216 km a 5 800 m v Malej Fatre – domáca pocta Salzkammergut Trophy

Spojiť si 4 horské chaty do jednej trasy prináša kopec výškových metrov, ale hlavne množstvo zážitkov, ktoré s dlhými hodinami v sedle vždy tak nejak súvisia.

Podobnú trasu som mal v pláne už dlhú dobu, ale vždy to skončilo podobným scenárom – teda každoročne na jar si hovorím, že pôjdem, akonáhle zlezie sneh a trochu viac najazdím, potom príde sezóna, maratón HERO, prípadne etapák MTB Trophy, potom Obr Drásal, Salzkammergut Trophy, ďalšie akcie, tatranský masaker alias Horal, Dubničák s KINGom a človek je rád, že stihne ako tak regenerovať. No a na jeseň už tam nie je taký „drive“. Obohraná pesnička, ktorá sa potom každoročne opakuje, ale zabehnutý režim výrazne nabúrala korona. Vďaka nej vznikol Everesting a aj keď sa už mnohí z vás medzitým stihli ponaháňať na rôznych akciách, ja si hovorím, že ešte chvíľu preteky bezo mňa prežijú . Z toho dôvodu som nešiel ani na Obr Drásala, ktorý sa konal pred 2 týždňami a radšej sa tešil na svoj domáci „projekt“. O čo ide, si môžete pozrieť vo videu nižšie a ja ešte pridám aj trochu odľahčený fotoreport.


Spojenie 4 horských chát ma lákalo už dlhú dobu ale prečo toľko brblem o Salzkammergut Trophy? Táto extrémna trať má pre mňa osobitý význam a pred 11 rokmi som sa vydal prvýkrát do boja s nástrahami 200 km trate. No, keďže práve vtedy snežilo, nedopadlo to ideálne ale jednalo sa o môj prvý report v živote a už viete, kam všetko nakoniec viedlo . Asi to tak malo byť...


Ďalším dôvodom je vo videu spomínaný charakter trasy, pretože X krát si pri jazdení hovorím, že u nás je to vážne dosť podobné, ak si teda odmyslím siluetu Dachsteinu . Ja viem, pre niektorých je Salzkammergut predstava nekonečného jazdenia po šotoline a nudných cestách, ale myšlienka trasy je niekde inde. Osobne mám rád traily aj technické jazdenie a mimochodom aj také úseky sa na A strecke nájdu . Ale základom je prekonanie limitov, ich posúvanie a jedinečná atmosféra. Ťažko sa vysvetľuje ten pocit, no ak každoročne stojíte o 5:00 na štarte, zrejme chápete, o čom hovorím. Ak nie, určite vyskúšajte, ak máte radi výzvy a nudiť sa myslím nebudete...


Tak poďme už na našu slovenskú A Strecke. Pôvodne som chcel štartovať o 5:00 ale pri rannej káve si ešte vykladám nohy a mrmlem si: „Moja trasa, moje pravidá“ . Nakoniec začínam 5:55, aby sa nepovedalo...


Asi najviac si pískam (teda skôr húkam) v stúpaní na Chatu pod Suchým. Len nedávno sme s Adamom videli pri točení v diaľke mackov a navyše skoro ráno sú v lete samozrejme najaktívnejší.


Ak máte radi faunu, Chata pod Suchým vás poteší mačkami, psami, ovcami a tiež kozami. Ale bacha, tie vedia byť poriadne otravné, najmä ak si objednáte polievku s chlebom a nemajú problém vliezť na stôl do taniera. Pri postovaní do IG story MTBIKER_SK robím osudovú chybu a omylom dávam Chatu pod Chlebom. Neverili by ste, koľko prišlo opravných správ .


Klačiansku Maguru v celej svojej dĺžke nechodievam často ale za mňa je to naozaj príjemné stúpanie. Rovnomerný sklon, príjemná šotka takmer v rakúskom štýle a metre naskakujú. Na vrchole ma potešilo stretnutie s fanúšikom (pozdravujem Zdeno) a hlavne, keď mi ukázal na mobile, že pred pár rokmi mal cez 100 kg a teraz bikuje a udržuje sa vo forme aj vďaka obsahu, ktorý tvoríme. Nechcem sa tu chváliť, ale takého veci vedia vážne potešiť a je to zrejme tá najväčšia odmena a motivácia do ďalšej tvorby...


Na Chatu pod Chlebom som dohodnutý s Adamom, ktorý ma čaká na začiatku kopca pri autokempingu. Síce musel čakať o niečo dlhšie ako bol plán, ale zase vzal som mu buchty za prestoje. Každopádne sme chceli video doplniť aj o iné zábery, nech sa nemusíte pozerať stále len na môj ksicht z 40 cm .


