Tip na výlet - Štefánikova cyklomagistrála alebo bikom cez celé Malé Karpaty

Štefánikova magistrála vedie cez celé Malé Karpaty a spája bratislavskú Kolibu a Košariská. Ponúka širokú paletu rôznych povrchov, prostredia, zopár výhľadov, no i veľmi zaujímavé stúpania a zjazdy.

V septembri minulého roku vyznačili posledný chýbajúci úsek medzi Pezinskou Babou a Červenou horou, a tak je možné absolvovať ju v plnej dĺžke 102 km. V mapách ju nájdete pod číslom 047. Dosť bolo teórie, poďme k samotnej trase.

Moja trasa

Vzhľadom na povahu trasy a množstvo voľného času som trasu absolvoval z Myjavy smerom do Bratislavy. Keďže začínate v bode A a končíte v bode B, auto môžete nechať doma. Jediná možnosť je nechať ho na začiatku a dopraviť sa k nemu aj s bicyklom vlakom. Práve vlaková doprava mi však v prípade tejto trasy príde ako ideál – do Košarísk vedie viacero prístupových ciest od vlakových staníc. Môžete ísť buď z Myjavy cez Bradlo (môj prípad), z Piešťan cez Prašník alebo z Jablonice cez Brezovú pod Bradlom. Ak pôjdete z Bratislavy, tam je to samozrejme jasné.

Asfalt na začiatok

Cyklotúru som teda začínal na Myjave. Keďže sa jedná o Štefánikovu cyklomagistrálu, prišlo mi viac než vhodné spojiť to s návštevou Bradla, a tak som z Myjavy smeroval po asfaltových cestách na Polianku a Priepasné. Na tomto úseku vás čakajú len mierne kopčeky, ideálne na zahriatie. Ostrejšie stúpanie na Bradlo sa začína v Priepasnom a úprimne, táto prístupová cesta sa mi páčila omnoho viac, než tá klasická z Brezovej pod Bradlom. Úvod je taký typicky kopaničiarsky, uzučká cesta, sotva pre jedno auto, lemovaná ovocnými stromami a sklon trošku pritvrdí.


Tesne pod Bradlom prejdete na peknú lúku a pôjdete ňou až hore. Trasa sa hneď v úvode rozdvojuje, tá naľavo je cyklistická a tá napravo turistická, pozor, nezmýliť sa. Následne sa napojíte na asfaltku z Brezovej pod Bradlom a na vrchol je to už iba kúsok. Odtiaľto sa vám naskytne krásny výhľad smerom na Myjavu a Veľkú Javorinu a na druhej strane uvidíte chrbát Malých Karpát až po Záruby.

"Padáčik" do Košarísk a začiatok oficiálnej trasy

Ako už vyplýva z nadpisu, pripravte sa na to, že do Košarísk je to poriadne strmé. Pre mňa osobne to bola vynikajúca príležitosť prehriať kotúče a konečne prestali pískať. Celý čas som si však vravel, že by to imponovalo skôr downhill jazdcom než „XCčkárom“. V Košariskách potom stačí prejsť cez hlavnú cestu a už ste na „Štefáničke“. Treba pripomenúť, že ak chcete navštíviť Štefánikov rodný dom, je nutné pri príchode k hlavnej ceste odbočiť doľava. Nakoľko sa jedná o evanjelickú faru, nájdete ju hneď vedľa kostola, po pravej ruke. Z Košarísk smerom do Karpát vás hneď na úvod po asfalte čaká ostré stúpanie, s maximom okolo 20%.


Po krátkom, opäť asfaltovom zjazde konečne odbočíte do terénu a nasleduje ďalšia 20 %-ná stojka. Onedlho sa po zjazde dostanete na rázcestie Dlhé rovne, odkiaľ trasa pokračuje veľmi pekným hrebeňom. Treba si však dávať pozor na šišky, mne predné koleso odskakovalo jedna radosť. Po chvíli sa povrch zmení z lesného chodníka na kamenistú cestu, na malý moment sa vám otvorí výhľad na okolité kopce.


Po pripojení sa na asfaltku na rázcestí Horáreň Suchánka vás čaká dlhší zjazd až k hlavnej ceste, vedúcej z Trstína do Jablonice. V tomto momente máte za sebou „dobrovodskú“ časť trasy a zhruba tretinu celkovej vzdialenosti.

