Reportáž: Panaracer Gravel Blinduro - neprekonateľný zážitok

Reportáž: Panaracer Gravel Blinduro - neprekonateľný zážitok

Blinduro je celkom zaujímavý koncept, kedy jazdec dopredu nevie, kadiaľ vlastne pôjde, alebo koľko presne kilometrov a výškových metrov ho čaká.

Záhadou je aj to, akú dĺžku majú rýchlostné skúšky alebo či budú prevažne stúpať alebo klesať. Keď teraz píšem tieto riadky, tak sa vlastne čudujem, prečo som tam šiel.



Gravel Blinduro som mal na liste vecí, ktoré by som rád vyskúšal, ale nebola to nikdy moja priorita. Prišla však ponuka vyskúšať si celé preteky na gravel bicykli od Superioru a keďže ich stroj som už testoval a pozdával sa mi, tak som súhlasil, že to vyskúšam.



Prvotne som chcel ísť až v sobotu ráno, ale po krátkej rozvahe a nahliadnutí do mapy, kde vlastne tá Česká Kanada je, som hneď zmenil názor. Samozrejme, ubytovanie som mal na sobotu a tak prespávam prvú noc v aute. Celkom slušne som sa vyspal a hneď ráno mierim do stánku Superioru vyzdvihnúť si bike.



Vyfasoval som krásny Superior X-Road v ešte krajšej bordovej farbe. Chalani v stánku mi ešte promptne hodia gumy s lepším vzorom, nakoľko predpoveď na víkend vyzerá na pršanie a blato. Pri pohľade na kazetu vzadu 11-34 a prednú 40-zubovú pílu si ešte robím srandu a nejak mi to nedochádza. Však zistím neskôr, že som mal nástojiť na výmene za niečo väčšie.

Deň prvý môže začať


Štartujem až niečo po dvanástej, tak mám ešte dosť času a idem ešte niečo zjesť a pomaly sa prezliecť. Stále prší, ale nie je nejaká veľká zima, tak hádžem na seba iba ľahkú bundu a idem pozrieť na štart ostatných. Štartuje sa v skupinách po dvadsiatich, tak aby sa na štarte RS netvorili zbytočné rady.



Dážď trochu ustal, štartujem relatívne za sucha. Hneď po štarte sa všetci „zbláznili" a začínajú šliapať ako o život, to ma nemôže rozhodiť. Jednak neviem presne, čo ma čaká a kazeta vzadu mi tiež nepridáva na odvahe. Prvý kopec a už nadávam, nakoľko musím ísť rýchlejšie, ako som zvyknutý, aby som vôbec nejakú kadenciu mal. V kopci tak obieham väčšinu svojej skupiny, za akú cenu, to sa dozviem až neskôr.



Krajina Českej Kanady je prekrásna, kilometre utekajú, ani sa nenazdám a už sme aj pri legendárnej Ďablovej prdeli. Tu sa každý môže odfotiť, tak som sa cvakol aj ja s Arekom (nie je to preklep) a Terezou z našej skupiny. Arek je z Poľska, tak sa cestou zabávame tým, že sa snažíme pochopiť, čo si vlastne jeden druhému rozprávame. Kúsok za Ďablom môže každý účastník zasadiť stromček na mieste, kde les postihol lykožrút. Zasadím jeden stromček a s dobrým pocitom môžem pokračovať ďalej. Stále je to skôr pohodový výjazd ako nejaké preteky. O tom však blinduro presne je, každý si to tu prišiel užiť svojím spôsobom.



Kilometre ubiehajú, rýchlostné skúšky v nedohľadne, až mám pocit, že som hádam zablúdil. To sa však nemohlo stať, nakoľko trať bola veľmi dobre značená. Kondička nie je žiadna, dupači z neskorších skupín nás veselo obiehajú. Už som aj prestal rátať ľudí, čo sa pýtajú, čo to je za farbu a koľko má ten SUP vyšiel. Srandujem, že som ho ukradol zo stánku.



Konečne prvá RS pred nami, pýtam sa slečny, čo to tam stráži, koľko meria a aký má profil, tá však vie menej ako my, neostáva nič iné, len vyraziť. Ťažko sa však odhaduje, koľko síl si mám nechať, či tam náhodou nie je nejaký zákerný kopec a podobne. Volím teda taktiku, že pôjdem tak, aby som vôbec došiel do cieľa.



Trasa, čo som počul, je vždy vyberaná tak, aby sme videli z kraja, čo možno najviac a tak napríklad vidím bizóniu farmu, ale aj úplne luxusnú tretiu rýchlostnú skúšku v malom bikeparku blízko dediny Hradište. Každý si tu určite našiel to svoje.



