Svetový pohár v Les Gets – ukĺzaný, bahenný ale aj zábavný očistec

Generálka na olympijské hry sa premenila na skutočný test kondície, techniky a materiálu a opäť priniesla zaujímavé príbehy.

Podnik v tradičnom stredisku Les Gets mal tento rok špeciálne postavenie. Nejdú sa tu síce majstrovstvá sveta, to bude až o rok, no pre mnohých malo podujatie v rámci svetového pohára najväčší význam. Dôvod? No predsa olympiáda, ktorá sa koná v podstate o 3 týždne a pretekové zaťaženie je najlepší spôsob, ako si overiť formu, prípadne detaily, na ktorých je potrebné ešte popracovať. A veru že sa jednalo o poriadnu previerku, nielen kondície, či materiálu, ale určite aj „morálu“, o čo sa postaralo počasie. Zrejme najviac to priblíži pocit, ako ich sledujete a máte radosť, že nie ste teraz „profík“ a že sedíte pekne v suchu usadený na gauči...ideálne po peknom nedeľnom výjazde.

Poriadny "facelift" okruhu

Než sa pozrieme na dianie, ešte pár detailov k okruhu. Francúzsko je podobne ako Švajčiarsko poriadne „zažrané“ do XCO, resp. do MTB ako takého – už len legendy ako Julian Absalon, či Nicolas Vouilloz v rámci DH a množstvo ďalších. Pritom sa ale okruh v Les Gets pokladal skôr za technicky ľahší, doslova až z kategórie „oldchool“. Tak si organizátor zrejme pustil Marseillaisu (teda hymnu) a povedal, keď chcete techniku, bude technika. Pribudli tu obrovské klády, balvany alebo dropy. Práve jeden drop budil u viacerých obavy, predsa len nie každý je „letec“ ako Schurter, Flückiger, alebo ďalší/ďalšie...

Žial práve na tomto drope sa v tréningu vážne zranila česká jazdkyňa Tereza Obořilová. Nejde len o samotný drop, ale najmä o dopad, ktorý bol na spleť koreňov, čo je pomerne nepríjemná kombinácia. No zrejme z toho dôvodu sa nakoniec tento drop v hlavných pretekoch vynechal, pretože vzhľadom na počasie a pekelne klzkú trať by zrejme polovicu štartového poľa odviezli v sanitkách.

Každopádne na samotný okruh a jeho úpravy boli veľmi pozitívne reakcie od pretekárov, pričom už rozhodne nepatrí do kategórie „oldschool“. Rovnako stále častejšie vidieť, ako si jednotlivé tímy „najímajú“ enduro borcov, prípadne zjazdárov, aby jazdcom ukázali najlepšie stopy, prípadne nájazdové rýchlosti na skoky a pod...hold, trend je jasný a kto sa nedokáže posúvať v technike, nemá v modernom XCO šancu, ani keby do kopca letel. Potom sa netreba čudovať, prečo sa moderné XC „mašiny“ už doslova krížia s kategóriou trail/enduro, pretože len o marketingu to nebude.

Technika – FS a blatníčky

Tadične sa pozrime aj na voľbu „techniky“, pričom tu bolo všetko jasné – asi rovnako, ako v prípade Nového Města na Moravě. Kto mal možnosť, volil celoodpružený bicykel a rovnako teleskopky...veď skákať tie veci so sedlom hore, to už chce poriadnu dávku „skills“ a osobne si to neviem ani predstaviť. Ale asi musím skočiť za Loanou Lecomte, ktorá zrejme jediná zo „špice“ (rátam muži aj ženy) teleskop nemala a aj tak všetko dávala čisto a elegantne.

Zrejme najviac sa laborovalo s voľbou plášťov a samozrejme vhodného tlaku. Stále boli vidieť rozdiely a rozhodne nie všetci nasadili klasické „blaťáky“. Ako som už raz spomínal, vysoké štuple síce pomôžu v blate, no na skalách, koreňoch alebo kládach budú zase poriadne šmýkať. Takže je potrebné sa rozhodnúť, čo jazdcovi viac sedí...

