Spišských 333 Extreme – ako chutí 314 km a 6000 výškových metrov na Spiši

Spišských 333 Extreme – ako chutí 314 km a 6000 výškových metrov na Spiši

Dať za jeden výjazd 300 km som už mal nejaký čas poznačené vo svojom osobnom „to-do“ liste. Ale že to bude hneď na MTB počas pretekov a ešte ku tomu po celom Spiši, mi vážne nenapadlo.

"Čau Imro, odpadol mi „parťák“ na Spišských 333 Exteme, mám aj ubytko a lepšieho vytrvalca na takúto akciu ako teba nepoznám" – takto lichotne mi napísal Stano, alias sten-tntcrew.

Lenže v tom čase mi ešte v hlave vŕtal obľúbený Salzkammergut Trophy, kde už mám zase nejaké nakopené resty. V roku 2019 lialo a balím, čo ste mohli vidieť aj v reporte, 2020 bola len akási náhrada pre osamotených bojovníkov a na 2021 som sa opäť tešil. Lenže začali sa meniť pravidlá cestovania a keď potom vidím predpoveď, mám jasno...ide sa na Spiš. Namiesto Salzky tak prišla „včelička“ a menší "oraz", čo akurát pekne vyšlo smerom k 333.

Takže vo štvrtok skočím pre Stana do Trenčína a smer východ. Ale v tom Multivane je taký presun skôr radosť. V Spišskej som nikdy nebol, vidím ju len z diaľky napríklad počas nedávneho maratónu v Slovenskom Raji. Ale keď zaparkujeme a ideme uličkou k nášmu ubytku, smejem sa, že dobré "talianske" kulisy. Na druhej strane zase veľké námestie s peknými reštikami.. V našom malom „komplexe“ pretekárov bývali ešte Gusto a Mišo Matejovič, rovnako štartujúci na dlhej trati.



Nováčik na trati


Aj keď už mám za sebou kadejaké dlhé „šialenosti“, u nás aj v zahraničí, predsa len tu som nováčik. Stano je naopak už stálica a má za sebou 3 ročníky a vždy mu tá „bedňa“ unikala. No už sme sa neraz stretli na rôznych extrémoch a vo výsledku nie sú medzi nami veľké rozdiely, čo sme si potrvrdiili aj na nedávnom maratóne v Slovenskom Raji. Tam sme šli v podstate celú trať spolu a až v poslednom dlhom kopci mu "prchám". No sme na jednej vlne, čo je pri tejto akcii veľká výhoda – chceme si teda trať užiť, pôjdeme spolu a skúsime zabojovať aj o pekné umiestnenie. Mix, ktorý sa mi pri ultra akciách páči a hlavne všetko potom lepšie ubieha.

Jediné, čo ma od Spišských 333 Extreme odrádzalo, bola predstava, že budem kdesi po X hodinách blúdiť v lese a predierať sa nejakými "bohom" zabudnutými chodníčkami...300 kilometrový „orieňták“ ma fakt neláka. Keďže nemáte permanentné značenie (len sem-tam šípočka) a základom, resp. povinnou výbavou je GPS, kam si natiahnete trať. No Stano ma ubezpečil, že nič také sa nekoná, pretože sa ide všetko po širokých cyklotrasách a samozrejme po ceste a s navigáciou tak žiadny problém nie je. Rovno dodám, že traily na trase nečakám a viem, že budeme jazdiť hlavne po lesných cestách.



Dlhá trať má svoj limit, teda 33 hodín. Počas nich je na vás, ako si spravíte. Môžete si kľudne dať 3 hodiny šlofíka a pokračovať, môžete si dať obed v reštike, alebo skočiť do Jednoty na rožky. Jediný oficiálny bufet je cca na 150. km, čo je Poráč. Tam si navyše môžeme poslať veci, ktoré treba na druhú polovicu, ale o tom neskôr pri výbave. Rovnako nikto nezakazuje, aby ste mali „support“, teda ochotného kamaráta, alebo člena rodiny, ktorý vám bude robiť bufety priebežne. To samozrejme využívajú domáci a je to veľká výhoda.

