Tip na výlet: Gravelom okolo Poľany

Celý deň (doslova) v jednej z najkrajších lesnatých oblastí Slovenska, väčšinou po vyznačených cyklotrasách a zvyšok po cestách bez veľkej premávky? Áno, dá sa.

Myšlienka z titulku ma začala prenasledovať po absolvovaní cestného cyklomaratónu “Tour de Volcano” a po zhromaždení dostatočného počtu „účastníkov zájazdu“ (5) sme sa na to v júli 2019 dali. Plán: Hriňová - Biele Vody - Sihlianska planina – dolinou Kamenistého potoka – Tri Vody – Chata pod Hrbom – Strelníky - Povrazník – Ponická Huta – Čačín a potom sa uvidí podľa času/únavy/nálady, je viac variant návratu na základňu.

Štart

Predpoveď sľubuje malú pravdepodobnosť zrážok, prijateľné teploty – čiže ideme na to už o 07:30 zo základne v malebnej lazovitej Hriňovej. Cyklonavigácia spustená, iďme. Technika: 3 oceľové gravely a 2 hliníkové neodpružené MTB-čka. No uvidíme, ako/kto/kde s tým ďalej zájde... panuje tu ľahká rivalita. Po zvlnenom asfaltovom úvode na miestnych komunikáciách nás čaká prvá skúška – zjazd k vodnej nádrži Hriňová.



Samozrejme, neurvalý povrch v zjazde favorizuje MTB-čka, ale gravely tiež nemajú žiadny “No pasarán!”. Apropo, nie je gravel ako gravel... myslím teraz povrch – keďže som nenašiel slovenskú klasifikáciu, použijem túto – IMHO solídnu inostránsku.

Tento zjazd je solídna štvorka. Vodná nádrž a teda hlavne jej okolie ponúka nádherné výhľady, viď foto – hlavne nám z plochých západoslovenských krajov – ale je aj poloprázdna... sucho... sucho. Alebo príprava na povodňovú vlnu? To, že posledné roky je prevažnú časť leta v Senci spálená tráva, vyschýnajúce mladé stromčeky a šanca dopestovať zeleninu bez závlahy mizivá, som si už zvykol – ale že nájdeme spálenú trávu v Očovej a čurkajúce potoky v CHKO Poľana uprostred leta je pre mňa hrozivá novina.



Späť k ceste: prejdeme cca 1 km po ceste II. Triedy 529 (minimum premávky) a odbočujeme na zimné stredisko Biele Vody solídnou lesnou afaltkou. Tieň, čerstvý ranný lesný vzduch, zurčiaci potôčik, znesiteľné stúpanie – čo viac si priať? BTW – toto je stúpanie dňa – v podstate súvisle vyjdeme 500 výškových metrov na Sihliansku planinu.



Zimné stredisko Biele Vody je momentálne v príjemne ospalom letnom režime – kocháme sa výhľadmi a prvýkrát identifikujeme Poľanu. Nie je to žiadny rozorvaný vrchol, skôr zaoblená lesnatá vyvýšenina. Pred samotnými Bielymi vodami sme sa pripojili na cyklotrasu 5501 z Látok. O nejaký dvojkilometer ju však strácame – niežeby sme to chceli – ale proste 5 párov očí ju nezbadalo a miesto nej sme prešli cca kilometer lesnou cestou.

Povrch lesnej cesty si nezaslúži slušné slovo, až keď tepy v 5. zóne zastavia príval vulgarít a zosadneme z bicyklov (i MTB-čkari), opätovne sa pripájame na 5501-ku a pokračujeme úchvatnou lesno-lúčnou krajinou Sihlianskej planiny. Paráda! Z rozkoše slalomujem pokosenou lúkou a opájam sa výhľadmi, počasím a proste príjemným dňom.



Prechádzame najvyššie položenými obcami na Slovensku (Lom nad Rimavicou a Sihla), cca 1 000 m n.m., čiže zozjazdujeme cca 2 km po skoroprázdnej 529-ke do Sihly a stojíme v nej pred zatvorenou krčmou. Aj druhá krčma je zatvorená... zachraňuje to voda od domáceho a donesený proviant v dresoch. Neva, čaká nás iná odmena – zjazd dolinou Kamenistého potoka cyklotrasou 013/5551. A že je na čo pozerať – meandre Kamenistého potoka a (ešte) stále relatívne husté lesy navôkol.

