Čo nám ukázal svetový pohár v Lenzerheide

Pre mnohých záver sezóny, pre ďalších možnosť ďalšej „odplaty“ po majstrovstvách sveta. Alebo aj ďalší dôkaz, že si treba strážiť vnútornú stopu...

Švajčiarske stredisko Lenzerheide je už tradičnou zastávkou svetového pohára, pre mnohých aj poslednou v tomto roku. Síce je na programe ešte finále v americkom Snowshoe, no tam poletia len tí, pre ktorých to má ešte nejaký význam z hľadiska celkového poradia. Lenzerheide ale bolo možno posledným miestom, kde sa stretli všetky najväčšie hviezdy a navyše pri kvalite švajčiarskych bikerov a význame MTB v tejto krajine sa opäť jednalo a akési „majstrovstvá“. Takže opäť ďalšia šanca pre tých, ktorým nevyšli tie svetové minulý týždeň vo Val di Sole. Ako aj v minulých častiach nejdem robiť klasický výsledkový servis ale dnes sa pozrieme na to, čo nám prezradila zastávka v krajine čokolády, hodiniek a 9-násobného majstra sveta...

Náročnosť nie je len o kopcoch a prevýšení

Trať v Lenzerheide je pomerne špecifická a v podstate na nej absentuje nejaké výraznejšie stúpanie. Zo všetkých podnikov tu bikeri nastúpajú najmenej, ale výrazy tváre v cieli hovorili niečo iné. Dôvod? Absolútne žiadne miesto na oddych, treba byť neustále v „ťahu" a tlačiť na pedál. Po dlhom výjazde totiž väčšinou nasleduje aj nejaký dlhší zjazd, kde aspoň na chvíľu môžete povoliť. No tu sa stále mordujete v krátkych brdkoch po koreňoch a šutroch...a že ich majú na trati požehnane. Napokon trať nesie názov Ninos Gold Trail a je hneď jasné, kto je tu doma . Napríklad si skúste, ak máte wattmeter, kde sa vám bude vysoký výkon držať jednoduchšie...teda či na rovine , kde to ešte poriadne "drncá", alebo v nejakom stúpaní. Aspoň ja mám jasno a „roviny“ sú pre mňa doslova trest. Rovnako je výhoda pre divákov, že preteky sú tak oveľa viac kontaktné, nie je totiž tak jednoduché nastúpiť a niekde odísť.

Udržať si formu celý rok je vážne kumšt

Moderné XCO je o detailoch, málokedy vidíte, že by niekto víťazil o minúty a aj 45 sekúnd v cieli je dnes považované za výrazný náskok. Medzi ženami to tento rok vyzeralo, že to bude poriadne nudná sezóna, keď Loana Lecomte vyhrala 4 po sebe idúce sveťáky, kedy jednoducho v prvom alebo druhom kole odišla a bolo. Ale nevydarila sa olympiáda, MS vynechala a už je preč aj jej dominancia v svetovom pohári. Piate miesto v short tracku a štvrté v XCO sú ďaleko za úvodom sezóny a rovnako sa vytratila aj jej suverenita na trati. Robila chyby, nemala istotu a vidieť, že udržať sa na vrchole po celý rok je vážne náročné – nielen po fyzickej stránke, je to tiež doslova na hlavu. O to viac treba dať klobúk dole pred legendami, ako je už aj Schurter, či dávnejšie medzi ženami Gunn Rita Dahle, ktorí sú/boli na absolútnom vrchole roky. Ale Loanu môže hriať jej celkové víťazstvo v rámci svetového pohára, kedy už ani nemusí cestovať do USA. A čo taká Pauline Ferrand Prevot? Tá po utrápených MS už vo Švajčiarsku nepretekala, prešla do roly diváka, siahla po čipsoch a zahájila offseason .

Asi najväčšie sklamanie v tomto ohľade prežila domáca hviezda Jolanda Neff. Už v minulom článku o MS som písal, že na ňu doľahla sláva a mediálny dosah olympiády, čo malo za dôsledok dve piate miesta. No pred domácim publikom to bolo ešte horšie. V short tracku sa jej síce podarilo vybojovať tretie miesto, ale nedeľné XCO...Za 9 rokov, čo jazdí v elite, jej najhoršie umiestnenie v rámci disciplíny, kedy sa doslova pretrápila na 25. miesto. Viem si predstaviť ten pocit, kedy sa chcete doma predviesť a namiesto toho cúvate. Ale aj podobné momenty robia šampiónov a je viac než jasné, že Jolanda sa opäť vráti.

