Reportáž: Novohradský Pedál 2020 – keď je radosť z pretekov väčšia ako hĺbka blata na trati

Reportáž: Novohradský Pedál 2020 – keď je radosť z pretekov väčšia ako hĺbka blata na trati

236 komentárov

MarekQX 29.07.2020 12 fotografií   Sezona 2020 Horska Cyklistika Reportaz Blato Preteky Maraton

Niekedy je radosť z účasti na pretekoch taká veľká, že jazdec je pripravený dať zo seba maximum aj napriek nepriaznivým podmienkam na trati. A práve taký bol očakávaný 6. ročník Novohradského Pedála.

 

Určite som nebol jediný, kto si už počas Silvestra 2019 vyskladával v MTBIKER kalendári udalosti, ktorých sa chce počas sezóny roka 2020 zúčastniť. Pre nečakanú situáciu ohľadom Covid-19 bola, bohužiaľ, poslednými pretekmi v podobe maratónu na Slovensku udalosť Stupava Winter Trophy, konajúca sa koncom januára. Od marca sme však sledovali, ako sa rušia pretekárske eventy jeden za druhým.

Situácia je však už oveľa lepšia a prvé uvoľnenia opatrení umožnili organizátorom pretekov zorganizovať 2 podujatia počas jedného víkendu pre všetkých profesionálnych a, samozrejme, aj hobby jazdcov – Smolnícky MTB maratón a Novohradský Pedál. Keďže bývam v Nitre, Novohradský Pedál bola jednoznačná voľba. Preteky sa konali 12. 7. 2020 a k dispozícii bola 25 km a 50 km trať pre takmer 12 kategórií.



Príprava a cesta na preteky


Z našej malej hobby skupinky, ktorú máme v Nitre a okolí s názvom Tribeč Riders, sa mi po dlhých presviedčaniach podarilo pretekársky naladiť 7 jazdcov – žien aj mužov v rozličných vekových kategóriách. Pre niektorých bola účasť na takejto udalosti premiéra, pre niektorých bola naopak už X-tá v poradí. Už teda týždeň pred pretekmi bolo jasné, že naša skupinová účasť bude príjemne zábavná a že si to tam všetci užijeme.

Budíček na šiestu hodinu ráno, nejaké základné raňajky v podobe pečiva, šunky a syra a hor sa na miesto stretnutia. Na parkovisku nás už čakala vybavená dodávka od jednej z našich aktívnych členiek Mišky a široké úsmevy ostatných kamošov, ktorí už šikovne nakladali do dodávky bicykle. Pod úsmevom každého z nás sa však okrem radosti schovával, samozrejme, aj stres a kopec nezodpovedaných otázok o tom, ako to dopadne, ako budeme vládať a aká trať nás vlastne čaká. Preteky sa konali v nedeľu, no a celý sobotňajší večer sme z okna sledovali ako hodiny a hodiny prší. Každý mal však skvelú náladu a radosť, o tom to predsa je.



Po približne dvoch hodinkách cestovania, dobrej nálade v kabíne dodávky a auta, dorážame do Lučenca, parkujeme vozidlá, berieme do rúk doklady, rúška a utekáme sa zaregistrovať. Od vysmiatych organizátorov dostávame príjemný štartovací balíček a berieme sa späť na parkovisko po našich vyumývaných tátošov. Každému je však jasné, že nie na dlho. S pohľadom na oblohu plnú čiernych mrakov si teda robíme srandu, že preteky budú určite zaujímavé a trať bude v špeciálnom MTB stave. Stále panuje dobrá nálada, skladáme bicykle, nahadzujeme štartovné čísla a šup trošku rozcvičiť nohy na asi len 5 km začiatok trate.



Štartujeme!


Osviežiť sa dobrým nápojom, hlavu prepnúť na pretekársky mód, zaradiť sa a už sa len modliť, aby všetky najazdené kilometre počas vírusovej sezóny mali zmysel. Spoločným pozdravením všetkých 8 jazdcov sa navzájom podporíme, umiestnime medzi ostatných podľa toho, kto sa na čo cíti a od tejto chvíle už jazdíme a bojujeme každý sám za seba. Každopádne pocit, že máš vedľa seba svojich makačov z Nitry bol určite pre všetkých dobrou motiváciou a silou počas celého dňa.