Ešte by bolo dobré spomenúť, že okrem extrémnej trasy je na výber aj 222 km variant, ktorý štartuje zároveň s nami v piatok. Potom v sobotu si môžete dopriať ešte 111 km alebo 66 km. Takže pretekový program je rozložený do 2 dní.

Ísť naľahko a pritom všetko so sebou


Krásou a jedinečnosťou podobných ultra akcií je, že treba porozmýšľať nad výbavou a detailami, ktoré vo výsledku majú obrovský význam. So Stanom sme nastavení úplne rovnako, chceme mať všetko, čo treba a pritom ísť naľahko. Takže treba zvoliť minimalistický prístup, navyše ak pôjdeme spolu, máme výhodu – napríklad Stano vezie bombičku, ja mám zase pumpu. Dokopy máme aj viac duší, knotov a všetkého, pre prípad. Skvelou vecou je na podobné akcie vesta CamelBak Chase Bike Vest, ktorú máme obaja, pričom Stano sa inšpiroval mojím testom. Ale vodu v nej nevezieme, slúži hlavne na kopec drobností, jedlo, u mňa ešte kamera, mobil atď. Oceňujem výhodu môjho SUPa, ktorý ma možnosť voziť v ráme 2 fľašky, Stano musí „hyzdiť“ svojho Santu košíkom na spodku rámovej rúrky. Asi 4-krát počujem, že to vyzerá hrozne a že to asi odtrhne...nuž, racer sa nezaprie.

A potom skvelou pomôckou sú gravel nohavice, u mňa model Supergiara od Sportful. Ide o vrecká v zadnej časti, plus ďalšie na stehne. Keď sčítam vestu, vrecká na drese plus tie na nohaviciach, mám miesto na všetko, čo potrebujem a hlavne nemám pocit ťažkého batohu, alebo pocit, že všetko vyskočí z vrecka. Inak o výbave na dlhé výjazdy máme aj jedno samostatné videjko, v podstate väčšinu z toho som mal so sebou...



Navyše máme možnosť poslať si batoh s vecami na Poráč a do neho putujú návleky, náhradné nohavice, bunda, svetlá, powerbanka a samozrejme jedlo. A prečo powerbanka? Wahoo Elmnt ROAM, ktorý beriem, má výdrž cca 17 hod, ale umožňuje počas jazdy dobíjanie. Kým si budeme dávať pauzu a montovať veci, môžem ho napojiť, čo sa hodí napríklad kvôli podsvieteniu v noci.

Kráľovstvo žemlí


Doslova klúčovú úlohu hrá jedlo, na ktorom to zrejme najčastejšie skončí pri dlhých akciách. Musíte jednoducho stále jesť a spôsob, ako to dosiahnuť, je rozmanitosť. So sebou beriem rôzne tyčinky, či už športové od SIS, ale aj klasiky na spôsob Horalky, Mila atď. Ku tomu nejaké gély, keby bolo zle, no a hlavne žemle. Tie sa mi osvedčili pri všetkom nad 8 hod a so Stanom tak vykupujeme zvyšné pečivo v obchode. Pekne maslo, saláma, prosciutto, syr, prípadne na sladko s Nutellou. Opakujem, toto nie sú preteky v zdravej výžive ale v tom, aby ste dodali telu čo najviac energie a mali chuť prijímať ďalšiu a ďalšiu.

No a potom pitný režim. Zabudnite na prehnane sladké ionťáky, treba riediť s mierou, výborné sú šumivé tablety, ktoré beriem so sebou. Mám ale so sebou aj jedno vrecko Beta Fuel na rozrobenie, čo je zase takmer 100 g sacharidov a tie sa hodia. No a samozrejme Coca-Cola, pričom tam je už preprava horšia. Máme ale malé plechovky a dúfame, že po ceste aj niečo „splašíme".