No a práve v tomto kopci na mňa doľahla kríza a hlavne v kombinácii s tým šutroviskom, ktoré nedávne dažde a búrky ešte zdokonalili. Tu len ďakujem Giantu a jeho virtuálu a po menšej pauze pri vode sa pomaly dávam dokopy. Každopádne, ísť tento kopec čerstvý (ako v tipe na výlet, čo odtiaľ máme) sa dá v pohode aj na HT, ale po 2 600 výškových je ten tlmič vzadu dar z nebies. Rovnako ako buchty, ktoré do mňa doslova spadli.


Keďže sú prázdniny, hore je plnka a to je utorok, takže plánované „mudrovanie“ o výbave dávame nižšie a potom zjazd. Ako vravím, dokonalá testovacia dráha na odolnosť plášťov, pričom na úplne poslednom kamenistom úseku Adam preráža dušu. Ale nejaké zjazdové KOMy sme pobrali a to som ešte stál a vypínal kameru a ani sme to extra nehrotili. Domáce traily nás vycvičili dobre .


V stúpaní na Martinky mi pomerne dlho robí spoločnosť pán, ktorý valí hore na ebiku. Pôvodne sa ma pýta, aký je kopec dlhý a keď sa nejako dopracujeme k tomu, kade vlastne idem, tak kecáme o niečo dlhšie. No, ja moc už nekecám, predsa len si šetrím úsmevy a slová viac do kamery, pretože sa blíži hranica 5 000 výškových metrov a s „prstom v nose“ veru nejdem .


Krížavu som si mohol síce odpustiť, ale predsa len je to moja Cima Coppi a na chatu sa bez tohto vrcholu nechodí .


Stúpanie z Valčianskej doliny som šiel naposledy straaašne dávno a mám pocit, že aj trochu inak. Okrem iného tadeto vedie aj kratšia verzia akcie OMH – teda Okolo Martinských holí. Samozrejme stromy ubudli a s nimi asi aj značenie a na odbočke cca vo výške 950 m volím odbočku doľava.


Dlho idem po vrstevnici ale cesty sa podobajú v týchto miestach ako vajce vajcu...keď metre začínajú výrazne ubúdať, je mi jasné. Trochu vyplaším okolitú zver slovníkom a pekne sa otáčam, čo po cca 12 hodinách dokáže vážne otráviť. Asi po 30 min som zase späť a idem doprava, no aj tu čaká ešte jazda po vrstevnici, malý zjazd a až potom konečne sedlo. Ako vravím, strašne dlho som tu nebol a až keď konečne vidím malú značku OMH, mám 100 % istotu. Takže nabudúce si to radšej vyklikám na GPS, aj keď tento kopec si už zapamätám na pekne dlhú dobu . Medzitým už všetko chytilo ten letný podvečerný nádych...

Čo bolo vlastne ťažšie?

Na záver mi ešte nedá jedno porovnanie, ktoré mi chodilo veľmi často po rozume a ktoré možno zaujíma aj vás. Bol ťažší Eversting alebo táto akcia? Predsa len oboje som šiel v rovnakom štýle, teda svižne ale nie ako preteky. Výsledok? Za mňa verzia B, teda malofatranská A strecke . Hlavným dôvodom je zázemie, ktoré pri Everestingu máte. Možnosť mať všetko stále na dosah, dostatok jedla, vody, prípadne možnosť si posedieť a oraziť s kávičkou atď. je obrovská výhoda. S tým súvisí hlavne možnosť dokonalého plánovania. Tá moja kríza bola aj z dôvodu, že som jednoducho menej jedol a pil, aby mi vyšli zásoby aj na neskôr, čo sa vrátilo. No a samozrejme terén, kedy aj jedno stúpanie po šutroch vie ubrať viac síl, než by človek povedal.


Ešte aj skutočná Salzka mi prišla ľahšia a to kľudne v pretekom režime, pretože opäť je na trati obrovské množstvo bufetov (celkovo cca 14), ľudia povzbudia, podporíte sa s ostatnými navzájom...jednoducho motivácia. Keď ste sami v horách, je to iné ale zase ja mám výhodu v tej kamere. Premýšľanie o záberoch, či „vstupoch“ je zase moja zábavka a výhoda . A ešte jedna vec...ak máte v pláne poriadnu trasu, nejazdite pár dní predtým nejaké náročné traily. Myslím, že práve to bol dôvod, prečo ma tak neuveriteľne boleli svaly na vrchnej časti stehien – keď ste neustále napružený a tlmíte nárazy, je to podobné ako dobrý zostup na turistike . No učíme sa stále a možno som len nemal svoj deň...

Tento rok je teda chudobnejší na reporty z pretekov, ale verím, že vás aj tieto akcie zabavili, prípadne aj trochu motivovali. Podstatou nie je to, aby ste išli a naložili si hneď 200 km v horách, ale skôr, aby ste si skúšali tvoriť podobné výzvy v rámci vašich možností. Tak ako maratóny, aj podobný „challange“ vie byť pekným hnacím motorom k tréningu, či zdravšiemu životnému štýlu. Ale žiadny strach, od augusta už začínam pretekovú "sezónu" aj ja