Pretrénovala som sa a nebolo to pekné

Cyklistiku som odjakživa videla ako niečo, čo robím pre radosť. Keď som sa však začala venovať aj pretekaniu, dostala pre mňa novú, vážnejšiu stránku. Aj predtým som síce trénovala a makala, no teraz som získala aj akúsi inú ambíciu.

Čo je to vyhorenie? Ako k nemu príde a ako proti nemu zakročiť?

Začala som sa teda cyklistike venovať ešte viac a zrazu, ani neviem ako, sa z nej stala asi najdôležitejšia vec v mojom živote. Natrafila som však aj na novú prekážku. Moju hlavu. V tomto článku by som vám rada porozprávala o mojej skúsenosti s tým, aké je to chcieť a trénovať tak veľmi, až vyhoríte.


Začala by som teda tým, čím sa začínajú aj všetky preteky, a to tréningom. Nikto sa majstrom sveta nenarodil, každý jeden sa tam musel poctivo vypracovať. Ja síce majster sveta nie som a ani ním nebudem, tréning som však odjakživa brala veľmi vážne. Takou malou výhodou pre mňa vždy bolo, že ma bavil ešte viac ako preteky. Vždy som na sebe rada pracovala a zlepšovala sa. Trénovala som naplno, motivovaná a odhodlaná. S pretekaním som však začala trošku neskôr ako väčšina mojich súperiek a tak som mala stále pocit, že musím niečo doháňať. Samozrejme, že na tom teoreticky nie je nič zlé. Mať silu a elán do tréningu je predsa super. U mňa to však občas bolo priveľa.

Tréning, tréning, tréning

Tréning znamenal pre mňa všetko. Nehovorím teraz len čisto o kilometroch presedených na bicykli, ale aj o každodennom živote. Počas voľna som nikdy nedokázala obsedieť, občas mi prišlo nekonečné. Malo však vždy svoje opodstatnenie a bolo rovnako dôležité ako tréning. Ja som si aj tak vždy povedala, že veď posilka ešte nikoho "nezabila". V zime, keď som mala najmä regenerovať a postupne sa zľahka pripravovať na sezónu, som trénovala pomaly viac ako počas roka. Oproti predchádzajúcej zime som tréningom strávila viac ako dvojnásobok času. Bola som neustále unavená a moje telo nemalo dostatočný priestor na regeneráciu. Energiu na tréning som však vždy nejako naškriabala. Chcela som byť dobrá a to ma hnalo v tom, aby som pokračovala.


Potom však prišli prvé preteky a výsledky nikde. To by možno ani nebola až taká rana, predsa len som nikdy nedosiahla nejaké extra úspechy. Čo ma však zaskočilo viac bolo to, že som sa ani vo výkone oproti predošlému roku nezlepšila. Okrem toho som bola len viac vyčerpaná. Vyhorela som. A aký je liek na vyhorenie? Predsa viac tréningu . Stále som mala pocit, že len málo trénujem. Práve preto som sa naň vrhla ešte razantnejšie. Vtedy som začala pociťovať aj zdravotné problémy. Už na prvom jarnom sústredení ma trochu bolel chrbát. Zašla som s tým aj k doktorovi, nedostala som však žiadne určité odpovede, tak som to ďalej neriešila. No pre neustálu záťaž som tento problém začínala pociťovať stále viac a viac, začal ma obťažovať už aj na pretekoch. To mi rozhodne psychicky nepomohlo. Už vtedy som bola akási zronená a demotivovaná zo svojich výsledkov, lenže toto ma len ešte viac vystrašilo.

Prvá pauza

Keď som po prvýkrát pochopila, že moje pomalé nohy, vysoké tepy a stála únava nie sú z nedostatku tréningu, ale práve z mojej posadnutosti zlepšovaním sa, dala som si asi týždňovú pauzu. Veď niekoľko mesiacov neustáleho náporu na telo aj na hlavu musí týždeň jogy a oddychu vyliečiť ako nič . No, bodaj by. Samozrejme, že sa žiadny zázrak nedial, a ja som sa naďalej len trápila. Netrpelo len moje telo, ktoré som stále hnala ďalej, ale hlavne hlava. Jednoducho som nechápala, prečo sa nezlepšujem. Bola som frustrovaná a začala som strácať motiváciu. Na tréningy som chodila čoraz menej motivovaná, lebo som vedela, že nikam nevedú a spôsobujú mi iba väčšiu bolesť. Problém s chrbtom sa zhoršoval a ja som stále chodila po doktoroch. Zistila som, že ide vlastne o kĺb. A čo mu bolo? Neviem. Vraj bol preťažený. Prestať pretekať však neprichádzalo do úvahy, a tak som samú seba hnala do záhuby.

