej gruzínsky koňak. Neznalý pomerov sa poďakujem a chcem si rovno vypiť. Je mi ale dané na známosť, že v Gruzínsku sa musí predtým povedať prípitok. Po splnení tejto povinnosti mi už v ceste nestoja žiadne prekážky a ja ochutnávam aj pravý domáci koňak.

Nálada v sedle panuje naozaj skvelá, hostitelia zastavujú každého, kto ide okolo. Celkom sme sa pobavili, ale musíme dať aj ručnú brzdu, keďže nás ešte čaká dlhý zjazd v neznámom teréne a prílišná guráž môže byť na príťaž. Domáci chalani v podnapitom stave však nemajú problém napokon sadnúť do auta a pustiť si to dole po serpentínach. Aj to je Gruzínsko . Nekonečnou dolinou a bez použitia pedálov klesáme obklopení kaukazskými horami do dediny Šatili. Po dohode s chalanmi sa rozhodujeme prespať v guest house za pár éčok a využiť možnosť duševnej aj telesnej očisty v sprche. Večer nechýba chačapuri a dobrá atmosféra s Poliakmi a Čechmi, ktorí len zalamujú rukami nad tým, čo tu robíme na bicykloch, a kam sa ešte chystáme. Ani nevedia, o čo prichádzajú.

Sumár dňa: Roška - Šatili: 50 km, +1 300 m, -1 800 m



Deň, keď sme išli len hore kopcom


Pred nami je trasa obľúbeného turistického treku, vraj jedného z najkrajších v gruzínskom Kaukaze, cez horské sedlo Atsunta popri hranici s Čečenskom a Dagestanom. Jeho zdolanie trvá zvyčajne 5 dní, náš plán je ho prejsť za 2-3 dni. Vyrážame zo Šatili s tým, že civilizáciu chvíľu neuvidíme. Doobeda ešte prechádzame niekoľko dedín s pár domami a s krásnymi kamennými pevnosťami. Oblasť v stredoveku patrila kráľovstvu Kakheti a pevnosti so strážnymi vežami pravdepodobne slúžili na ochranu jeho hraníc. Je až neuveriteľné, v akých odľahlých oblastiach tu dnes ľudia žijú. V zime je táto oblasť nedostupná, keďže jediná cesta, spájajúca región so zvyškom Gruzínska, býva zasypaná snehom.

Za Mutso nám vojaci kontrolujú povolenie a pasy. Trikrát prekračujeme potok Khonistskali, síce nemusíme brodiť, pretože sú cez potok urobené provizórne mosty, človek si však musí premyslieť každý krok. V jednom mieste sa už chodník odpája strmhlav do lesa. Toto je asi najnepríjemnejšia časť celého výletu, bicykle musíme vytlačiť asi o 500 výškových metrov v nepríjemnom teréne na hrebeň Khidotani Range. Tu stretávame francúzsky pár cyklistov, ktorí sa očividne trápia, ale majú aj dobrý vylepšovák. Na tlačenie si vyšraubovali pedále, aby do nich na úzkom chodníku toľko nenarážali. Nuž, nabudúce vyskúšame.

Hore na hrebeni je ďalšia kontrolná stanica, majú to tu pod palcom. Zážitok nám to ale vôbec neznepríjemňuje, pretože sa nachádzame na nádhernom lúčnom hrebeni a Kaukaz je všade okolo nás. Miestami tlačíme, miestami šliapeme, miestami sa kŕmime čučoriedkami, ale hlavne si to užívame. Chvíľami nás vystraší hrmenie, ale našťastie sa búrka preženie vedľajšou dolinou. Záverečný úsek vedie úzkym traverzom v strmom trávnatom svahu. Niekedy je to náročné na psychiku. V jednom mieste padá Mišo z bicykla dolu z kopca, urobí pár kotrmelcov aj s bicyklom a ocitá sa pár metrov pod nami. Zmeravali sme, ale akoby zázrakom sa mu nič nestalo a hneď vyskočí, že je v pohode. Celí a zdraví dochádzame za súmraku do kempu pod sedlom Atsunta vo výške 3 000 metrov nad morom. Je tu nádherne, len my, pár turistov a dookola samé hory. Padnú naše posledné vifonky a každý si dá dúšok slivovice, ktorú si cestou šetríme na horšie časy.