Poďme na trať


Teórie a prípravy bolo dosť, poďme sa pozrieť na trať. Rozmýšľal som, ako to nakoniec poňať, kedže mi jedna GoPro pripravila nepríjemné prekvapenie a pár šedivých vlasov. No keďže točím na 2 kamery a ešte aj fotím, nakoniec máme ako video, tak aj fotoreport...multitasking sa niekedy vyplatí.



Štart o 8:00 a keďže okrem „bláznov" na 300 km trati štartujú aj trochu menší blázni na 200 km, zbiera sa celkom pekná kôpka. Po výstrele sa ide manifestačne cez mesto a potom sa začína „naplno“. No keďže jediným rozdielom je malý nápis na čísle, človek nevie, kto ide ktorú trať. Môžete sa nechať ľahko strhnúť ale tu mám svojho pomocníka – wattmeter. Keď vidím tempo v úvodných kopcoch a čísla ďaleko cez 300 W, je mi úplne jasné, ktorá „bije" a že si musíme ísť svoje. V diaľke vidím Miša Lamiho, ako tam pučí na „stojáka“ a so Stanom si myslíme, že víťaz je jasný...ale nebol. Potom už si nastavujeme vlastné „strojové" tempo, ktoré nám obom sedí.



Hneď v úvode nás čaká Slovenský Raj a v podstate dlho ideme opačne, ako šla trať nedávneho maratónu. Tie suchá sa ale postarali o to, že na vodu v studničke sa spravila menšia „fronta“. Rovnako vidíme, ako niektorí jazdci poctivo využívajú support, teda hneď „fasnú" bidóny a valia ďalej. No nad tým treba len mávnuť rukou a zase máme dobrý pocit, že si ideme pekne za svoje a vo výsledku o nič aj tak nejde.



Glacká cesta, Palcmanská maša a známe Dediny-Mlynky...Slovenský Raj je nádherný a má čo ponúknuť. V jednom „brdku“ dostávame aj colu od slečny/pani, ktorá robí sprievod inému pretekárovi. Od tej istej dostávame zase ďalšiu colu, či dokonca magnézium zase neskôr a opäť posielame pozdrav a poďakovanie.

V ďalšom brdku dobiehame jedného z našej trate – kto iný ako Peter Dzurňák, ktorý sa tam v úvode naháňal s Mišom a teraz mu je vraj blbo z jedla. Pripája sa k nám a potom nakoniec končí u seba doma v Gelnici. Práve smerom do Gelnice je pre nás so Stanom asi najhorší úsek...viac ako 30 km sa stále jemne klesá po hlavnej ceste, ktorá ide cez Hnilec a Nálepkovo. Kilometre pekne naskakujú, ale dosť to ubíja, treba aj tak ťahať a ako bikeri trochu „trpíme“. Ale postupne sa pozliepame, dobiehame Miša Lamiho aj s Mišom Matejovičom a nejako si myslíme, že sme na čele.



Konečne odbočujeme z hlavnej cesty, čaká nás dlhé a strmé stúpanie a postupne sa „nadelíme". Mišo zase jemne odskočil, so Stanom ideme naše strojové tempo. No hlavne asi každý kilometer je nejaká studnička. V kopci míňam Jožka Švercela z 222. km trasy, vyzerá, že mu už akosi nechutí. Na vrchole je partia, opäť dopĺňam vodu a postupne sa preklopíme do zjazdu. Zjazd do Krompachov doslova preletíme, už sme sa so Stanom pekne zohrali. Idem väčšinou vpredu, udávam rýchle ale rozumné tempo a pekne využívame naše fully aj teleskopické sedlovky.

Odmena na Poráči


Vidím tabuľu Galmus, to mi niečo hovorí. Potom vidím akési známe miesta, dolinu, prejazd cez potok...veď na Poráči som už bol. A to počas minuloročného Kráľovského maratónu v rámci MSR v maratóne. Rovno doplním, že odtiaľ máme tiež report, počas ktorého nás „spláchla" doslova epická búrka. Stúpame dolinou a míňame zraneného borca z našej dlhej trasy, ktorého už turisti sprevádzajú dole. Nechápeme, kde spadol, keďže sa ide v podstate do kopca, zrejme pri obchádzaní kaluží na skalách...každopádne je to borec, ktorému robila support aj naša „dobrá víla" a teda dúfam, že všetko dobre dopadlo.