Štart jazdcov z 50 km trate prebehol za pár sekúnd, čas bežal veľmi rýchlo. Naša skupina sa rozhodla zabojovať si na 25 km trati, no teraz z obývačky si uvedomujem, že zablatených 25 kilometrov je niekedy viac ako 50 km v suchom lese. Preto pretekárom z 50 km trate patrí veľký rešpekt. V 50-tke, kde štartuje 64 pretekárov, majú zastúpenie aj okolité krajiny, ako Maďarsko, Rakúsko a Česko, no a zo slovenských mien tu štartovali aj jazdci ako Martin Haring, Andrej Kubiš či Janka Keseg Števková. Na našej krátkej trati štartuje 140 pretekárov, medzi nimi tiež veľa známych mien, rovnako so zastúpením okolitých krajín. 3, 2, 1… Štart!



Zaujímavý začiatok


Tak a začíname. Niet cesty späť. Radosť, adrenalín, strach, energia – všetko na jednom mieste, skvelá atmosféra, presne taká, kvôli ktorej sa oplatí týždne a mesiace trénovať. Začíname celkom prudko. Nasleduje asfaltová rovinka, ktorá sa miestami mení na lesný trail. Prevodník má každý prehodený na najťažší, všetci točia ako o život. Obiehať zo začiatku veľmi nešlo, preto bolo nutné obsadiť si pozíciu, s ktorou vstúpime na prvé stúpania. Viem, že mám pred sebou dvoch spolujazdcov, sem-tam zahliadnem modrý dres kolegu Filipa – takže viem, že tempo držím ako tak dobré.

Nasledujú prvé prudké zákruty a letný asfalt sa v priebehu pár zákrut mení na mláky a blato. Zatiaľ je však všetko v pohode – s blatom treba rátať. V hlave celý čas myšlienka – len to zo začiatku neprežeň. Šliape sa mi však dobre, preto slabších (ktorí to, bohužiaľ, prehnali) pomaličky obieham. Na asi 5. kilometri nás čaká pekný zaujímavý úsek – prudký zjazd s prudkým výjazdom. Naľavo aj napravo fotografi, asi 10 ľudí zo štartu, ktorí vykrikujú a podporujú každého zvlášť. Radia, ktorou stranou tento švih vybrať, keďže uprostred neho je asi 15 - 20 cm blata. "Choď pravou stranou, choď ľavou stranou!" Nikto nevie, kadiaľ je to lepšie, a tak musí každý zvoliť to, čo mu sedí najviac. Sledujem, ako pár jazdcov predo mnou padá z bicykla, ostatní to neriskujú a blato tlačením obchádzajú. Šup, zvládol som to, na srdci dobrý pocit a „amatérska hrdosť”, že aj s kilami dvoch jazdcov na sebe sa dá vybojovať zázrak. Naberám teda silu na ďalšie zrýchlenie a pokračujem ďalej.



Prvá lúka a „rovinka”


Trať som si bol pár týždňov pred pretekmi prezrieť. Viem teda, že po trailoch nad Lučencom sa máme pustiť na zjazd na prvej lúke. Po nej by mal nasledovať strmý krátky kopec a ako tak rovinka, kde viem, že chcem zopár jazdcov poobiehať. Sústredím sa teda celý čas na kopec po lúke, kde to nemôžem prehnať. Moje myšlienky sa však v priebehu pár minút upriamujú na blato na celom bicykli, na okuliaroch a pohľad na emócie bikerov predo mnou. Sledujem pády do blata, do hlbokých mlák, roztrhané reťaze, pokazené prevodníky. Smútok, nervozita a naopak aj šťastie u ostatných pretekárov, ktorí to zatiaľ zvládajú na jednotku.

Začíname zjazdovať prvú lúku, kde je potrebné niektoré úseky buď zobrať čo najrýchlejšie a dúfať že nevyletíš niekam do vedľajšej dediny alebo ich vziať pomaly, len s rozdielom, že skončíš vedľa v kríku. Pády a šmyky pretekárov, ktorí si zvolili prvý spôsob, vidím na každej miernej zákrute, a preto sa radšej šetrím a šepkám si, že tých 10 ľudí ktorí ma obiehajú, nestojí za to, aby som preteky nedokončil. Pomaličky beriem zákrutu po zákrute, sledujem, ako sa blato lepí krásne na kolesá, a preto sem-tam volím prejazd cez trávu či mláku, kde sa nejakého blata zbavím.



