Tip na výlet: MTB traily na divokom západe USA

Na horskom bicykli už jazdím vyše 20 rokov a vyskúšať horskú cyklistiku priamo v jej kolíske bol vždy jeden z mojich veľkých snov. Podarilo sa to uskutočniť minulý rok, prikladám aj video dôkaz.

Väčšina ľudí cestuje na západ USA kvôli roadtripu po národných parkoch. Veď kto by nechcel vidieť naživo monumenty, ako Grand Canyon, Yosemitský park či gigantické sekvoje. Mňa tam však ešte viac lákali legendárne traily, keďže práve tu má svoje rodisko horská cyklistika. O prvenstvo súťažia okolie hory Mount Tamalpais v Kalifornii a lyžiarskeho strediska Crested Butte v Colorade, kde už v 70. rokoch 20. storočia miestni nadšenci budovali prvé chodníky, určené pre jazdu na bicykloch v tunajších horách. Silná komunita, organizovanie pretekov, vymýšľanie nových technológií pre lepšiu a rýchlejšiu jazdu v teréne, či už hore alebo dolu kopcom, to všetko prispelo k postupnej popularizácii tohto športu. V roku 1978 bol predstavený prvý bicykel navrhnutý špeciálne pre horskú cyklistiku (Breezer Series 1) a netrvalo ani desaťročie, kým sa predávalo viac horských bicyklov ako všetkých ostatných. A keďže už odvtedy uplynulo skoro polstoročie, Američania nelenili a každý jeden štát tu má vybudované tisícky kilometrov trailov všetkých možných náročností a je tu naozaj z čoho vyberať.

Do USA sme zavítali na jeseň, na prelome septembra a októbra, keď ešte vrcholy Skalnatých hôr Colorada neboli pokryté snehom a súčasne teploty v púštnych oblastiach Utahu už boli prijateľné. Vyzeralo to na dobrý kompromis, keďže práve tieto dva štáty sme sa rozhodli preskúmať bližšie. Zaujali nás svojou inakosťou a výbornou ponukou. Mali sme prísť traja, ale bohužiaľ pre rodinné problémy to musel jeden kamarát odvolať doslova v hodine dvanástej, a tak do Las Vegas prilietame len Svrki a ja. Nejako to budeme musieť zvládnuť aj v dvojke. Hlavné mesto hazardu vybudované uprostred púšte nás teda nijako neočarilo, je to proste konzum na druhú, ale poslúžilo ako prestupná stanica a my si tak požičiavame auto a vyrážame z Nevady preč.

Náš dvojtýždňový výlet sme si rozdelili na dve polovice. V tej prvej dlhšej si požičiavame bicykle a ideme sa na nich vyblázniť, v druhej by sme chceli vidieť aj národné parky a ja som si povedal, že bez toho, aby som uvidel Grand Canyon a Monument Valley odtiaľto neodídem. Priniesť vlastné bicykle by bolo trochu ekonomickejšie a viackrát sme tak už na výletoch učinili, ale na druhej strane aj logisticky komplikovanejšie a možnosť vymeniť naše postaršie rokmi opradené tátoše za úplne nové modely Stumpjumpera a Bronsona neľutujeme. No a aby som vás možno trochu navnadil, tu je video z bikovej časti nášho výletu.

Trail 401

Po dni strávenom v lietadle a ďalšom v aute sa ocitáme v Crested Butte v Colorade, ktoré som už spomínal vyššie. Zaujímavé na Colorade sú jeho nadmorské výšky. Hoci sme v údolí a všade okolo je samá zeleň a lesy, nachádzame sa vo výške cez 2 700 metrov nad morom, čiže vyššie ako náš Gerlach. Crested Butte je horské mestečko v Skalnatých horách, kde to v zime žije lyžovaním a v lete horskou cyklistikou. Sú tu stovky kilometrov trailov, ale azda všade sa dočítate, že odtiaľto nesmiete odísť, kým neabsolvujete jeden s málo vypovedajúcim názvom - 401. Štyristojednotka začína ešte mimo mesta vo výške cez 2 900 metrov, a tak hneď na začiatku sa nám ťažšie dýcha.

Koncom septembra tu panuje krásna jeseň, stromy hýria všetkými možnými farbami, vyzerá to na ideálne babie leto. Skontrolujeme a nastavíme si bicykle a už šliapeme po príjemnej šotoline. Tá nás dovedie až do sedla Schofield Pass (3 300 m), odkiaľ už stúpame po trailovom chodníku. Miestami sú to steny a vzhľadom na nadmorskú výšku občas rozdýchavame, Svrkimu to teda dobre nerobí. Vrchol stúpania (3 460 m) už zdolávame na horskej lúke a odkrývajú sa nám krásne pohľady na krajinu fatranského charakteru so zaujímavými dočervena sfarbenými skalami. Celé je to tu akosi výškovo posunuté. Až do tejto výšky rastú stromy, čo je oproti Slovensku asi dvojnásobok a v takých Alpách by sme už boli na ľadovci.

