Rozhovor: Čo chýbalo, aby som bol profíkom – Ľuboš Malovec

Ako to funguje pri snahe získať profesionálnu zmluvu vo svetovej cestnej cyklistike, prezradí zo svojich skúseností Trnavčan Ľubo.

V komunite cestných cyklistov si dobre známy, predstav sa, prosím, aj ostatným.
Momentálne žijem v Trnave, v mojom rodnom meste, študujem na Univerzite sv. Cyrila a Metoda, brigádujem ako servisman v Bikesharingu, kde sa starám o pravidelný servis zdieľaných elektrobicyklov. Pomedzi všetky ostatné aktivity stále aktívne robím cyklistiku a snažím sa držať na určitej výkonnostnej úrovni. Ako každý športovec vie, telo si po rokoch tréningov neustále pýta pohyb a ja mu ho srdečne doprajem.

Ako si sa k cyklistike dostal? A čo ťa zaviedlo k cestnej cyklistike?
K cyklistike som inklinoval už od detstva, skúšal som bikros, trial a mnohé ďalšie odvetvia cyklistiky, samozrejme, iba pre vlastné potešenie a pre vášeň k tomuto športu. No nikdy by mi ako malému chlapcovi nenapadlo, že raz budem mať možnosť jazdiť v zahraničnom development tíme. Prvé signály toho, že niečo vo mne bude, prišli už v trinástich rokoch, keď som mal možnosť jazdiť MTB s omnoho staršími cyklistami. Už v tej dobe mali problém utrhnúť ma v ťažkých výšľapoch. Vtedy ma jeden z kamošov odporučil do miestneho klubu CK Olympik Trnava. Cestná cyklistika mi zo začiatku nebola srdcu blízka, ale nemal som inú možnosť, nakoľko trnavský klub bol zameraný na cyklokros a cestu. Koniec koncov, nemôžem povedať, že to s odstupom času ľutujem, predsa, cestná cyklistika je kráľovná medzi cyklistickými disciplínami a je v nej najväčšia možnosť kariérneho rastu a uplatnenia sa.


Kedy prišli prvé úspechy? Kedy si si uvedomil, že máš talent a že by to mohlo niekam viesť?
V prvom rade musím povedať, že som cyklistiku robil najprv len pre radosť, s partiou sme chodievali pravidelne cez víkendy na tzv. ďalekonosné MTB výjazdy, v preklade celodenné tripy s mnohými zastávkami na pive, v mojom prípade kofolke, nakoľko som mal zhruba 12-13 rokov. Neskôr som sa prihlásil na naliehanie jedného kamaráta do miestneho klubu a už na prvých pretekoch Slovenského pohára v cyklokrose som obsadil štvrté miesto a začal som rozmýšľať nad tým, že vo mne niečo bude. S tímovými kolegami sme pred prvou cestnou sezónou rozoberali, akú šancu by som mal vyhrať MSR v cestnej cyklistike. Najprv mi nikto neveril, nakoľko som bol mladý chalan, zároveň novým členom v tíme, no po prvých pretekoch Slovenského pohára na ceste, kde som obsadil štvrté a prvé miesto, sa na moje ciele začali pozerať oveľa realistickejšie .


Kto ťa najviac podporoval v tej dobe? Rodičia, klub, zväz?
Každopádne najväčšou oporou bola, samozrejme, rodina, ktorá ma vedela podržať vo chvíľach, kedy to mal človek chuť najradšej zabaliť, v druhom rade nám všetkým, čo sme boli v klube pomáhal tréner Bohuš Kujovič, ktorý mal nadhľad nad vecou a zanietenie pre cyklistiku, plus veľmi atraktívny humor pre mládež, ktorý nám vedel vždy vyčarovať úsmev na tvári.