Konečne vchádzame zo zablatených lúk späť do lesa. Stúpanie mi ide celkom dobre, v diaľke opäť vidím Filipa v modrom drese, a tak sa snažím na stúpaní držať hneď za ním. Po klasických naháňačkách po lesoch vchádzame na „naklonenú rovinku”, kde viem opäť nahodiť najťažší prevod a začať makať o lepšie umiestnenie. Okolo seba stále stretávam rovnakých pretekárov – jeden je lepší na stúpaní, ďalší na zjazde, ďalší zase prelietava mláky plné blata. Podporujeme jeden druhého medzi sebou. Ja však začínam cítiť, že na úseku, na ktorý som sa tešil, nestíham dýchať. Nohy a telo však vládzu, to ma upokojuje. Za sebou mám asi 30 metrov ďalšieho pretekára, a tak trochu spomaľujem – chytám dych.

Päťkilometrový extrém


Darí sa mi predbehnúť zopár ľudí, dýchanie sa upokojuje, tempo nastavené vysoko, som prekvapený sám zo seba. Náročnosť trate vďaka blatu robí z pretekov niečo úplne iné oproti tomu, čo sme trénovali na Zobore v Nitre. Jedno zlé odbočenie s päťčlennou skupinkou sa mení na šťastie – máme za sebou pretekára – organizátora, ktorý nás hneď navedie na správny smer. Psychika sa však trošku poupravila, som nútený prvýkrát zísť z biku a prejsť cez kríky na správny smer. Sledujem, ako ma obiehajú 2 - 3 ľudia, ktorých som na rovinke dostal za seba. Nevadí, pokračujeme.

Extrémne šmykľavý a zablatený zjazd na ďalšiu lúku nás rozdeľuje na dvoj-trojčlenné skupinky. E-bikerom, ktorých som mal pred sebou, robí udržanie ich ťažkých strojov problémy, a tak to využívam a púšťam sa čím skôr na lúky. Tam je čas trošku si oddýchnuť, nabrať sily na najťažšie a najstrmšie úseky celých pretekov. Prichádzame pred veľmi strmý kopec, posledný pred občerstvovačkou. Odrazu sa z trojice stáva asi 15 pretekárov na kope. Všetci tlačia bicykle, vyjsť tento strmý zablatený kopec nie je šanca (ani na ebiku).



Z biku teda zoskakujem aj ja. Nohy sa šmýkajú viac ako bicykel, nedá sa vôbec hýbať. Snažím sa tlačiť bicykel, ale nohy sa rozhodnú, že chcú ísť opačným smerom – dole z kopca. Prichádza stres a panika. Farby dresov, ktoré som obehol na rovinke a lúke, odrazu vidím pred sebou. Pred sebou mám znovu E-bikera, ktorý je už na pokraji infarktu. Bicykel tlačí asi tak 1 km za hodinu, a ja nemám šancu ho obehnúť. Pýtam sa ho teda s úsmevom, či si nechce dať pauzu, no odpovedá, že to musí dať, a tak si vravím, že kašlem na pozíciu, možno ostatných ešte dobehnem. Vychádzame na vrchol kopca, všetci zničení a psychicky na dne. Dávam si ampulku gélu a nasadám naspäť.

Občerstvovačka je po zjazde a na rovine. Neplánujem teda zastavovať. Beriem si pohár vody, polovičku vylievam na pani, ktorá mi pohár podáva, druhú polovičku na krk, do úst sa mi dostala asi kvapka. Tak teda pijem z fľaše a dostávam sa pod ďalší strmý kopec. Pred sebou vidím jazdcov, ktorí makajú, ale aj takých, ktorí tlačia. Dám to? Nedám to? Bojujem v hlave sám so sebou, začínam cítiť už aj nohy. Na konci kopčeka však čaká znovu pätica fotografov a podporovateľov, ktorí sa snažia kričaním pomôcť jazdcom, ktorí nevládzu. Úspešne som kopec vytočil a v hlave si dal cieľ: Dojazdiť to. Psychicky som už fakt niekde v Austrálii.



Pomaličky koniec


Ešte zopár pokojných stúpaní a prichádzam znovu na asfalt, na ktorom sme začínali. Pri sebe mám dvoch jazdcov, vydávam maximum, aby som skončil pred nimi. Jeden to vzdáva, druhý sa lepí na moje zadné koleso. V tej chvíli mi je jasné, že ten mi tú pozíciu len tak nepustí. Z rebríčka na konci pretekov sa dozvedám, že ide o pretekára Martina Kubiša – v rovnakej kategórii ako ja.

