Rallye Sudety, alebo 120 km ktoré stoja za to...

Sudety, ako sa zvykne ľudovo tento maratón nazývať, sú u našich susedov pojmom. Kto ich nedal , akoby ani nebol biker. Tento pretek je považovaný za najťažší v ČR. Ani tak nie parametrami 120 km a 3350 m, ktoré sami o sebe už niečo znamenajú, ale najmä povrchom trate a náročnými technickými zjazdmi, na čele s legendárnou „Hvězdou“, považovanou sa skúšku nielen techniky, no najmä odvahy. A tak sa 12.9. 2009 zúčastňujem aj ja 15. ročníka Specialized Rallye Sudety...

Chrobáka do hlavy mi nasadil ešte v Ischgli Vlado Oprenčák a jeho doslova nadšené rozprávanie, pri našom stretnutí v miestnej reštaurácii. Chytili som sa nielen ja, ale aj kamarát Michal Sýkora. Jediné, čo nás mierne odrádza je približne 400 km dlhá cesta. Nakoniec aj tak v piatok čakám na Miša. Pridá sa ešte ďalší Zvolenčan, Branislav Igaz a tak sme nakoniec traja. Presun je vážne zdĺhavý, je to štýlom plyn – brzda – plyn vygradované prejazdom cez milión dedín a tak do Teplic nad Metují, kde je situované zázemie preteku, prichádzame až večer. Mierime hneď na prezentáciu, ktorá je v miestnom kultúrnom dome. Divadelné stoličky, osvetlenie a stôl, na ktorom sú vystavené trofeje pre najlepších dodávajú punc dôležitosti. Je na to aj dôvod, pretože tento rok sú Sudety, píšuce svoju históriu už 15 rokov, zároveň aj majstrovstvami ČR v maratóne. Na štarte preto nebude chýbať kompletná česká maratónska špička. Už dnes celá dedinka žije pretekom, na námestí sa podáva občerstvenie a premieta na veľkom plátne video z minulých rokov. Samozrejme najväčší rozruch zavládne, keď sa na plátne objaví už spomínaná pasáž „Hvězda“, kde nikdy nie je núdza o poriadne držky. Je to úsek s veľkými skalami a koreňmi, ktorý je ťažké prejsť peši, nieto ešte na biku. Každoročne tu čakajú doslova davy ľudí a každý, kto to zvládne v sedle, si vyslúži potlesk. Po zhliadnutí záberov a menšej diskusii som rozhodnutý zísť to peši...


Ubytovanie máme zjednané v miestnej ubytovni za 200 KČ na noc. Slovo ubytovňa mi príde ako trošku hanlivé, keďže všade je pekne čisto a útulne. Radosť nám robí aj počasie, očakávané dažde sa nekonali, všade je krásne sucho. Predpoveď na zajtra hlási zamračené a bez vody, čo sú ideálne maratónske podmienky. . Ešte nachystáme potrebné veci na ráno a zhasíname...

O 6:00 máme budíček. Raňajky, klasické rituály a okolo 7:45 sa radíme na štart. Aj tak už stojíme skoro na konci. Kto chce výhodnú pozíciu, musí si privstať. 1000 ľudí, je 1000 ľudí " title=", pre túto oblasť sú typické krátke, strmé výšľapy plné skál, ktoré nedajú vášmu zadku ani na chvíľu pokoj. Tvrdím, že pre túto trať je full výhoda, bohužiaľ môj Trek túto vymoženosť nemá...
Na 54. km je ďalšia občerstvovačka umiestnená pred krčmou. Ak sa vám zdá, že slovo občerstvovačka používam až príliš často, nemýlite sa. Ono ich totiž na celej trase bolo 10!