Potrebná pauza

To, že som to prehnala, som pochopila až prineskoro. Kĺb ma bolel už aj mimo bicykla a stále sa to len zhoršovalo. Bolo to najmä kvôli náporu, ktorý som naň neustále dávala aj snahe nevypadnúť z pretekov. Konečne mi došlo, že potrebujem naozajstnú pauzu, až začiatkom tohto roku po reprezentačnom sústredení, na ktorom som po niekoľkých tréningoch ledva chodila. A tak nastala tá strašidelná, no veľmi potrebná pauza. Cyklistické tréningy prešli na druhú koľaj a prioritou sa stala fyzioterapia a oddych. Bicykel som však nechcela len tak zanechať za sebou, preto som začala jazdiť aspoň tak ľahučko, z pasie.

Nastala tá strašidelná, no veľmi potrebná pauza.

Náhle sa tá frustrácia, nešťastie a dokonca aj odpor sadnúť na bicykel stratili. Zrazu som sa vozila len preto, lebo som sa chcela voziť. Keď som sadla na bike, bolo to ako terapia. Viezla som sa, kam som chcela, zastavila som, kde som chcela, a konečne sa mi uľavilo. Naučila som sa z toho však to, že tréning je droga, a treba sa naučiť, kde má hranice.


A čo teraz? No nič. Jednoducho sa treba vyliečiť. Vyhorenie, psychické tak aj fyzické, sa od iných ochorení nelíši. Postup liečby možno vyzerá inak ako pri boľavom hrdle, princíp však zostáva rovnaký. Treba tomu dať čas. Rozhodne najlepším liekom pre mňa bola proste prestávka. Vždy, keď som sa v minulosti snažila cez vyhorenie dostať, robila som to s tikajúcimi hodinkami za chrbtom. Snažila som sa byť okej čo najskôr, lebo som vedela, že za 2 týždne mám "majstráky" na dráhe, potom Slovenský pohár na ceste a ešte neskôr nejaký "etapák" bohviekde. To, že som chcela byť späť na bicykli, je úplne normálne, vždy mi to však zabránilo v úplnom vyliečení.

Výletová cyklistika

Samozrejme, že ak by som sa cyklistike prestala venovať úplne, veľmi by mi chýbala. Preto sa vždy, keď mám čas a cítim sa dobre, idem previezť. Neženiem sa za KOM-ami, nenaháňam sa v kopcoch, netrénujem intervaly. Proste sa vozím pre radosť, užívam si prostredie, robím si fotky… a píšem tieto články .


Aspoň som konečne dostala príležitosť len tak sa voziť, užívať si prostredie a objavovať nové miesta na výlety. Možno sa to nevyrovná takému parádnemu intervalovému tréningu v kopcoch, má to však svoje čaro. A čo si budeme klamať, je to aj trošku príjemnejšie . Tak to asi bude ešte nejakú chvíľu vyzerať, aj keď stále dúfam, že sa budem môcť nielen naplno vrátiť k tréningu, no aj k štartovacej páske.


Vyhorenie nie je žiadny koniec sveta, neznamená to, že ste skončili. Proste je to prekážka, cez ktorú sa treba dostať. Je to taký kopec a po každom kopci je predsa zjazd. To, ako vyhorenie prekonať, je u každého iné. Verím však, že si každý svoju cestu nájde, treba len čas, trpezlivosť a motiváciu. Nikto nie sme z ocele, naše telá nie sú stroje a naše mysle nie sú nezlomné.


A preto treba naše telá vždy poslúchať, nekričia na nás len tak zo srandy . V komentároch si rada prečítam aj o vašich skúsenostiach s vyhorením či pretrénovaním a o tom, čo práve vám pomohlo vrátiť sa na bike v plnej sile!