Konečne chata a doslova parádny bufet. Najskôr Stano berie batohy z auta, napichávam powerbanku a idem si vychutnať oddych. Skutočne ochotní ľudia, donesú kofolu, naberú vodu, ionťák, sú tu narobené výborné žemle s kuracím mäsom, prípadne oleje na premazanie...jednoducho všetko, čo treba. O chvíľu príde Mišo Lami, ktorý na jednom úseku zle odbočil a vidíme, že už mu jazda skutočne prestáva chutiť..potom už sme ho nevideli. Naopak my sa cítime výborne, dáme cca 25 min pauzu a popri tom doplníme zásoby a doladíme výbavu. Ja „narvem" žemle, kam to len ide, namontujeme svetlá, Stano premazáva aj svoj stroj. Tak zrejme sme opäť vo vedení. Pri pohľade na počítač vidím, že nám to pekne odsýpa a stanovujem si cieľ...aby sme došli dnes, teda do dvanástej v noci, inými slovami pod 16 hod.



Najkrajšie miesta aj najväčšia kríza


Za Poráčom ma jazda baví asi najviac. Tiene už sú dlhšie, ideme po hrebeni, pod kolesami skaly, resp. šotolina, výhľady na všetky strany. Ideme v podstate po teréne, ale jazda krásne ubieha, bavia nás rýchle zjazdy.



Trochu nás zaskočí traktor, ktorý o nás samozrejme nevie a nijako sa nedá obehnúť (vo videu pochopíte prečo). Ale podarí sa, zase valíme a prechádzame cez Závadku. Najväčší rozdiel je ten, že ak boli doteraz vždy po ceste nejaké studničky, odteraz už nevidím ani jednu. Spoliehame sa na ochotu ľudí, dočapujeme v jednej dedinke. Stanovi už navrhujem, nech si robíme pravidelne také kratšie pauzičky, čo nám vždy len prospeje. Máme asi 190 km v nohách, takmer 4 000 výškových a príde pre mňa asi najhorší úsek.

Ešte som zabudol spomenúť, že počasie vyšlo úplne dokonale. Je okolo 22° C, jemne pod mrakom a pri predstave nedávnych horúčav mi je až mdlo. Ale aj tak na slnku vie byť teplo a poobede je dosť dusno. Vodu mám tak tak, začíname nepríjemný „brdok“ za dedinou Spišské Vlachy. Ideme pomaly, potím sa ako kôň a okolo mňa zrazu samé ovady. Niet úniku, pomaly mi skáču do pusy, nadávam a snažím sa „prchnúť". Takto pokračujeme hodnú chvíľu...zrazu opadlo nadšenie, cítim, že vlastne už ideme cez 10 hodín, gate vysolené nakomplet a soľ ma začína pomaly odierať v trieslach. V Dúbrave prosíme o vodu a opäť musíme poďakovať jednej pani. Mala penziónik, vzala nás dnu, doplnili sme vodu a ešte sme opäť dostali colu...a svet je razom krajší.
Všetky podobné udalosti som si točil práve na tú GoPro, ktorá ma potom zradila, čo ma štve najviac. Ukázať obyčajnú „ľudskosť“ je za mňa to, čo práve teraz potrebujeme...nakoniec aspoň takto, ďakujeme a pozdravujeme.


Ako spomínam, Slovenský Raj, Poráč, či úseky nad Závadkou sa mi veľmi páčili. No „cyklotrasy“ okolo Olcnavy, Spišských Vlachov a pod. ma fakt nebavia. Väčšinou sú to rozbité cesty popri poliach, kam by som asi rodinu na pekný výlet nezobral. Len si dookola opakujeme, akú radosť nám robia celopéra pri jazde cez všetky rigole, šutre, vysypané dlaždice a tehly.

