5 000 výškových v Malých Karpatoch – tie až také malé vlastne nie sú

Nikdy som sa nezamýšľala nad tým, koľko výškových metrov by sa v tých našich Malých Karpatoch dalo nazbierať počas jedného výjazdu.

Až kým som sa raz pri západe slnka nerútila dole z Bieleho kríža so širokým zubatým úsmevom a čerstvými tromi tisíckami v nohách, ktoré sa mi pošťastili doslova nechtiac.

Bol to taký ten dobrý deň, kedy nohy išli samé a metre pribúdali ľahučko. K tomu ideálne svieže jarné počasie a dobrá nálada. Taký ten deň, o ktorom každý sníva, že mu vyjde práve na preteky. Domov som sa vracala ešte s nejakou zásobou energie, takže kým vyložené nohy večer oddychovali, hlavu zamestnávala zvedavosť. Po šiestich dňoch ma prepadla chuť vyskúšať, či sa už nohy stihli zregenerovať a či ich ešte tie kopce budú baviť. Večer predtým som zalarmovala cykloparťáka Juraja, že zajtra ráno ideme a kompletne som mu tak zmenila celodenný program. A pre istotu som si pribalila o jeden lepeňák navyše.


Na raňajky Biely kríž

Úvodné stúpanie na Biely kríž sprevádzali okrem tuhých stehien aj samorozhovory typu „možno by dnes stačil iba koláčik a rege výjazd“. Ale keď sa už vytrepem hore na hrebeň a oddýchnem si v prvom miernom zjazde, vždy sa mi uľaví a na ďalšie stúpania sa už teším troška viac. Tu sa mi uľavilo tak veľmi, až som úplne zabudla na utrpenie spred pár minút a vôbec som nenamietala proti nápadu ísť rovno na bájnu Strminu (2,6 km @ 9,2 %). Kdesi za polovicou stúpania, keď už sa nohy konečne troška zahrievali a prestávali bolieť, mi zlepšujúcu sa náladu „opravil“ defekt na zadnom kolese. Opravila som aj ja jeho a pustila som sa do zahrievania odznova. Veselý začiatok dňa.

Trasu sme nemali vopred premyslenú a rozhodovali sme sa doslova za jazdy. Po Strmine sme si vymysleli „kolísku“ medzi Tromi brestami a Tromi kamennými kopcami (3KK), čo znamenalo najprv naklesať cca 200 m z Troch brestov do Limbachu a odtiaľ nastúpať 335 m na 3KK a naspäť. Stúpanie na 3KK patrí medzi moje najobľúbenejšie v Malých Karpatoch vďaka krásnej prírode a minimálnej človečej premávke akéhokoľvek typu.

Cenou za to je však miestami deravý asfalt, ktorý ukráti človeka o zážitok zo zjazdu a troška viac potrápi brzdy a zápästia. Kým sa Juraj na tejto kolíske vyšantil 2,5-krát, ja som si ju zopakovala 2-krát a potom sme sa vybrali na Kačín. Cestou sme ešte pozbierali pár metrov vyhupnutím k Veľkému Javorníku a na Malý Slavín a následne si to zozjazdovali do bufetu na Rotunde doplniť zásoby do brúch a do bidónov.


Na obed guľky a takmer polovica stúpaní

Po domácich jahodových guľkách, donutoch, káve a dvoch nealko pivkách sa nerozbieha do kopca úplne najľahšie. Ale spoliehala som sa na to, že to závažie sa neskôr zíde ako dobrá energia. Ako vždy. Po dlhšej prestávke sme sa rozhýbali výletným tempom užívajúc si naozaj krásny deň – jeho najteplejšia časť bola už za nami a postupne sa začínalo príjemne ochladzovať. Vracali sme sa cez Kačín, opäť skontrolovali Malý Slavín a potom sme sa spustili k miestu štartu do Rače. Nohy sa s každou ďalšou nastúpanou tisíckou cítili akosi lepšie a my sme už tušili, že deň sa ešte nekončí. Doplnili sme teda ďalšie zásoby, namontovali svetlá, pribalili pláštenky a vrátili sa naspäť na hrebeň.