Dosť bolo ale úvah, začíname zjazdovať. Krásny hladký singel zarezaný v južnom svahu Mount Bellview ide prakticky súbežne s dolinou a dá sa to tu parádne pustiť. Akurát sa musí človek sústrediť, aby sa udržal na úzkom chodníku a nezletel niekam dole. Po vstupe do lesa prichádzajú aj korene a switchbacky. Je to riadna zábava, bicykel je neskutočný, za tých 6-7 rokov sa to zase naozaj posunulo, ja už rozmýšľam, ako doma aspoň upgradnem komponenty na mojej mašine. Dolu prichádzame natešení a na druhú časť si ešte navzájom meníme bicykle. Po kratšom výšľape prichádza druhá sekcia v nádhernom osikovom lese. Je to taký riadny rýchly flow trail, ale taký naturálnejší, bez umelých prekážok. Na začiatok to bola bomba, na cestu aj časový posun sme rýchlo zabudli a myslím, že sme tu správne.

Sumár trailu: 23 km, +800 m/-800 m, najvyšší bod 3 455 m

Monarch Crest

Na tento trail som sa do USA veľmi tešil, keďže to podľa fotiek vyzeralo na spôsob hrebeňovky Nízkych Tatier na bicykli. Samozrejme, v USA v prvom rade úplne legálne a v druhom rade omnoho vyššie. Vyvážame sa s autom a bicyklami do sedla Monarch Pass do výšky až 3 448 m nad morom. Zaujímavosťou je, že sedlo je súčasťou tzv. kontinentálneho rozvodia Ameriky, čo znamená, že vodné toky odtiaľ ústia do povodí Atlantického aj Tichého oceánu.

Hneď kúsok za sedlom sa začína hrebeňový chodník, ktorý je spoločný pre peších aj cyklistov (trasa je dokonca súčasťou diaľkového pešieho Continental Divide Trailu, ktorý smeruje od hraníc Kanady až do Mexika). Až na pár informačných pútačov, ako sa vzájomne rešpektovať, tu iný problém s cyklistami nevidia. Ja len tak rozmýšľam, či sa niekedy niečoho podobného dožijem aj u nás. Svrki to dnes, zdá sa, nebude mať ľahké, na coloradské výšky si ešte stále zvyká. S peknými výhľadmi na všetky svetové strany postupne stúpame. Chodník vedie miestami priamo po hrebeni, miestami traverzuje, ale vždy je parádne vyjazdený. Po zdolaní najvyššieho bodu trasy tesne pod vrcholom Peel Point (3 701 m) je pred nami scénicky najkrajšia časť so 4 000-ovkami v pozadí. Potom to ide hore-dole, ako to už na hrebeňovkách býva zvykom. A ako býva zvykom v Colorade, niektoré úseky nad 3 000 m sú aj zalesnené.

Takto nejako sme si užili asi 25 kilometrov, zostúpiť sa časom dalo viacerými spôsobmi, my sme si zvolili trať Silver Creek. Opäť zábavná zostupová cesta pre horské bicykle mala všetko - kamene, korene aj rýchle úseky. Postupne sa mení na lesnú cestu, lesná cesta na lesnú asfaltku, lesná asfaltka na hlavnú cestu. Hodina a pol zjazdu a my bez pedálovania prichádzame až do mestečka Poncha Springs. Svrkimu som povedal, že sa vrátim naspäť po auto na Monarch Pass. Myslel som si, že tu nebude problém niekoho stopnúť. Opak je však pravdou, skoro hodinu mi nikto nezastavuje a ja som zúfalý. Našťastie na parkovisko prichádzajú dvaja bikeri, ktorých sme dnes stretli na trati a v ich dodávke nájdu pre mňa miesto vedľa bicyklov - asi tak pol metra štvorcového. Tak aspoň že v núdzi poznáš bikera.