Čaká nás posledný kilometer. Prevody na maximum, no stále je potrebné makať. Po 25 km v blate je cítiť už každú jamu pod kolesom a každý nastúpený meter. Zrýchľujem, otáčam sa, no Martin zrýchľuje tiež. Posledná zákruta, zdvíham zadok a točím čo najrýchlejšie to ide. Pred sebou vidím už cieľ, no pravým okom sledujem, ako Martin každou sekundou posúva svoj bicykel o cm bližšie a bližšie. Pred nami ešte posledných 50 metrov a mne je už jasné, že toto neuhrám. S dobrým pocitom, že sme si obaja zamakali, ho teda púšťam a prechádzam cieľovou rovinkou.



V cieli


Hádžem sa na zem, energia už vôbec žiadna, blato od hlavy až po päty. V tej chvíli mi bolo všetko naozaj jedno, bol som šťastný, že som do cieľa došiel v zdraví a bez akéhokoľvek technického problému. Dochádza za mnou Martin a podáva mi ruku za záverečný súboj – veľmi pekný postoj, ktorý ma povzbudil. Rešpekt!

Jedným okom sledujem a očakávam mojich kolegov z Nitry, o pár minút ukončujú svoj boj na blate aj oni a prichádzajú do cieľa jeden po druhom. Po nápoji a fotke si idem pozrieť rebríček, podarilo sa mi skončiť na celkovo 25. mieste a 16. mieste v kategórii 19 - 39 rokov. Najprv si myslím, že tam niečo nesedí, ale potom zisťujem, že je to naozaj pravda. Mal som pocit, že som práve vyhral Tour De France. Umiestniť sa na takejto pozícii bolo pre mňa cieľom na túto sezónu a podarilo sa to hneď na začiatku.

S dobrým pocitom, i keď absolútne bez energie, odchádzame umyť bicykle, občerstviť sa, umyť sa do sprchy a naobedovať sa. Jedlo a nápoje boli skvelé, nie je čo vytknúť. Čakáme na tombolu, odovzdávanie cien víťazom, užívame si atmošku po pretekoch.



Novohradský Pedál bude jeden z pretekov, na ktorý nikdy nezabudnem. Skvelá organizácia, skvelá atmoška, poriadne MTB plné blata na trati. Človek si myslí, že vie, kde má hranice na tréningu, no na pretekoch ich posunie o 2 úrovne ďalej. Ak sa podarí, o rok som na Novohradskom Pedáli určite znovu, už len za to, ako dlho som na tieto preteky počas koronavírusu čakal a odpočítaval hodiny a minúty. Organizátor si zaslúži 10 bodov z 10, trať bola upravená najviac ako sa dala, označenie na jednotku, no a kuchára musím pochváliť tiež. Na ten guláš mám chuť ešte aj teraz. Ak si chcete pozrieť moju jazdu, tak tú nájdete v sekcii výjazdy, tu na MTBIKER.

Zdroj fotografií: Cyklistika Lučenec, Eligius Vegn

Fotogaléria k článku

 

Páči sa ti tento článok?

Článok je zle napísaný
V článku sú chyby
Nepáči sa mi obsah
Nepáčia sa mi predstavované produkty
Iné
Odoslať

Podobné články

Novohradský pedál

12.07.2020
MTB - maratón
Lučenec (Slovensko)

Propozície, Reportáže, Výsledky, Foto

Výber z produktov

Prejsť do shopu (Bicykle ~ Horské bicykle ~ Pevné a hardtail)

Komentáre

Pato123 29.07.2020 (12:47)

3


#217 dobry styl brzdenia

 
PETSVA 30.07.2020 (08:14)

1


Pekný článok Marek 👍

 
MarekQX PETSVA 30.07.2020 (13:29)

0


Ďakujem ! Keby nebolo dobrého preteku, tak ani článok nebude dobrý, takže vďaka patrí organizátorom

 
cabastefan 29.07.2020 (19:05)

0


Značenie trate mierne pokulhalo na jednom mieste kde sme asi 5členná skupinka neodbočili ale aj tak dobrý pretek 😁

 
Vla100 cabastefan 29.07.2020 (20:34)

0


Presne viem na ktorom len to bola chyba pretekára čo roztrhol pásku, ja som ju počas pretekov zviazal, šípka že sa odbočuje v zjazde by bola asi zbytočná :/ ale určite do budúcna sa to bude riešiť ešte aj inak ako len páska

 
cabastefan Vla100 29.07.2020 (22:31)

1


Zjazd na tom blate, asi aj tak by si sipku nik nevšimol 😂

 
Pridaj komentár