Víťaz berie všetko alebo ako som začal pretekať

Víťaz berie všetko alebo ako som začal pretekať

Známa fráza, ktorá sa dá aplikovať do každého odvetvia našich životov, vyhrať sa dá takmer čokoľvek, ale pre každého je dôležitý iný druh výhry.

Pre mňa je výhra, že som dokázal dokončiť zatiaľ všetky preteky, na ktoré som nastúpil, aj napriek okolnostiam, ktoré neboli vždy ústretové.

Nová Dubnica 2019


Tu to všetko začalo, bikoval som 2-3 roky a celkom ma to bavilo, či už naháňačky segmentov na Strave, alebo dlhšie trasy, kondička postupne rástla a s ňou aj apetít. Kamoši, ktorí aktívne drtili na maratónoch, ma nakoniec prehovorili a odhodlal som sa na maratón v Novej Dubnici, ktorý je okrem iného najstarší maratón na Slovensku. V roku 2019 sa k jeho organizácii pridal aj MTBIKER a silné promo zlomilo aj mňa. Vybral som si trasu HARD, keď už cestujem, treba využiť možnosti na maximum. Existuje samozrejme aj KING, ale to už je verzia pre čistých „masochistov". Parametre trasy HARD 74 km a 2 450 výškových metrov naozaj stačia na viac ako slušnú nakladačku. Prvý osobný cieľ bol teda dojazd, druhý bol limit pod 5 hodín.



Štart sa podaril a nevysypal som sa pri nacvakávaní tretier. Astronomicky vysoké tepy a pocit majstra sveta, ktorý zabezpečil adrenalín, ma hnal vpred. Po prvom kopci som v zjazde nešťastne spadol v kamenistej zákrute. Narazený lakeť, členok, rozrezané predlaktie a nejaké odreniny na ramene a boku, bike našťastie pojazdný a tak som pokračoval. Do prvej občerstvovačky som sa ako - tak dal dokopy aj po psychickej stránke. Chalani mi ošetrili, čo sa dalo a skúsil som pokračovať aj napriek bolesti. Počas pretekov som to už nejako extra nevnímal, neskôr ma dobehli prvé kŕče na biku a to bol veru intenzívny zážitok, keď zrazu nemáte kontrolu nad pedálovaním a nohu vám to hádže hlava nehlava, hodil som do seba magnézium, banán a dúfal som, že to rozjazdím.

Prišiel som predsa vyhrať ďalší boj sám so sebou.
Vedel som, že ak zastavím, tak mi nohy ostanú v polohe ako Pinocchiov nos, keď vysloví vetu, že Sram je lepší ako Shimano a nepohne s nimi už nič. Podarilo sa a ja pokračujem ďalej, pred koncom nás ešte preverila búrka a historicky prvé preteky finišujem aj napriek okolnostiam do vytýčeného limitu. S prehľadom mi ostávali, myslím, dve alebo tri minútky. Po pretekoch rovno na pohotovosť a zašívanie predlaktia, krásny deň strávený s manželkou, ktorá vytrvalo fandila v zázemí pretekov. V roku 2020 som sa chcel vrátiť, ale nakoniec maratón zrušili, tak snáď vyjde repríza v tomto roku.



Stupava 2020


Dubnica pre tento rok nevyšla, tak som ako náhradu zvolil domáci maratón, bola by hanba ostať doma, keď dostalo podujatie zelenú. Po skúsenostiach z predošlého roku som vedel, že na maratóny chodia jazdiť aj „bežní" bikeri a dá sa tam zabaviť bez strachu o svoju bezpečnosť, čo ma v minulosti odrádzalo od účasti. Tešil som sa. Opäť som sa prihlásil na dlhú ale nie najdlhšiu, platí predošlá úvaha pred maratónom v Dubnici. Ani po roku sa nič v mojom zmýšľaní nezmenilo. Do rodiny nám pribudol mladý biker a tréningy som musel značne zoptimalizovať. Keď to nešlo cez deň, tak som jazdil večer po tme, alebo skoro ráno s východom slnka. Spomienka na kvalitný spánok a regeneráciu je už prežitok. Nedovolil som, aby sa daný fakt stal výhovorkou. Parametre trate boli o niečo priaznivejšie - 76 km s 1 850 „výškačmi" a preto som si cieľ stanovil o hodinu nižšie a teda 4 hodiny.