Rovnako nechýbali ani drobné blatníčky, ktoré aspoň trochu ochránia tvár, no opäť nesklamali mechanici tímu Scott-Sram. Inšpirovaný motokrosom mal Nino na spodnej rámovej rúrke nalepený akýsi chránič, ktorý svojím tvarom zabraňoval nalepovaniu blata. Zaujímavé, že z celého tímu ho mal jedine on. Buď je to také drahé, alebo ich viac nebolo. Ale jedno je isté...mali zrejme najmenej špinavý tlmič.

Short track ako má byť

Súperkám piatkový short track primaľoval jemný úsmev na tvár, najviac zrejme druhej najväčšej domácej hviezde – Pauline Ferrand Prevot. Tá si totiž prišla po víťazstvo a hlavne konečne videla nejaké „trápenie“ svojej mladšej krajanky, ktorej evidentne rýchle bomby nesvedčili. Bolo vidieť, že jej trochu chýba sila na rovinách. Nakoniec Lecomte skončila až na 12. mieste. Pred ňu sa dokonca dostala aj najlepšia česká jazdkyňa Jitka Čábelická, ktorá brala výborné 10. miesto.

Medzi mužmi sa trochu opakoval scenár z minulého kola v Leogangu, kedy bol veľmi aktívny Ondřej Cink, pričom opäť tesne nestačil na víťaza Mathiasa Flückigera. Teraz sa medzi nich ale včlenil Jordan Sarrou na druhom mieste, čo je rovnako znamenie – dúhový dres smerom k olympiáde ožíva a treba s ním počítať, alebo mu watty pridalo domáce publikum...uvidíme.

Čo ale platilo pre obidve kategórie, opäť sa jednalo o „pravý“ short track a nielen menšie cross-country, ako tomu bolo v Leogangu, ale aj v Novom Měste na Moravě. Short track by mal byť kontaktný, pričom úzka a technicky náročná trať plná koreňov a singlov nedáva toľko priestoru na taktizovanie, nástupy a súboje. Tu sa usporiadateľom poradil výborný mix a bolo vidieť, ako si všetci dávajú totálne bomby...

Návrat nezničiteľného Toma Pidcocka

Na príklade britského „čertíka“ bolo vidieť, že top športovci skutočne nie sú rovnakí ako bežní „smrteľníci“. Okolo 4. júna totiž Pidcock spadol pri tréningu a zlomil si klúčnu kosť asi na 5 častí.

Ale už o 6 dní nato trénoval na biku a robil cviky, na ktoré by som skutočne s čerstvou zlomeninou nemal chuť.

No a v podstate necelý mesiac po tom sa postavil na štart "sveťáku", pričom opis trate v Les Gets ste už videli vyššie. Nejde len o samotné zranenie, pri ktorom si vážne neviem predstaviť, dávať dropy na XC biku, ide aj o „hlavu“, kedy „normálny“ človek predsa len podvedome chráni miesto, kde bol zranený. Poznám na sebe, kedy mám stále rešpekt, ak natesno obchádzam nejaký strom na pravej strane, pričom u mňa sa jednalo o pomliaždenie, nie o zlomeninu. A od zranenia uplynuli u mňa cca 2 mesiace a navyše ruku stále v niektorej polohe cítim...

V samotných pretekoch si ale Tom vybral dosť smoly, resp. niektoré veci pramenili z jeho nepozornosti. V short tracku mal výborne našliapnuté, no pri zjazde spravil chybu, škrtol si o koleso jazdca pred sebou a porúčal sa k zemi...pocit, ktorý s nedávnou zlomeninou rozhodne nechcete zažiť. Našťastie spadol na druhú stranu, znovu bojoval a nakoniec skončil na peknom 16. mieste, čo mu zaručovalo dobrú pozíciu na štarte v nedeľu. Lenže na mokrej, klzkej a rozbahnej trati sa v klasickom XCO trápil, primotal sa do pádu v úvode, potom sťahoval, no neskôr väčšinu techniky „behal“ a zrejme sa rameno predsa len ozvalo...v 4. kole potom zabalil. Zrejme si takto svoju prípravy na olympiádu nepredstavoval, no podľa mňa na druhý deň už všetko hodil za hlavu, pustil sa na 100 % do prípravy a bude patriť v Tokiu k veľkým favoritom.