Po širokej poľnej ceste stúpame na Slavný, prejdem popod tzv. Kamennú Bránu a čaká má jeden z najzaujímavejších zjazdov po starej dláždenej ceste zvanej Vodní Zámky. Znova vidím hlúčik ľudí a je mi jasné, že zadarmo to nebude. Kamene sa zväčšujú, miestami sa bojím, že chytím prevodník. Znovu ale volím zlú stopu a znova zosadám. Už ma to začína štvať, že vždy keď príde nejaká technická „lahôdka“ tak si zle vyberiem stopu a následne zmäknem " title="
Na 6. stanici, kde mimochodom hrala live country kapela, sa mi prihodila opäť milá príhoda. Bol tam totiž mechanik, ktorý si ma pamätal z poľského etapáku MTB Trophy (tam mi totiž ešte v noci premazával orech). Kým som jedol prišiel ku mne a so slovami: „bratom Slovákom musíme predsa namazať“ mi vzal bike a komplet premazal " title="
Podobným štýlom, teda stojka hore a rozbíjačka dole pokračujem ďalej ďalších 30 km. V každom zjazde vidím minimálne 4 vyskočené bidony, raz dokonca aj celý košík. Ide sa vlastne skoro stále po teréne, asfalt je niečo ako oáza. Teda veľmi zriedkavý ale o to viacej vítaný " title=" Prekročíme aj Poľskú hranicu...


V opise budem pokračovať po tom, ako prejdem okolo Hlavňovského rybníka, kde je umiestnená 8. občerstvovačka, teda na 98. kilometri. Čo sa mňa týka, ide sa mi veľmi dobre. Samozrejme už som unavený , ale rozumne som si rozvrhol sily a tak približne od polovice predbieham väčšinou ja. Ocitol som sa v celkom početnej skupinke, ale v strmom stúpaní na 700 m vysokú Hvězdu sa vzďaľujem. Na vrchole bočím doľava do technického zjazdu. Najskôr úzky chodníček, potom vbieham do lesa. Zrazu vidím v diaľke rytmické svetlo a počujem hluk. Fotoaparáty a ľudia. Je mi hneď jasné, ktorá bije... Diváci sediaci okolo na skalách čakajú, ako si jazdci poradia s úsekom zvaným „Schody“ inak známym aj pod názvom „Hvězda“. Zatiaľ, aj podľa toho čo som včera videl na videu (pekné držky), som rozhodnutý ísť peši. No, skúsim teda, pokiaľ sa bude dať. Už zo spomínaného videa si pamätám, že dobrá stopa bola ľavou stranou. Obchádzam teda strom zľava, spomalím a obhliadnem situáciu. Vyslovene stojím na brzdách, stále ale v sedle. Diváci kričia: „Jeď,, jeď“ Adrenalín stúpa, hranice sebazáchovy klesajú. So slovami: „to si asi robíte srandu“, púšťam brzdy. Asi som sa zbláznil... Na prvom veľkom schode naberám rýchlosť, zabrzdiť sa už nedá, jedine manévrovať medzi skalami a koreňmi. Gripy zvieram až ich skoro rozpučím. Snažím sa vyberať najvhodnejšiu cestu, tá sa ale stáča vpravo a ja už vidím ako to napálim do skaly predo mnou. V poslednej chvíli ale stočím rajdy a vyberám zákrutu. Je to tam. Diváci tlieskajú, ja si od radosti zakričím a pokračujem v zjazde po koreňoch. Endorfíny zo mňa doslova sršia, ani necítim, že v nohách mám skoro 105 km. Toto som potreboval, poriadne prebudenie. Ak som niekedy cítil pocit totálneho nadšenia z jazdy, tak to bolo v práve teraz. Niekomu sa môže zdať, že to robím až príliš „akčné“ , ale ja som to tak vážne prežíval " title="