Srdeční ľudia


Slnko pomaly klesá a vychutnávame si pohľad na Spišský hrad. Motkáme sa okolo neho a pomaly začíname poslednú fázu, ktorú obstarajú Levočské vrchy. Najskôr sa k nim ale musíme dostať a čaká nás dlhé stúpanie, no po novom koberci.



Ale zase ideme pekné tempo, v podstate v každom kopci držím okolo 260-270 W. Hore už v diaľke vidíme Levočské vrchy, no teraz ešte zbiehame do Oľšavice, čaká nás jemne stúpavý prechod po asfalte. Presne tu sa k nám pripája miestny nadšenec na biku, ktorý nám hlási, že máme asi 30 min stratu na prvého. Hmm...kto je vlastne pred nami? Netušíme, ale už je nám to fuk a ideme si pekne svoje. Hovorí, nech mu skočíme do háku, že nás potiahne. A veru, doslova drie na špici, miestami mám čo robiť, aby som vôbec uvisel. Aby to nebolo všetko, v poslednej dedine (Toryska) pred Levočskými vrchmi na 236. km stojíme v krčme. Večer sa blíži, treba ešte využiť možnosti. Borec, čo nám ťahal, kupuje mne aj Stanovi veľkú kofolu. Všetky podobné udalosti som si točil práve na tú GoPro, ktorá ma potom zradila, čo ma štve najviac. Ukázať obyčajnú „ľudskosť“ je za mňa to, čo práve teraz potrebujeme...nakoniec aspoň takto, ďakujeme a pozdravujeme.

Ale hneď po tejto pauzičke prichádza pre mňa asi najväčšie utrpenie. Ako sme stáli, nohavice uschli a keď znovu sadám, triesla ma neuveriteľne štípu. Keď sa opäť viac spotím, pálivá bolesť ustupuje, no už viem, ako si to v sprche odskáčem. Stana upozorňujem, nech sa nebojí, keď budem potom jačať.



Noc a Murphyho zákony


„Levočáky“ ma opäť bavili, krásne jazdenie po hrebeni, rýchle zjazdy, šotolinka...škoda, že tie Tatry ostali schované. Sčasti ideme zase po trase Levočského maratónu, rovnako odtiaľto máme aj tip na výlet, ktorý som šiel s Lenkou. Na vrchole dávame asi poslednú „väčšiu“ pauzičku, „zabijeme" žemle, a delíme sa o poslednú plechovku coly. Ja si hlavne dávam návleky a vestičku, pretože telo je už unavené, je chladnejšie a zjazd dlhý. Ale dobre, že celý zjazd z Levočských vrchov sme dali ešte za svetla...predsa len sa dá pekne „rúbať“, no sú tu poriadne rigole a diery. V Levočskej doline už definitívne zapínam svetlá a zase stúpame.



Míňame Vyšné Repáše, na vrchole sa nám naskytne parádny pohľad na mesiac. Presne tie veci, ktoré na „bežných“ pretekoch človek nezažije. V kontexte s tým, čo už máme za sebou, dostáva všetko nový rozmer. V jednom rýchlom zjazde potom kopíme chyby a následne uberáme plyn. Predsa len tma a únava nie je dobrá kombinácia a vyhlasujem nové heslo – hlavne nerobiť blbosti.



Okolo 285. km nás čaká Spišské Podhradie a samozrejme krásne osvetlený Spišský hrad. Tu začína aj moje trápenie s elektronikou. Najskôr mi moja kamera, do ktorej celý čas hovorím, vyhlási „SD Card error“. Vyberám kartu, baterku, skúšam....nič. Do pekla, kameru hádžem do vestičky, odmontujem druhú, ktorú mám celý čas na rajdoch a hovorím len do nej. Na to, že o všetky zábery z tej prvej prídem, zatiaľ nemyslím.