Je niečo, čo spätne hodnotíš podľa seba, že by sa malo s mládežou robiť lepšie?
Toto je veľmi hypotetická otázka, pretože všetko v športe závisí od peňazí a s tým spojenej kvality zimnej prípravy, cyklistického materiálu a kalendára pretekov. Je mi veľmi ťažké hodnotiť, ako by sa vtedajšie vedenie správalo pri budgete, aký má zväz po troch tituloch majstra sveta, ktoré vybojoval Peter Sagan. Každopádne, tak ako aj vtedy, aj dnes doplácame na slabý národný pohár, kde sa jednotliví pretekári porovnávajú medzi úzkou skupinou jazdcov a pri príchode na zahraničné preteky jednotliví chalani zažívajú šok v zmene rýchlosti a tempa, akými sa preteká v zahraničí, s čím som sa musel popasovať aj ja pri reprezentácii Slovenska na mnohých reprezentačných výjazdoch. Ako pozitívny príklad by som rád uviedol sériu Českého pohára, ktorý má jednak slušnú úroveň a taktiež je obohatený o prenos na ČT Šport, čo prináša peniaze do cyklistiky ako celku.


Aké boli tvoje úspechy v týchto „mládežníckych” rokoch?
Priznám sa, že slušné výsledky prišli takmer hneď po príchode na cyklistickú scénu. Jednak to bolo do určitej miery spôsobené aj slabšou účasťou na národnom pohári. Ak by som mal vymenovať zopár výsledkov, ktoré sú pre mňa najcennejšie z mládežníckych kategórií, boli by to 3. miesto v celkovom poradí na Závode mieru v Lanškroune, päťkrát 1. miesto v celkovom poradí (SP) a 22. miesto na Majstrovstvách sveta v holandskom Valkenburgu, kde som prišiel s nulovou stratou za víťazom Matejom Mohoričom.


Citlivý vek cyklistu je, keď sa prechádza z juniorov do mužov, resp. U23 (do 23 rokov). V rozhovore nám M. Mahďar prezradil, že jemu sa dokonca jazdilo lepšie, ty si to mal ako?
Býva zvykom, že cyklisti majú problém pri prestupe do U23, pričom sa pretekár musí vysporiadať s pomerne ťažšími prevodmi, ako bol zvyknutý v junioroch a v druhom rade to je kategória, kde sú cyklisti štyri roky a mnohokrát nastávajú veľké výkonnostné rozdiely medzi začínajúcimi a končiacimi cyklistami v kategórii. V mojom prípade som mal problém iba prvý rok, kedy som cítil sám na sebe, že mi chýba objem kilometrov najazdených počas sezóny. V druhom a treťom roku som sa na dĺžku pretekov viac menej adaptoval a vedel som aktívne ovplyvňovať priebeh pretekov. Avšak spomedzi mnohých negatív, ktoré sa vyskytnú pri prechode do vyššej kategórie, viem poukázať aj na jedno obrovské plus, ktoré nám ponúka kategória Elite. V porovnaní s juniormi a U23 je vyššia skúsenosť a vyjazdenosť jednotlivých pretekárov a s tým je spojený pokojnejší priebeh pretekov a menší počet pádov.


V akom klube si začínal v mužoch a čo bolo dôležité, že si po junioroch vybrali teba?
Kategóriu U23 som začínal v slovenskom profesionálnom tíme Dukla Trenčín-Trek, kam som sa dostal na základe predošlých výsledkov z mládežníckych kategórií a dobrých vzťahov medzi trénerom z miestneho klubu a vtedajším trénerom Vendelínom Kvetanom. Bola to pre mňa obrovská česť byť súčasťou tímu, v ktorom boli jazdci ako Matej Jurčo, Roman Broniš, Maroš Kováč, Robert Gavenda a mnohí ďalší.