Nekonečné bukovské lúky a vstup do vrchov

Od žst. Buková prejdete štrkovým stúpaním a krátkym zjazdom do chatovej osady Sokolské chaty. Oplatí sa osloviť niekoho, aby vám doplnil vodu – doteraz som po ceste nenašiel žiadnu studničku a najbližšia je až kúsok za Bukovou. Z tejto chatovej osady to bude hodnú chvíľu iba po lúkach.


Na začiatok ďalšia takmer 20 %-ná stojka, ktorú sa mne osobne zatiaľ ani raz nepodarilo vyšliapať bez pauzy. Hore sa vám naskytne pekný pohľad na okolité vrchy a štyri veterné elektrárne na Rozbehoch.


Po krátkom hrebeni bude nasledovať asfaltový zjazd, ale pozor, zákruty sú pomerne neprehľadné a kde-tu sa vyskytne auto. V Bukovej je možné občerstviť sa v hostinci, ktorý však na moje prekvapenie a zároveň sklamanie otvára cez týždeň až o 14:00. Chvalabohu, hneď vedľa sú potraviny.

Mix povrchov

Z Bukovej vás značka povedie okolo priehrady až na rázcestie Brezinky a hurá opäť do kopca. Ak sa vám nepodarilo doplniť vodu v Bukovej, tu máte ideálnu príležitosť – po pravej ruke je už spomínaná výdatná studnička, zbadáte ju jednoducho z cesty, cez potôčik je aj mostík.


Tento úsek sa vyznačuje rozbitou asfaltkou, až po Červenú horu, kde sa mení na širokú štrkovú autostrádu. Čaká vás pomerne dlhá časť trasy takmer po vrstevnici, dá sa povedať, že až po sedlo Uhliská.


Medzičasom obídete tajomný Mon Repos, Amonovu lúku s prístreškom a latrínou a takisto vrchol Klokoč, ktorý trasa obchádza kvôli ochrane prírody. Kto si chce užiť výhľad, môže si to prejsť po vlastných, na bicykli neodporúčam, keďže by ste tlačili asi kilometer. Čo sa studničiek v týchto miestach týka, tá na Mon Repose je (alebo aspoň v čase mojej jazdy bola) iba stojatá voda, možnosť doplniť zásoby na Amonovej lúke sa mi javila ako lepšia možnosť. Zo sedla Uhliská vás čaká poriadne dlhý zjazd až po rázcestie Pod Mesačnou.


Tu sa treba zvrtnúť doprava opäť do kopca, na Sklenú hutu. Po tom, čo sa odpojíte z asfaltky, vás čaká úzky chodník, popri plote, osobne som z toho mal mierne klaustrofobické pocity. Na jednom mieste si pravdepodobne potlačíte, našťastie sa jedná len o pár metrov dlhý úsek.


Zo sedla Skalka nejaký "dobrodinec" zastriekal cyklistické značky, avšak nespravil to poriadne a „Céčka“ so šípkou sú viditeľné, nemali by ste zablúdiť. Pred vami je pomerne dlhé stúpanie na Hubalovú, ktoré ale vedie po celkom kvalitnej ceste, len na niektorých miestach je to vysypané väčšími kameňmi, čo vie byť nepríjemné. Chvíľami sa vám otvoria výhľady na okolité vrcholce.

Čermák a blížiaca sa Baba

Z Hubalovej sa na lúku Čermák dostanete peknou cestičkou po vrstevnici. Tu opäť odporúčam doplniť zásoby vody, tesne pod lúkou je výdatná studnička. Pri zjazde z Čermáku zvýšte pozornosť – po pár desiatkach metrov sa červená značka odpája doľava do kopca, rovno pokračuje žltá. Mne sa to podarilo takmer prehliadnuť a brzdil som v poslednej chvíli. Po ďalšom z mnohých stúpaní a klesaní sa dostanete pod masív Skalnatej a tento výšľap bol pre mňa utrpením – veľké uvoľnené kamene, odletujúce od kolies.


Následné stúpanie do sedla Javorina nebolo o nič lepšie, opäť som chvíľku tlačil. Potom sa však dostanete do zjazdu, ktorý končí až na Pezinskej Babe. Opäť si dajte pozor, aby ste nevypadli priamo na hlavnú cestu, križovatka je síce dobre viditeľná, ale ak si to niekto bude riadne "šinúť", zbadá ju v poslednej chvíli. Na Babe máte niekoľko možností občerstviť sa, osobne som volil reštauráciu hneď pri ceste, kde mali aj pomerne fajn ceny (ak nie ste prehnane nároční na druh jedla ). Máte za sebou ďalšiu tretinu trasy a „zárubskú“ časť.