Jemne naštvaný pokračujem, zrazu mi Stano hlási, že mám ísť doprava, no moja „mapa“ hovorí iné. Zisťujem, že tam, kde mi "klakla" kamera, zasekla sa aj GPS. Mapa ostala na jednom mieste, kilometre nenaskakujú, pritom ale napríklad výškové metre idú. Rovnako mi ukazuje aj watty a pod. Dokelu, nechám tak, riešením by bolo uloženie trasy a následný reštart, no babrať sa s tým nejdem a navigácia bude teraz na Stanovi. Ako hovorí Murphy, keď sa má niečo pokaziť, pokazí sa to v tej najmenej vhodnej chvíli. A ešte pár ďalších na podobnú tému by som našiel.

Záverečné „krkaháje"


Ak som v posledných 30 km niečo opakoval, bolo to určite „krkaháje“. Krásne hovorové slovo, ktoré dokonale vystihuje posledné kilometre. Už máte všetkého dosť, ale cesta sa zlomí a pošle vás zase na nejaké bonusové cestičky, teda krkaháje. Verte mi, že po 300 km bol asfalt už spása a keď nás GPX posiela zase niekam do poľa, chce to silného ducha...ale už sa na tom v podstate bavíme, jemne cez slzy. Vďaka okolnostiam pribudli prestoje, už sa trochu motkáme...

Aby z textu nebol román, preskočíme už k samotnému cieľu. Zrazu sa pred nami objaví vysvietená nafukovačka. Žiadna fatamorgána, ale skutočný cieľ. Keď vidím cieľovú rovinku, smejem sa, či nedáme nakoniec špurta. Ale len zo žartu, Stano si za tie roky, čo sem chodí, zaslúži pekné umiestnenie. Navyše bol dokonalý parťák, boli sme v podstate úplne vyrovnaní a hlavne vďaka nemu ma celá jazda bavila. Chapeau Stano...

Nakoniec berieme 2. a 3. miesto vo výslednom čase 15 hod a 23 minút. Víťazom sa stal domáci Peter Joppa v čase 14 hodín a 48 minút. Výsledky nájdete na tomto odkaze a záznam v aplikácii Strava tu.



Trochu čísiel


Veľmi zaujímavé sú aj naše čísla...314 km, prevýšenie 6 080 m, priemerná rýchlosť 22,1 km/h. Celkovo sme mali prestoje okolo 1 hod a 10 minút. Zaujímavé sú aj moje údaje z wattmetra. Normalizovaný výkon na hodnote 215 wattov (ale nemal som zapnutý autostop), TSS 635 a kalórie 9 256 kcal. Dalo by sa povedať, že za jeden deň „porobené" na týždeň dopredu...

Len pre zaujímavosť porovnanie s mojím Everestingom 10 K. Tam som jazdil čistý čas 15 hod a 20 minút, pričom normalizovaný výkon bol na hodnote 217 wattov, TSS 755 a kalórie 11 513 kcal. Takže podľa čísel bol môj Everesting náročnejší, no jeden veľký rozdiel...zázemie. Rozhodujúci faktor, pretože mať neustále poruke všetko, na čo má človek chuť, je pri podobnej akcii veľké plus.

Tu mi najviac vadilo, že som nepoznal mnohé miesta, nevedel som, či bude voda, nebude atď. Teraz, keď viem, ako vyzerá trať v skutočnosti, viem si predstaviť, že ten čas by sme vedeli ešte pekne stlačiť. A v prípade podpory ešte o poriadny kus. Len si hovorím, či by sa už nestratil význam tejto akcie a najväčší rozdiel oproti tradičným pretekom. Takto sa mi to páčilo a takto by som šiel aj nabudúce...

Čo sa osvedčilo a čo by som spravil inak


Podobné akcie sú výborné na otestovanie výbavy, ale aj na poučenie do budúcna. Niečo už som spomínal v úvode, tu je ešte doplnenie.

Čo bolo dobré


Celoopdružený bicykel – pri pohľade na trasu plnú lesných ciest a asfaltu by jeden povedal, že FS je zbytočný ale opak je pravda. Ľahučký FS je pri extrémoch výhoda, rovnako poslúžila aj teleskopka v rýchlych zjazdoch, alebo za tmy (väčšia istota). Skvelá je na SUPe možnoť 3 režimov tlmiča, pričom práve ten stredný je ideál. Bicykel vôbec nehúpe, ale pritom berie čo treba.