Sumár dňa: Šatili - Atsunta: 24 km, +1 700 m, -300 m



Deň, keď sme boli na vrchole


Prebúdza nás opäť slnko a modrá obloha. Dnes by sa však malo pokaziť počasie a my radšej veľmi neotáľame. A tak rannú rutinu v podobe vločiek na raňajky a zbalenia stanov onedlho vystrieda posledný úsek “hike-a-bike”. Už takým tatranským kamenistým a nie trávnatým terénom sa doobeda dostávame do sedla Atsunta vo výške 3 500 metrov. Sme na najvyššom mieste nášho bikepackingu a ťažko opísať naše pocity. Zakempíme a len si tak užívame atmosféru Kaukazu. Okolo nás prejde pár peších turistov a aj skupinka domácich s koňmi, ktoré prepravujú batožinu. My si to však musíme zaslúžiť. Výhľad do doliny na opačnú stranu a trail vytýčený v skalách sľubuje zjazd snov.

A je to teda paráda. Krásny úzky horský singel najskôr vedie kamenistou pasážou. Dá sa to pustiť, ale súčasne je potrebné vyvarovať sa akýmkoľvek pádom v tejto odľahlej oblasti. Brzdy dostávajú zabrať. Spodná časť už vedie v typickej kaukazskej krajine zelených plání bez lesov. Zrazu kilometre ubúdajú jeden za druhým a my sa ocitáme o 1 200 metrov nižšie ako nič. Nabití endorfínmi chvíľu predýchavame a už len v diaľke v oblakoch vidíme nami dobyté sedlo. Ani sme si nestihli uvedomiť, že sa zamračilo a začína popŕchať. Brodíme potok a čaká nás ešte dlhý traverz dolinou. Po vzájomnej dohode sa rozhodneme utáboriť sa trochu skôr v kempe Kvakhidi, ktorý slúži ako základňa pre prevádzačov s koňmi, takže je tu celkom veselo. Nechýba koňak a chačapuri .

Sumár dňa: Atsunta - Kvakhidi: 12 km, +700 m, -1 400 m



Deň, keď sme mali prvý defekt


Z base campu sú to ešte hodiny jazdy po chodníku v zráze nad kaňonom rieky Kvakhidisitskali. Občas je potrebné potlačiť, ale niektoré pasáže sú opäť neskutočné, či už krajinársky alebo jazdecky. Prichádzame do regiónu Tušeti. Do civilizácie sa vraciame v dedinke Girevi, kde nás značky Restaurant privedú na dvor rodinného domu. Pani domáca nás vezme do kuchyne, ukáže čo má navarené a jej asi 10-ročná dcéra nás už potom len obsluhuje na dvore, pohostinstvo ako sa patrí. V Girevi je aj posledná pohraničná kontrola a my vraciame aj povolenie, vydané v Jute. Vojaci sú aj tu prívetiví a nerobia žiadne problémy.

Ďalej to už máme po ceste a míňame viacero dedín s tradičnými kamennými domami a obranným vežami. Zdržíme sa opravou prvého defektu, ktorý dostal Maťo, ale čo je horšie, praskol mu aj plášť a ten náhradný nemáme. Prelepíme ho páskou a dúfame, že to na dnes vydrží. Malebné Dartlo je najkrajšia dedina v Tušeti, takže ju prebrázdime aj peši. Domy tu v podstate tvoria bridlicové kamene poukladané na sebe, drží to pokope asi silou vôle. Čas nám však beží a nás ešte čaká posledný kopec. Stúpanie je v lese, ktorý je pre nás v týchto vysokých horách skôr zvláštnosťou. Už prakticky po tme nachádzame náš guest house na najbližšie dve noci v Mirgvela, na samote neďaleko dediny Omalo. Nasleduje výborná večera, víno, sprcha a posteľ.

Sumár dňa: Kvakhidi - Omalo: 40 km, +1 100 m, -1 400 m



Deň, keď sme to dobojovali


Deň voľna nám padne vhod, a to nielen na regeneráciu. Pri neúspešnej oprave Maťovho plášťa nás osloví pohoďák Giorgi a po slovách: “Wait my friend!”, okamžite zdvíha telefón. Najbližší cyklobchod je od nás 100 kilometrov, ale po známosti vybaví, že nám ráno dovezie nový plášť nejaký známy známeho, ktorý má práve cestu naším smerom. A to sme sa ani nič nepýtali. Ochota domácich je proste nevyčísliteľná. Večer je to ešte lepšie. Popíjame s Gruzíncami aj dovolenkujúcimi Rusmi, ktorí tu spolu vôbec nevyzerajú ako nepriatelia a keď vysvitne, že Rusi mieria zajtra do rovnakého mesta ako máme namierené my, ihneď sa nám ponúknu, že nám zoberú všetku nadbytočnú batožinu. My si tak môžme posledný deň nášho cyklotripu vychutnať naľahko.

