Sezóna v ťahu a dva týždne na Kinga

Sezóna v ťahu a dva týždne na Kinga

Dá sa to vôbec? Dá, určite. A dám to? Uvidíme. Cyklistická sezóna 2021 mala byť najlepšia, akú som doteraz zažil, tak čo sa stalo?

Čo bolo doteraz?


Jazdím šiesty rok. Začalo to postupne do práce a vygradovalo to prvým cestnými pretekmi. Áno, cestu môžem, ten adrenalín je iný a kto nevyskúšal, nech ide. Keďže ale jazdím aj MTB a naše hory poznám ako vlastné topánky (5 rokov obyvateľ Novej Dubnice), cieľ bol stvorený od nepamäti. King. Ten bájny King, o ktorom novodubnickí textári skladajú piesne. Ale až tak by som to nehrotil. Keďže moje začiatky na bicykli neboli hneď „prvá liga" (a ani teraz to nie je ani druhá), musel som na to ísť postupne.

Z vysokej školy a prvého roku sedavej práce som si na bicykli niesol 96 kilogramov hmotnosti a na novodubničáku som mohol pomýšľať jedine na trať pre rodiny s deťmi. Ale prečo si robiť hanbu, keď by polovica štartového pola skončila predo mnou. Postupnými krokmi som zredukoval hmotnosť na 74 kg a čoraz častejším jazdením som sa dostal do bodu, kedy som začal premýšľať nad pretekaním. K tomu mi určite dopomohlo aj to, že som začal jazdiť za cyklistický klub Cyklo ŠK Jablonica. Klub plný úžasných ľudí zdieľajúcich jednu vášeň. Pohyb. Prišli klubové dresy, spolu s nimi prvé preteky a umiestnenia v top 10 a dobré pocity rástli. V roku 2020, kedy som sa cítil pri sile, si vravím, že Kinga zdolám jedným dychom. Týždeň pred pretekmi to ale prišlo. „Stopped by covid“. Vravím si fajn, takto to malo byť a budúci rok si môj.

Rok 2021


Rok sa začal úžasne. Na papieri. Kalendár „nabombovaný" na každý víkend, tréningový plán rozpísaný do detailu a jediné, nad čím premýšľam je, ako to prezentujem manželke a dcérke. Na jar najazdím zvyčajne najviac, keďže chladné počasie milujem a prvé preteky na Merida Road Cupe boli nabité energiou.



Čo sa teda udialo? V marci nachádzam jeden nenápadný inzerát na domček a s manželkou sme sa rozhodli ísť na obhliadku. Dom nám učaroval a rozhodnutie bolo za pár dní na stole. Problém bol v tom, že domček bol starší, vyžadoval rekonštrukciu a bývanie v novom bolo v nedohľadne. Preteky aj jazdenie museli ísť bokom a energia sa vkladala inde. V júli sme mali dom prerobený a sťahovali sme sa ale nohy a forma nikde, navyše som sa ešte stále točil v pracovnom tempe a kadečo dorábal, garáž, dvor. King sa mi začal strácať.

Dva týždne, tak čo?


Kým som začal niečo normálne jazdiť, bol august. Malým impulzom mi bol maratón v Hornom Srní, ktorý som nešiel, pretože z minulého roka viem, že na prvej stojke, ktorá je hneď za dedinou, by mi museli volať Medicopter 117. Išlo ale veľa kamarátov, ktorí viem, že tiež nemajú žiadnu formu a dali to, a preto verím, že zvládnu aj túto vetu . Vtedy mi v hlave napadlo, že pôjdem Kinga. Zostávali dva týždne a to nerátam, že 18. - 20. 08., teda tesne pred pretekmi sme už mali v pláne dovolenku v Piešťanoch. Áno, na dve noci, jedinú v tomto roku a jej zrušenie nepripadalo do úvahy. Stratégia bola jasná.

