Tip na výlet: Na cestách v okolí Trenčína - tréning v kopcoch

Tento článok som písal začiatkom júla, čo je bežne čas, keď sa v rámci tréningu či dovolenky mnohí z nás vydávajú za legendárnymi cestnými stúpaniami do zahraničia. V dnešnej komplikovanejšej situácii však môže padnúť vhod aj tip na jazdenie po Slovensku...

Na bezproblémové prechody cez hranice si ešte asi chvíľku počkáme, a tak je dobré si nájsť aspoň akú-takú náhradu doma. Rád teda pre inšpiráciu predstavím pár kopčekov v okolí Trenčína, kde sa dá, okrem iného, nahnať aj nejaké to cykloopálenie.

Machnáč

Stúpanie dvoch tvárí, ktoré spája Trenčianske Teplice a Motešice. Dve tváre preto, lebo z Teplíc je to krátka a výživná stojka, kde sa budete pozerať na kazetu, prečo to už nejde vyššie. Z kúpeľného mesta až hore je to 2,5 kilometra, v priemere okolo 7 % a maximum zhruba 20 %. Druhá strana z Motešíc je viac natiahnutá a začína len miernym stúpaním medzi výbehmi pre kone, až sa schová v príjemnom tieni lesa, kde sa sklon postupne pritvrdzuje až po samotný vrchol.

Spolu je to 6,5 kilometra s priemerom 3 %. Dopravná značka varuje pred sklonom cez 14 %, na navigácii preblikne aj hodnota 20 %. Práve ten záver už má horší asfalt, po zime je to už takmer na gravel, ale zvyšok doliny je veľmi príjemný. Na strane Motešíc ešte môžem odporučiť všetky cesty po okolitých dedinkách, kde sa dajú zbierať kilometre pri nízkej intenzite dopravy, len sa treba vyhnúť hlavnej ceste Trenčín – Bánovce, tam to býva presný opak.

Homôlka

V Ilave na kruhovom objazde vás hore nasmeruje dopravná značka, kde prvých 7 kilometrov sa stúpa len mierne, to pravé vás čaká až na začiatku obce Horná Poruba. 8 kilometrov s priemerným sklonom 5 % je na naše domáce pomery už slušný parameter. Skvelé je, že stúpanie je rovnomerné, až na oddychovú rovinku niekde v polovici.

Motiváciou sú určite aj pekné výhľady na okolité hory s vrchom Vápeč ako dominantou celého okolia. Odmeniť sa môžete v klasickom bufete na vrchole, v ktorom sa zastavil čas už niekoľko desaťročí dozadu. Potešila ma kofola v pohári staršom ako som ja. Tento kopec nájdete na tomto odkaze.


Zjazd na druhú stranu cez Valaskú Belú až po križovatku smerom na Nováky má tiež niečo cez 14 kilometrov. Ak sa vyberiete z opačnej strany, tak sa jedná rovnako o vytrvalostné stúpanie najprv hore dolinou a potom s postupným priostrovaním hneď za dedinou s celkovým priemerom len 3 %.

Strmší úsek má z tejto strany zhruba 5 kilometrov a je s priemerom 5 %. Nevýhodou na tomto kopci je, že akonáhle sa len trošku oteplí, tak motorkárov sa tam vyrojí toľko, že vám rozhodne nedovolia len tak si niekde vedľa cesty pospať. Dole sa už len stačí rozhodnúť, či sa vyberiete smerom na Bojnické serpentíny alebo na ďalší kopček späť na stranu Váhu.

Sedlo pod Strážovom

Vďaka pretekom Okolo Slovenska nám pár rokov dozadu cestičku hore dolinou smerom na Zliechov odeli do nového asfaltu. Teraz toto stúpanie hustým lesom popri potoku s občasnými výhľadmi na vrchy pred vami pripomína alpské etapy. Zvlášť v horúcich dňoch je tam stále príjemná klíma a ani áut tam veľa nejazdí. Nástup je znova pohodový a maximálny sklon okolo 15 % sa prejaví až v závere pod sedlom nad Zliechovom.

Tam to však nekončí, stúpanie sa ťahá ďalej vpravo až do sedla pod Strážovom. Na druhú stranu sa prehupnete do Čičmian, ale to už je v Žilinskom kraji. Ja sa obvykle vraciam cez Zliechov znova až k Váhu, čo je zhora až po hlavnú cestu v Košeci slušných 17 kilometrov s priemerom okolo 3 %. Dobrou správou je, že sa tam v jeseni kládol nový asfalt, takže cesta hore alebo dolu dolinou prebieha hladko.