No veď teraz sa pohybujeme v CHKO Poľana. Mimochodom, dolinou sa dá prejsť aj cesťákom zo Sihly do Čierneho Balogu – je to relatívne slušný asfalt a skoro bez áut. My však až do Čierneho Balogu nejdeme a za vodnou nádržou Hronček odbočujeme na Tri Vody po 5551-ke. No a toto je teda stúpanie: gravelina povrchom stupňa 5+, priemerné stúpanie 10 % na dĺžke 2,5 km, špičky počítam podľa cyklopčítača a mapy.cz okolo 18 %.

Čiže – malá gravelová osveta jazdy do strmého kopca so “zlým ” povrchom:

• najľahší prevod (u mňa 40/46)
• pekne vybalansovať váhu na kolesách, aby sa predné nezdvíhalo a zadné neprešmykovalo
• podvedome hľadať zvyšky trakcie rozhádzané po ceste a primerane sa vyhýbať nepríjemnostiam (vlhké korene, veľké, resp. ostré kamene, hrany odvodňovacích rigolov, naplaveniny, väčšie blato)
• zbytočne nezrýchľovať ale ani nespomaľovať (držať momentum)
• zbytočne nezosadať do kopca detto, zle sa do kopca s SPD-čkami nasadá...
• mentálne sa nastaviť, že momentálne je cyklistika utrpenie a o chvíľu bude zasa slnko... zjazd

Proste, ako stará mama na nožnej Singerke – len stále šiť a šiť/šliapať a šliapať.

Ale tuná ani zjazd k Trom Vodám nie je pôžitok – veľké a hrubé kamene vyhovujú lesníckym štvorkolkám ale bicyklom už menej. Aspoňže žiadne polámané tehly, škridly, škvára či nebodaj obkladačky ako je často na Slovensku zvykom zasypať nerovnosti. Žiadne rýchlostné rekordy sa teda nekonajú a bez pádov a defektov a na hrejúcich kotúčovkách sa stretávame pri Vysokej peci v Osrblianskej doline.


5551-ka pokračuje síce po úzkej, ale slušnej, počítam ešte socialistickej asfaltke smerom na Chatu pod Hrbom. Je tu nádherne – staré ihličnaté stromy, príjemne vlhký a nehorúci vzduch, žblnkotajúci potok – sprievodca. Relatívne nebolestivo stúpame, cesta sa postupne mení na gravelinu tak úrovne 3-4, zdvíha sa a vrtí sa.

Vrchol

Čaká nás najvyšší bod trasy – cca 1 100 m n. m. a dostávame sa k nemu aj zhruba 300 m dlhou, strmou cyklokrosovou tlačnou vložkou. Chata pod Hrbom nie je pravidelne otvorená, my však máme šťastie, a kupujeme si prvé pivo tohto dňa. Kávu následne. Čo k nej? Teplý obed žiaľ nie, len vlastné zásoby. K stravovaniu sa vrátim v závere. Odpočívame.



Dosiahli sme zhruba najsevernejší bod okruhu, odteraz sa budeme vracať do Hriňovej. A na programe je zjazd do Strelníkov. Ale aký zjazd! Gravelina, ako z krajiny pôvodu - Ameriky. Povrch taká 2-3, pekné plynulé zákruty, rúbeme to, čo to dá. Nejaký dobrák nechal na ceste spustenú závoru, ale kotúčovky to istia a odpískajú to všetkým včas. Šviháme ďalej do doliny – navigácia mi však vytrvalo indikuje, že bude treba ostro odbočiť doľava a pokračovať 5551-kou na Strelníky.

Kolega Pišta však navigáciu nemá a na rady nedbá – plynule zjazduje až do Ľubietovej. Lokalizujeme ho tam a navrátime na správnu cestu – do Strelníkov. Pri spomínanej odbočke vľavo sa povrch mení na asfalt 1-2 a ďalej pekne klesá do dediny. Občerstvujeme sa v Strelníkoch – sme znova piati – aj s Pištom.

Krajina medzi Strelníkmi a Povrazníkom – kam smerujeme – je veľmi fotogenická. Poväčšine lúčna, s lesom v pozadí a ďalekými výhľadmi. Som schopný identifikovať údolie Hrona, hrebeň Nízkych Tatier, po ľavej ruke máme kráter Poľany. Vládne tu taký kľud, zádumčivosť, letná idyla. Žiadny stres. Ideme už po štátnej asfaltke, ale je tu minimum áut.