V prvom týždni to „rozkašovať" a najazdiť čo najviac a v druhom to vyjazdiť a dať sa dokopy. Prvé dni iba cesťák a aj to som trpel, ráno do práce 27 km a po práci, čo sa dalo. Vo štvrtok ale už chytám do práce horák a po práci vyrážam po hrebeni smer Vršatec. Asi tretí zjazd, oboma kolesami vletím do rigolu, zrazu predné v „lufte" a pristávam na veľkých kameňoch. Prilba ukazuje svoje opodstatnenie a opäť raz zachraňuje od tmavého tunela so svetlom na konci. Počítam straty, bolesť pravého boku a lakťa, ale žiadna veľká tržná rana, tak hľadám okuliare a mobil a zisťujem, či sa postavím. Podstatnú časť nárazu na kríže stlmil tučný flapjack, ktorý som niesol v zadnom vačku a teda okrem prilby má aj jedlo svoje veľké zastúpenie na bicykli .

Zostáva skontrolovať bicykel, a keď nenachádzam ani jeden škrabanec, nasadám, keďže ma čakajú ešte dobré tri hodiny cesty. Doma zisťujem, že mám potrhaný dres a bok mi napuchol, ako keby som mal opäť 96 kíl. Nevadí, do novodubničáku zostáva týždeň a pol a viem, že dovtedy to rozchodím. Problémom bolo, že mi to narušilo plánovaný víkendový výjazd s kamarátom Jančim s prespaním na Makove. Nohy by na Makov vládali, ale opuchnutý bok a batoh, ktorý by som na ňom musel niesť, by mi radosť určite nerobil. Vravím si, nevadí, dáme inokedy a víkend čiastočne zachraňuje sobotňajší výjazd na Mojtín a Kanada trail. Spolu mi to v prvom týždni dalo 17 hodín, necelých 400 km a 4 000 výškových metrov. „Not great, not terrible”. Druhý týždeň iba pretočiť nohy, a potom dovolenka. V piatok kontrolujem bike, dolievam mlieko do plášťov a vyrážam na registráciu. Žiadny veľký „bikepacking" nerobím a rozmýšľam, či brať dušu alebo to nechám na osud. Nakoniec ale hlava víťazí a beriem, dokončiť chcem aj za cenu „života". Teraz alebo nikdy.



Preteky


Stojím na štartovej čiare a pozerám sa na chalanov okolo. Imro a jeho článok o Spišských 333 Extreme a zrazu sa cítim malý (pri Imrovi aj doslova). Prehodnocujem celý svoj doterajší život. Na nič neprichádzam, tak to kašlem a ide sa. Úvodné bomby v stúpaní na Kýšky pripisujem o niečo chladnejšiemu rannému vzduchu a viem, že chalani sa chcú iba zohriať . Nič z toho sa nedeje a čelo púšťam, v zjazde hľadám späť svoje tepy a ide sa smer Klepáč. Späť na bufete pod Klepáčom som po chvíli a viem, čo ma čaká smerom na Čvirigovec. Do Petrovej Lehoty to zbieham relatívne vyčerpaný, ale stále v norme. Kríza prichádza spolu so stúpaním na Baske a pod jej vrcholom, kedy Garmin ukazuje takmer 2000 nastúpaných metrov, prichádzajú prvé kŕče.

Dopĺňam a vyrážam, cieľ je stále ďaleko, ale nedá sa nič robiť. Otočiť Baske nie je zadarmo a každým ďalším zjazdom rastie moja pozornosť. Pádu sa chcem po minulom týždni vyvarovať a zjazdujem na istotu.
Ten bájny King, o ktorom novodubnickí textári skladajú piesne...
Vrchol Baske po druhýkrát, opäť dopĺňam a práve prichádza prvá žena, a teda Kráľovná Baske. Od šťastia plače a celé si to na pár sekúnd vychutnávam a ide sa smer Homôlka. V zjazde už necítim ruky a nové sú aj kŕče v tricepsoch, ale viem, že cieľ je na dosah a že zostáva posledné. Slopský vrch. Respektíve Slopský iba obísť, jeho vrchol je o niekoľko desiatok metrov vyššie a výhľad z neho môžem odporučiť, je z neho vidieť polovica trasy novodubničáku. Pre tých, čo nebývajú v okolí, prikladám foto a ostatní, hor sa .