Medzi mužmi zase bolo vidieť, ako pomaličky „vädne“ Ondřej Cink, ktorému určite nepomáhajú ani tie nešťastné udalosti, ktoré sme rozobrali v minulom článku. Myslím, že sa už poriadne teší na poriadny oddych a nakoniec si odniesol 10. miesto zo short tracku a 8. miesto z XCO. Zaujímavé, že tesne pred ním skončil jeho kolega z tímu Kross Orlen, Poliak Bartlomiej Wawak, takže mu v podstate vzal aj nejaké body v rámci celkového poradia. Ale v cieli som videl, že to Ondrovi nijako nevadilo a bol rád za pekný úspech svojho tímového kolegu.

Evie Richards valcuje

V protipóle s tým, čo som písal vyššie, je zase vidieť, ako dokáže obrovský úspech doslova zapáliť oheň. Dôkazom je Evie Richards, ktorá už od začiatku sezóny jazdila okolo top 5, ale vždy jej čosi chýbalo. Po víťazstve na MS (plus stiebre zo short tracku) začala „skladačka“ do seba zapadať a zrazu má všetko, čo treba, aby začala pravidelne víťaziť. V short tracku ju síce porazila v špurte Jenny Rissveds, ale Evie si všetko vynahradila v nedeľnom XCO. Svojim súperkám sa v 4. kole zo 6 vzdialila a už ju nevideli. Aj keď to vyzeralo, že ju ešte Rebecca McConnel potrestá za trúfalosť a stiahne jej náskok, Angličanka mala všetko pod kontrolou a zvíťazila o 19 sekúnd. Síce, keď ju počujem dávať v cieli interview, jej prízvuk a intonácia mi poriadne režú uši, no jedno treba uznať. Jazdiť na biku vie parádne a v technike by podľa mňa mohla vyškoliť spolu s Jolandou Neff aj niektorých mužov .

Avancini a jeho „vzkriesenie"

Brazílsky biker je vo svojej krajine skutočná hviezda, no tento rok sa mu veľmi nedarilo. Pripravoval sa preto dlho doma v Brazílii, no olympiáda mu nevyšla, vytratila sa chuť pretekať a už trochu začínal rozmýšľať, či radšej s jazdením neskončí... a nevrhne sa napríklad opäť na právo, od ktorého odišiel pred rokmi do sveta MTB. Navyše všetky hlavné podujatia sa odohrávajú v Európe, takže človek je stále mimo domov a rozhodne mu to nezávidím. Svetielkom v tuneli bolo druhé miesto na MS v short tracku, ale vzkriesením je myslím práve víťazstvo v piatkovom short tracku a rovnako výborný výkon v XCO, kde skončil na 6. mieste a dlho bojoval na čele. Výsledky v závere ho zrejme presvedčia a v sezóne 2022 ho znovu uvidíme. Čo bolo ale stále vidieť? Vzájomná rivalita so Schurterom. Už ani neviem, kde má pôvod, no títo dvaja sa vážne veľmi nemusia a radšej o sebe ani nehovoria .

Tá nešťastná vnútorná stopa

Keď už sme pri tej rivalite, ešte väčšou je momentálne tá v rámci švajčiarskeho tímu medzi Matthiasom Flueckigerom a Ninom Schurterom. Zrejme by to bolo inak, keby Matthias neskončil toľkokrát druhý za Ninom, pričom ich rivalitu korunovali práve minulotýždňové MS. Fanúšikom zostane zrejme ešte dlho zafixovaný ich súboj o titul, ktorý rozhodol až lišiak Nino tesne pred cieľom. V zákrute zvolil vnútornú stopu, prešmykol sa do čela a už bolo hotovo, pričom Matthias celé preteky diktoval tempo. Svoje emócie si potom „vylial“ na sociálnych sieťach, vychladol a neskôr už sa na veci díval inak....teda aspoň navonok .

Mne osobne sa vážne páčila jazda Victora Koretzkého, ktorý jazdil krásne čisto, až všetko vyzeralo jednoducho a pritom je trať plná náročných technických úsekov.

A kde si dopriať lepšiu odvetu, než pred domácim publikom. A opäť sme sa mohli pozerať na ich „ťahanicu“, do ktorej sa ale primiešali ešte Victor Koretzsky (FRA), Alan Hatherly (RSA) a sčasti aj vyššie spomínaný Henrique Anavcini (BRA). Matthias to skúšal, ale vytvoriť dostatočný náskok sa mu nepodarilo a nakoniec sa ani jeden zo Švajčiarov neradoval z víťazstva. No divákov zrejme najviac strhol ich súboj o druhé miesto, kedy sa konalo deja-vu.

