Reportáž: Cyklostore maratón Horné Srnie – bolestivý začiatok sezóny

Reportáž: Cyklostore maratón Horné Srnie – bolestivý začiatok sezóny

Tohtoročná maratónska sezóna sa konečne začala a organizátori maratónu Horné Srnie to poňali naozaj kvalitne. Nahodili rúška, takmer zaplnili maximálne kapacity s počtom 390 pretekárov a pripravili nám maratón, na aký sme u nich zvyknutí.

Ako po minulé roky aj teraz bolo na výber z dvoch tratí. Krátka trať mala 25 km/850 m a dlhá, s najvyšším bodom na Javorníku, nás vytrápila 45 km/1 350 m.

Konečne začíname


Prvé preteky sezóny, samozrejme človek má veľké očakávania a nevie sa dočkať. Biky pripravené dva dni vopred, v sobotu stačilo len nasadnúť do auta a šlo sa. Len pol hodinu po spustení registrácie prichádzame na miesto, parkovisko plné, všade ruch ako 5 minút pred štartom.


Vidno, že nám tie preteky chýbali? Registrácia prebehla rýchlo a tak sme sa mohli hneď nahodiť a trošku pretočiť nohy.


Menej je niekedy viac


Na štart som sa stavala silno nabudená, pripravená siahnuť si na dno. A že sa mi to podarilo, aj keď, v pláne som to mala skôr na konci, nie hneď - ale aby som nepredbiehala, zatiaľ sme len na štarte. Zaznel výstrel, pomaly sa tlačíme cez štart a už aj sa tam niekto vála po zemi. Chlapík si ani nepočkal na terén, zalomil to rovno na asfalte.

Pekne v tempe sme vybehli za dedinu a už sa to začalo. Prvé štrkové stúpanie, vymletejšie ako po minulé roky a že som tohto roku presedlala na HT-čko, o „mäkkom“ zadku som mohla akurát tak snívať. Už som to nemohla brať všelikade, trebalo mi hľadať stopu. Ale, že o tú bol veľký záujem, nepohodla som sa s druhým pretekárom a boj o miesto sme prehrali obaja. A zatiaľ čo chlapík si to vybehol, rýchlejšie ako mnohí na biku, ja som tam niekde vzadu fuňela a nič z toho.



Po "vyteriganí" na menšiu rovinku som „naskočila“ do sedla s riadne otraseným egom a zbúranou predstavou o dobrej kondičke. Odhodlanie však ostávalo a bojovne som sa vrhla do prvého krátkeho zjazdu. Tu štrk vystriedali rozbahnené úseky, ktoré sa ako inak dali obísť len po úzkom páse rovno pri zráze. Ešte tak na to „kukám“, tu sa vyrúbať, človek padá aj pol dňa. A že proste som to ja, ani som to nedomyslela, nabehla som na menší hup, chytila som hranu koľaje a krásne ma šmyklo. Len mi tak stiahlo zadok, už som sa videla niekde dolu omotaná o strom. Rýchlo som to strhla na opačnú stranu a elegantne s každou končatinou do inej strany a rukotom jeleňa v ruji som to bez ujmy a pádu prežila.


Keď to nejde


Teda, ako sa to vezme. Tento “kiks” ma riadne vyviedol z miery a zvyšok zjazdu som sa mohla akurát tak hanbiť za svoju pomalosť. Ale stále mi ostávala nádej. Toto pekne pomaly na istotu a do kopca to znovu rozbehnem. Nerozbehla. Kým sme prišli na asfaltovú cestu, nohy som mala fajne ubolené a prázdne.

A to nám tento rok zaviedli obchádzku, ktorá sľubovala 5 km asfaltového stúpania. Ako už je zvykom, začala som sa vážne zamýšlať nad tým, prečo som si vybrala takýto krutý šport . Po výšľape nasledovali krátke úseky les-lúka, a síce miestami pre zmenu svetla človek nič nevidel, úsek bol fajnový zjazdný. Malé potešenie pred ďalším štrkom. Vidina občerstvovačky na konci úseku ale cestu celkom spríjemňovala.


Len no, občerstvovačka potešila, aj známe tváre na nej , akurát nasledujúci výšľap nie. Pomaly sa totiž blížil Javorník. Zúfalstvo sa opäť vrátilo, bolesť v nohách zintenzívnela a ako inak, do kopca som si to pekne-krásne vytlačila. Ako som spomínala to odhodlanie, tak tu ma už opustilo. V mysli som už predávala oba horské biky a lúčila sa s celou sezónou. Po Javorníku nasledovali krásne zjazdy, ktoré som ledva na tých svojich nevládnych nožičkách ustála. Ale tie výhľady, keď už pre nič iné, pre tie sa sem vždy oplatí “vyterigať”.


Druhá občerstvovačka opäť doplnila trošku síl a nasledoval Jarošov chodník. Pre tých, čo vedia jazdiť obľúbený technický úsek, pre mňa dlhý kus stresu. Prežila som to však bez ujmy, na nasledujúcej lúke som nabrala trochu síl a tak som sa aspoň vybláznila na Žabka traile. Tam som nedostatočne podradila na jednej zákernej vlnke a ako som sa v rýchlosti šla postaviť, že to ušliapem v stoji, skoro som sa na blba zavesila cez rajdy ako prádlo na sušiaku.

A čo dodať?


Do cieľa sme už dorazili na pohodu, snáď na jeden hlt som sprášila najchutnejšie rizoto v mojom živote a pozreli sme vyhlásenie výsledkov, kde najvyššie priečky na dlhej obsadili ako inak Zuzana Juhásová s časom 2:30:59 a Matej Baco 1:54:43. Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze.


Na záver by som chcela poďakovať organizátorom, že to nevzdali a aj napriek opatreniam pripravili kvalitné preteky, na ktoré sa vždy radi vrátime.

Zdroj fotografií: Aleš Koníček, Matej Masár, Marián Ľahký
report_problem Našiel si v texte chybu?

Cyklostore maratón Horné Srnie

calendar_today 01.08.2020
label MTB - maratón
place Horné Srnie (Slovensko)

Páči sa ti tento článok? thumb_up33thumb_down comments 15 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Reportáž: Beregy Borody - nečakane náročné

Reportáž: Beregy Borody - nečakane náročné

Človek by si pomyslel, že poniže Považského Inovca, kde už nie sú takmer žiadne kopce, sa riadne MTB preteky zorganizovať nedá. Ľuďom z Dvorníkov to však niekto zabudol povedať.
Reportáž: MTBIKER Častovský cyklookruh - bez stresu a súťaženia

Reportáž: MTBIKER Častovský cyklookruh - bez stresu a súťaženia

Maratón bez pretekania. Tak som si túto akciu pomenovala už vlani, no a musím povedať, že tento dojem sa vôbec nezmenil.
Reportáž: Gajarský Kovian – ťažká rovinka, ktorá potrápi

Reportáž: Gajarský Kovian – ťažká rovinka, ktorá potrápi

Pretekárska sezóna sa ledva začala a už nám aj pomaly končí. Gajarský Kovian tak bol pre mňa jednou z posledných možností kvalitného vybláznenia sa a zlepšenia minuloročného času.
keyboard_arrow_up