Reportáž: ŠKODA MTB Cyklomaratón Topoľčianky - prvýkrát na dlhej trati

Keďže trať v Topoľčiankach patrí k mojim obľúbeným, nič nepoteší viac, ako takýto štart do sezóny. Pre mňa však mali dané preteky o to väčší význam, že išlo o moju prvú dlhú trať.

Na MTB som až do inkriminovaného víkendu nikdy nedala viac ako 60 km za výjazd. O zážitky teda bolo postarané.

V zázemí

Zázemie bolo tento rok presunuté z dostihovej dráhy na ihrisko, ktoré sa nachádza hneď vedľa. Z parkovacej plochy to nijako neubralo, rovnako sme neprišli ani o tribúny . Zmena priniesla len samé pozitíva a to v podobe viacerých toaliet, spŕch a chládku, čo isto ocenili aj ostatní pretekári. Do Topoľčianok sme dorazili včasne ráno, chytili sme dobré parkovacie miesto v tieni stromu a rýchlo sme sa vybavili na registrácii. Ostalo nám teda kopec času sa trochu pomotať a rozjazdiť.

Rýchly štart a pomalý postup

No a konečne sa ide na to. Na štart sa postavíme medzi prvými. Neopúšťa ma nádej, že hádam to dnes prežijem . A už aj točíme nohami. Úvod ide skutočne rýchlo, "valíme" sa po asfalte a vláčik sa postupne naťahuje. Cesta sa nakrátko zmení na poľnú. Tento úsek stačí na to, aby sme sa poriadne nahltali prachu, ktorého je pre dlhé sucho neúrekom. A že je ozaj všade. Oči, nos, ústa plné. My z konca pelotónu máme proste smolu .


Ešte na chvíľu sa nám vráti asfalt. Pomaly stúpame k lesom a ja začínam čoraz viac zaostávať. Prvotné nádeje, že aspoň kúsok udržím tempo s borcami, sa rýchlo vytrácajú. Konečne prichádza les a skupina mi definitívne uniká. A tak si klasicky idem zasa svoje, ani "boh" nevie, kde v... vzadu. Hlavne, že už máme ten správny povrch, a môžeme si vychutnať prostredie. Po krátkom zjazde vidím regulovčíka. Napájame sa na širokú cestu a hneď sa z nej aj trepeme krátkym, zato strmým výšľapom. Pri tom napájaní to vyzerá asi takto: cesta široká ako diaľnica a ja pomalá ako korytnačka. Napriek tomu na tú magistrálu akosi netrafím. A tak už k očakávanému veľkému počtu kilometrov si pridávam obchvat cez polovicu lúky, aby som sa nakoniec mohla vrátiť späť na trasu. No nehanbi sa.

Na hrad Hrušov

Onedlho znovu schádzame z terénu na asfalt. Vedieť, že po ňom nasleduje nekonečné stúpanie na Hrušov, užijem si ho viac. No už zasa zbiehame do terénu a ja do toho pomaly tlačím na najľahšom prevode. Cestou si nájdem nového kamoša a čas krátime kecaním. Respektíve on si v pohode "tára" a ja v snahe o dialóg ledva vydám nejaký divný pazvuk. Čoskoro mu ale uhýbam z cesty. Ani svetielko nádeje v podobe črtajúcej sa zrúcaniny mi nepomáha. Nemôžem dýchať, ani točiť nohami... zvyšok výšľapu idem teda po svojich. Nebudem sa tváriť, že som to nečakala, ale tak no, raz by som si to chcela skúsiť aj bez tlačenia .


V tej chvíli ma už však ženie iná motivácia. Občerstvenie. Podľa Garmina by tu už niekde malo byť a tak s radosťou a vidinou jedla do toho šliapem. Následne objavujem novú super kombináciu, melón so soľou. Pánovi z "občerstvovačky" sa asi veľmi nepozdáva môj vzhľad a tak ma zásobí banánom aj na cestu. Môže sa teda pokračovať.

Posledná?

Trať v Topoľčiankach je naozaj paráda. Les, lúka, les, asfalt a zasa les a lúka. Neustále striedanie povrchu ma úprimne dosť bavilo. Nevýhodou však je, že ak ste niekde v "keli" vzadu a vyleziete na lúku s ohromným výhľadom, okrem krásnej panorámy nevidíte nič. Respektíve nikoho. Môj Marek sa nepočíta, ten mi robí neustále doprovodné vozidlo, no inak nikde nikto. Ja som asi posledná. A hneď na začiatku.