Tesne pred cieľovou rovinkou Nino opäť zvolil vnútornú stopu a prešmykol sa, pričom som myslel, že sa obaja „namotajú“ na strom . Teraz ale bral Matthias všetko viac športovo, aj keď na kávičke ich spolu asi dlhšie neuvidíme...


Čo treba uznať, švajčiarski diváci rozhodne vedia fandiť a doslova bolo počuť, v ktorej časti sa nachádza dvojica Schurter – Flueckiger. Svojím hlukom sa tak už tesne približujú Novému Městu na Moravě...tam ale už 2 roky po sebe chýbali „decibely" pre koronu.

Same Gaze sa vracia

Pamätáte si ešte jazdca z Nového Zélandu, ktorý v roku 2018 po dlhom čase konečne prerušil dominanciu Nina Schurtera a porazil ho v špritne na „sveťáku“ v Juhoafrickej republike? Ja áno, pretože podobné osvieženie disciplína potrebovala ako soľ a od toho momentu sa pomaličky pridávali aj ďalší jazdci. Kto nie, nájde všetko v našom staršom článku.

Sam Gaze jazdil za Specialized Factory, lenže potom prišlo zranenie, tuším počas prípravy na Cape Epic a odvtedy to s ním išlo z kopca. Momentálne jazdí v rovnakom tíme ako MVDP, teda Alpecin Fenix a posledné výkony dávajú tušiť jeho návrat. Na MS už patril medzi najlepších, kedy skončil v XCO na 6. mieste. Keďže mal málo bodov, v Lenzerheide nemohol nastúpiť do short tracku a teda mal veľmi zlú pozíciu na štarte. Aj napriek tomu zajazdil 3 najrýchlejšie kolá a nakoniec skončil na 11. mieste. V cieli ani nevyzeral unavený a ostatní padali na zem ako muchy . Myslím, že sa ešte od neho máme na čo tešiť.

Vycibrený technik Victor Koretzky

Keď sa povie technika jazdy, väčšine hneď na um príde zase dvojica Schurter a Flueckiger. Tí vedia isť z kopca skutočné bomby, no nie všetko je len o skokoch a whipoch. Mne osobne sa vážne páčila jazda Victora Koretzkého, ktorý jazdil krásne čisto, až všetko vyzeralo jednoducho a pritom je trať plná náročných technických úsekov. Navyše je jedným z mála jazdcov, ktorí to dokážu bez teleskopickej sedlovky. Na bicykli pôsobil uvoľnene, šetril sily a v závere ich zúžitkoval, keď sa prešmykol na koreňoch tesne pred cieľom do čela a „vypálil" Švajčiarom rybník. Po úvodnom kole v Albstadte si tak pripísal svoje druhé víťazstvo v rámci svetového pohára.

Celkové poradie vedie stále Flueckiger s počtom 1429 bodov, druhý je Ondřej Cink (1089 bodov) a tretí Victor Koretzky (1075 bodov). Keďže za víťazstvo v short tracku je 130 bodov, v klasickom XCO 250 bodov, tak stále nie je rozhodnuté a definitívne rozhodne až Snowshoe.

Kompletné výsledky všetkých kategórií nájdete na tomto odkaze. Záznamy na Redbull TV potom tu.

Francúzska škola dominuje

Pozrime sa ešte na zjazd, kde malo Slovensko v podstate jediných zástupcov a po skvelom výkone a 19. mieste na MS bol Rasťo Baránek (Kellys Factory) správne naladený. Lenže do finále sa mu nakoniec nepodarilo prebojovať, ale ako sa hovorí...nie každý deň je nedeľa.

Veď nedarilo sa ani majstrovi sveta, Gregovi Minaarovi, ktorý skončil až na 19. mieste a so stratou 6 sekúnd. Ak je v rámci XCO tou „školou“ momentálne švajčiarska, v rámci zjazdu je ňou určite tá francúzska. V cieli boli na prvých 4 miestach a v rozostupe len 0,7 sekundy. Najrýchlejším zo štvorice bol Loris Vergier a medzi ženami sa zase radovala Myriam Nicole. Ako inak, z Francúzska .

Svetový pohár, ale v podstate celá sezóna sa blíži ku koncu, pre mnohých už skončila práve v Lenzerheide. Ja si ale rád pozriem aj preteky z USA (14. – 19. september) a potom si dáme nejaké zhodnotenie sezóny...v rámci jazdcov, techniky, prípadne ďalších zaujímavostí.

Zdroj fotografií: Profimedia