Sumár trailu: 54 km, +750 m/-1900 m, najvyšší bod 3 646 m

Colorado Trail

Sen mnohých bikepackerov, jeden z najkrajších diaľkových trailov pre horské bicykle. Colorado Trail sa tiahne z mesta Denver do mesta Druango cez Skalnaté hory v dĺžke 782 km. Aj ja som vášnivý bikepacker, možnosť trávenia času v horách s bicyklom a stanom je pre mňa ideálne skombinovanie mojich koníčkov a viem, že raz by som sa chcel vrátiť do USA a absolvovať jednu z týchto diaľkových trás. Tentokrát sme tu síce prišli pojazdiť kratšie legendy, ale so Svrkim sme sa dohodli, že v oboch štátoch skúsime aj nejaký dvojdňový bikepacking a v Colorade som mal hneď jasno. Stačilo vybrať správnu sekciu, nám z toho vyšla tá s označením 26.

Pre dlhý presun autom na juh k mestečku Rico sa k bicyklovaniu dostávame až neskoro popoludní. Prvý deň nás čaká len výšľap na hrebeň na Colorado Trail, zato však naťažko s kempovacími potrebami. Asi po hodinke a pol výšľapu dolinou sa naň dostávame a ja som v siedmom nebi. Ako inak, bicyklujeme tu nad 3 000 m, traverzujeme lesom po úzkom singláči a hľadáme vhodné miesto na bivak. Nachádzame parádne miesto na okraji lúky, kde široko-ďaleko nie je vidieť žiadnu civilizáciu, len hory a lesy. Toto nás dobíja energiou. Večeru už varíme potme a po dojedení pre istotu odkladáme všetky zvyšné zásoby 100 metrov od stanu na strom do vaku. Predsa len, čosi tu asi žije a my to stretnúť nechceme.

Ráno sa neponáhľame. Jednak chvíľu trvá, kým sa v tejto výške vzduch zahreje, a jednak si užívame opäť skvelé babie leto. V Colorade nám počasie prialo naozaj na sto percent. Pod kótou Section Point (3 635 m) sa rozhodujeme, variantov na zjazd je tam viacero. Napokon volíme ten priamo odtiaľ (Circle Trail), predsa len vyzerá, že ide najhlbšie do doliny, ak by sme pokračovali ďalej za Blackhawk Pass, klesali by sme prevažne lesnou cestou. Ja však neodolám túžbe povoziť sa ešte po Colorado Traile a teda 2-3 kiláky si ešte sám odbehnem, kým si Svrki vychutnáva 360-stupňové výhľady zo Section Pointu. Keďže za dva dni sme tu nestretli ani živú dušu, užívam si ozajstné splynutie s divočinou. Následný zjazd opäť raz nemá chybu, je stavaný pre bicykle, hoci sa ich tu asi veľa nepremelie. Vedie úzkym chodníkom v strmom svahu, adrenalín sa dá krájať. Hoci dnes už Colorado opúšťame, nie je čas na smútok, mierime si to totiž priamo do americkej Mekky MTB...

Sumár trailu: 38 km, +1 300 m/-1 300 m, najvyšší bod 3 595 m

Slickrock

Doslova po prekročení hranice štátu Utah si všimnete rozdiel v ráze krajiny. Vysoké hory plné lesov nechávame za sebou, pôda sa sfarbí dočervena a všade na vás vykúkajú skalnaté útvary rôznych tvarov. Na východe tejto pustej krajiny, pri národných parkoch Arches a Canyonlands, leží mestečko Moab. Je to raj pre horských cyklistov. Singletrackov je tu neúrekom, pribúdajú každým rokom, ale všetky spája jazda po červených skalách, a to je niečo, čo len tak niekde inde vo svete nezažijete. A teší sa z toho aj Svrki, nachádzame sa totiž vo výške len 1 200 metrov nad morom.

V Moabe budeme mať základňu niekoľko dní a pre začiatok si vyberáme svetoznámy Slickrock Trail, ktorý tu je od roku 1969. Vtedy sa jazdil ešte na motorkách, ktoré sem majú ešte aj dnes vstup povolený. Je to niečo úplne iné ako čokoľvek, čo som doteraz jazdil. Predstavte si skalné pole akoby z jedného kameňa kilometre široké a dlhé, ktoré má veľa jám a kopcov. A cez neho nakreslenú bielu prerušovanú čiaru, ktorá určuje líniu, po ktorej máte jazdiť. Pre mňa úžasný zážitok. Na začiatku sa trochu obávam, na skale sú predsa len pády bolestivejšie ako v lese a navyše povrch pôsobí hladko a šmykľavo.