Ako to fungovalo pri nominácii do reprezentácie? Len si čakal, že si ťa všimne repre tréner či si sa musel niekde hlásiť, pripomínať sa? Je v tom aj politika?
V cyklistike pretekári žijú v jednej veľkej bubline, kde všetko ich bytie je zamerané priamo na prípravu a podávanie čo najlepších výkonov na pretekoch. Politika je viac menej v každom športovom zväze, nakoľko každý klub chce to najlepšie pre svojich zverencov. No pretekári by nemali byť konfrontovaní s týmito informáciami, alebo problémami riešenými v zákulisí. Čiže odpoveďou na otázku je jednoznačné áno, ale zväčša otázky nominácie na preteky závisia od výsledku na nominačných pretekoch a samotného výberu reprezentačného trénera. V mojom prípade som nemal problémy s účasťou v reprezentácii z dôvodu, že sa mi na SP slušne darilo, podarilo sa mi ho vyhrať 5-krát po sebe, a to bol aj dôvod mojej účasti na takmer všetkých pretekoch Worldcup, ktoré boli v kalendári SZC.


Mohlo sa stať, že sa dostal do repre niekto, kto nebol v tej chvíli výkonnejší ako ten, čo ostal doma?
Častokrát nominácia závisí iba od jedných nominačných pretekov, kde sa jednotlivcovi môže kadečo pokaziť, či už technické problémy, pád a následne môže byť na preteky vybraný pretekár možno aj s nižšou výkonnosťou, ale to už je aj o šťastí, ktoré pretekár tiež potrebuje. Taktiež v jednotlivých oddieloch to závisí aj od samotného trénera, či pustí svojich zverencov na určité preteky, nakoľko aj medzi zväzom a klubmi nemusí byť všetko na ružiach ustlané a koniec koncov si to môžu odniesť samotní pretekári. Asi by som klamal, ak by som tvrdil, že v cyklistike je všetko tip top, neriešia sa žiadne problémy. Lepšie je sa však zamerať na pozitívne veci, prečo by sme mali cyklistiku robiť a nie naopak.


Ako by si porovnal zväz teraz a pred x rokmi, keď si začínal?
Myslím si, že samotné podmienky na zväze sú oproti tomu, keď som začínal, mnohonásobne lepšie, jednotlivé reprezentácie majú možnosť účasti na ktorýchkoľvek pretekoch, pokiaľ majú na to jazdci výkonnosť a dáva to vo finále nejaké racio. Celkovo zázemie, ktoré pretekári v mládežníckych kategóriách majú, je na veľmi dobrej úrovni a mali by sme sa poďakovať najmä Petrovi Saganovi, že svojimi ohromnými výsledkami nám všetkým zabezpečil mnohonásobne väčší budget, a tým lepšiu budúcnosť pre slovenskú cyklistiku.


Vďaka čomu sa ti podarilo dostať sa do vznikajúceho projektu Cycling Academy v Izraeli? Aká kategória tímu to vtedy bola?
Cycling Academy vznikal ako izraelský cyklistický projekt, kde Peter Sagan bol ambasádorom tímu a na základe toho vznikli miesta pre dvoch slovenských cyklistov, ktorých vyberal vtedajší tréner Dukly Trenčín-Trek podľa predošlých výsledkov. Do tímu som bol vybratý ja spolu s tímovým kolegom Máriom Daškom, pričom sa jednalo o prestup medzi dvoma kontinentálnymi tímami. Pre oboch to bol krok do neznáma, nevedeli sme, čo máme od toho očakávať, mali sme očakávania a zároveň aj obavy z neznáma, nakoľko pri nových tímoch sa tvorí celá štruktúra, zázemie a človek ťažko odhadne napr. trvácnosť daného celku. Avšak zároveň to bola pre nás obrovská príležitosť.