Pokračujem ešte lesným chodníčkom, ktorý strieda asfaltka, potom opäť chodníček atď. Vybieham v dedinke Pěkov, tu je pri miestnej „hospodě“ ďalšia stanica. Celkom krutým stúpaním už po asfalte pokračujem na parkovisko, kde znova vbieham do lesa. Proste stále hore-dole. V obci Dědov na 113. km ma čaká posledné zastavenie na jedlo a aj posledné stúpanie.
Len si dovolím také malé odbočenie. U nás, na slovenských maratónoch (na dlhých trasách) je človek už po 5 hodinách na trase vlastne sám. Tu som si po 5 hodinách odskočil na malú a za tú chvíľku ma obehlo 7 ľudí " title="
Posledný kopec už dávam aj pomocou vôle, ako sa hovorí, mám už celkom nakúpené. Na trati som skoro 7 hod, kŕče ale nemám, jedine v prstoch na rukách vďaka miestnym zjazdom. Stúpanie vedie popri statku po panelovej ceste, neskôr po poliach, kde dáva o sebe vedieť nepríjemný vietor a už tak jednociferné číslo na tachometri stláča ešte o trochu nižšie. Vybieham u nejakého zámočku a popri múre smerujem na asfalt, točím prudko doprava. Vedľa mňa idúceho jazdca sa spýtam, či ešte ďaleko do kopca. Keď povie, že toto je záver a tamto za horizontom už iba z kopca, radím ťažší prevod. Postavím sa do pedálov a keďže za mnou sa ťahá zopár jazdcov, nasadzujem k záverečnému trháku " title=" Záver ako má byť... ˇ
Čas 7:14 hod ma málinko sklame, chcel som pod 7hod. Potom si ale premietnem všetky dnešné zážitky a je mi to hneď úplne jedno. Boli to moje prvé Sudety, dal som aj Hvězdu a tak som spokojný. V celkovom poradí mi to dalo 219. miesto, ale so Slovákov som bol 3. (pozn. autora – vzhľadom na počet štartujúcich jazdcov so Slovenska brať ako žart), no proste samé pozitíva... 5 min za mnou prichádza Mišo. Na to, že sa tam babral 30 min s lepením a dostal sa na koniec balíka, pekný výsledok. Uznanie patrí ale každému, kto dokončil dlhú trasu, konkrétne 568 bikerom a bikerkám. Čas víťaza, Jana Hrušku (4:57 hod) a tak isto víťazky, Pavlíny Šulcovej (6:17 hod), mi príde ako z inej planéty! Vysvetlenie....sú to mimozemšťania " title="
Sudety nesklamali. Je to pretek s veľkou tradíciou, ktorá je badateľná na každom kroku. Celá dedinka na 2 dni žije cyklistikou. Čo sa mi veľmi páčilo, bola doslova jedinečná trať ktorá je krásnou kombináciou rýchlosti a techniky, kedy sa pravidelne striedajú lesné a poľné cesty s nádhernými singletrackami pomedzi skaly, korene a stromy . Doslova čerešničkou na torte sú už vyššie spomínané úseky v skalách, kde človek váha medzi zdravým rozumom a túžbou prekonať svoj vlastný strach. Charakteristické sú aj stúpania, márne by ste hľadali nejaký vyslovene dlhý kopec, väčšina je krátka ale o to prudšia a náročnejšia. O zabezpečení trate, občerstvovačkách a servise na trati sa baviť ani nebudem, všetko na veľmi vysokej úrovni. Jedinou nevýhodou tak zostáva už spomínaná dlhá cesta zo Slovenska. Ucelenejšiu predstavu myslím vytvorí aktuálne video, ktoré pekne vystihuje charakter preteku: https://www.youtube.com/watch?v=hhqBggnefeY


Tento rok som absolvoval všetky české maratóny, ktoré sa vo svojich propozíciách spomínajú slovo ťažký, prípadne náročný. Hovorím o Drásalovi, Beskyde a Sudetoch. Z môjho pohľadu si ale titul najťažší právom zaslúži Specialized Rallye Sudety...

Video z aktuálneho ročníka
https://www.youtube.com/watch?v=hhqBggnefeY
Video z Hvězdy:
http://exposureroom.com/members/orel.aspx/assets/22a59731347e4afc9c73a449e58eafc3/

Video z „mokrého“ ročníka 2001 kedy došlo zo 768 ľudí 211...v tom počasí masaker
http://videoalbumy.azet.sk/specialized-rallye-sudety/pXGEy8VWXqBZl60S/

Fotky
Bitnar.cz
Mildamtb (rajce.idnes.cz)
Majky10 (rajce.idnes.cz)
Miriam Závacká

Report a krásna galéria na mtbs
http://www.mtbs.cz/Zavody/mcr-mtb-maraton-2009-sudety.html

Výsledky
http://www.sportsoft.cz/vysledky/2009/vysl_20090912_mtbsudety_120km.pdf