Jeho veľký súper z Holandska, teda MVDP, v tom čase hviezdil na Tour de France, ale do horských etáp už nenastúpil a rovnako zahájil prípravu na Tokio. Máme sa na čo tešiť, pretože keď sa táto dvojica teraz zameria výsostne na XCO, súperi budú mať veľký problém...

Keď už sme premostili k Tour, možno ste si všimli, že obidve podujatia sprevádzalo cez víkend veľmi podobné počasie. Konali sa len kúsok od seba, takže niektorí diváci si dopriali na vlastné oči jedno aj druhé...no hlavne bolo opäť počuť poriadnu atmosféru, pretože sa preteky konali v podstate bez pandemických obmedzení a v plnom "obložení" dívákov.

21-ročná "Pani profesorka"

Ako som načrtol pár riadkov vyššie, Loana Lecomte naznačila slabiny a Ferrand Prevot si brúsila zuby na nedeľu. Lenže všetko dopadlo trochu inak. Na svoj skutočne mladý vek si Loana počínala doslova "profesorsky", nikam sa neplašila, úvodné kolo si kontrolovala čelo a potom všetkým ukázala chrbát – teda ešte predtým sa trochu „polakťovala“ s Pauline.

A hlavne bola asi jediná z čela pretekov, ktorá ani raz „neľahla“. V technike a na šmykľavých lúkach jazdila s ľahkosťou, všetko vyzeralo jednoducho – a práve v tom je umenie. Nakoniec si pripísala 4. víťazstvo v rade a opäť pripomenula dominanciu Gunn-Rity Dahle z roku 2003.

Úplný opak v poňatí pretekov prišiel v podaní Jenny Rissveds. Tá do nich vystrelila ako raketa, lenže mala viacero pádov, ktoré pramenili zo zbytočného „hrotenia“. No aj tak skončila na druhom mieste so stratou 51 sekúnd...keby jazdila trochu viac s rozvahou, možno by všetko vyzeralo inak, no forma je tam a Tokio sa blíži.

A čo Pauline Ferrand Prevot? V kopcoch jej "motor" bežal výborne, ale doplatila na slabšiu techniku. Pád v úvode ju rozhodil a potom už to nebolo ono...už minule som písal, že v technike mi príde akosi slabšia, čo je možno daň za tréning na „koze“, teda na olympijskú časovku. Les Gets mi dojem trochu potvrdil, z čoho bolo nakoniec 4. miesto.

Bojovníčka Evie Richards

Možno ste už zaregistrovali aj v minulých kolách anglickú bojovníčku menom Evie Richards. Dalo by sa povedať, že sa jedná o „kus baby“ a jej štýl v štartovom poli ťažko prehliadnete. Doslova "buldočím" štýlom bojuje so strmými kopcami a dokáže konkurovať aj oveľa ľahším pretekárkam, pričom rozhodne nemá strach. Okrem iného výborná cyklokrosárka sa toho skutočne nebála, z kopca lietala a vždy, keď ju brala kamera, som nechápal, čo z kopca „porába“. Pád, znovu do sedla a znovu z kopca hrana, akoby nebolo zajtrajška. Nakoniec prišla sladká odmena v podobe 3. miesta a najlepšieho umiestnenia v rámci XCO. Z short tracku už víťazstvo má, kedy sa radovala minulý rok v Novom Měste na Moravě.

