Môj lenivý Horal

Na moje druhé preteky som si vybral najdlhšiu trať tohtoročného Horala, s upokojujúcim názvom Lejzy. Ak je však toto „Lejzy“, čo je potom „Krejzy“?

V angličtine toto slovo (aj keď trošku v inej písanej podobe) znamená lenivý, ale akosi tam zabudli niečo pre tých lenivcov dať... Niežeby som sa do takejto kategórie radil, ale názov nemá naozaj vôbec nič spoločné s realitou. Samozrejme vieme, že v tom je práve ten vtip . Takže jednalo sa takmer o 80 km s nastúpanou výškou tesne pod hranicou 2 500 m. Áno, borci si teraz povedia, však čo to je, prejsť sa to dá hocikedy. Ale pre priemerných jazdcov je to celkom slušný náklad, keďže chcete ísť tempo.

Trasa

Povrch trasy bol rozmanitý, so všetkými typmi povrchov. Nechýbali ani singláče, strmé výšľapy či zjazdy. Niektoré boli naozaj v drsných podmienkach, osobne som mal najväčší rešpekt z tých vymytých strmých zvážnic, kde vám nezostávalo nič iné, iba v plnej rýchlosti preskakovať jarky a rôzne široké trhliny. Čo sa týka biku, môj Epic šiel perfektne, pri tých zjazdoch som ho strašne ľutoval, ale však čo spravím, som na pretekoch, hádam som sem neprišiel nadpriemerne zbrusovať brzdové platničky... Zbrusovali ich ale iní, a poriadne. Mám na mysli pretekárov jazdiacich na hardtailoch. Myslím, že všetkých, čo som dole kopcom obiehal, boli práve na týchto bikoch. I keď majú ušetrené nejaké to kilo z hmotnosti biku, myslím, že toto bola trať ako uliata na fulla.

No a ten záver... ten ma už naozaj dostal. Kľučkovať v zúžených priestoroch, prudko hore-dole, na koreňoch so 78 „tempo" kilometrami v nohách bolo... zábavné? Teraz, keď to píšem, už áno . Každopádne, teraz fakt... trasa bola super. Veľmi sa mi páčila a myslím, že jednoducho obsahovala všetko, aby preverila všestrannosť jazdcov a nijakým spôsobom neuprednostnila nikoho, kto vyniká iba v jednej alebo dvoch oblastiach.

Priebeh

Tentokrát bola moja taktika úplne odlišná, ako počas mojich predošlých pretekov. Pritom úplne jednoduchá, ísť si svoje. Je mi jedno, koľký budem, viem že vyhrať nejdem, idem si jednoducho zajazdiť a skúsim odhadnúť sily tak akurát. Šiel som si teda od začiatku pohodovo a užíval si každý kilometer, i keď som mal zvláštny pocit, keď ma na začiatku predbiehalo toľko jazdcov a predtuchu, že dnes môžem pokojne skončiť na chvoste poradia. Mal som preto nutkanie zrýchliť, ale vravím si, že mám pred sebou takmer 80 km a na lámanie chleba ešte určite príde.

A tak aj bolo. Moje „dieslové" tempo na kontrolovaných tepoch ma s pribúdajúcimi kilometrami posúvalo stále vyššie, do konca pretekov sa mi podarilo predbehnúť viacerých jazdcov a darilo sa mi zostávať v pokoji, čo nespôsobovalo zbytočne výbušné krátkodobé tempá, ktoré by iba zobrali silu navyše. Všetko išlo hladko, dokonca som si myslel, že za takýchto podmienok sa ani nemôže prihodiť niečo zlé. Kvôli týmto myšlienkam mala prísť onedlho facka, s ktorou som nepočítal. Na cca 65. km sa dostavili staré známe, dnes však neočakávané kŕče. No tak teda vitajte, aké to len dnes s vami bude... Neboli ešte také extrémne, ako sa mi podarilo nachytať v predošlých pretekoch, ale vedel som, že pokiaľ budem blbnúť, tak sa to zhorší a budem mať problémy až do cieľa. Držal som sa teda stále svojej taktiky. Občas sa prejavili, tak som spomalil, urobil strečing priamo na biku počas jazdy všade, kde to bolo možné a potom sa opäť na chvílu vytratili.

Zaujímavé je aj to, ako som intenzívne cítil preťaženie chrbtice. Dalo by sa pomôcť striedaním polôh, občas pedálovať v stoji, uvoľniť tým zadok, rozhýbať chrbát, ale to som nemohol riskovať. Ľahko by sa vrátili kŕče, tak som radšej volil plynulé tempo v stabilizovanej polohe, čo malo za následok spomínanú bolesť chrbta a kŕče sa prekvapivo dostavili aj do tricepsov na rukách. Každopádne, podarilo sa mi dobojovať, „užiť“ si koreňovú parádu na konci pretekov a ešte sa aj k spokojnosti umiestniť.

Sumár

Som rád, že som sa dal na dlhú trasu a podarilo sa mi odhadnúť tempo tak, aby som podal čo najlepší výkon a zároveň sa dostal do cieľa pri plnom vedomí . Už na mojich prvých pretekoch v Topoľčiankach som sa presvedčil, že netreba experimentovať a je nevyhnutné používať iba zaužívané veci a spôsoby. Čo sa týka týchto pretekov, pociťujem vďaku trom veciam... Za prvé, môjmu biku Specialized Epic, ktorý si to všetko musel vytrpieť.



Za druhé, cyklonohaviciam od výrobcu NyNa s vložkou Laser, ktoré ma na takejto vzdialenosti neskutočne podržali. Neviem ako vy, ale ja mám proste skúsenosti aj s menej kvalitným oblečením, v ktorom sa síce dá odjazdiť bežný domáci výjazd v dĺžke okolo 40 km, ale keď si to znásobíte x2, plus 4,5 hodinové tempo, každý pocit bolesti či odreniny vedia pekne znepríjemniť náladu a s jej poklesom klesá aj výkonnosť. Tu som sa počas celých pretekov cítil komfortne a mohol som všetkú energiu sústrediť na šliapanie do pedálov. Inak, tento typ vložky nenájdete u žiadneho iného slovenského výrobcu a vyrobená bola v „mekke" horskej cyklistiky. Nie je vyrábaná klasickým spôsobom – vrstvením materiálov, ale je celá integrovaná a opracovaná laserom. To má za následok vytvorenie optimalizovaného a plynulého tvaru vložky, na základe požiadaviek ergonómie tvaru tela. Zaručuje lepšiu pružnosť, absorbovanie nárazov a hlavne vynikajúcu priedušnosť vďaka otvoreným pórom, keďže klasickým vrstvením a pridávaním lepidla medzi vrstvy sa táto schopnosť stráca. Za tretie, výživovým doplnkom od Enervitu, na ktorých „fičím" už dlhú dobu, keď je treba. Nebyť tohto môjho overeného „dopingu“, tak myslím, že počas dlhotrvajúcej intenzívnej záťaže by sa veci uberali trošku horším smerom.



Kto by si chcel pozrieť parametre tejto trasy, prípadne si ju prejsť mimo pretekov (fakt stojí za to), GPS nájdete na mojej Strave.