Ako sa však blížil koniec, tak už som ani nohy necítil, len odpočítavam metre. Posledné nekonečné stúpanie pred záverečnou RS ma úplne odrovnalo, ale nevzdávam to a stále ťahám, tlačenie nie je prípustné. Konečne som hore, už len dolu kopcom, však? Samozrejme nikto nič nevie, ale jedna pani hovorila, že je to pekná „hrabanka”. A veru, že bola úplne luxusná a dovolím si tvrdiť, že celkom na hrane pre gravel bicykel. Tu by som aj enduro uživil. Nevadí, mám to za sebou. Idem opláchnuť bicykel, najesť sa a spať. Nakoniec som ešte chvíľu pokecal s chalanmi v Superiore a pozrel bunny hop súťaž, koncert som si už vypočul len z postele. Sumár dňa skoro 76 km a takmer 1 400 nastúpaných metrov.

Deň druhý, snáď to prežijem


Skoro som zabudol, toto sú dvojdňové preteky. Veľa ľudí to po prvom dni vzdalo a medzi nimi aj Arek. Pravdu vám poviem, ráno som silno uvažoval, že sa vykašlem na všetko aj ja. Keď som si predstavil moju kazetu a tie kopce, tak mi nebolo všetko jedno. Nepridala k tomu ani „luxusná" posteľ v chatke, celý rozlámaný som sa nakoniec dostavil na štart a vydal sa na trať, tentokrát v obrátenom garde. Všetko mi pripadalo celkom nové a aj RS boli úplne iné, idem opäť „na oči".



Superior si spokojne sviští, po pár kilometroch nachádzam v sebe silu opäť dokončiť deň.
Pomaly sa zahrievam, dávam dokopy moje rozbité telo a nohy.
Ak som si pred tým myslel, že už ma nemôže nič prekvapiť, tak prišli dve RS za sebou, ktoré boli na kompletku do kopca, čo pri mojich prevodoch znamená ísť na doraz svojich možností. Neviem, či mám skôr vygrcať ten gél, čo som si „šľahol" na štarte alebo dýchať. Hyperventilujem o život, kyselinu mliečnu by som mohol rozdávať, avšak radšej nezastavujem a pomaly pokračujem ďalej, aby som sa vôbec ešte pohol.



Kilometre ubiehajú, ja sa snažím zamestnávať mozog blbosťami, aby nemyslel na tú ukrutnú bolesť a kŕče, ktoré sa mi preháňajú nohami. Dnešný deň má byť však kratší, nádej zomiera posledná, stále šliapem do pedálov. Vždy sa prekonám a RS idem podstatne rýchlejšie, ako sa nohy cítia. Niektoré sú však pekelne zákerné a merajú snáď nekonečne veľa kilometrov. Predposledná finišuje v kopci, ja už mám v hlave celkový cieľ, už nemyslím na nohy. Posledná RS je opäť hrabanka, užívam si to, aj keď nejdem rýchlo. Ruky a nohy pomaly vypovedali službu, iba bicykel ide stále na jednotku. Konečne som v cieli. Dnes to bolo iba 65 km a nastúpaných niečo viac ako 1 100 m.

Mapku vrátane GPX súradníc nájdete na tomto odkaze v sekcii Výjazdy.



Dal som to, som so sebou spokojný. Môj cieľ nebol vyhrať, ale po presedenom lete pri počítači v práci to dôjsť do cieľa. Podarilo sa, som rád. S odstupom času si pochvaľujem bicykel, aj napriek tým nepodareným prevodom, v ťažkom teréne si viedol vynikajúco. Keď som videl tie nespočetné defekty a poruchy popri trati, tak som rád, že som nemusel aspoň toto riešiť. Organizácia ako aj trať samotná boli „zmáknuté" dokonale a určite, ak váhate, či sa ísť pozrieť na Gravel Blinduro, tak určite choďte. Víťazom sa už po tretíkrát stal Tomáš Paprstka, ktorému samozrejme gratulujem a snáď sa vidíme aj budúci rok.

Zdroj fotografií: David Peška, Patrik Procházka, autor
report_problem Našiel si v texte chybu?
Páči sa ti tento článok? thumb_up92thumb_down comments 31 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Reportáž: Cestné bikepackingové preteky  Napříč ČR - ako som za 4 dni prešiel 880 km

Reportáž: Cestné bikepackingové preteky Napříč ČR - ako som za 4 dni prešiel 880 km

Bikepacking je túžba po dobrodružstve, objavovaní, ale aj po úniku od bežných problémov a vyskúšaní si, aké je to si siahnuť na dno svojich síl a vzdať sa všetkého komfortu.
Jeden rám, dva bicykle - cestné a gravel biky Superior X-ROAD PR článok

Jeden rám, dva bicykle - cestné a gravel biky Superior X-ROAD

Trhalo by ti srdce, vybehnúť s cestným bicyklom do terénu, bál by si sa, že poškodíš rám? Na druhú stranu, mať gravel by sa ti páčilo, ale nechceš alebo nemôžeš mať 2 bicykle?
Majstrovstvá sveta v MTB maratóne Masters - hľadanie motivácie

Majstrovstvá sveta v MTB maratóne Masters - hľadanie motivácie

To fakt je majstrák sveta v bike maratóne „starých chrenov“? A kde to bude? Tieto otázky som položil Tomášovi Hauserovi na maratóne v Raji, keď sa ma pýtal, či sa chcem zúčastniť.
keyboard_arrow_up