Nová rivalita

Ako sme mali kedysi dvojicu Schurter – Absalon, prípadne máme zase MVDP a Pidcock, tvorí sa nám ďalší pár, teda Mathias Flückiger a Ondřej Cink. Nebyť drobného ale bláznivého Švajčiara, už by mali naši susedia viacero víťazstiev vo vrecku. Mathias tak opäť pridal double, kedy si podmanil ako short track, tak aj nedeľné XCO. Ale...dalo by sa povedať, že ak je niekto skutočný „blatošľap“ a vyžíva sa v podmienkach, ktoré prinášajú epické pohľady na zablatené dresy a tváre pretekárov, je to práve Mathias. Ale treba oceniť, ako sa správne prezentuje dres...počas celých pretekov mal na sebe švajčiarsky démon vestičku (ktorú inak nosí vždy, keď je o niečo chladnejšie, asi ako jediný), pričom teraz dokonale poslúžila aj ako ochrana pred blatom. Zhodil ju tesne pred koncom, takže v cieľovej rovinke bol biely dres vedúceho jazdca svetového pohára aj s hlavným logom sponzora podozrivo čistý.

Nakoniec mal Ondřej Cink v cieli stratu len 25 sekúnd a miestami skutočne mocne sťahoval – za mňa si opäť zaslúžil titul „bojovníka dňa“. Na technike znovu zapracoval a podľa mňa je rozdiel už viac o „hlave“, teda kto je väčší „blázon“ a pustí viac brzdy. Síce Cink nedáva „whipy“, no tie preteky nevyhrávajú...

Tretie miesto bral dúhový Jordan Sarrou, ktorý sa rovnako celkom vyžíva v blate, o čom svedčí aj jeho minuloročný titul z Leogangu. Každopádne aj jeho forma stúpa...

Scott-Sram vstáva z popola

Výsledky, ktoré doteraz Nino podával, asi ťažko nazývať „popolom“, no keď ste dominantný vládca po niekoľko rokov, treba sa s tým zmieriť. Ale treba povedať, že smerom k olympiáde ide forma pomaly hore a treba s ním počítať. Navyše Nino je rovnako známy tým, že blato veľmi nemusí, takže jeho konečné 5. miesto a strata 1:21 je v konečnom dôsledku krok vpred.

Rovnako tímový kolega Lars Foster sa vzchopil a po „neviditeľných“ výkonoch sa nakoniec dostal na 9. miesto. Čo sa mi s Larsom Fosterom najviac spája, je jazda bez rukavíc – všimnite si, že ich nikdy nenosí a inak tomu nebolo ani teraz. Fakt nechápem, ako v tom blate dokáže držať rajdy, prípadne má nejaké zázračné gripy. Samozrejme rukavice sa tiež vedia šmýkať, no podľa mňa oveľa menej ako v prípade holej kože...

Svojím výkonom určite zaujal aj Alan Hatherly, ktorý stabilne podáva v sezóne 2021 dobré výkony, no teraz skončil so stratou len 39 sekúnd na 4. mieste. Po zosnulom Burry Standerovi, ktorý zahynul v roku 2013 pri zrážke s autom, majú Juhoafričania (RSA) opäť výborného bikera a želiezko v ohni pre olympijské preteky.

Kompletné výsledky všetkých kategórií nájdete na tomto odkaze, záznamy na Redbull TV potom tu.

Naši v akcii

Do finálových bojov z našich zasiahol v podstate len Matej Ulík (Expres CZ – TUFO Team Kolín), ktorý skončil na konečnom 63. mieste so stratou jedného kola. Rovnako ako minule som ho poprosil o pár viet z pohľadu niekoho, kto si francúzske blato užil na vlastnej koži...

Matej Ulík - Expres CZ – TUFO Team Kolín

Ako prebiehali preteky z tvojho pohľadu?
Na štart sa stále radí podľa rebríčka z roku 2019, takže som stál opäť v druhej polovici štartového poľa. Po štarte to klasicky spadlo, potom sa to rozbehlo, znova to spadlo a tak ešte párkrát. Pri nájazde do druhého kola som prechádzal ako 83-tí, čo ma dosť prekvapilo, lebo som mal pocit, že som okolo 50tky.
 