Hoci Giorgi je aj výborný zabávač a do noci sa bavíme popri jeho vybrnkávaní na gitare a výbornom speve pri vatre, hneď ráno s východom slnka musíme byť nastúpení v pozore. Posledná skúška v podobe najvyššieho horského sedla v Kaukaze pre autá je pred nami. Plášť naozaj dorazil včas, Maťovi ho okamžite meníme, a tak môžeme výlet dokončiť v plnom počte. Opúšťame región Tušeti, ktorý nám pohostinnými ľuďmi aj prostredím veľmi učaroval, a do kopca to ide bez nosičov a plných vakov podstatne ľahšie. Desiatky serpentín nás privedú až na poslednú horskú prémiu Abano (2 826 m), kde si užívame nádhernú inverziu.

To, čo nasleduje potom, je jedna báseň. Dve hodiny nekonečného zjazdu, 40 km z kopca po serpentínach zarezaných v strmom svahu. A hoci je to šotolina, môžme si to aspoň pustiť a užívať bez rozmýšľania. To neznamená, že to ide bez pádu. Tentokrát dôjde na Paľa, ale pokračuje s úsmevom na tvári, akoby nič. Kaukaz nechávame za nami a už po asfaltkách frčíme do civilizácie. Po týždni v divočine si postupne zvykáme na autá a kopec života okolo. Má to aj svoje výhody, napríklad taký čerstvý melón v obchode nám padne vhod. V úplnej tme už hľadáme guest house v meste Telavi. Dnes padla stovka kilometrov a bicyklovačka sa skončila. Vstrebávame zážitky a kecáme ešte dlho do noci.

Sumár dňa: Omalo - Telavi: 107 km, +1 900 m, -3 200 m



Neobjavený raj pre MTB


Naša cesta dospela do záverečnej fázy a nám sa čas v Gruzínsku pomaly kráti. Čaká nás už len presun do Tbilisi a návrat domov. V Telavi ešte stihneme prehliadku tradičného bazáru a nákup suvenírov a poobede sme už na známej terase guest housu s rozprávkovou panorámou hlavného mesta Tbilisi. Bicykle balíme naspäť do krabíc, v ktorých sem pricestovali. Na letisko nás neskoro v noci vezie Dato z Georiders a my si s ním vymieňame zážitky. Ubezpečuje nás, že najkrajší horský región v Gruzínsku je Svanetia a že aj traily sú tam najlepšie. My tak máme o dôvod viac sa sem vrátiť.

A čo dodať na záver? Prechod cez Kaukaz bol pre nás nezabudnuteľným zážitkom. Jednak sme si dali do tela, veľké prevýšenia a časté tlačenia nás oberali o sily, ale zato sme si zjazdili parádne horské traily, ktoré ročne prejde len pár desiatok bikerov. Videli sme obrovské hory, rozsiahle, málo civilizované územia, kde človek zabudne na svoje každodenné starosti a technologické vymoženosti a poriadne si vyčistí hlavu. A v neposlednom rade si nás získala gruzínska pohostinnosť a ochota pomôcť, ktorá nás sprevádzala celým výletom. Práve títo priateľskí a milí ľudia dotvárali celkovú atmosféru nášho výletu.

Ak teda máte radi horskú cyklistiku a spoznávanie nových kútov zeme, sú Gruzínsko a Kaukaz pre vás ako stvorené. A či už fandíte bikepackingu ako my alebo radšej jednodňovým výletom, myslím si, že každý si tu vie prísť na svoje. Naše srdcia si určite získali.



Ak by mal niekto záujem pozrieť si kompletnú trasu nášho výletu, nájde ju na tomto odkaze. A ak sa vám páčilo video, môžte ho podporiť svojím odberom.
report_problem Našiel si v texte chybu?
Páči sa ti tento článok? thumb_up94thumb_down comments 21 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Tip na výlet: Hrebeňom chorvátskeho Jadranu

Tip na výlet: Hrebeňom chorvátskeho Jadranu

Zima je pre mnohých vhodným obdobím na plánovanie výletov na nastávajúcu sezónu. Cez dlhé zimné večery sa nám naskytne čas, ktorý by sme inak v lete strávili vonku. Zrazu tak máme príležitosť na rôzne fantázie, ktoré cez leto môžeme zrealizovať.
Tip na výlet: Panoramatické jazdenie v okolí Litmanovej

Tip na výlet: Panoramatické jazdenie v okolí Litmanovej

Človek mieni, koronavírus mení. Plánovaná dovolenka v zahraničí padla a zhoda okolností nás na pár dní zaviedla do východnejšej časti našej krajiny. Presnejšie do Litmanovej pri Starej Ľubovni.
Tip na výlet: Po Slovensku s minikaravanom alebo aký je „vanlife“ s bicyklami

Tip na výlet: Po Slovensku s minikaravanom alebo aký je „vanlife“ s bicyklami

Ponuka dostať obytné auto na predĺžený víkend sa jednoducho neodmieta, nám prišla od Happy Nomad. Ihneď sme s priateľkou vymýšľali, kam vyrazíme.
keyboard_arrow_up