Langačská cesta smerom k cieľu je ako nemecká diaľnica. Ideš, čo chceš a zastaví ťa jedine závora, no tá je našťastie zdvihnutá. Je to odmena pre všetkých, čo to dotiahli až do tohto bodu a dáva istotu, že to už nejak dojdeš. Výsledný čas, ktorý som dosiahol, je pre mňa veľkým sklamaním, ale myslím si, že je pekným obrazom toho, že sezóna sa nedá oklamať. Od Baske, kedy som dostal prvé kŕče, som musel zvoľniť a veľa jazdcov ma obiehalo, čo mi na psychike nepridávalo. Napriek tomu mi nikdy nenapadlo skončiť a som šťastný, že som dokončil. Takéto dlhé trate sú dosť o hlave a pokiaľ je tá správne nastavená, tak je telo schopné nezmyslov.



A čo ďalej?


S chalanmi z klubu ma čaká v septembri ešte jedna tímová časovka, ktorú by som chcel ísť a pomôcť im k peknému výsledku a bedni. Určite pôjdem s Jančim na odložený výjazd na Makov a naďalej sa chcem baviť cyklistikou. Raz cestnou, inokedy horskou. Cesty a miesta po Slovensku máme krásne, škoda len tých ľudských zásahov v lesoch a množstva áut na ceste. Pretekov už veľa tento rok nedám lebo slabá trénovanosť a vysoké tepové zaťaženie nemusí byť vždy ideálna kombinácia. Ak by boli počas novodubničáku vysoké teploty, tak by som „zomrel" nadobro, bol by som prvá tohtoročná obeť Baske (alebo prvá vôbec?). Budúci rok by som rád absolvoval celú sériu Tour de Vrchár Považia, z ktorej som tento rok nahliadol iba na prvú etapu na Butkov. A jazdiť najviac, čo to pôjde, samozrejme s ohľadom na rodinu. A vrchol budúcoročnej sezóny? Predsa King .

Výsledný čas, ktorý som dosiahol, je pre mňa veľkým sklamaním, ale myslím si, že je pekným obrazom toho, že sezóna sa nedá oklamať.
Motivoval som ťa trochu týmto článkom? Uvidím ťa budúci rok na štarte? Kľudne nechaj komentár, aj to, čo by si spravil inak počas tak krátkej prípravy. Na záver chcem ešte poďakovať milujúcej manželke a dcérke, ktoré mi toto všetko umožnili, organizátorom maratónu, a všetkým dobrovoľníkom pri trati za výbornú prípravu celého podujatia, perfektné značenie trate a kvalitné zásoby občerstvenia v bufetoch pri trati.



  • Ak si chceš pozrieť, čo jazdím, nájdeš ma na Strave.
  • Informácie o atletickom klube ŠK Jablonica nájdeš tu.
  • Viac informácií o cykloklube nájdeš aj vďaka našim dievčatám na Facebook-u.
report_problem Našiel si v texte chybu?
Páči sa ti tento článok? thumb_up89thumb_down comments 17 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Môj lenivý Horal

Môj lenivý Horal

Na moje druhé preteky som si vybral najdlhšiu trať tohtoročného Horala, s upokojujúcim názvom Lejzy. Ak je však toto „Lejzy“, čo je potom „Krejzy“?
Osamelý vlk, či člen stáda?

Osamelý vlk, či člen stáda?

Možno sa v cyklistike len zabehávaš a už si si položil otázku, či bude lepšie jazdiť sám, alebo s niekým. Aj keď jednoznačná odpoveď neexistuje, dozvieš sa, aké sú výhody jedného, či druhého spôsobu jazdy. A aj to, prečo by si mal skúsiť oba...
Pozvánka: MTBIKER Novodubnický maratón – po ročnej prestávke späť

Pozvánka: MTBIKER Novodubnický maratón – po ročnej prestávke späť

Medzi bikermi už legendárny kopec Baske, alebo ďalšie súčasti najstaršieho maratónu u nás opäť čakajú. August sa blíži, môžete ladiť formu...
keyboard_arrow_up