Opak je však pravdou. Kolesá sú v tomto teréne doslova prisaté a ja môžem vyjsť dokonca také strmé úseky, ktoré sa mi dodnes zdali nemožné. Celý okruh nemá ani 20 km, ale pár hodín predsa len zaberie. Rovných úsekov je minimum, a tak nie je veľmi čas vydýchnuť. Všetko dotvára ráz krajiny ako niekde na Marse a kaňon rieky Colorado niekde pod nami. A čo je ešte bizarnejšie, trasu občas križuje cesta pre autá 4x4 a to, čo tie auta dávajú, je ako z inej galaxie. Každý sa ale usmieva a pri pohľade na nás - oddychujúcich cyklistov sa nezabudnú spýtať to povestné americké - “Is everything alright?”

Sumár trailu: 16 km, +400 m/-400 m

The Whole Enchilada

Dnes nás čaká asi najväčšia denná nakladačka trailového jazdenia v živote. „The Whole Enchilda“, čo v americkom slangu znamená niečo ako naše „z každého rožku trošku“, je súbor 6 trailov vedúcich z vysokohorského alpského prostredia až do červeného púštneho Moabu. Tentokrát som sa už na stopovanie nespoliehal a na začiatok trailu si zajednávame transfer. Enchilada je veľmi populárna a do hôr ľudí vyvážajú dodávky rôznych spoločností. Naša vezie 16 cyklistov aj s bikami na streche a vzadu. Nájdu sa tu domáci, Európania, dokonca skupina Aziatov, ktorých som ešte na bicykli nestretol. Vývoz trvá asi hodinu a pol, razom sa však ocitáme asi 2 000 metrov vyššie v sedle Geyser Pass (3 209 m). Fajnšmekri to dávajú na bicykloch aj hore, dvoch takých aj stretávame, my sa dnes ale šetríme na náročný technický zjazd.

Cítime sa ako späť v Colorade. V pohorí Las Sal je v tejto výške veľmi podobné prostredie. Na začiatku je celkom kruté stúpanie, ktoré preverí naše schopnosti. Mnohí tu tlačia, ja sa dnes vyhecujem, hoci s niekoľkými prestávkami. Pri záverečných metroch do sedla Burro Pass (3 400 m) sa cyklisti vzájomne povzbudzujú. Hore je to ako na Václaváku, toľko bikerov aj bikov naraz vidíme v USA prvýkrát. Nasávame atmosféru a pomaly sa pripravujeme na cestu nadol, bude to makačka. Na začiatok tu máme hravý singláč Burro Pass v borovicovom, neskôr osikovom lese. Vo výške asi 2 900 m les opúšťame, nasleduje asi polkilometrová stojka a naskytne sa nám famózny pohľad na údolie Moabu s červenými kaňonmi, čistý Divoký západ ako z amerických westernov. S touto panorámou pred nami pokračuje singel Hazard County s asi stovkou zákrut. Ešteže po nej nasledujúci Kokopelli je široká požiarna cesta a my sa môžeme na chvíľu prestať sústrediť na sto percent, dáva to naozaj zabrať.

Dostávame sa na okraj vysokého kaňonu, ktorý padá asi 500 metrov do doliny. Táto skalnatá rímsa sa nazýva Porcupine Rim a my už pôjdeme len popri nej. Je to ako keby ste šli kilometre pozdĺž Tomášovského výhľadu, miestami treba ísť naozaj opatrne. Úseky UPS a LPS sa nám páčia najviac, také Rychleby na americký spôsob, technické jazdenie po veľkých kameňoch. Práve tu však dvakrát musíme zosadnúť a obísť skupinku okolo spadnutého cyklistu čakajúceho na zdravotníkov. Ten pohľad na tých dvoch nešťastníkov si pamätám dodnes a len dúfam, že to dobre dopadlo. O to viac si potom dávame pozor. Postupne sa po poriadne šutrovej ceste blížime k rieke Colorado, kde je pre nás ešte pripravený záver v podobe trailu priamo zarezaného v kaňone nad ňou a celé je to vyšperkované večerným slnkom. Enchilada vám nedá ani na chvíľu vydýchnuť, ale je to zážitok na celý život. Zvládli sme ju bez zranení, Svrki len raz jemne spadol, a tak večer už môžeme v Moabe oslavovať jeho narodeniny s pivom v ruke a poriadnym steakom.

Sumár trailu: 58 km, +1 100 m/-3 100 m, najvyšší bod 3 400 m

White Rim Trail

Národný park Canyonlands tvoria krásne kaňony, vyformované riekou Colorado a jej prítokom Green River, necelú hodinku cesty od Moabu. V strede nad kaňonmi vytvára pomyselný polostrov, ktorý sa dá celý obísť po trase White Rim Trail v dĺžke 162 km. Keďže sa nám podarilo zarezervovať kemping priamo pri ňom, čo nie je vzhľadom na dopyt a kapacitu v USA úplne jednoduché, rozhodli sme sa práve jeho časť prejsť v rámci bikepackingu v Utahu. Zvažujeme aj celý okruh, ale doporučuje sa 3-5 dní aj s doprovodným vozidlom, hlavne kvôli vode, ktorá v parku vôbec nie je a keďže náš kemp nie je v strede cesty, na prvý deň by to vydalo 120 km naťažko a s 10 litrami vody na osobu sme až tak vyhecovaní neboli.