Ako fungujú vzťahy medzi jazdcami v tíme, je to konkurenčné prostredie, rôzne národnosti, povahy…?
Viac menej, ak je tím dobre postavený a pod taktovkou dobrého trénera, ktorý je zároveň aj mentor, mala by v tíme kolovať súdržnosť a odhodlanie pre tímové víťazstvá. Každopádne, vždy sa nájdu jazdci, ktorí si nemusia sadnúť alebo majú určité predsudky. Spomeniem si na jednu vtipnú historku, kedy po čistení zubov medzizubnou kefkou ma môj kanadský spolujazdec „natrel” manažérovi klubu, že mám na nočnom stolíku údajne ihlu. Po tréningu, samozrejme, prebehla za mojej a manažérovej prítomnosti kontrola a bolo veľmi komické sledovať reakciu manažéra po objasnení skutočnosti, že išlo o medzizubnú kefku a nie ihlu na doping .


Na aké top preteky si sa dostal? Aký máš najlepší výsledok z tohto tímu?
Pre mňa najkrajšími pretekmi bol určite etapák Tour de San Luis, kde bolo neskutočné sledovať temperament jednotlivých fanúšikov a atmosféru počas celého etapáku. V neposlednom rade bolo ohromné, pre mňa vtedy mladého chlapca, pretekať s jazdcami ako Cavendish, Gavíria, Quintana a zažiť ich aj mimo pretekov. Z tohto etapáku som si odniesol z prvej etapy 12. miesto, čo na prvý pretekový deň nebolo až také zlé. Následne po argentínskom etapáku sa mi podarilo vybojovať prvé víťazstvo pre tím Cycling Academy, a to na pretekoch VC Hlohovec v Českej republike, kde som v šprinte z vyselektovanej skupiny porazil Mareka Čaneckého a Alojza Kaňkovského.


Aký kľúč sa uplatňoval pri jednaniach o predĺžení kontraktu vo vašom klube? Jedna vec sú fyzické testy, ďalšia koho poznáš, z akej si krajiny, či máš za sebou sponzora...
K tejto otázke môžem uviesť jednu pikošku, ktorá sa často používa pri jednaní v zahraničných tímoch, kde sa snažia vedúci tímov vybudovať si vyjednávaciu výhodu tým, že hrajú určitý čas mŕtveho chrobáka a pritom vás držia v určitej domnienke, že máte miesto v tíme, ale ešte vám nepošlú presnú zmluvu a ani špecifikácie. A keď sa dostanete do momentu, z ktorého už nemáte možnosť dostať zmluvu z iného klubu, tak vám pošlú kontrakt s nie veľmi presvedčivými podmienkami, ale nemáte na druhú stranu inú možnosť, len to podpísať, ak chcete ďalej bicyklovať. Samozrejme, kritériami sú v prvom rade výsledky z predošlej sezóny, záťažové testy, ale pri niektorých jazdcoch sú silným argumentom aj počty followerov na Instagrame a Facebooku.

Čo rozhodlo v tvoj neprospech, že ti nepredĺžili zmluvu? Je niečo, čo teraz s odstupom času hodnotíš, že keby bolo trošku inak, tak teraz jazdíš vo svete s profíkmi?
V športe ako cyklistika potrebuje človek najmä stopercentný zdravotný stav, pevnú vôľu, určitú mieru talentu a taktiež kúsok šťastia. Pri prechode z Dukly Trenčín-Trek do Cycling Academy, terajšieho Israel Nation StartUp, som mal príležitosť posunúť sa v cyklistike o level vyššie, avšak v druhej polovici prvej sezóny prišlo na Majstrovstvách Európy v estónskom Tarte k pádu, ktorého som bol súčasťou a utrpel som zranenie ruky, ktoré ma na značnú chvíľu vyradilo z pretekového režimu. Pri návrate do pelotónu som mal obrovskú motiváciu pokračovať v predošlých „úspechoch“, avšak pri mojom comebacku nastala aj zmena trénera, keď vtedajší tréner Ján Valach odišiel do WorldTour do tímu Tinkoff a mne pridelili dánskeho trénera zameraného striktne na čísla z wattmetra bez ohľadu na pocity a nejaké racionálne premenné. Postupne som sa dostal do stavu fyzickej aj psychickej pretrénovanosti, ktorej dôsledkom boli následné nenaplnené očakávania v tíme a nepredĺženie kontraktu. Možno to bola prílišná motivácia a dôvera vo vtedajšieho dánskeho trénera, čo ma stála flek v izraelskom celku, alebo proste som dal zo seba maximum a na viac som už nemal. Každopádne počas dvoch rokov v tíme som vydal zo seba všetko a neľutujem žiadne rozhodnutie. Čo som tým chcel povedať je asi iba toľko, že cyklistika je nádherný šport, ktorý musí pretekár milovať pre samotný pocit z jazdy a pre endorfíny, ktoré sa pretekárovi po každej náročnej etape vyplavujú do krvi, je to niečo neopísateľné, čo si bežný človek, ktorý nemal dočinenia s cyklistikou, nevie predstaviť.