Čo sa týka profilu, nie je to žiadna rovina – pohybujeme sa predsa po úpätí Poľany. Sú tu krátke, ale výživné jedovky. Mimoriadne scénické je gravelové stúpanie z Povrazníka do Ponickej Huty. Lúky s kvetmi, solitérne stromy, les v pozadí, cesta ako z westernu. Do Ponickej Huty hučíme nádherným zjazdom po rozbitom asfalte, je to tu vlnité, neprehľadné... ale našťastie nič relevantné nejde oproti. Z Ponickej Huty ďalej na juh, po asfaltke, formálne stále po 5551-ke, ale to je už len čistý papier. Žiadna vyhradená cyklotrasa tu zatiaľ nie je.

V rýchlom slede Dúbravica, Čačín – tu sa rozhodujeme, či dáme ešte cestu do vnútra krátera smerom na Hrochoť, Kyslinky, vytlačiť po turistickej značke na Horský hotel Poľana a následne kráľovský zjazd do Hriňovej. Rozhodnutie je jasné – dnes nie – sme už dosť unavení a je už pokročilý čas. V prípade nejakého problému by sme už za svetla domov neprišli. Takže po občerstvení čerínskou minerálkou fičíme ľahšou cestou a aj rýchlejšie ako zoradení cesťáci za sebou cez Bečov a Sebedín na Zolnú. Je to štátna cesta II. triedy č. 591, je tu už popoludní dosť áut, treba si dať pozor.

V Zolnej odbočíme na menej frekventovanú lokálnu cestu smer Očová. V Očovej dopĺňame kalórie zmrzlinou a silou skôr vôle to pedálujeme na Dúbravy a kraj Detvy. Krajina je tu iná – je stále malebná, ale prevažujú už polia, občas pasienky, usadlosti pri ceste - lesy sa už vzdialili. Už toho máme plné kolesá – asfaltu je už priveľa, nie je to príliš na môj gravel s 700x40C pneu a už vôbec nie na MTB – ale musíme sa ešte prekotúľať cez vyhliadkový Raticový vrch. A z neho dnešný posledný zjazd a kruh sa uzatvára – sme v Hriňovej – hurááá!

Rekapitulácia

Podľa Stravy cca 117 km a cca 2 500 výškových (gravelových) metrov. Veľmi kratšie a plochšie sa to podľa môjho názoru spraviť nedá. Čas v sedle: 8 hodín, celkovo cez 12 a pol. Proste výlet. Tuná sa to rozhodne dá aj kratšie, záleží len na prioritách. Stravovanie: žiadne aspoň jedno teplé jedlo denne sa nekonalo... vlastne konalo... ale až o 20:30 v Hriňovej. Chata pod Hrbom funguje nepravidelne a nepredvídateľne, a ako som zisťoval v lete 2019 - pizzeria v Ľubietovej má pondelky zavreté (šli sme v pondelok), ďalšia je v Hrochoti – kadiaľ sme nešli.

Dalo by sa najesť zrejme až v Očovej alebo Detve – čo je už ku koncu trasy. Prípadne by sa dalo zájsť do Čierneho Balogu alebo až do údolia Hrona – Brusno, Slovenská Ľupča, Banská Bystrica - ale to sú už riadne km navyše. Treba si jednoducho doniesť vlastnú poživeň – ja som zjedol naprosto všetky tyčinky, čo som mal so sebou – asi 8. Čo sa týka kondície – primeraná úroveň je nutná (pár tisíc km ročne, nejaká časť v teréne), technicky – postačuje gravelbike, s aspoň 35 mm neslickovými pneu. MTB je podľa mňa zbytočné delo na danej trase. Výlet určite odporúčam – či už turisticky alebo športovejšie založeným skupinám.

Je tu toho veľa čo vidieť či dať si riadne do tela. Treba byť len pripravený na stravovací diskomfort a tiež navigačne sa pripraviť vopred. Jednotlivcom skôr nie ako áno – oblasť je dosť odľahlá, je tu určite slabšie pokrytie signálom pre privolanie pomoci v prípade nehody - za celý deň sme stretli len 2 cyklistov, peších turistov tiež len zopár. A vyskytuje sa tu vraj aj v slušnom počte medveď hnedý – nemali sme to šťastie ho vidieť. Nakoniec ešte odkaz na STRAVU a gravelový okruh okolo Poľany.