Ergonomické gripy – už som ich neraz spomínal, teraz vozím model Ergon GA3. Rozšírená časť umožní rozložiť tlak, dobre sa držia aj zboku a navyše tieto mi sedia aj pri technickom jazdení u nás.

Mazanie Rex Black Diamond – jedno je teória, druhé prax. Rex Black Diamond sľubuje extrémnu výdrž a ja som ju chcel otestovať. Reťaz som nemazal, pričom všetci ostatní na Poráči dávali nové mazivo. Všetko vydržalo, pohon nehučal a na extrémne akcie môžem len odporučiť.

Plášte Pirelli Scorpion XC RC 2,4 – novinka, ktorú som nasadil pred akciou a otestoval, ako u nás na trailoch, tak aj na Spiši. Odolnejšia verzia Pro Wall má hmotnosť 680 g, stále výborný grip a odolnosť aj pre jazdenie u nás (samozrejme s dobrou technikou a tlakom), na asfalte letia a vôbec nehučia. U nás na shope je zatiaľ verzia o šírke 2,2 palca, no čoskoro pribudne aj táto objemnejšia.



Wattmeter 4iiii – Skvelá pomôcka pre dlhé akcie, vďaka ktorej človek okamžite vidí, kedy sa „plaší“ a ide zbytočne cez limit. Pri extrémoch je dobré tempo základom a ušetrené watty v úvode sa vrátia dvojnásobne v závere.

Svetlá Lezyne a čelovka Fenix – mal som so sebou silný model Lezyne Mega Drive 1800i, vzadu tiež silné zadné svetlo Lezyne Laser Drive a v zálohe pre istotu ešte čelovku Fenix HM65R– jej tvar je taký, že sa dá nasadiť aj pod prilbu bez nejakých špeciálnych úchytov, je skladná a pritom dostatočne silná. Takže dostatočný výkon a ešte aj záloha - keby niečo - v prípade čelovky.

Sedlo Selle San Marco Open Fit Racing Wide – už ho mám druhý rok a opäť sa mi potvrdilo, že na podobné akcie mi tento tvar sedí. Ani po X hodinách žiadne „omínanie“, ani problémy...každý zadok je iný, no ak hľadáte niečo vhodné, skúste.



Čo by som spravil inak


Viac slaného – tým, že sa skutočne poriadne potím a strácam veľa soli, mi pri extrémoch najviac pomáha slané. Takže kľudne nabudúce žemličky ešte osolím a doplním ďalšie slané veci...napríklad tyčinky a pod.

Prezlečenie nohavíc v polovici – opäť detail, ktorý súvisí s mojím potením a soľnými mapami. Na Poráči som sa mal prezliecť, pretože usadená soľ mi po 10 hod začala odierať triesla.

Naformátovanie SD karty – ťažko povedať, ci by to pomohlo ale raz za čas je dobré kartu naformátovať

Ale...jedna vec sú moje dojmy a postrehy, čo neznamená, že inak to nejde. Práve Gusto je výborný príklad. Celú trať absolvoval na „full HT“, teda bez odpruženia a všetko, čo bolo treba, mal od začiatku so sebou. Nakoniec skončil v čase 16:54 hod a do cieľa sprevádzal práve Miša Lamiho, resp. ho tam dotiahol.
Len si hovorím, či by sa už nestratil význam tejto akcie a najväčší rozdiel oproti tradičným pretekom. Takto sa mi to páčilo a takto by som šiel aj nabudúce...


Ale bacha, Mišo Lami je „nezmar" a po skončení „repre“ kariéry v XCO sa dal na behanie. Na to, že mal tento rok asi 1 000 km v nohách, viac než dobrý výkon. Verím, že ak by čo len kúsok viac jazdil, výbúchal by nás, keďže je tiež nezmar.

