Reportáž: Cyklostore maratón Horné Srnie – bolestivý začiatok sezóny

Tohtoročná maratónska sezóna sa konečne začala a organizátori maratónu Horné Srnie to poňali naozaj kvalitne. Nahodili rúška, takmer zaplnili maximálne kapacity s počtom 390 pretekárov a pripravili nám maratón, na aký sme u nich zvyknutí.

Ako po minulé roky aj teraz bolo na výber z dvoch tratí. Krátka trať mala 25 km/850 m a dlhá, s najvyšším bodom na Javorníku, nás vytrápila 45 km/1 350 m.

Konečne začíname

Prvé preteky sezóny, samozrejme človek má veľké očakávania a nevie sa dočkať. Biky pripravené dva dni vopred, v sobotu stačilo len nasadnúť do auta a šlo sa. Len pol hodinu po spustení registrácie prichádzame na miesto, parkovisko plné, všade ruch ako 5 minút pred štartom.


Vidno, že nám tie preteky chýbali? Registrácia prebehla rýchlo a tak sme sa mohli hneď nahodiť a trošku pretočiť nohy.

Menej je niekedy viac

Na štart som sa stavala silno nabudená, pripravená siahnuť si na dno. A že sa mi to podarilo, aj keď, v pláne som to mala skôr na konci, nie hneď - ale aby som nepredbiehala, zatiaľ sme len na štarte. Zaznel výstrel, pomaly sa tlačíme cez štart a už aj sa tam niekto vála po zemi. Chlapík si ani nepočkal na terén, zalomil to rovno na asfalte.

Pekne v tempe sme vybehli za dedinu a už sa to začalo. Prvé štrkové stúpanie, vymletejšie ako po minulé roky a že som tohto roku presedlala na HT-čko, o „mäkkom“ zadku som mohla akurát tak snívať. Už som to nemohla brať všelikade, trebalo mi hľadať stopu. Ale, že o tú bol veľký záujem, nepohodla som sa s druhým pretekárom a boj o miesto sme prehrali obaja. A zatiaľ čo chlapík si to vybehol, rýchlejšie ako mnohí na biku, ja som tam niekde vzadu fuňela a nič z toho.


Po "vyteriganí" na menšiu rovinku som „naskočila“ do sedla s riadne otraseným egom a zbúranou predstavou o dobrej kondičke. Odhodlanie však ostávalo a bojovne som sa vrhla do prvého krátkeho zjazdu. Tu štrk vystriedali rozbahnené úseky, ktoré sa ako inak dali obísť len po úzkom páse rovno pri zráze. Ešte tak na to „kukám“, tu sa vyrúbať, človek padá aj pol dňa. A že proste som to ja, ani som to nedomyslela, nabehla som na menší hup, chytila som hranu koľaje a krásne ma šmyklo. Len mi tak stiahlo zadok, už som sa videla niekde dolu omotaná o strom. Rýchlo som to strhla na opačnú stranu a elegantne s každou končatinou do inej strany a rukotom jeleňa v ruji som to bez ujmy a pádu prežila.

Keď to nejde

Teda, ako sa to vezme. Tento “kiks” ma riadne vyviedol z miery a zvyšok zjazdu som sa mohla akurát tak hanbiť za svoju pomalosť. Ale stále mi ostávala nádej. Toto pekne pomaly na istotu a do kopca to znovu rozbehnem. Nerozbehla. Kým sme prišli na asfaltovú cestu, nohy som mala fajne ubolené a prázdne.

A to nám tento rok zaviedli obchádzku, ktorá sľubovala 5 km asfaltového stúpania. Ako už je zvykom, začala som sa vážne zamýšlať nad tým, prečo som si vybrala takýto krutý šport . Po výšľape nasledovali krátke úseky les-lúka, a síce miestami pre zmenu svetla človek nič nevidel, úsek bol fajnový zjazdný. Malé potešenie pred ďalším štrkom. Vidina občerstvovačky na konci úseku ale cestu celkom spríjemňovala.


Len no, občerstvovačka potešila, aj známe tváre na nej , akurát nasledujúci výšľap nie. Pomaly sa totiž blížil Javorník. Zúfalstvo sa opäť vrátilo, bolesť v nohách zintenzívnela a ako inak, do kopca som si to pekne-krásne vytlačila. Ako som spomínala to odhodlanie, tak tu ma už opustilo. V mysli som už predávala oba horské biky a lúčila sa s celou sezónou. Po Javorníku nasledovali krásne zjazdy, ktoré som ledva na tých svojich nevládnych nožičkách ustála. Ale tie výhľady, keď už pre nič iné, pre tie sa sem vždy oplatí “vyterigať”.


Druhá občerstvovačka opäť doplnila trošku síl a nasledoval Jarošov chodník. Pre tých, čo vedia jazdiť obľúbený technický úsek, pre mňa dlhý kus stresu. Prežila som to však bez ujmy, na nasledujúcej lúke som nabrala trochu síl a tak som sa aspoň vybláznila na Žabka traile. Tam som nedostatočne podradila na jednej zákernej vlnke a ako som sa v rýchlosti šla postaviť, že to ušliapem v stoji, skoro som sa na blba zavesila cez rajdy ako prádlo na sušiaku.

A čo dodať?

Do cieľa sme už dorazili na pohodu, snáď na jeden hlt som sprášila najchutnejšie rizoto v mojom živote a pozreli sme vyhlásenie výsledkov, kde najvyššie priečky na dlhej obsadili ako inak Zuzana Juhásová s časom 2:30:59 a Matej Baco 1:54:43. Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze.


Na záver by som chcela poďakovať organizátorom, že to nevzdali a aj napriek opatreniam pripravili kvalitné preteky, na ktoré sa vždy radi vrátime.

Zdroj fotografií: Aleš Koníček, Matej Masár, Marián Ľahký