Rýchla a hravá trať, ktorej prostredie dôverne poznám, pripravila dve prekvapenia, keď sme so skupinkou borcov odbočili nevedno kam. Nuž darmo, mozog pri pretekaní nejde na plné obrátky, na to proste nie je dostatok kyslíka a nepomohlo tomu ani zmätočné, prípadne neexistujúce značenie. Na trasu sme sa samozrejme vrátili, ale stálo nás to nejaký čas. Čo čert nechcel, opäť ma dobehli kŕče. V poslednej časti trate po výšľape na Kozlisko v rýchlom zjazde. Skupina mi uletela a ostal som sám. Pri poslednom stúpaní ma dobehol kamarát Marek, trochu sme sa pohecovali a viac menej za jeho zadným kolesom som to nejako roztočil. Nakoniec som sa dovliekol do cieľa so splneným časovým limitom a úsmevom na tvári. Preteky v Stupave boli teda môj druhý maratón v živote a aj posledný pre rok 2020. V hlave mi stále vŕtali tie kŕče, ktoré bežne nemávam, ale na maratóne sa stali pravidelným, no nechceným parťákom.



Topoľčianky 2021


Tento rok som si povedal, že by bolo fajn ísť na viac ako jedny preteky a tak som sa prihlásil rovno na päť. Či sa uskutočnia, je vo „hviezdach", ale verím, že áno. Pre zmenu som sa prihlásil na najdlhšiu možnú trasu, ale nie preto, že by som zmenil uvažovanie alebo mal viac najazdené, proste tu nebola žiadna verzia pre masochistov. 68 km a 1 850 výškových metrov bolo tak akurát, ale zároveň to znamenalo zhustenie štartového poľa. Sezóna je zatiaľ len v začiatkoch a limit som teda zvolil benevolentnejší, opäť 4 hodiny.



Predošlé maratóny sa konali koncom leta, tak som mal trošku viac odjazdené. Tréningové okná ostali v podstate bez zmeny s tým, že som sa s tolerantnou manželkou dohodol, že mám cez víkend jedno doobedie pre seba, využil som ho samozrejme na dlhšie jazdy. Od jari sa mi tam podarilo „prestrčiť" aj poobedie počas týždňa, za čo jej ďakujem. Nakoľko jazdiť vysokú intenzitu som nalačno o 5 ráno nezvládal a večer pred spaním nechcel. Preteky prebiehali podľa očakávania, štartoval som klasicky zozadu, veď o nič nejde a postupne som sa dral dopredu, čím strmší kopec, tým viac pozícií som získaval. Pri svojej hmotnosti okolo 82 kg nie som „intergalaktický chrt" ale veľmi rád jazdím tie najnechutnejšie stúpania v okolí, v pretekoch akoby som našiel.



Pekný deň opäť prekazili mierne kŕče, neobvykle v chodidlách, stalo sa tak už po 2 hodinách. Našťastie rýchlo ustúpili, vypil som magnézium a na občerstvovačke som vyskúšal pro tip od Tomáša, ktorý jazdí maratóny, odkedy ho poznám. Namočil som banán do soli, to bola slasť, mňam. Pokračoval som teda vo viere, že bude dobre, ako nám polroka sľuboval Igor M. Je to síce šokujúce, no nebolo. Udreli znova a v plnej sile ma vytrápili na 15 percentom stúpaní, ktoré som vyšiel asi len silou vôle. Ak ste niekto boli na EMG vyšetrení, tak prejavy boli rovnaké, elektrošoky do svalov a prudká bolesť.

