Reportáž: Gajarský Kovian – ťažká rovinka, ktorá potrápi

Pretekárska sezóna sa ledva začala a už nám aj pomaly končí. Gajarský Kovian tak bol pre mňa jednou z posledných možností kvalitného vybláznenia sa a zlepšenia minuloročného času.

Už od rána ma teda sprevádzala silná nervozita, až to miestami vyzeralo, že sa ani nevytrepeme z bytu. Do Gajár sme nakoniec dorazili pekne dve hodiny pred štartom. Zázemie sa tento rok presunulo na okraj dediny, k malému jazierku na futbalové ihrisko. Priestoru bolo teda neúrekom a dodržiavanie Covid-19 opatrení mali organizátori v malíčku. Registrácia prebehla rýchlo, Marek nachystal biky, pozliepali sme partiu a mohlo sa vyraziť, trošku roztočiť nohy.

Chvalabohu sme štart stihli

Tak sa motáme po značených aj neznačených cestičkách a vie niekto kde sme? „Jasné, tuto doľava a sme na tej lúke pri štarte“, so skalopevnou istotou hlási Peter. Zabočíme doľava, neprejdeme ani 200 metrov a ocitáme sa na okraji húštinou zarasteného drobného jazierka. Takýmto štýlom ani na štart nestihneme doraziť. Tak to rýchlo otáčame, Petra už nepočúvame a po vlastných stopách sa vraciame na štart.


Trať tento rok tiež prešla zmenou, nakoľko bolo posunuté zázemie aj miesto štartu. Tentokrát sa neprechádzalo obcou a hneď po vyštartovaní sa nabiehalo do terénu. Na výber sme potom mali jeden okruh o dĺžke 27 km alebo dva okruhy a teda 54 km. Na dlhej mi vyšlo prevýšenie kúsok cez 100 metrov.

Je tu aj piesok

Štart sa nám trošku posunul, a tak bol priestor na väčšiu nervozitu. Hneď na začiatku sa totiž ide cez dosť piesčitý úsek a my menej zdatní tam buď padáme alebo zhadzujeme druhých. Maratón teda odštartoval a v rýchlom tempe všetci zdrháme. Najprv kúsok po lúke a potom prichádzajú piesky. A už sa nadáva, zosadá a tlačí. Napodiv sme to však všetci pekne zvládli a môže sa pokračovať. Celá trať je pre vysoké tempo naozaj náročná, aj bez nutnosti kopcov. Piesok, lúka s prirodzeným pumptrackom, jazda po zoraných roliach... jednoducho nie je kedy vydýchnuť.


A nebodaj, keď sa vám k tomu darí, ako mne. Hneď po pár kilometroch idem obiehať, kričím sprava, stopa je voľná, tak idem. Kolega však držal stopu nejak divne stredom, tak som to brala po kraji, zrazu len náraz vonkajším pedálom o dosť veľký šuter, ktorý si nevšimne snáď len slepý. Okamžite strácam kontrolu a bike smeruje rovno na toho chlapíka. Tak ešte v snahe bike stočiť do druhej strany, lebo iným nedoprajem a chcem padať sama, stáčam čo to dá a narážam bruchom rovno o moje fajné plastové sedlo bez polstrovania. Večer po príchode domov si nájdem krásny odtlačok. Ako správne nežné žieňa kvalitne hlboko zrúknem, chvíľa na predýchanie a pokračuje sa.


Netrvalo to dlho, v úseku, kde sa cesta nečakane stáča, len sledujem pred sebou Mareka, ako v šmyku na štrku stáča bike, prednú brzdu príliš priškrtil a už aj je na zemi. Takže stav 1:1. Marek sa zbiera, ja pokračujem. Veď za chvíľu je pri mne. A dobieha ma ešte pred občerstvovačkou. Stojíme len na minútku a už sa psychicky pripravujem na očakávaný násyp.

Organizátori si totiž na nás pripravili takú malú zákernosť, a to prejazdy cez protipovodňový násyp. A že z jednej strany je pekne prudký, ani tento rok sa mi ho nepodarilo dotiahnuť až na vrch. Tesne pred vrcholom teda zosadám, dobehnem a opäť nasadám. Za násypom ma skoro naberá Marek, keď som netrafila odbočku a on so mnou.