Svrki je pri Canyonlands už druhýkrát a je to jeden z dôvodov, ako som ho na tento výlet namotal. Prostredie je to naozaj unikátne, ako z inej planéty alebo po dopade meteoritu. Doobeda ešte obeháme všetky vyhliadky autom, to potom zaparkujeme, pobalíme sa a púštnou krajinou prichádzame na okraj kaňonu rieky Green River. Serpentínovou cestou vytesanou do skál schádzame dolu a postupujeme popri rieke. Traily sme vymenili za cross country, ale v takomto prostredí je to radosť. Kombinácia červeného piesku, skál a zelene okolo rieky pôsobí zaujímavo. Myslel som si, že náš kemp bude plný ľudí. Keď si však rezervujete kemp v NP, máte ho celý len pre seba a ďalšie sú kilometre vzdialené. A tak máme so Svrkim romantiku. Kým Svrki stavia stan, ja si ešte vybehnem na bicykli na ďalšiu vyhliadku a fotím západ slnka na dne kaňonu. Po zotmení sa zlepšujem aj v technike fotenia v noci. Nočná obloha je v USA vďaka veľkým vzdialenostiam medzi mestami, a teda minimálnemu svetelnému smogu naozaj úchvatná, ale tu je to ešte o level lepšie. Na rozdiel od Colorada je tu aj výrazne teplejšie a my sa tak bláznime s foťákmi hlboko do noci.

Nasledujúci deň je náš posledný bicyklový. Čaká nás len návrat po White Rim tou istou cestou, ktorou sme sem aj prišli. Jedinou skúškou je výstup z dna kaňonu, ale tú hravo zvládame. Pri aute sme plní emócií, všetky tie singláče a cyklotrasy sa nám ženú hlavou a trochu nás aj mrzí, že biková časť výletu sa nám končí. Kopec trailov by sa ešte dalo stihnúť, ale človek by potreboval roky, aby to tu všetko prešiel. Základ však je, že sme celí a bicykle to zvládli tiež, keďže ich ešte musíme vrátiť.

Sumár trailu: 66 km, +1 200 m/-1 200 m

Zhrnutie

Oproti mojim predchádzajúcim expedíciám nebol výlet do Spojených štátov o naháňaní kilometrov či výškových metrov. Bolo to viac o zážitku z bicyklovania, preháňaní sa po skvelo vybudovaných trailoch a popritom všetkom aj o pobyte v divokej prírode národných parkov Divokého západu. Ďalšie dni stíhame skvosty ako Grand Canyon, Death Valley či pre mňa veľké prekvapenie - Zion. Príroda v USA je naozaj unikátna, vzdialenosti veľké a infraštruktúra skvelá. Napríklad takých kempov je tu neúrekom.

To isté platí aj o ich singletrailoch. Kým u nás tento trend len pomaly ožíva posledné roky a v susednom Česku sa tomu venujú nejakých 10 rokov, Američania sa venujú budovaniu trailov už niekoľko desaťročí a neustále sa zdokonaľujú. Oba štáty, ktoré sme navštívili aj s bicyklami, mali niečo do seba. V Colorade sme našli prírodu podobnú tej u nás, či niekde v Alpách a popritom naozaj epické a legálne trasy v lesoch a na hrebeňoch hôr vo vysokých nadmorských výškach. Utah to bol iný svet, všade samé červené skaly a na nich trasy, ktoré preveria technické zručnosti a niekedy aj váš pocit strachu, ale predovšetkým vyčarujú úsmev na tvári. Veď práve o to ide, mať z jazdenia pôžitok a radosť.


Viem, že v aktuálnej situácii toto asi nie je najlukratívnejšia či najdostupnejšia lokalita. My sme to absolvovali ešte v čase, keď o korone nebolo ani slychu a lacnými letenkami do USA sa to len tak hmýrilo.

Ak však v budúcnosti budete mať v pláne road trip po západe USA, či už kvôli prírode alebo priamo MTB, pribaľte si aj bicykle, prípadne si ich tam požičajte a neoľutujete. Za nás môžem povedať, že išlo naozaj o nezabudnuteľný zážitok, ktorý prekonal naše vysoké očakávania...