Vyjazdenie s legendou


Výhodou, ak pretekáte v piatok, je fakt, že máte potom 2 dni na oddych. Horšia správa je, že telo je po takom extréme ešte dlho nabudené. Ak si myslíte, že sme prišli o polnoci, zaľahli a spali, ste na omyle. Sprcha bola pre mňa za trest a ručím ako jeleň, no hlavne naštartované telo nie a nie sa upokojiť. Zaspíme okolo 2 v noci a už o 7 som hore, Stano ešte skôr. Ale dobre, pozrieme v TV takmer celé cestné preteky mužov na olympiáde. Potom už sa len tlačíme jedlom a poobede si doprajeme vyhlásenie a mávanie z bedne. A Gusto ešte vyhral v tombole aj bicykel.



Na nedeľu sa s miestnym Mirom Paličkom dohodneme, že nám ukáže kúsok okolia a nakoniec máme aj výjazd s MTB legendou. Niektorým meno Peter Hric určite niečo hovorí, najmä ak si pamätáte ešte skutočné začiatky MTB. Chvíľu mi trvalo, než som v obraze a spoznávam jazdca, ktorý drtil preteky a „sveťáky“ ešte v časoch Tinkera Juareza, Johna Tomaca a dosahoval výborné výsledky.


Bol aj prvým naším jazdcom na olympiáde v Atlante...tej, kde mali horské bicykle premiéru a kde zvíťazil Bart Brentjens. Práve na ňu nemá ale Peter dobré spomienky, musel zabaliť hneď po prvom kole a kúsok po tom kariéru ukončil. Teraz žije v Luxembursku, u nás bol na návšteve.

Ale na svoj vek, teda 55 rokov, je rozhodne v parádnej forme, genetika sa nezaprie a pojazdili sme okolo Spišskej, pozreli tiež na Novomeské traily. Myslím, že výborný záver celého „pobytu“ na Spiši. Môžme domov...



Celkovo sa moje telo dostalo späť do svojho rytmu asi po 5 dňoch, čo ma celkom milo prekvapilo. Uvidíme na ďalších pretekoch, či bol Spiš dobrý tréning, alebo skôr poprava. Každopádne musím povedať, že podobný štýl „pretekov“ je ďalší kúsok pestrej skladačky menom cyklistika. Už neraz opakujem, že mám veľmi rád traily, či techniku, no rovnako si užijem niečo podobné. Na Spiš sa určite niekedy vrátim a rovnako ma táto akcia motivovala vytvoriť si niečo podobné...teda vlastnú trasu a vlastné pravidlá. Ako inak, o výsledku sa určite dozviete. Končím tento román, pretože z toho začína byť „Vojna a mier“. Užívajte leto a dlhé hodiny v sedle...
report_problem Našiel si v texte chybu?

Spišských 333 EXTREME

calendar_today 23.07.2021 - 24.07.2021
label MTB - maratón
place Spišská Nová Ves (Slovensko)

Páči sa ti tento článok? thumb_up272thumb_down comments 64 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Donovalský drapák 2021 - najkrajšia prírodná MTB trať na Slovensku?

Donovalský drapák 2021 - najkrajšia prírodná MTB trať na Slovensku?

Hodnotiť, že je niečo najkrajšie, je vždy subjektívne, no moja každoročná účasť na tejto akcii ma neustále utvrdzuje, že mám asi pravdu. Napokon, presvedčte sa na vlastné oči...
Reportáž: Raslavický pedál – aj napriek smole pekné umiestnenie

Reportáž: Raslavický pedál – aj napriek smole pekné umiestnenie

V nedeľu 12. septembra sa konal tretí ročník MTB maratónu v obci Raslavice, nachádzajúcej sa zhruba na polceste medzi Prešovom a Bardejovom.
Video: Začiatočník na enduro pretekoch play_arrow

Video: Začiatočník na enduro pretekoch

Enduro preteky vedia byť pre jazdca ozajstnou výzvou. Čo však robiť v prípade, že sa na ne prihlásite a ste začiatočník?
keyboard_arrow_up