Cítil som sa dobre, tak som na nič nečakal a začal som sa posúvať vpred. Celkom sa mi to darilo a postupne som sa posúval. Do predposledného okruhu som prechádzal na 58. mieste s tým, že skupina cca 5 ľudí bola predo mnou asi 10 sekúnd, dokázal som ich dobehnúť, lenže v poslednom zjazde som (vlastnou chybou) vletel do hlbokej ryhy a preletel cez riadidlá. Pri páde som si vykĺbil malíček, to som v zápale boja rýchlo napravil a pokračoval ďalej, ale pred nájazdom do posledného okruhu ma už stiahli podľa pravidla o 80 % (lenže reálne som mal ešte pokračovať do posledného kola, pretože moja strata na prvého pri nájazde do posledného kola bola cca 8,5 minúty a to bolo ďaleko pred hranicou 80 %). Takže v cieli 63. miesto, čo je môj najlepší výsledok vo svetovom pohári v elitnej kategórii, ale to -1 kolo ma dosť štve.

Čo hovoríš na vynovenú trať v Les Gets? Páčili sa ti technické prvky, alebo ti prišli už príliš?
Do Les Gets som cestoval s tým, že to je najjednoduchšia trať vo svetovo pohári. Ale už počas cesty sa začali objavovať prvé fotky a videá, ktoré to úplne vyvracali. V piatok som prvýkrát absolvoval tréning na trati. Až na ten drop bolo všetko v pohode. Myslím, že trať potrebovala určitú úpravu ale nie som si istý, či to bola správna úprava. Za sucha je to celkom ok, ale za mokra to je už horšie. Myslím si, že ak organizátori správne vyhodnotia tohtoročné postrehy a skúsenosti, bude z toho pekná technická trať.

A drop, ktorý sa potom vynechal... mal si rešpekt pri jeho nácviku alebo si to tam hneď „poslal“? Ako hodnotíš jeho vynechanie vzhľadom na podmienky?
Áno, rešpekt som určite mal. Na drope som sa zastavil a sledoval, ako to tam prebieha. Stál som tam asi 10 minút, a videl veľmi veľa pádov. Problém nebol ani samotný drop, ale dopad, ktorý bol veľmi prudký a nešlo to ubrzdiť za sucha. Info bolo také, že pokiaľ bude pršať, tak drop sa vynechá, predpoveď tomu jednoznačne nasvedčovala, tak som sa na to vykašľal. Jednoznačne si myslím, že to bola správna voľba.

Voľba plášťov a tlaku bola zrejme kľúčová...aké si zvolil obutie a tlak? Prípadne nejaké ďalšie úpravy na biku?
Tufo XC14, vzadu vložka. Tlak predok zadok 1,23 baru. Teleskopka.

Celkovo ti jazda na blate sedí, alebo ju veľmi nemusíš?
Jazdu na blate mám celkom rád, hlavne v cyklokrose. Pri pretekoch MTB závisí, aké prekážky sa na trati nachádzajú. Blatisté korenisté trate sú ok, ale blatisté kamenisté trate príliš nemusím.

Kto ťa svojím výkonom prekvapil, prípadne moment, ktorý ti utkvel v pamäti?
Jednoznačne Philipp Antoine na 12. mieste, pretože vo februári som s ním dokázal rovnocenne pretekať.

A na záver zase nejaké čísla, ak máš.
Avg TF 177, Max TF 191, výkonové údaje sú skreslené, nakoľko sa behalo - Avg 250 W, NP 343 W. 

Viem, že zjazdu som sa nevenoval, no ako som minule písal, skúsim osloviť niektorého nášho jazdca a trochu si zhrnieme dianie v tejto disciplíne. Výsledky alebo aj záznam nájdete vyššie a rovnako sa bolo na čo pozerať a prišiel čerstvý príval mien na najvyšších priečkach.

Dalo by sa povedať, že svetový pohár sa nám prehupol do záverečnej fázy, aj keď top XC jazdci majú teraz na 3 týždne plnú hlavu olympiády. Zjazd ale pokračuje 14. - 15. augusta v slovinskom Maribore a všetky disciplíny potom 4. - 5. septembra vo švajčiarskom Lenzerheide.