Rovnako som vedel, že zastavenie sa rovná koniec a na to som sem predsa necestoval. Prišiel som predsa vyhrať ďalší boj sám so sebou. Kopec som preliezol a v singloch sa to povolilo na úroveň, kde som vedel pokračovať a ešte stupňovať tempo do záveru, kde som sa trocha ponaháňal s chalanmi, čo boli na krátkej trati. Trať bola nakoniec skrátená o cca 5 km a 200 výškačov, o čom som vopred nevedel, počúvať hlásateľa pred štartom je preceňované. Finišoval som s časom 3:21, čo bolo hlboko pod cieľom ale určite tomu pomohlo skrátenie trate. Hlavné bolo, že opäť s úsmevom.



Každé preteky majú iný príbeh


Vždy som sa obával pádov a problémov, ktoré môžu preteky priniesť, aj napriek tomu som sa postavil čelom k výzve, ktorú pretekanie ponúka. Poňal som to ako boj samého so sebou, pri mtb pretekoch ide človek naozaj skoro stále za seba. V zjazdoch si dávam extra pozor, aj na úkor prípadnej straty pozície. Darmo, pud sebazáchovy neoklamem asi nikdy a priorita je prísť domov v jednom celku. Nesmierne ma baví, keď som v nejakej skupine a rozmýšľam, či som to neprepálil, či to neprepálili oni, či ich mám obehnúť, viezť sa s nimi alebo prečo tu vlastne som. Všetko sú to mikro príbehy, mikro rozhodnutia, ktoré vám ovplyvnia preteky a zanechajú v hlave silnú emóciu. Síce nie som oficiálny víťaz ako „obľúbený" kandidát na prezidenta, ale domov idem vždy spokojný a plný odhodlania zúčastniť sa ďalších pretekov.



Ku kŕčom som samozrejme študoval rôzne materiály, ale vedecky nie je dokázaný ich pôvod a rovnako neexistuje zaručené riešenie. Telo jednoducho dáva najavo, že zvolená intenzita je v rozpore s jeho fungovaním. Nepomohlo mi magnézium pred pretekmi, počas pretekov, dostatočný prísun tekutín s obsahom elektrolytov, ani „mňamka", akou je banán so soľou. Asi sa s tým budem musieť zmieriť, alebo zvoľniť tempo a poňať preteky ako výlety. Na Slovensku máme nádherne prostredie, jednoducho jazdiť na nižšom výkone a spoznávať nové lokality, trocha kochačky predsa neuškodí. Ak stále váhate s účasťou na pretekoch, neváhajte. Využite možnosť vo vašom okolí a „odfajknite" si svoj prvý maratón a možno to chytí aj vás.
report_problem Našiel si v texte chybu?
Páči sa ti tento článok? thumb_up128thumb_down comments 28 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Osamelý vlk, či člen stáda?

Osamelý vlk, či člen stáda?

Možno sa v cyklistike len zabehávaš a už si si položil otázku, či bude lepšie jazdiť sám, alebo s niekým. Aj keď jednoznačná odpoveď neexistuje, dozvieš sa, aké sú výhody jedného, či druhého spôsobu jazdy. A aj to, prečo by si mal skúsiť oba...
Moje prvé preteky v 35ke

Moje prvé preteky v 35ke

Bicyklujem odmalička, ale vždy to bol pre mňa hlavne doplnkový šport, braný ako relax popri ostatných aktivitách, ktoré som robil aj súťažne a pravidelnejšie.
Možno sa to stalo aj vám - ako som vymenil veľké zdvihy za HT

Možno sa to stalo aj vám - ako som vymenil veľké zdvihy za HT

Ste veľký AM/EN jazdec, široké gumy, veľké zdvihy, lebo čím viac zdvihov, tým lepší "adidas", teleskop, plný ruksak a do kopca úplne na pohodu, lebo viac jednoducho nevládzete. No potom príde zmena v podohe hardtailu.
keyboard_arrow_up