Mláky a more komárov

Posledný úsek z Pezinskej Baby bude vyzerať celý čas dosť podobne. Už vás nečakajú žiadne ostré stúpania, všetko sa dalo zniesť a po tých takmer 90 km som bol za to aj rád. Cesta je poväčšine dosť široká a aj kamene sa postupne vytrácajú – na druhej strane pribudlo mlák a blata. To ma dosť prekvapilo, keďže v čase môjho prechodu už niekoľko dní nepršalo. Ak pôjdete po dažďoch, je možné, že sa vrátite s dvakrát tak ťažkým bicyklom. Teraz však boli obchádzky mlák inými cyklistami dobre viditeľné, rovnako v zjazdoch bolo jednoduché si držať ideálnu stopu. Okrem mlák však pribúdalo aj komárov, bolo takmer nemožné zastaviť na dlhší čas a niečo odfotiť, prípadne si pozrieť mapu.


Cestou párkrát prejdete cez potok po mostíkoch, ktoré vyzerajú síce chatrne, ale pravdepodobne fungujú dobre – na tomto úseku som stretával omnoho viac cyklistov, než na začiatku trasy a nikto nevyzeral, že by sa neplánovane vykúpal v potoku. Zato sa to takmer podarilo mne, keď som obchádzal Jurské jazero. Tesne za ním sa napojíte na asfaltku smerujúcu na Biely Kríž.

Asfalt na začiatok – asfalt na koniec (?)

Biely Kríž musí byť "Mekkou" bratislavských cyklistov – aspoň mne to tak pripadalo podľa tých zástupov, čo sem prúdili zo všetkých strán. Keďže mám ale radšej pokojnejšie miesta, jednoducho som sa pobral ďalej. Čaká vás dlhočizný asfaltový zjazd, v ktorom prídete až na Dolný Červený kríž, následne odbočíte doprava a ešte stále po asfalte zídete až na Spariská. Tu si dá asfaltový povrch aspoň na niekoľko momentov krátky oddych a opäť vás čakajú „brdky“ v teréne.


Finálny výšľap na Kamzík však opäť vedie po asfalte, nie je však dlhý a onedlho sa dostanete na posledný vrchol celej trasy. Kto chce, môže si vyšliapať ešte k samotnému vysielaču, mne sa už nechcelo. Z Kamzíka pri zjazde najprv prejdete zónou so zníženou rýchlosťou cyklistov – buďte opatrní, motá sa tu aj veľa chodcov. Následne je to už len dole kopcom na Kolibu, kde sa trasa pri autobusovej zastávke končí. Nech som robil, čo som robil, posledný smerovník som bohužiaľ nenašiel, takže je asi dobre skrytý.

A čo ďalej?

Z Koliby sa môžete spustiť cez Bratislavu až do Ivanky pri Dunaji a navštíviť Štefánikovu mohylu kúsok od letiska – tým de facto spojíte miesto jeho narodenia s miestom jeho úmrtia. Od záverečného smerovníka je to takisto veľmi blízko na bratislavskú Hlavnú stanicu. Kto bude mať ešte nejaké zvyšky energie a času, môže si prezrieť historické centrum Bratislavy.

Moje postrehy z trasy

Hoci som doteraz čítal, aké veľké množstvo studničiek sa v Karpatoch nachádza, nemal som ten pocit a vodu som radšej doplnil vždy, keď to bolo možné (mal som so sebou 0,5 a 0,6 litrovú fľašu). Rovnako vás tu nečaká veľa výhľadov, nakoľko trasa vedie väčšinu času lesom. Tieň lesa ale oceníte najmä v horúcich letných dňoch. Trasa podľa môjho názoru nie je technicky náročná, hoci uvoľnené kamene mi prejazd niektorými miestami znepríjemnili. Prioritne ma na nej bavila nesúrodosť povrchov, čiže som sa po ceste rozhodne nenudil. Celkovo by som ju popísal ako výživnú takmer maratónsku XC trať, keďže na 120 km nastúpate 3 000 výškových metrov.

Trasu nájdete v sekcii Výjazdy na tomto odkaze.