Stúpanie na Mojtín

Ďalšou chuťovkou je stúpanie z Beluše až do podhorskej dedinky Mojtín. Nástup zasa vlažný a krv začnete potiť až posledných pár kilometrov medzi skalnými bralami pred vstupom do obce, kde sa priemer vyšplhá až na 8,5 %. Komu je to málo, po prechode obcou je celkom vzadu schované nové asfaltové stúpanie, ktoré bolo vybudované kvôli odstávke hlavnej prístupovej cesty kvôli sanácii brala nad ňou.

Dole príjemný zjazdík lesom, ale keď sa pod kopcom zastavíte a otočíte späť, bude sa na vás škeriť stena s maximom cez 20 % a to je už chutná pralinka. Ak vám prevody na cestu späť nestačia, dá sa pohodlne pokračovať dole dolinou späť do Beluše.

Kohútka

Do sedla na hranici s Českom sa vyráža už z Púchova a stačí sledovať značky smer Lazy pod Makytou a Kohútka. Už po odbočke na Lazy sa väčšina áut stratí a okrem nejakého toho sviatočného popoludnia už ďalej stúpate sami. To, prečo ste prišli, sa začína v miestnej časti Čertov a na vrchol je to už „len“ chutných 5,5 kilometra s priemerným sklonom okolo 6 %. Tento kopec nájdete na tomto odkaze.

Ozajstná chuťovka sú ale legendárne buchty na Portáši, pre ne sa oplatí zájsť aj na cesťáku ten kúsok po štrkovej cestičke. Cesta na druhú stranu s plným žalúdkom už celkom pripomína zjazdy v Alpách, pretože vás pekne vykrúti a brzdy zahreje v niekoľkých serpentínach. Ak by ste si to chceli naservírovať cestou hore, čaká vás tam na posledných troch kilometroch priemerný sklon 10 % a maximum sa prehupne aj cez pätnástku. Komu buchty nechutia, tak na Valašsku popri cyklotrase údolím riečky Bečva určite nájde vhodné pohostenie.

Vršatec na dvakrát

Vršatecké bradlá sú dominantou širokého okolia a určite každému, kto aspoň raz cestoval naprieč Slovenskom už padli do očí. Verte alebo nie, až celkom hore vedie cestička a nie len jedna. Pod samotnými bralami čupí dedinka, do ktorej je možné sa dostať klasickou cestou z Pruského alebo použiť „zadné vrátka“ z Červeného Kameňa. Prvý variant je jednoduchší, keďže sa na siedmich kilometroch a v 7 % priemernom stúpaní nachádza aj pár miest, kde si môžete vydýchnuť pred strmšími pasážami.

Samostatná kapitola sú záverečné stovky metrov z Vršatského Podhradia do sedla, tam sa priemer razom zdvojnásobí, odmenou je parádny výhľad na poriadny kus Vážskej kotliny. Druhá možnosť nie je až taká prívetivá a od posledného domu v dedine stále len pritvrdzuje a núti vás priložiť pod kotol.

Kým sa nedostanete na lúku na úrovni Podhradia, tak z vás vyžmýka úplne všetko v maxime cez 20 %. Aspoň, že je tam celé leto tieň a príjemný lesný vzduch. Záver do sedla, ktorý je spoločný, už potom dávam úplne bez duše, teda ak sa predtým nezastavím v dedine na pivko.


Pri návrate späť do Trenčína netreba zabudnúť ešte na pohodové stúpanie na Skalku alebo obslužnú asfaltku zo Skalky nad Váhom okolo diaľnice do Zamaroviec. Váš maximálny tep určite nebude ťažké zistiť ani na výživnej stojke cez obec Hrabovka alebo v ďalšom ťažšom stúpaní z Hornej Súče na Dúbravy. Tam sú už aktuálne vyasfaltované dve možnosti, kde sa môžete napríklad budúci rok prebrať zo zimného spánku a pripraviť sa na sezónu.

Toto bol len taký najznámejší výber možností na sever od Trenčína, kde sa dá na cesťáku potrénovať na horských prémiách. Inak, v rámci jedného výjazdu som dal tieto stúpania naraz. Sú dostupné v sekcii Výjazdy na tomto odkaze. Dúfam, že som vás inšpiroval. Vidíme sa v kopcoch.