Nechcelo sa nám špekulovať a zhodli sme sa, že kolíska z doobedia bola príjemným nápadom a že si ju môžeme ešte zopakovať. Opäť sme sa kdesi v jej úvode rozdelili a blížiac sa tretíkrát k stúpaniu na 3KK mi akosi oťažela myseľ – nohy sa cítili skvelo a išli už v podstate na autopilota, ale metre zrazu pribúdali strašne pomaly. Keď sme sa opäť stretli na začiatku kolísky, dozvedám sa, že aj Jurajovi sa to stúpanie teraz zdalo akési dlhšie. Tak sme začali špekulovať, kam ďalej. Rýchle výpočty však nemilosrdne hovorili, že ak si zopakujeme kolísku predsa len ešte raz, Jurajovi to vydá na krásnych 5 000 m a mne na polovičný everesting. Tak sme došpekulovali a rozhodli sa zabojovať ešte štvrtýkrát v stúpaní na 3KK, ale tentokrát spoločne a s nádejou, že to pôjde lepšie. A tak aj bolo – celé stúpanie sme predebatovali a ani som sa nenazdala a boli sme hore.

Na večeru druhý dych

Na miesto spoločného štartu sme sa vrátili okolo pol deviatej večer a mne do 4 500 chýbalo už len pár metrov, takže kým sa Juraj pobalil do auta, zvrtla som sa z parkoviska na Potočnej ešte na kruháč k Trom zajacom a naspäť. Spokojní a vysmiati sme sa rozlúčili a krútiac domov mi v hlave presvišťal sled myšlienok – cítim sa skvelo, nohy už nevnímajú rozdiel medzi rovinkou a stúpaním, je teplo, je bezvetrie, žiadna premávka a dobre osvetlené cesty. Všade úplný pokoj, nechce sa mi ani spať a vlastne sa mi ani nechce ísť domov. A do 5 000 m mi chýba necelých 500, čo sa oproti celému uplynutému dňu zrazu zdá ako srandovná maličkosť.

S taškou na pleci si to zo zvedavosti vyšliapem naspäť k parkovisku a zisťujem, že tento kopček má rovných 60 m. Stúpaníčko (900 m @ 7 %), ktoré v bežnom živote vôbec nepatrí medzi moje obľúbené, pretože ho mám rovno za domom a obvykle si ho vytrpím v úvode výjazdu ešte neprebudená. Teraz mi zrazu pripadá ako romantická skoro-rovinka. A tú si bezbolestne zopakujem pokojne aj 7 ráz. A presne to sa aj stane.


Po siedmom kole mi na vrchole chýba už len pár metrov a ja viem, že cestou domov ma ešte čakajú malé vlnky na ulici Pri kolíske. Keď sa vyhupnem na poslednú vlnu celého dňa, otvorí sa mi nádherný výhľad na celé mesto v čiernej noci a na Garmine blikne 5 002 m. Chvíľku sa pokochám, vychutnám si ten čarovný pokoj a potom sa už len spustím domov za večerou a posteľou.


Cítim radostné emócie z krásneho dňa, ktorý nezačínal úplne najľahšie a predsa bol takmer celý sprevádzaný úsmevom (aj keď chvíľkami možno len takým skrytým). Striedajú sa myšlienky o tom, ako veľmi je dôležité správne nastavenie mysle – keď sa človek nenaháňa len za výsledkami a číslami, ale venuje sa niečomu s vášňou a robí mu to celý čas ozajstnú radosť. Častokrát sa človek dokáže prekvapiť aj sám. Netreba sa báť vyraziť za dobrodružstvami, ktoré sa na prvý pohľad zdajú priveľké - väčšinou sú z nich napokon tie najkrajšie životné zážitky.

Ak si chcete pozrieť tento môj výjazd na Strave, je dostupný na tomto odkaze.
report_problem Našiel si v texte chybu?
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Tip na výlet: Calp – po stopách Zwift Academy

Tip na výlet: Calp – po stopách Zwift Academy

Poďte sa so mnou pozrieť do populárnej tréningovej lokality profesionálnych tímov vďaka ideálnej mikroklíme a krásnemu prostrediu – na Costa Blancu.
200 km na elektrobicykli bez dobíjania

200 km na elektrobicykli bez dobíjania

Hádam už odo dňa, kedy uzrel svetlo sveta prvý elektrický bicykel, je témou diskusií, či vôbec majú tieto bicykle existovať, či je jazda na nich bicyklovaním alebo podvádzaním.
Apidura Parallels 2021 - mojich 400 km na šupu

Apidura Parallels 2021 - mojich 400 km na šupu

Akú vzdialenosť vzdušnou čiarou dokážeš prejsť za 24 hodín počas víkendu s najkratšou nocou v roku? O tom je Apidura Parallels Challenge.
keyboard_arrow_up