Na ďalšej lúke sa moja teória vyvracia, keď ma obieha iný biker. Tak už trošku spokojnejšia pokračujem zjazdom. Čoskoro ma obieha ďalšia dvojica s babou. Keďže viem, aké baby sem nastúpili, bolo jasné, že za Hamajovou už ďalšia nebude. Teda okrem mňa. Takže jedno prvenstvo od konca mám isté. S Marekom pokračujeme vo svojom tempe. V strese z toho, či stíham časový limit, sa každých 5 minút pýtam na priemerku. A ešte k tomu sa za nás zavesil nejaký motorkár. Len ma znervózňuje. Čo nás neobehne, veď teraz má kade? Ja sprostá zastavujem a púšťam ho. Pozriem naňho, motorkár na rajdoch modré číslo. Púšťam pred seba doprovodné vozidlo . Ani nechcem vedieť, čo si o mne asi tak myslí.

Druhé kolo

Po trapase s motorkárom vchádzame do obce, regulovčík ma povzbudzuje po mene, čo hneď dodáva nový elán a môžeme ďalej šliapať. Neustále zmeny zo zjazdov do výšľapov a naopak si pýtajú svoju daň a mňa chytajú prvé kŕče. V ten deň ich však stačí ignorovať. Ani magnézium mi nie je treba, o chvíľu je po všetkom. Ďalej sa teda vrtíme na trati a konečne stretáme aj ďalších ľudí. Zrejme zo strednej. Pri opakovanom pokuse o Hrušov sa dostávame medzi pár bikerov.

"Zadreto" si šliapem, keď chlapík pred nami zastane. Marek ho ešte obíde, no mne sa rovno pred predným kolesom strčí bike do cesty. Samozrejme, kolízii sa už nedá vyhnúť, a tak končím zo sedla skôr, ako mi bolo milé. V strese načnem nepekné slovíčko, za čo sa ospravedlňujem. "Chudákovi" to je ozaj ľúto, len mňa adrenalín nepustí, aby som ho presvedčila, že sa nič nedeje . Sklamanie z vlastnej vulgárnosti ma rýchlo opúšťa, keď sa po druhýkrát objavujeme na najobľúbenejšej časti trate, na občerstvovačke. Tu konečne vidím aj modré čísla, preto radosť opäť prevláda nad všetkými ostatnými emóciami.

Check point

S novonadobudnutými silami sa teda “valíme” ďalej medzi ďalšími modrými. Na konci lúčneho zjazdu pred vstupom do lesa len pozerám, periférne vidím niekoho prichádzať z inej strany, než vedie trať. Nuž, aj "skracovači" sa občas nájdu. Chlapík podviedol akurát sám seba, ale tak hádam mal z toho aspoň dobrý pocit. Čoskoro sa dostávame k check pointu a ja hrdo prechádzam okolo poverených pánov takmer pol hodinu pred časovým limitom. S pocitom hrdinky si zvyšok trate už len užívam. Teda až na jediný úsek, ktorý bol aspoň trochu technický, pár koreňov stačilo na to, aby ma rozhodilo. Trikrát vrážam pedálom najskôr do stromu, posledný škrt rovno do kameňa. Až to zakričalo. Riť mi stiahlo, zuby vypadali.. a zbytočne. Pád sa nekonal a táto trať sa do histórie mojich pretekov môže zapísať ako jedna z mála, na ktorej som sa neomotávala okolo stromov, alebo nekoštovala hlinu po vystrelení z biku.

Konečne v cieli

Ostávalo už len prebrodiť potok. Dobre do toho dupnúť, nech naberiem rýchlosť... a aj tak ma skoro vo vode zastavilo. Ja šikovná som si k tomu zabudla poriadne podradiť a tak síce potokom idem v sedle, hneď za ním mi však neostáva iné, len zoskočiť. Ani za svet mi to na tom ťažkom prevode nešlo vydupať hore. No tu už je všetko jedno, už sme predsa v cieli. Trať nás ešte potočila po ihrisku a cieľ sme s Marekom preťali po 4 a pol hodinách. Ostatní už boli dávno osprchovaní, najedení, no aj tak som bola v tej chvíli najšťastnejší človek v Topoľčiankach. Dala som predsa dlhú trať .


Spokojní sme sa teda išli aj my najesť, umyť biky a osprchovať sa. No a už aj vyhlasovali víťazov. Medzi mužmi sa stal absolútnym víťazom Martin Haring s časom 2:35:33.5, medzi ženami zase trať ovládla Janka Keseg Števková, s časom 03:08:19.6. Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze.



Na záver by som sa chcela poďakovať organizátorom za perfektné preteky, na ktorých by som nič nemenila. Dobrý výber trate s kvalitným značením, kde sa vážne nedá stratiť, a rovnako super ľudia, čo sa podieľajú na organizácii. Ďakujem, že to pre nás robíte, a my si tak môžeme nosiť domov kopec "parádnických" zážitkov.