Ak by si sa zo svojich skúseností pokúsil odovzdať jedno odporúčanie chalanom, dievčatám snívajúcim o profi kariére, čo by to bolo?
Cyklistiku musíte robiť s radosťou a musí vás hlavne napĺňať, ak pri nej chcete zotrvať dlhšiu dobu. Nie je to šport, ktorý sa dá robiť pre peniaze, mal by to byť váš lifestyle, akým chcete žiť.

Na čo zo svojej profi kariéry spomínaš najradšej?
Na každé jedny preteky, ktoré som v zdraví došiel do cieľa .

Ďakujem Ľubošovi za rozhovor, z jeho odpovedí je cítiť úprimnosť! Na jeho príklade si človek, ktorý sa bežne nepohybuje v profesionálnej cyklistike, dokáže lepšie predstaviť, ako sa niekoľkonásobný majster Slovenska a reprezentant pozrie do svetovej cyklistiky, čo všetko to obnáša a ako to je náročné prostredie. Poslednú dekádu nám v hlave rezonuje príbeh Sagana, ale to bol skôr malý zázrak. V cyklistickom svete prevažujú takýto chalani ako je Ľuboš, ktorí makali a išli si za svojim šťastím a aj keď ich mená teraz nevídame na Eurosporte, tak spravili pre cyklistiku kus práce. Nech sa Ľubošovi naďalej darí, nech mu slúži zdravie! Cyklistike ostal verný, užíva si jej príjemnú podobu. Amatérske pretekanie, cyklomaratóny, cyklozájazdy po svete, pohodové tréningy s kamarátmi...

Ľubošov Instagram a kto by mal chuť si zalistovať v jeho kariére, pripájame jeho profil na procyclingstast.com


Známe mená na pódiu:


Zdroj fotografií: archív Ľuboš Malovec
report_problem Našiel si v texte chybu?
cepooo 
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Video: L’Etape Slovakia 2023 - skoro pád, ale potom odmena

Video: L’Etape Slovakia 2023 - skoro pád, ale potom odmena

Po prežití obrovskej „vlny” v úvode nasledovali len príjemné veci. Osobné rekordy, dobré watty a slušné umiestnenie. L’Etape Slovakia 2023 sa nám podaril.
Reportáž: Gavurky ride - „jarná klasika“ na začiatku leta

Reportáž: Gavurky ride - „jarná klasika“ na začiatku leta

Štartoval som na zaujímavom cestnom podujatí, ktoré sa konalo v obci Dobrá Niva pri Zvolene. Na štarte sa zišla silná konkurencia cyklistov a ako to celé dopadlo, sa dozviete v dnešnom článku.
Reportáž: DHL Sereďmaratón 2023 - ešte vrtuľník a vysielačky

Reportáž: DHL Sereďmaratón 2023 - ešte vrtuľník a vysielačky

Ak by som nespravil jednu chybu, dokonalá nedeľa. Nová trať, silnejšia konkurencia, výborná organizácia a podpora ako pre profíka.
keyboard_arrow_up