Na vydýchnutie ozaj neostáva čas. V rybárskej oblasti nás privíta silný krik, mládež povzbudzuje ako na majstrovstvách, tak to ešte trochu rozbalíme, nech to stojí za to. Sily sa postupne začínajú ale míňať, rozbité úseky bolia. Neva, na asfaltke to rozbehneme. Nerozbehli. Protivietor a náznaky kŕčov ma odhovorili. Do druhého kola sa vchádzalo inak ako minulý rok. Tentokrát nás previedli po moste cez jazierko, čím trase pridali na zaujímavosti. Navyše okolie štartu poosádzali lavičkami, a tak sa vytvoril celkom slušný priestor pre divákov.

Smola pokračuje

Druhé kolo teda začalo a my sme sa stále posúvali na lepšie pozície. Len na chvíľu spomalili piesky a... no, čo si budeme hovoriť. Keď sa darí... Asi na ôsmom kilometri druhého kola prechádzame cez mostík popri cykloceste Záhorská magistrála, točíme sa na roľu a zrazu to akosi nejde. Pozriem na predné koleso, prázdne. Tak kričím na Mareka, ukazujem, že mám defekt. Rýchlo zoskakujeme, Marek skladá koleso, podávam montpáky, no a tu sa to nejak zaseklo. Montpáky hodné tak na dve nepekné veci.

Čas uteká, všetci nás predbiehajú, montpáky sú stále na dve veci a Marek vytiahne „šenkový slovník“ a opakovane si pripomína všetky tie „pekné“ slová, čo doň patria. Asi po dvadsiatich minútach zastavujem bikerov, či nemajú montpáky. Majú, podávajú a Marek na šupu zhodí plášť. Vymení dušu, už nás dobehol posledný jazdec a s ním „doprovodné vozidlo“. Vlastne cyklista od organizátorov, ktorý zbiera odpadlíkov. Dostaneme bombičku, že nech rýchlo nafúkneme. Bombička sa minie a nič. Marek pumpuje ako o život a nič. Druhá duša je tiež na dve nepekné veci.


Takže po pol hodine trápenia so sprostým kolesom a nadávania na všetky svetové strany nafasujem Marekov bike, že nech aspoň ja dokončím a on sa zvezie s mojím raneným tátošom pekne na štvorkolke do cieľa. No a tu už to bolo riadne trápenie, nikde nikto, viem, že som úplne posledná. Síce cestou obehnem dvoch defektáčov, no to je všetko. Kúsok od povzbudzovačov z rybárskej oblasti ma na chvíľu opúšťajú sily.

Nabehnem sprosto na rozbitý úsek, kde sa ide kolmo na zoranú zem, vo svalovej slabosti už ani neviem, ako zachrániť situáciu, a tak dobrovoľne opúšťam bike. Nie ladne a nie na vlastné. Vykotila som sa „jak mech krumpel“, bike kúsok odo mňa. Tak sa naposledy pozviecham, zaženiem depresívne myšlienky a ide sa ďalej. A že to bolo len kúsok od tej rybárskej, dostávam vzpruhu od jednej baby, ktorá fanúšikuje poslednej na trati, akoby som bola prvá. Na plné hrdlo s rukou hore a mne to stačí až do cieľa. Na asfaltke sama proti vetru, nech to trošku okoreníme malou bolesťou navyše a konečne v cieli.

Nezabudnúť na tombolu

Tak a teraz už len napapať, umyť biky a prevziať tombolu. Za tú treba organizátorov tiež pochváliť, pretože neviem o nikom inom, kto by tombolu vyhlásil, kým sú jazdci na trati a potom si už len podľa čísla prevezmú výhru bez zbytočného naťahovania. No a, samozrejme, ešte treba počkať na vyhlásenie výsledkov.


Na krátkej trati sa stali absolútnymi víťazmi Dubovec Michal s časom 0:55:01 a Blikovičová Sára 1:08:12. Na dlhej sa na najvyššie stupne postavili Miháľ Jakub s časom 1:49:58 a, ako inak, Janka Keseg Števková s časom 1:57:08.

Zdroj fotografií: organizátor a Denisa Dubovská